Som mamou milovaných dievčatiek: Hany a Oľgy. Dcéry sú mimoriadnym prejavom lásky Pána Boha v mojom živote. Mám dojem, že keď som prijala Olu, moje srdce sa otvorilo Bohu ako nikdy predtým.
„Od života matky je Pán mojím ochrancom“
Pred štyrmi rokmi, počas tehotenstva, som sa dozvedela, že moja mladšia dcérenka, ktorú som nosila pod srdcom, je vážne chorá. Kontrolné vyšetrenie ukázalo, že Ola má nedostatočne vyvinutý mozog. Predchádzajúce vyšetrenia neukázali nič neobvyklé a my sme vôbec netušili, že sa celý náš život úplne zmení… Deň, v ktorý stanovili diagnózu, bol nezvyčajný. V tom období som nečítala Božie slovo každý deň, ale vtedy, výnimočne, pár minút pred návštevou ordinácie, som si v mobile prečítala úryvok zo Svätého písma: „Od života matky si mojím ochrancom“ (Ž 71, 6). V ten deň si Cirkev pripomínala narodeniny svätého Jána Krstiteľa. Kým som sedela v čakárni, rozmýšľala som nad tým, aké blízke sú mi teraz tieto slová a aké je dobré, že Pán nad nami bdie. O chvíľu neskôr som videla, ako sa mení lekárova tvár… Kontrolné USG vyšetrenie ukázalo, že moja dcéra má hydrocefalus. Boh predstihol diagnózu…
To, že som si predtým prečítala slová Žalmu 71, mi dalo silu vrátiť sa domov. Prvou vecou, ktorú som doma zazrela, bol obrázok svätej Rity. Ležal na polici v našej kuchyni už niekoľko týždňov. Objavil sa tam „náhodou“. Predtým som nečítala modlitbu a svätú Ritu som nepoznala. V deň, keď som sa dozvedela diagnózu, som to urobila prvýkrát a cítila som, že svätá Rita nám pomôže.
Zverila som Olu do Božích rúk
Lekár mi na niekoľkých ďalších stretnutiach nedával žiadnu nádej a odporúčal mi potrat. Veľké množstvo mozgovomiechového moku v mozgu mojej dcéry v takom skorom štádiu tehotenstva mohlo spôsobiť, že Ola – ak prežije – bude ťažko fyzicky aj intelektuálne hendikepovaným dieťaťom. Vtedy som si aj vypočula, že si ničím život a že moja dcéra mi neprinesie nič pozitívne… Hľadala som rôzne možnosti, ktoré by nám mohli pomôcť, no lekár ich všetky zamietol. Povedal mi, že toto dieťa bude pre mňa len „krížom od Pána“ a moja nádej v akúkoľvek pomoc je ilúziou… Môj svet sa rúcal, no napriek tomu som sa rozhodla zveriť Olu do Božích rúk.
Už zakrátko sa malo ukázať, že Pán nás vedie vlastnými cestami. Verím totiž, že to s Božou pomocou som našla lekárov, ktorí tak ako ja chceli bojovať o život mojej Oly. Využili sme ponuku podstúpiť vnútromaternicovú operáciu metódou otvorenej fetálnej chirurgie. Bola to priekopnícka operácia v Poľsku. Lekári zo Špecializovanej nemocnice č. 2 v Bytome poskytli špeciálne pre moju dcérku najmenší možný komorovo-amnionálny ventil a implantovali ho v 24. týždni tehotenstva. Tento ventil odvádzal nadmerné množstvo moku z mozgu. Niekoľko dní pred operáciou som v nemocničnej kaplnke prosila Boha o silu. Kňaz povedal, aby sme si pri odchode vzali so sebou časopisy, ktoré tam boli položené. Nepozrúc sa na obálku, vzala som si výtlačok Milujte sa! Až neskôr som si všimla, že je na nej fotografia usmiatej matky s dospievajúcou dcérou a nápis: „Nesúhlasila som s potratom. Dnes má dcéra 18 rokov.“ Vnútri bol článok – príbeh matky a jej dcéry – tiež Oľgy. Bolo to neuveriteľné! V tom čísle bol aj dlhý článok o svätom Šarbelovi. Keď som si ho prečítala, bola som pevne presvedčená o tom, že tento svätý nám pomôže. Bol to zvláštny pocit, ktorý ma sprevádzal celý deň. Dovtedy som si myslela, že už prosím o orodovanie svätú Ritu a to by malo stačiť. Večer mi nečakane zavolala známa a navrhla, že mi donesie olej svätého Šarbela. Rozhovor začala slovami: „Vieš, existuje taký svätý…“, ale ja som už vtedy vedela, o kom hovorí, a od toho dňa som o príhovor za zdravie dcéry prosila aj svätého Šarbela. Vnútri som cítila, že bude dobre, že Pán je s nami… Po operácii sa na USG obrazovke začal objavovať mozog našej Oly. Bola som šťastná a myslela som si, že to najťažšie je za nami…
Vianočný zázrak
Ola prišla na svet v 30. týždni tehotenstva o 15.04 h. Zázrak života. Bola maličká a statočná. V ten deň sa slávilo 80. výročie vyhlásenia korunky Božieho milosrdenstva. Dcéru previezli do Hornosliezskeho centra zdravia dieťaťa v Katoviciach. Tam sa ukázalo, že okrem hydrocefalu má Ola aj iné vývojové poruchy mozgu, ktoré tiež môžu spôsobiť, že bude ťažko fyzicky aj intelektuálne hendikepovaná. Vývoj našej dcérenky bol pre nás preto veľkou neznámou. To najťažšie však bolo ešte pred nami…
Prvé mesiace života strávila Ola v nemocnici, kde absolvovala ďalšie chirurgické zákroky. Keď sme ju už mohli vziať domov, po dvoch týždňoch sa ukázalo, že v celej ventilovej sústave sa usídlili baktérie. Čakali nás ďalšie týždne v nemocnici a ďalšie chirurgické zákroky… Hľadela som na bolesť svojho dieťaťa a myslela som, že mi pukne srdce. Bola to nepredstaviteľne ťažká skúška môjho materstva… Antibiotiká jej boli podávané intravenózne. Ďalšie vpichy spôsobili, že dcérenka sa bála dotyku. Blížili sa vianočné sviatky a ja som sa hádala s Bohom. Prosila som, aby Olu vzal k sebe, ak má byť jej život neustálym bojom s bolesťou a strachom… Lekár nám povedal, že Ola sa pravdepodobne bude musieť popasovať aj so sepsou, otravou krvi, čo by ohrozilo jej život. Naša dcérenka, Oľga Katarína, prijala 19. decembra v nemocnici sviatosť krstu a o päť dní neskôr, na vigíliu, ju poslali domov. Jej zdravotný stav a výsledky sa postupne zlepšili. To bol náš vianočný zázrak…
„Šarbel bol“
Máme za sebou už takmer štyri roky boja o život a zdravie dcéry, časté pobyty v nemocnici a intenzívnu rehabilitáciu. Avšak napriek tomu, čo hovorili lekári, Ola dnes rozpráva, má výbornú pamäť a je veľmi radostným dieťaťom. Každý deň sa smeje a spieva piesne aj v angličtine. Nepochybujem o tom, že je šťastná. Statočne bojuje s ťažkosťami spojenými s chorobou a s fyzickými aj intelektuálnymi obmedzeniami. Keďže ju sprevádzam v skúške, pozorujem, aký blízky má vzťah s Bohom. Mám pocit, akoby videla a vedela viac.
Keď mala dva roky, na nemocničnom lôžku velebila Boha. Hľadiac do okna začala spievať, tlieskať. Keď skončila, povedala: „Amen.“ Tiež som počula, ako pri pohľade na oltár v nemocničnej kaplnke povedala: „Ďakujem, ocko!“ Vtedy nemala ani tri roky… Takéto situácie prevyšovali moje dovtedajšie skúsenosti s vierou. Raz, keď som na neurochirurgickom oddelení čítala Ole knižku, nečakane vyhlásila: „Šarbel bol.“ Povedala to dvakrát a veľmi zreteľne, napriek tomu, že vtedy ešte nevedela vysloviť r. Podobná situácia sa stala aj neskôr doma. Bola som prekvapená. Nerozprávala som Ole o tomto svätom pustovníkovi z Libanonu, ktorý sa nečakane objavil v našom živote, keď som bola ešte tehotná. V byte ani nemáme jeho podobizeň. Nedôverčivo som sa jej opýtala, či má ten svätý bradu. Ola mi s radosťou odpovedala: „Áno – a pošteklil ma.“ Po chvíli dodala, že svätý Šarbel ju ľúbi. Bez akéhokoľvek zaváhania spoznala svätého na obrázku, ktorý som jej neskôr ukázala. Inokedy zase spomenula, že „svätý Šarbelko pekne vonia.“
Pán mi navrátil radosť zo života
Posledné roky od chvíle stanovenia diagnózy boli najťažšími v mojom živote. Dcérine choroby a hendikep prinášajú rôzne obmedzenia a neistotu. Je to však pre mňa aj čas mimoriadnej Božej blízkosti. Prežívam neustále obracanie sa k Bohu. Prostredníctvom tejto ťažkej skúšky materstva ma Pán učí dôvere, trpezlivosti a pokore. Boh ma uzdravil aj z bolesti, ktorú priniesli predošlé skúsenosti.
Jedného dňa po skončení večernej modlitby chvál som dostala nasledujúce slovo: „Počul som tvoju modlitbu, videl som tvoje slzy. Hľa, uzdravím ťa“ (porov. Iz 38, 5). Nasledujúce ráno som prvýkrát Boha neprosila o silu. Pán mi navrátil radosť zo života. Viem, že on nás vedie po svojich cestách, že nás žehná. Každý deň zakúšam obrovskú lásku a som vďačná. Pán premieňa moje srdce. Teším sa, že môžem byť súčasťou Svätej cirkvi. Teším sa z príhovoru svätých. Posledné roky ma veľmi zmenili. Dnes, napriek ťažkostiam, som šťastnou mamou dvoch neobyčajných dcér. Som šťastnou dcérou Boha Otca.
Paulina Łopatka
Páči sa vám obsah článkov na našej stránke?
Podpor nás!