Hodnota jednej obrúčky

Všetci sme vyrástli na tých istých rozprávkach, v ktorých princ a jeho vyvolená najprv prekonávajú protivenstvá osudu a po svadbe žijú dlho a šťastne. V živote to, žiaľ, neraz býva naopak. Cítime sa veľmi oklamaní, keď sa náš zväzok rozpadne! Veď v nijakej rozprávke sa nehovorí o rozvode kráľa a kráľovnej. To, že rozvody sú dnes natoľko rozšírené a že postihujú toľkých ľudí, vôbec nezmenšuje utrpenie manželov a ich detí. Komu teda hrozí rozvod? Každému, kto žije v manželstve.

Život nie je rozprávka

Ja, manžel a deti – ideálne veľa detí. V nedeľu a na sviatky aj Pán Boh. Dom so záhradkou a vo vzdialenej budúcnosti vnúčatá. Tak som si to naplánovala. Iste, mala som rôzne obavy: či deti budú zdravé, či nás nepostihne nehoda… Avšak rozvod na zozname možných katakliziem nebol. Prečo by sa nás mal týkať? Veď opravdivá láska nikdy nezanikne…

Spoznali sme sa na skautskom tábore. Ja som mala 15 a on 16. Dokonca ani to, že sme bývali v rôznych mestách, nám nebránilo udržať svoje city až do študentských rokov. Bola som vtedy v saleziánskom hnutí Svetlo-Život. Svoje srdce som odovzdala nielen chlapcovi, ale aj Ježišovi. Neskôr som zistila, ako vážne Pán Ježiš berie ľudské rozhodnutia a aká veľká je jeho vernosť aj napriek našej nevernosti, malosti a vlažnosti.

O sviatosti manželstva som vedela to, čo vie väčšina mladých po krátkej predmanželskej príprave. Čiže nič. Predmanželskú čistotu sme napriek dobrej vôli nezachovali. Pätnásteho augusta, na sviatok Nanebovzatia Panny Márie, som prisahala lásku a vernosť a že ho až do smrti neopustím, pričom som celkom nechápala, čo sľubujem. Nebrala som do úvahy to, že moje slová ma budú zaväzovať bez ohľadu na rozhodnutia a skutky druhej strany. Teraz cítim potrebu povedať iným, že práve toto v tej chvíli sľubujú. V dobrom aj v zlom – a to aj vtedy, keby to zlé bolo horšie, než si teraz dokážu predstaviť…

Po svadbe sa začal bežný manželský život. Vcelku harmonický a pohodlný. Narodila sa nám krásna, zdravá dcérka, o štyri roky nato druhá, takisto nádherná. Manžel mal dobrú prácu, takže ja som mohla zostať doma s deťmi. Každú nedeľu sme chodili do kostola a myslela som si, že všetko je v poriadku. Boh mal v našej rodine miesto, hoci nie prvé… Môj manžel už roky pred našou krízou prestal chodiť na spoveď a prijímať Eucharistiu. Ospravedlňoval to svojimi problémami s vierou. Nechcela som naňho tlačiť.

Pred siedmym výročím svadby som sa vybrala so staršou dcérkou na pešiu púť do Čenstochovej. Krátko po nej sme počali naše tretie dieťa, ktoré bolo bezpochyby darom Panny Márie. Synček sa narodil v nádhernú júnovú noc doma, v prítomnosti manžela a domácej pôrodnej asistentky. O rok nato sme sa presťahovali do vysnívaného domu so záhradkou, na postavenie ktorého sme si vzali hypotéku. Spočívalo na nás požehnanie, hoci sme oň nedbali…

Netušila som, ako sa treba starať o manželskú lásku. Medzi mojimi rodičmi to išlo akosi „samo“. Nebolo ani reči o spoločnej večernej modlitbe, o čítaní Svätého písma. Naše večery vyzerali po uložení detí do postele asi takto: manžel prilepený k laptopu a ja k svojmu počítaču. Kríza sa rozvíjala pomaly, ticho, pre mňa nepostrehnuteľne, ako zlodej, ktorý prichádza v noci, aby kradol…

Náš syn mal dva roky, keď som si uvedomila prítomnosť „tej tretej“. Otvorila sa mi zem pod nohami. Nikto a nič v živote ma nepripravilo na takýto zvrat udalostí: môj manžel sa bláznivo zamiloval do svojej mladšej kolegyne. Popieral to dokonca aj vtedy, keď ho chytila za ruku…

Peklo

Len ten, kto to prežil, uverí, že je to bolesť, ktorá môže človeka zabiť – okamžite alebo postupne, pomaly tým, že život otrávi hnevom, nenávisťou a pocitom krivdy. Ide o stav paniky, ktorý mení našu osobnosť. Emócie zahaľujú realitu. Človek robí to, čo by od seba nikdy nečakal. Odhalenie zrady zvyčajne predchádza dlhšie alebo kratšie obdobie schizofrenickej rozpoltenosti medzi hroznými podozreniami a popieraním, medzi nepochopiteľným chladom, odmietnutím a nádejou, že „zajtra bude všetko v poriadku“.

V tom čase som nemohla čerpať silu od Ježiša, lebo som sa naňho nahnevala. Nevedela som, ako sa mám správať zoči-voči manželovmu romániku, a čo mám robiť, aby som zachránila naše manželstvo. Robila som všetko presne naopak: hádala som sa, zobúdzala som sa opuchnutá od toľkého plaču, na výstrahu som sa zaregistrovala na zoznamke a vyhrážala som sa rozvodom.

Ešte pol roka sme žili spolu v takejto hroznej atmosfére. Pred deťmi a príbuznými sme predstierali, že všetko je v poriadku. V takomto stave sme v horách prežili 10. výročie manželstva – spolu a zároveň oddelene. V jeden januárový večer si manžel rýchlo zbalil osobné veci a vyšiel do mrazivého počasia a ja som za ním z celej sily zabuchla dvere, prajúc jemu a jeho milenke všetko najhoršie. Dodnes mi v ušiach znie zúfalý, niekoľkohodinový plač našich dcér, ktoré v tú noc stratili ocka… Obrúčku som si zúrivo stiahla z prsta a hodila hlboko do zásuvky medzi bielizeň. Celé noci ma prenasledovali nočné mory, v ktorých som videla manžela s jeho milenkou a ich budúce spoločné deti… Satan vtedy od radosti skákal okolo nás.

Prázdnota

Keď odišiel, stratila som všetko: pocit vlastnej hodnoty, normálny spôsob života, všetky plány, finančné prostriedky, auto… Materiálne aj emocionálne straty by som mohla vymenúvať veľmi dlho. Snažila som sa ako-tak držať, pretože deti boli vo veľmi zlom stave. Nedá sa opísať ich utrpenie, keď sa im rozpadla rodina, absolútny základ ich pocitu bezpečia… Pomáhali nám moji rodičia a priateľky. Ráno som vstávala ako automat, nakŕmila som deti a odviedla som ich do školy a škôlky, syna som nosila do jaslí, kde som pracovala na polovičný úväzok. Duchovne som bola rozsekaná na kúsky. Zožierala ma nenávisť! Chcela som pomstu, trest, spravodlivosť za cudzoložstvo. Prostredníctvom obdivu iného muža som sa nasilu chcela cítiť hodnotná.

Vtedy sa v mojej blízkosti vyskytli ľudia, ktorí sa v tých hrozných dňoch, keď mi modlitba nedokázala prejsť cez hrdlo, začali za nás vrúcne modliť. Jedna z mojich priateliek nám poslala na pomoc svoju tetu, detskú psychologičku a zároveň angažovanú kresťanku. Ešte som netušila, že to Boh organizuje a posiela pomoc, rozprestiera sieť pri okraji priepasti… Od pani psychologičky Barbary, ktorá sa porozprávala s dcérkami, som prvý raz počula o odpustení a prijatí manžela späť. Myslela som si, že zle počujem! Ja, ktorej bolo tak veľmi ublížené a ktorá bola oklamaná, mám ako prvá vytiahnuť ruku k tomu, kto mi ublížil?

„Ja som ťa neopustil“

Navzdory všetkému sa po tomto rozhovore otvorili vo mne akési dvere. „Nemám nič. Som sama,“ plakala som bez sĺz, pretože aj slzy sa vo mne zablokovali… „Ale Ja som tu,“ vravel hlas spoza dverí. „Som opustená,“ sťažovala som sa. „Ja som ťa neopustil. Si moja,“ odpovedal hlas s takou láskou, až ma to prekvapilo. Poznala som ten hlas. Spoznala som ho, veď som ho už kedysi počula – ako mladé dievča, animátorka na Oáze. Pre Boha bola moja kríza príležitosťou pozvať ma späť k sebe. Konečne som vzala do rúk Sväté písmo a prečítala som si druhú kapitolu Knihy proroka Ozeáša: „Preto ju ja prehovorím,
zavediem ju na púšť a prihovorím sa jej srdcu. Z toho istého miesta jej dám jej vinice aj údolie Achor, bránu nádeje. Tam bude poslúchať ako v dňoch svojej mladosti, ako v dňoch, keď vychádzala z egyptskej krajiny. A v ten deň, hovorí Pán, budeš ma volať: ‚Môj manžel;‘
už ma viac nebudeš volať: ‚Môj Bál.‘ Tu odstránim z jej úst mená bálov a už nikdy si na ich mená nespomenie. V ten deň uzavriem pre nich zmluvu s poľnou zverou, s nebeským vtáctvom i plazmi zeme. Odstránim z krajiny luk, meč a vojnu a dám im odpočívať  v bezpečí. Vtedy si ťa navždy zasnúbim, zasnúbim si ťa v spravodlivosti a práve, v láske a milosrdenstve, zasnúbim si ťa vo vernosti a ty spoznáš Pána“ (Oz 2, 16 – 22).

Všetko, čo sa neskôr udialo, bolo dôsledkom môjho rozhodnutia vrátiť sa k Otcovi. On čakal a nerátal čas, ktorý som premárnila. Na internete som našla Spoločenstvo manželstiev v kríze Sychar, o ktorom som nikdy predtým nepočula. Jeho cieľom je smerovať k uzdraveniu Božou mocou a silou sviatosti manželstva, hoci by sa nachádzalo v kríze, separácii alebo po rozvode. V súčasnosti má strediská v rôznych mestách v Poľsku aj v zahraničí.

Ako smädný človek som čítala všetko, čo sa uverejňovalo na stránke spoločenstva Sychar. S údivom som zistila, že existujú ľudia – muži aj ženy, ktorí sa nachádzajú v podobnej životnej situácii ako ja a aj napriek tomu zostávajú verní sviatosti manželstva a nepestujú v sebe pocit krivdy. Prekvapil ma ich duševný pokoj, dôvera, nádej bez ohľadu na vonkajšie okolnosti, nesťažovanie sa na osud, na iných, ba ani na seba samých.

Odpustenie

Konečne som prišla do spovednice. Nikdy nezabudnem na túto mimoriadnu veľkopôstnu spoveď. Stratilo význam to, čo som pokazila, už nemalo význam to, že ma manžel ne-chce. Ježiš ma chcel celú a hneď – len toto bolo dôležité. Vedela som, že odpustenie je jediná cesta k tomu, aby som mohla každý deň úprimne odriekať Otče náš. Veď ani dieťa sa nedokáže modliť, keď sa pred chvíľou pohádalo so súrodencom. Pochopila som, že odpustenie nie je otázka pocitov, ale úkon vôle, rozhodnutie. Odpustila som manželovi zradu, klamstvo, bolesť. A potom som mu odpúšťala ešte tisíckrát, aby som mohla čerpať z Prameňa života.

Bola som presvedčená, že môj manžel sa vráti, keď ma Boh urobil schopnou odpustiť mu. Napísala som mu list, v ktorom som ho prosila, aby sa vrátil domov. Mala som predsa vykonať zadosťučinenie za svoje chyby a zanedbania. Deti čakali na otca. Vedeli, že ich mama ho naďalej miluje. Každý deň sme končili spoločnou modlitbou za neho…

Rozvod a čo ďalej?

Stalo sa však niečo iné. Môj manžel rýchlo podal žiadosť o rozvod. Svoju slobodnú vôľu využil na to, že sa rozhodol žiť s inou ženou „dlho a šťastne“. Ja som však už nebola sama – podporovalo ma celé spoločenstvo, moji noví, dobrí priatelia. Postavila som sa na nohy, držiac sa Božej ruky. Vďaka tomu som bola schopná poskytnúť oporu iným: predovšetkým svojim deťom, ale aj iným ľuďom, ktorí prežívali krízu. Nesúhlasila som s rozvodom. Prečo by som mala súhlasiť so zlom? Niekoľko mesiacov po manželovom odchode som sa stala jednou z líderiek Spoločenstva manželstiev v kríze Sychar. Viedla som skupinu v Poznani.

Na každom kroku som sa potkýnala o polená hodené pod nohy. Moje deti, zvlášť druhá dcéra, boli v tom čase veľmi choré. Niekoľko ráz som sa sama musela súčasne starať o jedno dieťa v nemocnici a o dve deti doma. Známi sa ma pýtali, prečo nosím obrúčku a prečo nesúhlasím s rozvodom. Nechápali to. Aby bolo možné určiť stretnutia otca s deťmi, ktoré boli vzhľadom na potreby detí zriedkavé, museli sme sa stretnúť na oddelení sociálnoprávnej ochrany detí. Rýchlo som si musela nájsť prácu, pričom po takmer desiatich rokoch na materskej dovolenke mi chýbali skúsenosti. Avšak Božia prozreteľnosť a dobrí ľudia nado mnou bdeli – začala som pracovať v škole neďaleko domu. Manželova rodina prerušila so mnou všetky kontakty… Prežila som šok, keď som si prečítala, čo manželov advokát o mne napísal v rozvodových dokumentoch… Od manžela som zas zakúsila rôzne formy násilia.

Na druhej strane som však ni-kdy predtým nezakúsila hlbší pokoj srdca, dôveru, slobodu a vnútornú radosť. Našla som svoju stratenú identitu. Navždy budem dcérou Kráľa. Navždy budem manželkou, nezávisle od toho, kde a s kým bude môj manžel. Nevadí, že moje modlitby nemali okamžitý účinok. Ani jedna minúta našej modlitby nie je zbytočná – nie sme totiž schopní vidieť celok tak, ako ho vidí Boh. Využila som to, čo ponúka spoločenstvo Sychar, a absolvovala som špeciálny program 12 krokov k plnosti kresťanského života, ktorý je základom našej formácie. Takto sa kríza, ktorá na prvý pohľad vyzerá ako koniec sveta, môže zmeniť na príležitosť k rozvoju a premene seba samého.

S deťmi som chodila na prázdninové pobyty, ktoré organizovalo spoločenstvo Sychar. Mohli sa tam zabávať a rozprávať sa s rovesníkmi v podobných komplikovaných životných situáciách. Okrem toho mali kontakt s otcami, ktorí sa v spoločenstve angažovali, čo pozitívne ovplyvnilo ich pohľad na mužov. Som presvedčená, že vznik a rýchly rozvoj spoločenstiev Sychar je odpoveďou na najdramatickejšiu potrebu súčasnosti, keď stabilita manželstva a rodiny je ako papierová loďka v rozbúrených vlnách. Chceme ľuďom ukázať, že v každej komplikovanej manželskej situácii je možné žiť podľa Božích prikázaní.

Božie zásady sú vždy veľmi jednoduché. To my ich komplikujeme. Evanjelium hovorí: „Každý, kto prepúšťa svoju manželku a berie si inú, cudzoloží, a kto si berie takú, ktorú muž prepustil, cudzoloží“
(Lk 16, 18). Svätý Pavol k týmto Kristovým slovám dodáva: „Tým, čo uzavreli manželstvo, prikazujem, ani nie ja, ale Pán, aby manželka neodchádzala od muža – a ak by odišla, nech ostane nevydatá, alebo nech sa zmieri so svojím mužom – a muž nech neprepúšťa manželku“ (1 Kor 7, 10 – 11).  

Preto odmietame rozvody a nové zväzky. Avšak ani sviatosť manželstva a manželská láska nedáva nikomu právo ubližovať druhému človeku. V situácii domáceho násilia je zvyčajne potrebné oddeliť sa od toho, kto ho pácha, čiže faktická, prípadne aj súdna odluka. V Poľsku existuje možnosť súdnej odluky, a preto nie je potrebné, aby si katolík vybral rozvod.    

Samozrejme, že ak druhá strana chce rozvod, svetský súd nebude brať do úvahy ničí svetonázor a náboženské presvedčenie. Verím však, že čisté svedomie v tejto otázke a znamenie odporu voči zlu, ktoré postihlo nás a naše deti, majú v Božích očiach váhu zlata. Môj rozvodový proces trval dva a pol roka a zakončil sa na 13. pojednávaní výrokom rozsudku o rozvode.

Bolo veľa lepších aj horších dní, ale nezapochybovala som o zmysle toho, čo robím, o zmysle členstva v spoločenstve. Na vlastné oči som videla veľa uzdravených vzťahov, zachránených manželstiev mojich známych a niektorých blízkych priateľov. Počula som a čítala krásne svedectvá o víťazstve lásky. Diali sa nemožné veci, ktoré mohla vykonať len Božia milosť.

Netuším, čo bude ďalej. Je náročné vychovávať tri deti ako osamelá matka a odovzdať im správne vzory správania. Uvedomujem si však, že som v Božích rukách, ak sa z nich sama nevytrhnem. Viem, že náš Pán rešpektuje slobodnú vôľu môjho manžela aj moju. Verím, že ho nakoniec privedie k spáse po cestách, ktoré pozná len on. Položili mi otázku, prečo som sa rozhodla nezaložiť si nový zväzok, veď v Cirkvi by som mohla prejsť do spoločenstva pre páry, ktoré žijú v nových nesviatostných zväzkoch. Myslím si snáď, že nemám právo na šťastie, keď môj manžel si už aj tak niekoho našiel?

Presne o to ide – o šťastie. Šťastie je vo svätostánku – je to Ježiš prítomný v Eucharistii. Mám právo na Ježiša – na šťastie.

Anna Jedna