Ako mladý chlapec som žil v obyčajnej rodine, ale keďže som si nevedel poradiť s emóciami spojenými s obdobím dospievania, upadol som do zlozvyku, ktorý sa po rokoch rozvinul až do obsesívno-kompulzívneho správania v oblasti nečistoty. Trvalo to veľmi dlho, a tak som si ani nevšimol, ako veľmi ma to zmenilo. Keď počas gymnaziálnych rokov prišiel čas na prvé vzťahy, zistil som, že nie som schopný udržať si dlhší vzťah s dievčaťom. Môj egoizmus bol príliš veľký. Nebol som schopný o nikoho sa starať. Samozrejme, že dnes už viem, že som mal rôzne charakterové chyby, lenže zotrvávanie v nečistote mi bránilo rozvíjať charakter, mužské vlastnosti a blízke vzťahy s ľuďmi a s Bohom.
Vo vlastnej koži som sa cítil hrozne. Na jednej strane som sa cítil nemilovaný, nepotrebný a nehodnotný, a na druhej strane som prežíval egoistický pocit nadradenosti nad inými, lebo aspoň v niečom som bol od iných lepší. Tento diabolský kolotoč ma v priebehu niekoľkých rokov priviedol k samovražedným myšlienkam a k úplnému zrúteniu… Keď som mal približne 22 rokov, uvedomil som si, že ak chcem uskutočniť svoje sny, musím podstúpiť námahu a snažiť sa skoncovať s nečistotou. V tom čase som bol závislý od pornografie a život sa mi celkom vymkol z rúk. Rozhodol som sa, že sa budem modliť, že sa budem vyhýbať príležitostiam k hriechu (pornografii a masturbácii) a… po pol roku som bol v žalostnom stave: mal som neurózu, vyhýbal som sa ľuďom, všetkého som sa bál, pociťoval som reálnu bolesť a strach. Ťažko sa to opisuje, ale bolo to neznesiteľné utrpenie. Spomínam si, že som chodil na opustené miesta, aby som tam kričal od bolesti. Náboženské praktiky (takto to musím nazvať) mi neprinášali úľavu. Nemal som nikoho, komu by som to mohol povedať; nikoho, kto by ma podržal. Moji rodičia sa o mňa veľmi báli, ale nevedeli, čo sa so mnou v skutočnosti deje. Tento stav som nedokázal zniesť, takže som sa vrátil k svojmu predchádzajúcemu prázdnemu životu. Napriek všetkému som však hľadal pomoc… Po ďalšej spovedi, plnej sebaľútosti a pocitu úbohosti, mi kňaz poradil, aby som hľadal pomoc v spoločenstve 12 krokov. Na týchto stretnutiach som mohol nechávať svoje problémy, pričom sa mi otvorili oči a začal som vidieť svoje chyby, nedostatky a emocionálnu labilitu. Samozrejme, že toto sa nestalo hneď – trvalo to niekoľko rokov.
Dozrievanie
Roky plynuli a ja som padal a vstával. Vždy som čerpal zo spovede a z Eucharistie. Môj zlozvyk sa však vracal v týždňových intervaloch. Prijatie a prítomnosť iných ľudí mi v tom období pomohli cítiť sa lepšie. Uveril som, že napriek hriechu mám svoju dôstojnosť a som dosť dobrý na to, aby som žil. Vo veku 27 rokov som bol schopný prijať sám seba. Boh však nechcel pre mňa takýto život a som si istý, že ho nechce pre nikoho. Náš Pán chce pre nás len dobro a to, čo je najlepšie. Toto som sa dozvedel, pocítil a naučil sa až v duchovnom spoločenstve, kde mi Pán dal duchovne rásť. Znovu som sa stal dieťaťom, aby Boh mohol uzdraviť moju mladosť. Vďaka tejto sile som nabral chuť dosiahnuť v živote s Bohom viac, než len každodenné pozeranie internetu a vyčerpanie sa v práci. S vierou som sa začal modliť za svoje veľmi konkrétne túžby. Emocionálne napätie spojené s prácou som začal zmierňovať prostredníctvom intenzívneho športu.
Začalo sa pre mňa úžasné duchovné dobrodružstvo. Začal som žiť v Božej prítomnosti, čiže uvedomoval som si, že Boh nielen vidí, ale aj vie, čo si myslím a cítim. Môj vzťah s Bohom bol čoraz úprimnejší a čestnejší: odprosoval som ho za zlé myšlienky, plány, pohľady, posudzovanie ľudí – jednoducho za to, čo Boh počul, čo bolo proti jeho stvoreniam, alebo proti všetkým tým, ktorých som v daný deň stretol, alebo okolo ktorých som prechádzal na ulici.
Spomínam si, že keď som mal 27 rokov a pozeral som sa na zapadajúce slnko, uvedomil som si, že kdesi tam je osoba, ktorá nielenže na mňa čaká, ale ktorá potrebuje moju spoluprácu a pomoc. S vierou a slzami v očiach som povedal Pánovi: Robím to, čo robím. Neviem byť iný. Ale modlím sa k tebe a uvidíme, čo vo mne zvíťazí.
Stretnutie
Prešiel rok a ja som sa zoznámil s mojou terajšou manželkou. Hneď mi napadla myšlienka, že túžim byť s ňou, ale vzhľadom na svoj egoizmus a stále prítomné charakterové chyby som nebol na to pripravený. Rýchlo som sa o tom presvedčil, pretože Mária mi to dala najavo. Uchvátila ma svojou dobrotou, krásou a tým, ako obdivovala malé veci. Popri zamilovanosti som však prežil najväčšiu porážku v živote: nebol som pripravený byť s týmto nádherným dievčaťom. Znepokojovala ma myšlienka, že strácam lásku svojho života. Preto som sa veľmi silno modlil, aby mi dobrý Boh pomohol byť dobrým manželom a pomohol mi nájsť si manželku. A ak je to jeho vôľa, nech je to Mária. Uplynuli dva roky. Stále som duchovne dozrieval v spoločenstve, kde som našiel veľa žičlivých ľudí, ktorých svedect-vo ma uisťovalo o správnosti mojej cesty a viedlo ma k čoraz väčšiemu sebapoznaniu a sebaovládaniu. Žiaľ, s Máriou som nechodil. Náš kontakt sa obmedzil len spoločný na výlet do hôr so skupinou známych raz v roku. V tom čase som však nadviazal iné známosti. Všimol som si, že to, čo ma ničí, sú neusporiadané kamarátske vzťahy, čiže flirty s dievčatami, ohľadom ktorých som sa jasne nerozhodol, akým smerom sa majú tieto vzťahy uberať. Nazývam to „otvorené dvierka“. Dnes som presvedčený, že udržiavanie takýchto vzťahov živilo môj egoizmus a bránilo mi to opravdivo a v priateľskom duchu spoznať tieto dievčatá. Pochopil som, že ak chcem zabojovať o lásku svojho života, tieto „otvorené dvierka“ mi zabránia urobiť definitívne rozhodnutie, pretože sa budem stále spoliehať na prítomnosť iných dievčat.
Rozhodol som sa teda pre rozhovor, ktorým som chcel tieto vzťahy ukončiť (ako som si vtedy myslel). Povedal som: „Sme kamaráti, si dobrý človek a veľmi si ťa vážim, ale nič z toho nebude.“ Na moje prekvapenie sa spomenuté vzťahy po takomto úprimnom rozhovore premenili na hlboké priateľstvo. Dovtedy som nechápal význam slova priateľstvo. Keď som pozatváral všetky dvierka, pocítil som vnútornú slobodu a pripravenosť prijať zodpovednosť za Máriu. Začal som sa za ňu ešte viac modliť. Ako som sa neskôr dozvedel, v tom čase Pán pôsobil v jej živote a premieňal ho.
V roku 2015 som sa rozhodol, že nedovolím, aby mi niekto vzal najlepšiu ženu na svete. Aj keby to bolo posledné, čo urobím, musím jej povedať, že ju milujem.
V decembri 2015 som jej chcel na spoločnom výlete v horách otvoriť svoje srdce, ale z našich rozhovorov mi vyplynulo, že Mária nemá o mňa záujem. Hrozne ma to znechutilo… Vidina prehry mi zabránila vyznať jej lásku. Na spiatočnej ceste sme sa vybrali do svätyne Božieho milosrdenstva v Łagiewnikoch, kde som milosrdnému Ježišovi vyrozprával všetky svoje starosti. Po chvíli ticha vo mne zostala myšlienka. „Vezmi si Máriu za manželku.“ Zdalo sa mi to nemožné, ale mal som v srdci pokoj.
V januári 2016 som jej konečne vyznal lásku a poprosil som ju, aby ma neodpísala, ale aby sme si dali tri mesiace na vzájomné spoznávanie. Potom sa rozhodneme, či chceme byť spolu, alebo sa navždy rozídeme. Pán po celý ten čas veľmi intenzívne pôsobil v Máriinom živote, uzdravoval jej minulosť a pripravoval ju na prijatie mojej lásky. Po týchto troch mesiacoch som ju požiadal o ruku a o ďalšie tri mesiace sme sa vzali. Dnes máme dve deti a máme sa veľmi radi.
Môj recept
Pán Boh chce pre nás naozaj to najlepšie a vyťahuje nás z každého zla. Treba mu však podať ruku, aby nás viedol, a dôverovať mu, aj keď všetko nasvedčuje tomu, že to nemá zmysel, a my cítime svoju slabosť. V takých chvíľach to Ježiš zvláda namiesto nás.
Dnes sa zamýšľam nad tým, či som mohol vyjsť z „bahna“, v ktorom som bol, skôr a usporiadať si život. Trvalo mi to totiž takmer deväť rokov, pričom asi polovicu života som prežil v otroctve hriechu. Odpoveď neviem, ale som presvedčený, že Božia milosť prišla ku mne prostredníctvom:
- pravidelnej spovede – takej častej, aké časté boli pády. Ak som padol raz v týždni, spovedal som sa dvakrát v týždni. Po páde som išiel na spoveď vtedy, keď som spĺňal podmienky spovede;
- každodenného alebo týždenného spytovania svedomia, ktoré bolo vždy písomné. Zaviedol som si zošit, aby som sa spätne mohol pozrieť na to, čo je príčinou mojich pádov. Písal som si doň to, čo sa udialo, kedy a aký hriech som spáchal. Pomohlo mi to nájsť zákonitosti, ktoré ovládali môj závislý život, a odstrániť správanie, ktoré viedlo k hriechu;
- uvedomenia, čo v živote strácam, a zároveň som si chcel vzbudiť ľútosť nad hriechmi, a preto som dôkladne rátal veľkosť svojich hriechov. Pomáhalo mi to ľutovať a chránilo ma to pred pádmi. Za stratu som považoval napríklad: nedostatok blízkych vzťahov, stratený čas pri internete, čas stratený hriechom, nedostatok priateľov, osamelosť prerátanú na hodiny, stratu peňazí, stratu dobrého mena, stratu šancí. Stratou je aj to, že nám chýba to, po čom túžime – napríklad čas na stretnutie s priateľmi. Dôkladne som zrátal, koľko času som takto stratil v priebehu roka, a zistil som, že hriech mi pohltil veľmi veľa času. Čas venovaný priateľom alebo dobrej knihe sa blížil k nule;
- ruženca, adorácie, svätej omše v nedeľu a aspoň raz v týždni;
- starostlivosti o seba samého – čistota sa prejavuje aj v poriadku a dodržiavaní hygieny. Každodenná starostlivosť o tieto veci zmenila moje návyky a zvýšila moje sebahodnotenie;
- plnohodnotnej stravy a spánku, aby som mal viac síl bojovať so svojou slabou vôľou;
- chvíľ samoty – začal som sa cítiť dobre sám so sebou. Vďaka angažovanosti v spoločenstve som nadobudol väčšiu sebadôveru. Bol to základ môjho rastu;
- služby – nakoľko som mohol a vedel, natoľko som slúžil iným ľuďom v spoločenstve, pričom som nehľadal odmenu ani pochvalu.
Dnes cítim nesmiernu vďačnosť Bohu a ľuďom zo spoločenstiev. Ešte veľa iných vecí vykonal Boh v mojom živote a v živote mojej manželky. Chvála mu za všetko!
Andrej a Mária
Páči sa vám obsah článkov na našej stránke?
Podpor nás!