S dôverou životom

Blahoslavený kňaz Michal Sopočko, spovedník a duchovný vodca svätej Faustíny, napísal, že zárukou dobrého a šťastného života je dôvera v Boha.

Dôvera ako Dávidov prak

Michal Sopočko vysvetľoval, že každodenné a časté úkony dôvery vyjadrené v slovách „Ježišu, dôverujem ti“ nemajú za úlohu úplne nás ochrániť od nepríjemností a utrpenia. Dôvera v Ježiša nám však dá silu, aby sme boli schopní čeliť ťažkostiam a vravieť ako svätý Pavol: „Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje“ (Flp 4, 13). Dôvera nie je totiž nič iné ako „dobrovoľné, pokorné, neochvejné, vierou oživované očakávanie Božej priazne“ (I. Różycki).

Spovedník sestry Faustíny uvádzal ako príklad dôvery biblického Dávida (porov. 1 Sam 17). Mladý pastier sa nevyrovnal Goliášovi ani vzrastom, ani váhou, ani zbraňami, ba ani skúsenosťami. Ľudskými silami teda nemal šancu zvíťaziť v boji proti silnejšiemu protivníkovi. Chlapec však vyhral, pretože dôveroval Bohu, a nie svojim silám.

Dôvera spočíva v tom, že veríme viac Bohu ako sebe samým, svojmu rozumu, bohatstvu a kontaktom. Tento postoj nenadobudneme, ak sa najskôr nezriekneme pýchy, čiže presvedčenia, že všetko zvládneme najlepšie sami. Neveriacim sa môže zdať tento prístup hlúposťou, avšak v skutočnosti ide o prejav hlbokej múdrosti. Ten, kto dôveruje, uvedomuje si, že ľudské sily a možnosti sú obmedzené, avšak Božia sila a dobrota sú nekonečné, a tak pokorne prosí o Boží zásah. Ježiš totiž veľmi rád prejavuje svoje milosrdenstvo, ako to často opakoval svätej Faustíne. V Denníčku sa dočítame: „Čím väčšmi duša dôveruje, tým viac dostane. Duše, ktoré mi bezhranične dôverujú, sú pre mňa veľkou radosťou, lebo do takých duší prelievam všetky poklady svojich milostí. Teším sa, že žiadajú veľa, lebo mojou túžbou je dávať veľa, a to veľmi veľa. Zarmucuje ma však, ak duše žiadajú málo, zužujú svoje srdcia“ (1578).

Daj nám väčšiu vieru

V dejinách národov a jednotlivých rodín nájdeme ľudí, ktorým bezhraničná dôvera umožnila prežiť koncentračné tábory, neľudské nútené práce, nádorové ochorenie alebo prenasledovanie pre vieru. Dôvera však nie je len výsadou vyvolených. Každý z nás je pozvaný rásť v nej. „Také duše, ako je tvoja, hľadám a po takých túžim,“ vyznal Ježiš sestre Faustíne (Denníček 718). Ak sa zdráhame povedať: „Ježišu, dôverujem ti“, poprosme Pána, aby posilnil našu dôveru. Dokonca aj apoštoli, ktorí boli s Ježišom každý deň, ho prosili: „Daj nám väčšiu vieru“ (Lk 17, 5). Aj my robme podobne.

Neklesajme na duchu a nestrácajme dôveru v Boha. Nedostatok dôvery nám totiž zabráni prijať s vďačnosťou milosti, ktoré nám Boh vo svojej štedrosti pripravil, a zároveň hlboko zraňuje samého Stvoriteľa. Slová, ktoré Ježiš povedal sestre Faustíne, sú veľmi jasné: „Nedôvera duší rozodiera moje vnútro… Ako bolestne ma zraňuje nedôvera v moju dobrotivosť. Najbolestnejšie ma zraňujú hriechy nedôvery“ (Denníček 50 a 1076).

Potvrdením toho je udalosť opísaná v Denníčku: Istá staršia rehoľná sestra sa sestre Faustíne zdôverila, že už niekoľko rokov vnútorne trpí, pretože sa jej zdá, že všetky spovede si vykonala zle, a má pochybnosti, či jej Ježiš odpustil. Neverila ani spovedníkovi, ktorý nemal pochybnosti o platnosti jej spovedí. „Horko plakala, nechcela ma pustiť,“ spomína sestra Faustína, „a hovorí mi: ,Ja viem, že Pán Ježiš k vám hovorí.‘ Nemohla som sa pohnúť, lebo ma držala za ruky. Tak som jej prisľúbila, že sa za ňu pomodlím. Večer počas benedikcie som začula v duši slová: – Povedz jej, že moje srdce zraňuje viac jej nedôvera ako hriechy, ktoré spáchala. Keď som jej to povedala, rozplakala sa ako dieťa a veľká radosť vstúpila do jej duše. Pochopila som, že Boh túžil túto dušu cezo mňa potešiť, a hoci ma to veľa stálo, splnila som Božie želanie“
(Denníček 628).

Dôvera namiesto hriechu

Kňaz Michal Sopočko upozorňoval na to, aby nám pohľad na naše nedostatky a slabosti nebránil dôverovať. Práve naopak: to, že si uvedomíme spáchané hriechy, nás má viesť k tomu, aby sme sa spoľahli na Ježišovu pomoc pri ich odstraňovaní. Má nás to pobádať odovzdať ich na „tribunáli milosrdenstva“, ktorým je spovednica. Tí, na ktorých dolieha ťarcha vlastných hriechov, majú často problém dôverovať. Avšak
Ježiš sestre Faustíne neraz zdôrazňoval, že práve tieto duše majú osobitný prístup k jeho srdcu. V Denníčku nájdeme dojemný rozhovor milosrdného Boha so zúfalou dušou:

„Duša: ,… Je to možné, že by pre mňa ešte bolo milosrdenstvo?‘ pýta sa celá vystrašená.

Ježiš: ,Práve ty, dieťa moje, máš výhradné právo na moje milosrdenstvo. Dovoľ môjmu milosrdenstvu pôsobiť v tebe, v tvojej biednej duši. Dovoľ, aby lúče milosti naplnili tvoju dušu. Ony vnesú do nej svetlo, teplo a život.‘

Duša: ,Ó, Pane, ty sám ma zachráň, lebo hyniem, buď mojím Spasiteľom. Ó, Pane, ostatné nie som schopná vypovedať, moje úbohé srdce je celé rozorvané, ale ty, Pane…‘

Ježiš nedovolil duši dokončiť tieto slová, ale dvíha ju zo zeme, z priepasti úbohosti a v jednom okamihu ju privádza do príbytku svojho srdca. Všetky hriechy v okamihu zmizli, oheň lásky ich zničil. 

Ježiš: ,Duša, patria ti všetky poklady môjho srdca, vezmi si z neho všetko, čo potrebuješ. […] Nehĺbaj nad svojou úbohosťou, si príliš slabá, aby si hovorila. Radšej pozeraj na moje srdce plné dobroty a vnímaj moje city a usiluj sa o tichosť a pokoru. Buď milosrdná voči druhým tak, ako ja som voči tebe. Keď pocítiš, že tvoje sily slabnú, prichádzaj k prameňu milosrdenstva a posilňuj svoju dušu a neustaneš na ceste‘“ (Denníček 1486).

Nezávisle od toho, na akej etape cesty sa nachádzame, snažme sa rozvíjať dôverný vzťah s Bohom, zvlášť prostredníctvom sviatostí Eucharistie a pokánia. A keď na nás prídu ťažké chvíle a výnimočné výzvy, nezabudnime na radu Michala Sopočka: „Keď máme splniť niečo veľké a náročné, obráťme sa s dôverou na Božie milosrdenstvo tak ako chorá žena z evanjelia, ktorá sa dotkla Ježišových šiat a ozdravela (porov. Mk 5, 25 – 34).“

Pramene: Sopočko, M. Jezus Król Miłosierdzia. Artykuły z lat 1936 – 1975.
Varšava 2005; Dar Miłosierdzia. Listy z Czarnego Boru. Čenstochová 2008.