Ruženec je stáročia výnimočnou modlitbou, o účinnosti ktorej svedčia mnohé milosti, zázračné Božie zásahy, obrátenia a uzdravenia. Panna Mária, svätci a cirkevní učitelia povzbudzovali k modlitbe posvätného ruženca, ktorej moc sa osobitným spôsobom prejavila v 20. storočí.
Vo svetle uplynulého 100. výročia fatimských zjavení ešte raz pripomeňme a zamyslime sa nad tým, ako obdivuhodne ruženec zachraňoval jednotlivcov, spoločenstvá a národy, ktoré sa ho modlili, pričom menil priebeh dejín a chránil svet pred globálnym zničením. Ružencu vďačíme za zázrak na Visle, za zázračné oslobodenie Rakúska spod sovietskej okupácie v roku 1955, za pokojný priebeh revolúcie na Filipínach v roku 1986 a za pád komunizmu. Veľmi výnimočné sú však dva zázraky, ktoré sa udiali na miestach úplnej skazy.
Chráni pred atómovou bombou
Ráno 6. augusta 1945 spadla na Hirošimu prvá z dvoch atómových bômb, ktoré Američania zhodili na Japonsko. Bomba vybuchla neďaleko kláštora jezuitov – len o osem ulíc ďalej. Túto udalosť si veľmi dobre zapamätal vtedajší predstavený rehoľnej komunity p. Hubert Schiffer SJ. Práve skončil svätú omšu a sadol si k raňajkám, keď vtom všetkým otriasol mohutný výbuch. „Bolo to úplné prekvapenie. Zrazu… v okamihu bolo okolo mňa neznesiteľné svetlo a žiara, ktoré svojou intenzitou oslepovali. Nebol som schopný pozerať sa ani rozmýšľať. Na chvíľu bolo všetko nehybné… Vtom sa vzduch naplnil hrozným výbuchom s jediným bleskom. Neviditeľná sila ma zdvihla zo stoličky, vyzdvihla ma do vzduchu, natriasala mnou, udierala ma, točila ma „dookola“ ako lístok v jesennom vetre. Vtom zhaslo svetlo.
Všetko bolo zrazu tmou, tichom a ničotou. Bol som pri vedomí, pretože som sa usiloval uvažovať, čo sa mohlo stať. Hmatal som prstami okolo seba v totálnej tme, ktorá ma obklopovala… Vtedy som začul svoj vlastný hlas. Bola to najdesivejšia skúsenosť, ktorá mi dosvedčila, že žijem, a presvedčila ma, že došlo k hroznej katastrofe“ (cit. podľa Ła-szewski, W. Wszystko o różańcu, który może wszystko, s. 288 – 289). Výbuch prežilo celé osemčlenné spoločenstvo rehoľníkov. Ako je to možné, keď v okruhu pol kilometra od epicentra výbuchu zahynuli všetci obyvatelia Hirošimy? Výbuch prežili ešte dvaja ďalší ľudia, ktorí však onedlho nato zomreli na následky ožiarenia. Ba čo viac – budova jezuitského kostola nebola pri výbuchu poškodená, hoci okolité budovy sa zrútili. Po takej veľkej dávke rádioaktívneho žiarenia by mali všetci jezuiti do dvadsiatich dní zomrieť, „zatiaľ čo všetci sa do konca svojho dlhého života tešili dobrému zdraviu. Pre vedcov je to nevysvetliteľné. Americkí odborníci vyšetrovali pátra Schiffera viac ako 200-krát v snahe nájsť odpoveď, ako je možné, že výbuch prežil“ (tamže, s. 290). Popritom chceli nájsť „prostriedok, ktorý by ľudí ochránil pred následkami atómového výbuchu. Nezistili však nič iné okrem toho, čo im jezuita ustavične opakoval: ,V tom kláštore sme sa každý deň modlili ruženec. V tom kláštore sme žili podľa fatimského posolstva‘“ (tamže, s. 290).
Prorocký výrok svätého Maximiliána Kolbeho
Druhý atómový útok, ktorý postihol Japonsko, nastal sotva dva dni po zničení Hirošimy. Američania teraz zacielili na Nagasaki. Aj tam sa nevysvetliteľným spôsobom zachránil kláštor františkánov, ktorý dal postaviť svätý Maximilián Mária Kolbe.
Keď prišiel v roku 1930 do Japonska, dostal od biskupa pozemok, na ktorom mohol postaviť kláštor. Jeho spoločníci sa ho však snažili presvedčiť, aby kláštor postavil na inom mieste, pretože pozemok sa nachádzal na strmom svahu ťažko dostupného vrchu Hikosan. Bolo to dávne po-hrebisko kresťanských mučeníkov, vzdialené od ľudských obydlí a husto zarastené. Alternatívou k nemu bola mestská časť Urakami, ktorá sa nachádzala pri zátoke a žilo v nej 15 000 kresťanov. Okrem toho sa tu nachádzal v tej dobe najväčší kresťanský chrám na Ďalekom východe – Katedrála Nepoškvrneného počatia Panny Márie. Ani toto však pátra Maximiliána nepresvedčilo, aby zmenil názor. Keď si pozrel Urakami, povedal: „Tu nemôžeme postaviť kláštor. Onedlho sem spadne ohnivá guľa a všetko zničí.“ Kláštor teda postavili na úbočí vrchu Hikosan a z perspektívy času sa ukázalo, že to bolo spásonosné rozhodnutie. Keď o 14 rokov nato došlo k atómovému útoku na Nagasaki, pilot zhodil bombu na prvý objekt, ktorý rozlíšil – na spomenutú katedrálu. Výbuch zničil všetko v okruhu 1,6 kilometra od epicentra, pričom v ďalších častiach mesta dovŕšili skazu požiare. Je viac ako pozoruhodné, že drevené budovy kláštora, ktorý dal postaviť páter Kolbe, prišli len o okenné tabule…
Ako je možné, že páter Kolbe predpovedal bombový útok na spomenutom mieste? Pripomeňme, že výber cieľa náletu bol do poslednej chvíle neistý. O všetkom rozhodli poveternostné podmienky. Primárnym cieľom náletu malo byť totiž mesto Kokura. Keď sa Američania nakoniec rozhodli pre Nagasaki, oblaky zakryli centrum mesta, takže bomba bola zhodená približne 3 kilometre od plánovaného terča útoku, čiže na predmestie, takmer presne na miesto, na ktorom chceli Kolbeho spoločníci 14 rokov predtým postaviť kláštor. Pravdepodobnosť, že bomba spadne práve na toto miesto, však bola v tom čase veľmi malá! Ako mohol páter Kolbe predpovedať úder „ohnivej gule“, ktorá všetko zničí? Veď prvý úspešný pokus so štiepením jadra atómu sa uskutočnil až v roku 1938, čiže osem rokov po prorockom výroku svätého Maximiliána!
Keď páter Kolbe pricestoval do Japonska, priviezol so sebou sochu Nepoškvrnenej a, ako bolo jeho zvykom, nikdy nepúšťal ruženec z ruky. Modlil sa ho často v priebehu dňa, a to vo veľkej sústredenosti a so zjavnou radosťou. Svedkovia potvrdili, že dokonca aj keď sa s niekým rozprával, presúval pod habitom medzi prstami zrnká ruženca. Práve Nepoškvrnená, ktorú tak veľmi miloval a s ktorou sa spájal prostredníctvom ruženca, mu dala nahliadnuť do budúcnosti… Keď páter Maximilián odchádzal modliť sa, brával do ruky ruženec a hovorieval: „Idem strieľať do satana!“
Veľká sila jedného Zdravasu
O tom, akú veľkú a zázračnú moc má nábožne vyslovená jediná modlitba Zdravas’, Mária, svedčia slová svätého Jána Máriu Vianneya, ktorý povedal, že „jedno nábožne pomodlené Zdravas’, Mária zatrasie celým peklom“! Svätý Ľudovít Mária Grignon z Montfortu zas napísal:
„Zdravas’, Mária, ktoré odriekame dobre, čiže pozorne, nábožne a s pokorou, je podľa svedectva svätých nepriateľom satana, ktorého núti k úteku, je kladivom, ktoré ho drví, je posvätením duše, radosťou anjelov, spevom vyvolených, piesňou Nového zákona, radosťou Panny Márie a slávou Najsvätejšej Trojice… Preto vás úpenlivo prosím… modlite sa každý deň celý ruženec, nakoľko vám čas dovolí, a vo chvíli smrti budete žehnať deň a hodinu, v ktorej ste mi uverili“ (svätý Ľudovít Mária Grignon z Montfortu, O pravej úcte k Panne Márii. Oto Németh 2011).
Účinnosť ruženca poznal aj svätý don Bosco, ktorého Boh osvecoval prostredníctvom videní, ktoré mu dával počas spánku. Zvláštny sen, ktorý mal don Bosco na vigíliu sviatku Nanebovzatia Panny Márie v roku 1862 mu ukázal, že ruženec je mimoriadne účinnou zbraňou v boji proti Zlému. Svätý don Bosco bol vo sne vyvedený na lúku, na ktorej uvidel tučného, osem metrov dlhého hada. Kňaz chcel spočiatku utiecť, ale Božia Matka ho zadržala a povzbudila k boju. Spolu vzali šnúru, roztiahli ju nad krkom obludy, udreli ju ňou a nakoniec ju uviazali plazovi okolo šije a zatiahli slučku. Had sa hádzal a svojím mohutným telom udieral o zem, až sa mu telo začalo rozpadávať na kusy. Vtedy Panna Mária vzala šnúru a schovala ju do skrinky. Keď ju znovu otvorila, šnúra sa uložila do tvaru slov „Zdravas’, Mária“. Vtedy nebeská Matka povedala, že had symbolizoval satana a šnúra modlitbu „Zdravas’, Mária“ alebo ruženec, ktorý je jej rozvinutím. Svätý don Bosco pochopil, že ružencom možno premôcť a zničiť všetkých pekelných démonov. Kňaz Francesco Bamonte v knihe Boj Panny Márie a diabla počas exorcizmov (Zachej, 2016) opisuje svoje rozhovory s démonmi, ktorí boli počas exorcizmov prinútení hovoriť pravdu. Toto povedal jeden z nich: „Keby ľudia vedeli, že majú na dosah ruky takú zbraň,
sedel by som v pekle sám. Ale vy nepočúvate pápežov, svätých ani prorokov, ba ani svoje srdce. Víťazím nad vami vďaka vašej hlúposti a pýche.
Nebojím sa vás. Ale bojím sa jej
ruženca“ (cit. podľa Łaszewski, W. op. cit. s. 200).
Keď svätá Terézia z Avily po deviatich mesiacoch veľkého utrpenia zomrela, prisnila sa svojej spolusestre, ktorej povedala, že teraz, keď vie, aké veľké zásluhy sú za nábožné modlenie sa modlitby Zdravas’, Mária, ochotne by sa vrátila na zem a znovu by vytrpela celých deväť mesiacov, ak by sa mohla aspoň raz nábožne pomodliť jediný Zdravas…
Modlitba – stratený čas?
Pre mnohých ľudí je modlitba stratou času. Navzdory tomu však Panna Mária vyzýva ľudí, aby sa modlili a postili a tak jej pomohli zvíťaziť nad zlom a priniesť svetu pokoj. O tom, že nejde o prázdne slová, svedčia konkrétne fakty, zoči-voči ktorým sa nedá hovoriť len o súhre okolností. Panna Mária nás v Medžugorí prosí o modlitbu takto: „Modlite sa toľko, koľko len môžete. Stále sa modlite viac: každý z vás by sa mal modliť aspoň štyri hodiny denne, ale ja viem, že veľa ľudí to nechápe, pretože myslia len na prácu.“ V Božej ekonómii nie je čas venovaný modlitbe stratený. Práve naopak, svätá Terézia z Avily napísala, že práve čas, ktorý nevenujeme modlitbe, je stratený. Modlitba je a má byť stredobodom nášho života a najdôležitejšou chvíľou každého dňa. Svätý Alfonz Mária de Liguori sa pred každou činnosťou, ako aj po nej modlil Zdravas’, Mária a aj iným odporúčal to isté. Povedal: „Úspešné sú tie skutky, ktoré sú dva razy obalené do modlitby Zdravas’, Mária.“
Ak si nájdeme čas na modlitbu, Pán nám udelí milosť, pomocou ktorej si nájdeme čas na všetky svoje povinnosti, ak sú v súlade s Božou vôľou. Zanechajme to, čo nie je potrebné, čo je zbytočné a bezbožné, a nájdime si čas na to, čo je Božie: na modlitbu, prácu a odpočinok. Pán vo svojej moci totiž môže zariadiť, že v priebehu jedinej hodiny vykonáme prácu, ktorú by sme bez modlitby nezvládli ani za celý deň! Potvrdzujú to okrem iného aj zázračné udalosti zo života svätej Faustíny, ktorá bola z ľudského hľadiska slabou a chorľavou ženou, ale aj napriek tomu neraz – pomocou Božej milosti – dokázala v krátkom čase vykonať prácu, ktorá by si normálne vyžadovala viac času a úsilie viacerých sestier! Staré porekadlo hovorí: „Keď je Boh na prvom mieste, všetko ostatné je na správnom mieste.“
Počas svojich mystických stret-nutí s Ježišom Alícia Lenczewska počula aj takéto slová: „Stretnutie so mnou je najdôležitejšou chvíľou tvojho dňa, ktorá má predchádzať všetko ostatné. Takto budeš mať čas a v srdci pokoj… Všetko je ovocím modlitby. Aká je modlitba, taký je život. Taký je stav tvojej duše a tela, také sú tvoje skutky… Všetko, čo robíš svojím srdcom, mysľou alebo rukami, sa musí začínať modlitbou, končiť modlitbou a byť ponorené v modlitbe, ak to má mať zmysel a hodnotu… Koľko si odo mňa prijala počas modlitby, toľko môžeš dať druhým z toho, čo je hodné dávania.“ Ak sa človek nemodlí, „oddeľuje sa od zdroja svojej existencie a zmieta ním jeho vlastné vnútro, iní ľudia a predovšetkým zlé duchovné sily… Nepúšťaj z rúk ruženec a adoruj ma v Najsvätejšej sviatosti. Ak cítiš, že prichádzajú satanove útoky, keď ťa zaplavuje temnota a v duši cítiš útlak, hneď sa pomodli Pod tvoju ochranu, pretože je to exorcizmus… Všetko začínaj modlitbou a nebudeš mať problémy s časom“ (Cesta dozrievania, ZAEX 2017).
Snažme sa teda, aby modlitba – podľa nášho povolania – vypĺňala čas, ktorý nám je na zemi daný. Panna Mária nás prosí, aby sme si každý deň vyhradili stály čas na modlitbu. Najlepšie by však bolo, keby sme počúvali hlas Ducha Svätého, ktorý v nás prebýva a modlí sa v nás, a v zjednotení s ním ustavične zvelebovali Boha Otca nezávisle od práce, ktorú konáme. Ide o to, aby modlitba prenikla všetok náš čas, celý náš život, aby sme Boha zvelebovali svojou prácou a svojimi skutkami v každom povolaní a zamestnaní. Práca, ktorú robíme s láskou, sa totiž mení na modlitbu. Napriek tomu však treba, aby sme si uprostred svojich každodenných povinností vyhradili stály čas na ruženec, Korunku k Božiemu milosrdenstvu, na adoráciu Najsvätejšej sviatosti, čítanie Svätého písma a na svätú omšu. Ruženec je rozjímavá modlitba, počas ktorej sprevádzame Pannu Máriu v tajomstvách jej a Ježišovho života. Je to modlitba srdca, zotrvávanie vo vnútornej kontemplácii vteleného Slova. Ku každodennej vytrvalej modlitbe ruženca nás môže povzbudiť aj príklad mnohých veľkých svätých. Svätý Ján Pavol II. sa každý deň modlil všetky štyri časti ruženca a dodával ešte piatu časť, ktorá prislúchala danému dňu. Páter Pio sa zas modlil až 30 ružencov denne! Dva dni pred svojou smrťou tento svätý kapucín povedal: „Modlite sa ruženec, modlite sa ho vždy, keď môžete!“
Víťazstvo Nepoškvrnenej
Pred 100 rokmi Panna Mária vo Fatime poukázala na ruženec ako na účinnú zbraň, ktorá zachraňuje svet pred zničením. Tridsaťdeväť pápežov v dejinách Cirkvi, medzi nimi všetci nástupcovia svätého Petra v 20. a 21. storočí, pobádali veriacich k modlitbe posvätného ruženca. O osude sveta sa rozhoduje vo vzťahu človeka s milosrdným Bohom, ktorý čaká na našu modlitbu príhovoru. Jeden človek, ktorý sa modlí, môže ovplyvniť osud sveta. Túto možnosť nám dáva milosrdný Boh, ktorý nám dal Pannu Máriu ako Orodovníčku a ruženec ako úžasný nástroj milostí. Svätý Ján Pavol II. v apoštolskom liste Rosarium Virginis Mariae napísal: „Cirkev tejto tradičnej modlitbe vždy pripisovala mimoriadnu silu a jeho spoločnému a vytrvalému odriekaniu zverovala tie najťažšie problémy. V časoch, keď samotné kresťanstvo bolo v ohrození, sa sile ruženca pripisovalo pominutie nebezpečenstva a naša Ružencová Panna Mária bola oslavovaná ako sprostredkovateľka záchrany. Dnes s radosťou zverujem sile tejto modlitby… problém pokoja vo svete a otázku rodiny.“ A nakoniec pripomeňme prorocké slová Božieho služobníka, poľského prímasa Augusta Hlonda, ktoré vyslovil deň pred svojou smrťou: „Ak príde víťazstvo, bude to víťazstvo blahoslavenej Panny Márie.“ Každý deň zverujme Panne Márii a jej Nepoškvrnenému Srdcu celý svoj život a všetky svoje záležitosti. Robme to aj vo svojich rodinách, v modlitbových spoločenstvách, tam, kde žijeme a pracujeme. Zaodejme sa do ducha pokánia a každý deň sa modlime ruženec. Nevymodlíme pokoj pre svet, kým pokoj nebude v nás. A to sa môže stať len skrze modlitbu. Modlime sa osobitne za obrátenie hriešnikov, pretože Božia Matka nás o to vrúcne prosí. Zázrak obrátenia je najväčší zázrak – väčší ako záchrana dočasného života alebo uzdravenie z choroby, pretože obrátenie otvára bránu večného života. Prostredníctvom milosti obrátenia Boh kriesi dušu k novému životu, aj keby už bola „ako rozkladajúca sa mŕtvola“ (Denníček 1448). Modlitba ruženca je osobitne účinná, ak sa ju modlíme spoločne v rodinách. Nosme ruženec vždy pri sebe ako znamenie toho, že patríme Panne Márii, ktorá nás chráni pred nebezpečenstvami duše i tela. Takto budeme chránení pred pokušeniami, pretože Zlý sa vyhýba všetkému, čo sa spája s Pannou Máriou. Vezmime teda s odvahou ruženec do ruky a prostredníctvom neho bojujme o duše, zachraňujúc seba aj svet!
Páči sa vám obsah článkov na našej stránke?
Podpor nás!