Kresťanská tvár Európy

Pokrstení ľudia tvoria spoločnosti, ktoré sa riadia (alebo ktoré by sa mali riadiť) podľa zásad vychádzajúcich z evanjelia a z Tradície, ktorú v Cirkvi odovzdáva Duch Svätý. Ak platí, že myšlienky majú dôsledky v živote jednotlivcov a celých spoločností, o to viac to platí v prípade krstu celých národov. Stretnutie s Kristom nie je predsa banálna udalosť.

V tejto súvislosti pripomeňme slová svätého Jána Pavla II., ktorý v roku 1998 povedal, že „Kristova radostná zvesť prinášaná svetu premieňa jeho mentalitu, akoby bojujúc o dušu tohto sveta. Semená evanjeliového dobra a pravdy očisťujú, zušľachťujú a vedú k plnosti. Ba čo viac, inšpirujú kultúru a snažia sa vteliť v kultúru. Tak to bolo od počiatku evanjelizácie a tak to musí byť naďalej, pretože stopy, aké v kultúre zanechalo evanjelium, sú znamením jej nestarnúcej životaschopnosti a sily, ktorá je schopná dotknúť sa srdca a mysle nových pokolení“.

Civilizácia veľkej syntézy

Ak si na otázku „Začo vďačíme krstu ako národ?“ chceme odpovedať pomocou úvah svätého pápeža, môžeme povedať, že za to, že sme vstúpili do civilizácie vybudovanej vďaka Cirkvi, ktorá veľké výdobytky starovekej grécko-rímskej kultúry prenikla duchom evanjelia.

Možno teda povedať, že bez krstu by Európa nebola civilizovaná? Isteže, nie. Mali by sme civilizáciu, avšak nie kresťanskú, ktorá je spoločenstvom kresťanských národov. Christianitas je predovšetkým civilizáciou, ktorá vníma a rozvíja vzťah medzi vierou a rozumom, ktorá sa nebojí rozvoja vedy, ale práve naopak – podporuje ho. Nepristupuje k ľudskému rozumu s nedôverou, ale vidí v ňom vzácny Boží dar, z ktorého treba čerpať, pričom si zároveň uvedomuje, že hoci bol krstom dedičný hriech zničený, jeho dôsledky zostávajú, a preto rozum potrebuje pomoc Božej milosti.

Ján Pavol II. v roku 1988 Parlamentnému zhromaždeniu Rady Európy povedal: „Viera v Boha Stvoriteľa odmytologizovala vesmír a otvorila ho racionálnej zvedavosti ľudstva. Človek rozvíja svoje tvorivé možnosti prostredníctvom ovládnutia tela a podriadenia si zeme: kresťanský pohľad nedovoľuje človeku pohŕdať fyzickým svetom, ale pobáda ho disponovať ním slobodne a bez strachu.“ Preto v storočiach rozkvetu kresťanskej civilizácie (v stredovekej christianitas) neobohatili Európu len veľké katedrály, ale aj sieť univerzít, ktoré Cirkev zakladala od Coimbry a Salamanky na Pyrenejskom polostrove až po Krakovskú univerzitu. Na týchto univerzitách a prv v katedrálnych školách a v zátiší kláštorných skriptórií odovzdávala Cirkev Západu starovekú vzdelanosť pohanských gréckych a rímskych filozofov. Nanovo sa tam objavoval klasický trojčlen pravdy, dobra a krásy, postavený do správneho kontextu určený Spasiteľovými slovami: „Ja som cesta, pravda a život.“

Zas kánonické právo, ktoré sa v Cirkvi rozvíjalo od 12. storočia, prispelo vo veľkej miere k znovuobjaveniu rímskeho práva. Západná Cirkev prijala za svoj oficiálny (liturgický aj úradný) jazyk latinčinu. Analogickú zásluhu na zachovaní gréčtiny mala východná Cirkev.

Koľkí z nás si uvedomujú, že používanie latinskej abecedy na klávesniciach našich počítačov je tiež jedným z dôsledkov pokresťančenia Európy?

Civilizácia morálneho poriadku

Najdôležitejší bol (a je) však obsah, ktorý z tejto abecedy vzniká. Svätý Ján Pavol II. povedal, že „národ existuje vďaka kultúre a pre kultúru“ a najdôležitejšie duchovné kontúry kultúry vychádzajú práve z kresťanstva prijatého krstom. Všetky pokresťančené európske národy sa vďaka svojmu zaštepeniu do Krista učili pozerať na človeka a ľudskú rodinu Božími očami. Ján Pavol II. v roku 1988 pripomenul Rade Európy aj ďalšiu civilizačnú zásluhu kresťanstva: „Biblický pohľad na človeka dovolil Európanom rozvinúť hlboký pocit dôstojnosti ľudskej osoby, ktorý zostáva základnou hodnotou aj pre tých, ktorí nevyznávajú nijakú náboženskú vieru. Cirkev tvrdí, že v človeku existuje vedomie, ktoré nemožno obmedziť len na vplyv podmienok. Je to vedomie schopné poznať svoju dôstojnosť a otvoriť sa absolútnu, vedomie, ktoré je zdrojom základných rozhodnutí, usmerňované hľadaním dobra – dobra iných, ako aj vlastného dobra; toto vedomie je miestom zodpovednej slobody.“

Vďaka kresťanstvu sa európske národy učili, že „slobodu nám získal Kristus“. Ide o však o slobodu, ktorá je v úzkom vzťahu s Pravdou (Kristom) a s pravdou (etickou hodnotou zahŕňajúcou aj pravdu o človeku).

Nebudeme sa teraz hlbšie venovať tejto problematike. Spomeňme len pravidlo určujúce politický poriadok, ktoré kresťanská civilizácia prevzala priamo z Kristových slov. Kristus prikázal dať Bohu to, čo patrí Bohu, a cisárovi to, čo patrí cisárovi. Kresťanstvo ako prvé hovorilo o autonómii dvoch sfér – náboženskej a svetskej, ktoré majú navzájom spolupracovať a zároveň zostať autonómne. Kresťanstvo hlásalo prvenstvo etiky aj v politickej oblasti. V tomto spočíva kresťanský pohľad na morálny poriadok vo verejnom živote a z tohto prameňa vychádzajú aj postoje a intelektuálne prúdy prítomné v našich dejinách, ktoré sa priamo odvolávajú na toto dedičstvo. V Poľsku môžeme spomenúť svätého Stanislava, krakovského biskupa, ktorého Ján Pavol II. nazval „patrónom morálneho poriadku v Poľsku“ a poľskú školu zákona národov z 15. storočia, ktorá ústami profesorov Krakovskej univerzity (Stanisława zo Skarbimierza a Pawła Włodkowica) hlásala program prvenstva etiky v medzinárodných vzťahoch, pričom sa odvolávala na tradíciu prirodzeného zákona.

Kresťanské učenie o prvenstve etiky v politickej sfére zaznelo výrazne v rozhodnom „non possumus“ (nesmieme) poľského prímasa Štefana Wyszyńského, ktoré vyslovil na adresu komunistickej vlády v roku 1953, alebo v učení blahoslaveného kňaza Juraja Popiełuszka, ktorý v období výnimočného stavu pripomenul slová svätého Pavla o tom, že sa nesmieme nechať premôcť zlu, ale že zlo máme premáhať dobrom. Kardinál Wyszyński zaplatil za svoj postoj trojročným väzením (1953 – 1956) a Juraj Popiełuszko mučeníckou smrťou. Takisto o tejto pravde svedčili mučeníci v rímskych amfiteátroch a generácie tých, ktorí v rôznych obdobiach pripomínali vladárom, že „štát je od Boha, ale štát nie je Boh“, ako hovoril kardinál August Hlond. Uveďme len svätého Tomáša Becketa v Anglicku, mučeníkov z obdobia francúzskej revolúcie a totalitných režimov.

Kresťanstvo: neočakávajte raj na zemi

Ján Pavol II. v Európskom parlamente v roku 1988 zdôraznil, že Kristova výzva dať Bohu to, čo patrí Bohu, a cisárovi to, čo patrí cisárovi, nepriniesla len oddelenie duchovnej a svetskej moci. Pápež pokračoval: „Po Kristovi nie je už možná absolutizácia spoločnosti ako kolektívnej hodnoty, ktorá pohlcuje jednotlivca spolu s jeho neodňateľným životným určením. Spoločnosť, štát, politická moc patria k veciam tohto sveta, ktoré podliehajú zmenám a zdokonaľovaniu. Nijaký spoločenský program nikdy nenastolí Božie kráľovstvo, čiže stav eschatologickej dokonalosti na zemi… Štruktúry, aké si spoločnosti určujú, nemajú nikdy najvyššiu hodnotu; samy osebe nemôžu zabezpečiť všetky dobrá, po ktorých človek túži. A predovšetkým nemôžu nahradiť svedomie a uspokojiť ľudskú potrebu pravdy a absolútna.“

Kresťanská civilizácia nehlásala egoizmus. Ukazovala vyššie a ušľachtilejšie ciele, akými sú služba iným a ochrana tých, čo potrebujú pomoc. Poľsko prijalo krst v období, keď sa v západnej christianitas formoval étos kresťanského rytierstva. Miles Christi (Kristov vojak) nebol egoista, ktorý sa zaujíma len o svoje záležitosti, ale vníma širšie a vidí ďalej. Z tohto kresťanstvom sformovaného rytierskeho étosu sa v Poľsku zrodil kultúrny smer sarmatizmus, ktorý vnímal Poľsko ako antemurale christianitas (baštu kresťanstva). Pokračovanie tohto kultúrneho smeru sa prejavilo aj v roku 1920, keď poľskí vojaci bojovali pri Varšave proti boľševickému útoku a v roku 1939 hrdinsky odolávali dvom totalitným režimom (a to nielen za seba). Tento étos sa ozval aj v rokoch 1980 – 1981 vo veľkom spoločenskom hnutí Solidarita, ktoré v roku 1981 schválilo Posolstvo pracovníkom Strednej a Východnej Európy pobádajúce vytvárať odborové zväzy nezávislé od komunistického režimu. 

Kresťanská civilizácia, ktorá jednotlivcom aj celým spoločnostiam ukazovala vyššie ciele, zároveň hlásala, že šľachetné pohnútky srdca je potrebné merať meradlom rozumnosti. Stále treba pripomínať, že kresťanstvo učí, že človek dostal od Boha nielen emócie, ale aj rozum. Ľudský rozum sformovaný vierou vie, že nie je možné vytvoriť Božie kráľovstvo na zemi. Odklon súčasnej spoločnosti od životodarného prameňa európskej civilizácie sa prejavuje aj v tom, že každú chvíľu sa pokúša vytvoriť raj na zemi, pričom tieto pokusy sa pre milióny ľudí končia nevysloviteľným utrpením. V 20. storočí to zakúsili národy podrobené bezbožným ideológiám komunizmu a nemeckého národného socializmu, ktoré sľubovali človeku „skok do kráľovstva slobody“, ktorý mal podobu proletárskej revolúcie alebo tisícročnej ríše.

Čo urobíme so svojím krstom?

Kresťanská civilizácia bola a je časom veľkej syntézy – spojenia viery a rozumu, slobody a pravdy, vedy a náboženstva, zatiaľ čo systematické snahy (už od čias osvietenstva) vybudovať civilizáciu odvrátenú od Kristovho spásonosného diela (Ján Pavol II.) sa vyznačujú veľkou priepasťou medzi vierou a rozumom, slobodu a pravdou, vedou a náboženstvom. Nejde len o priepasť, ale o opozíciu medzi týmito hodnotami.

V súčasnosti vidíme tragické dôsledky tejto opozície a priepasti. Odtrhnutie rozumu od viery vedie k šíreniu povier (veštenia, viery v horoskopy a podobne) a pochybných pseudovedeckých teórií (napr. rodová ideológia). Ak pretrhneme puto medzi rozumom a vierou, strácame zdravý rozum. Takto dospejeme k tomu, že deti nebudú mať mamu a otca, ale rodiča A a rodiča B; existencia dvoch pohlaví bude považovaná za prežitok a manželstvo nebude tým, čím vždy bolo – zväzkom muža a ženy.

Ak sa pretrhne puto medzi pravdou a slobodou, človek sa stane svojvoľným, ba aj svoju pohlavnú identitu bude považovať len za kultúrne determinovanú. Dôsledkom narušenia puta medzi slobodou a pravdou boli barbarské, totalitné ideológie 20. storočia. Barbarstvo sa však neskončilo, stačí spomenúť nedávno odhalené rozhovory aktivistiek prointerrupčných koncernov, ktoré v USA pri poháriku vína dohadovali ceny orgánov odobratých z detí zabitých pri interrupcii…

Étos kresťanského rytierstva nie je totožný s účasťou v rekonštrukčných skupinách. Ide o postoj činnej lásky k blížnym, sformovaný evanjeliom. Skutočnosť, že kresťania na Blízkom východe alebo v Nigérii sú zabíjaní pred očami pasívneho sveta, nás bolestne presviedča o erózii tohto aspektu kresťanskej civilizácie, ktorá stáročia formovala duchovnú tvár Západu. Bez viery nie sme schopní prinášať obety pri obrane iných.

V roku 1980 položil Ján Pavol II. v Paríži dramatickú otázku: „Francúzsko, matka toľkých svätých, čo si urobilo so svojím krstom?“ Krst si vyžaduje našu individuálnu aj spoločnú aktívnu odpoveď, tak ako každý dar Božej milosti. Prameň krstu nevyschol, zvlášť v Roku milosrdenstva pamätajme na to, že napriek našim pádom sa vždy môžeme vrátiť k Pánovi.