Centrálna udalosť ľudských dejín

Neexistujú vedecké fakty, ktoré by mohli spochybniť najdôležitejšiu udalosť ľudských dejín – Kristovo zmŕtvychvstanie.

Kresťanstvo nie je žiadna rozprávka. Nezakladá sa na fikcii ani na vymyslených mýtoch, ale na konkrétnych historických udalostiach z Kristovho života, učenia, umučenia, smrti a zmŕtvychvstania. Počas púte do Svätej zeme v roku 2000 Svätý Otec Ján Pavol II. v Bazilike Božieho hrobu povedal: „Toto je najsvätejšie miesto na zemi. Tento prázdny hrob je mlčiaci svedok centrálnej udalosti ľudských dejín.“

Doložená udalosť

Historické údaje jednoznačne poukazujú na to, že Ježiš tretí deň po svojej smrti a pochovaní vstal z mŕtvych.

Profesor Jacques Perret, dekan sorbonskej Katedry histórie antického Ríma v rokoch 1948 – 1971, tvrdí, že tí, čo odmietajú pravdu o Ježišovom zmŕtvychvstaní, nevychádzajú z vedeckých informácií. Dôkladná vedecká analýza evanjeliových textov o zmŕtvychvstaní vedie k záveru, že evanjelisti podávajú správu o reálnej historickej udalosti. Profesor Perret vyčíta intelektuálnu nečestnosť tým exegétom, ktorí popierajú historickú dôveryhodnosť evanjelií. Tvrdí, že keby staroveký historik zavrhol moderné metódy historického výskumu a použil by metódy, aké používajú títo exegéti, zosmiešnil by sa v očiach svojich kolegov. Pre Perreta je zjavné, že skeptický postoj niektorých vedcov voči historickosti faktu zmŕtvychvstania nevychádza z objektívnych dôvodov, ale z predsudkov, z preháňania a z mylných predpokladov. Čestný historický výskum vedie k podpore faktu zmŕtvychvstania.

Dôkazy zmŕtvychvstania

Profesor Klaus Berger, jeden z najvýznamnejších nemeckých biblistov, napísal: „Podľa židovskej tradície boli potrební dvaja svedkovia, aby sa na súde mohlo niečo dokázať. V tomto prípade máme dvoch svedkov – Jána a Petra, ako aj dva dôkazy – dva kusy plátna: Turínske plátno a tvár z Manopella. Ide o dva vecné dôkazy zmŕtvychvstania. Zmŕtvychvstanie je fakt, a nie teologická metafora. Zmŕtvychvstanie je realita. Obraz Ježišovej tváre z Manopella je prvou stránkou evanjelia. Tento obraz zmŕtvychvstania predchádza text evanjelia.“

Keď Ježišovo telo zložili z kríža, zavinuli ho do vyše štvormetrového ľanového plátna. Potom ho, takto zavinuté, zavinuli ešte raz a obviazali, pričom dovnútra aj zvonku naliali veľké množstvo (32 kg) zmesi myrhy s aloou (porov. Jn 19, 39 – 40). Keď bolo Ježišovo telo zavinuté a zaviazané ako kukla, uložili ho do hrobu, pričom na hlavu mu položili sudárium (šatku z Ovieda) a drahocennú šatku z bisioru (šatku z Manopella). Na pohrebnej plachte (Turínskom plátne) sa zachytil neobyčajne presný trojrozmerný obraz Ježišovho mŕtveho tela vo fotografickom negatíve. Obraz na plátne je anatomicky dokonalý. Vidno na ňom rany spôsobené bičovaním, korunovaním tŕním, nesením kríža atď. Podobizeň priezračno-žltej farby nie je ľudský výtvor. Na plátne sa nenachádzajú nijaké stopy po farbách.  Vedci tvrdia, že obraz na plátne vznikol v dôsledku výbuchu neznámej energie, ktorá vychádzala zvnútra, čo viedlo k „pripáleniu“ povrchu vláken, ktoré nadobudli priezračno-žltú farbu. Obraz nemožno zmyť, ani nijako vyčistiť. Je dokonale plochý a nepodlieha nijakej deformácii. Podľa optických zákonov ide o rovnobežný priemet.

Talianska národná agentúra ENEA z Centra atómového výskumu vo Frascati pri Ríme v decembri 2011 vyhlásila, že súčasná veda nedokáže ani po piatich rokoch intenzívneho výskumu vytvoriť podobizeň, aká sa nachádza na Turínskom plátne.

Vedci vyrátali, že tajomné žiarenie, ktoré viedlo k vzniku podobizne na Turínskom plátne, malo intenzitu 34 biliónov wattov vákuového ultrafialového žiarenia. V súčasnosti nemáme na svete zariadenie, ktoré by dokázalo vygenerovať také silné žiarenie. Najnovšie prístroje dokážu vytvoriť žiarenie s intenzitou niekoľko miliárd wattov vákuového UV.

Myrha obsiahnutá v oleji, ktorým pomazali Ježišovo mŕtve telo, spôsobila, že plátno sa prilepilo k telu, zatiaľ čo aloe prispelo k čiastočnému rozpusteniu zaschnutej krvi. Na základe poznatkov o procese zrážania krvi súdni lekári tvrdia, že Ježišovo telo zavinuli do plátna asi dve a pol hodiny po smrti, pričom v ňom nezostalo dlhšie ako 36 hodín, pretože na ňom nezanechalo stopy posmrtného rozkladu. Ba čo viac, na plátne vidno neporušené krvné zrazeniny a niet na ňom stopy po odtrhnutí plátna od tela. Znamená to, že Ježišovo telo z plátna nikto nevybral. Ako teda preniklo cez ľanovú tkaninu a neporušilo pritom jej štruktúru? Odkiaľ vychádzalo žiarenie, ktoré spôsobilo, že na plátne vznikol úžasný trojrozmerný obraz celého tela? Jedinú rozumnú odpoveď dáva viera: všetko sa odohralo vo chvíli Ježišovho zmŕtvychvstania.

Druhý vecný dôkaz Ježišovho zmŕtvychvstania je podobizeň na šatke z Manopella.

Táto podobizeň je plná tajomstiev, ktoré veda nedokáže vysvetliť. Obraz Ježišovej tváre sa nachádza na tkanine z bisioru nazývanej aj morský hodváb. Išlo o najdrahšiu látku staroveku. Je to priezračná tkanina, ohňovzdorná ako azbest, ktorá sa zmestí do orechovej škrupiny, avšak na ktorú nemožno maľovať. Výskum potvrdil, že sa na nej nenachádzajú nijaké farby, takže podobizeň nie je ľudský výtvor. Analýza šatky z Manopella viedla odborníkov k udivujúcemu zisteniu, že mŕtva tvár z Turínskeho plátna a tvár z Manopella sú dokonale zhodné. Ich výnimočná, stopercentná zhoda v štruktúre a v rozmeroch je matematickým dôkazom toho, že máme do činenia s jednou a tou istou osobou.

Dôveryhodnosť Nového zákona

Texty Nového zákona sú hlavným prameňom, ktorý uvádza pravdu o Kristovom zmŕtvychvstaní a ktorý verne zachytáva učenie apoštolov a živú tradíciu, odovzdávanú v Cirkvi z pokolenia na pokolenie. Kresťania od samého začiatku odvážne a s nasadením vlastného života hlásali a spisovali učenie priamych svedkov Kristovho umučenia, smrti a zmŕtvychvstania, a to hneď po týchto udalostiach. Vedecký výskum jednoznačne potvrdzuje, že texty Nového zákona podávajú jasnú správu o historických faktoch. V staroveku to boli najčastejšie prepisované texty. Do našich čias sa zachovalo 25-tisíc rukopisov Nového zákona (na porovnanie uveďme, že na druhom mieste je Homérova Iliada, ktorá sa zachovala v 643 rukopisoch, pričom najstarší pochádza až z 13. storočia po Kristovi). Takýto veľký počet rukopisov umožňuje vernú rekonštrukciu originálu. Dnes je už autentickosť kníh Nového zákona potvrdená. V prípade žiadneho iného starovekého textu nemáme také jasné potvrdenie jeho zhody s originálom. Vlastníme 5 656 rukopisov, ktoré obsahujú celý grécky text Nového zákona alebo jeho časť, okrem toho máme k dispozícii 10-tisíc rukopisov latinskej Vulgáty a 9 300 iných raných rukopisov. Najstarší z nich, magdalénsky papyrus (P64) obsahujúci úryvky Evanjelia svätého Matúša, sa datuje do obdobia okolo roku 60 po Kristovi. Iný rukopis, ktorý sa našiel v siedmej jaskyni v Kumráne, pochádza z obdobia pred rokom 68 po Kristovi. Ide o papyrus (symbol 7Q5) s gréckym úryvkom Evanjelia svätého Marka (6, 52 – 53). Ďalší rukopis, ktorý v Egypte našiel John Rylands, pochádza z roku 130 po Kristovi; Bodmerov papyrus II. pochádza zas z roku 150; papyrusy Chestera Beattyho sú z roku 200; Vatikánsky kódex (ktorý obsahuje celú Bibliu) je z roku 325; Synajský kódex (so všetkými knihami Nového zákona a s polovicou kníh Starého zákona) pochádza z roku 350. Okrem toho existuje viac ako 15-tisíc kópií rozličných prekladov, ktoré boli zhotovené okolo roku 150.

Tieto fakty prekvapujú ešte väčšmi, ak ich porovnáme so starovekou literatúrou. Napríklad dodnes zachovaný najstarší rukopis siedmich Sofoklových diel vznikol až 1 400 rokov po autorovej smrti. Najstarší prepis Caesarovej Galskej vojny (58 – 50 pred Kristom) oddeľuje od chvíle napísania originálu až 900 rokov. Rukopisy Tacitových Dejín (rok 100 po Kristovi) pochádzajú z 9. a 11. storočia a podobne. O nijakom inom diele starovekej grécko-rímskej literatúry nemáme toľko dôkazov, ktoré by svedčili o jeho autentickosti, ako o textoch Nového zákona.

Všetky tieto údaje potvrdzujú nespochybniteľnú historickú dôveryhodnosť Nového zákona. Historickú dôveryhodnosť Biblie potvrdzujú aj mnohé archeologické nálezy.

Najstarší text, ktorý hovorí o Kristovom zmŕtvychvstaní (1 Kor 15, 3 – 8), pochádza z polovice 1. storočia. Slávny biblista Jean Carmignac dokázal, že originálny text bol napísaný v semitskom jazyku (po hebrejsky, alebo ešte pravdepodobnejšie po aramejsky) v jeruzalemskom spoločenstve prvých kresťanov židovského pôvodu.

Tí, čo osobne stretli zmŕtvychvstalého Krista (porov. Sk 1, 22), boli svedkami: svätý Peter a apoštoli, ale aj ďalší, ako píše svätý Pavol: „Potom sa zjavil viac ako päťsto bratom naraz; väčšina z nich žije doteraz, niektorí už zosnuli“ (1 Kor 15, 6).

Správy o Kristovom zmŕtvychvstaní si v spisoch Nového zákona navzájom neodporujú. Sú v nich stále nemenné fakty ako: prítomnosť žien pri hrobe, konštatovanie, že hrob je prázdny, ohlasovanie zmŕtvychvstania, stretnutia so Zmŕtvychvstalým. Ukrižovaný a pochovaný Ježiš znovu žije a veľa ľudí ho videlo. Evanjelisti Matúš, Marek, Lukáš a Ján teda nerozprávajú rozličné príbehy, ale z veľmi bohatej tradície a zo svedectiev vyberajú rozličné detaily, pričom vychádzajú zo situácie spoločenstva, ktorému píšu. Známy teológ John A. T. Robinson tvrdí: „Rozdiely vo veľkonočných rozprávaniach sú presne také, aké treba očakávať v autentických rozprávaniach. Naplánované rozprávania by boli oveľa skoordinovanejšie a rozdiely by boli starostlivo zahladené.“ Ďalší významný biblista Alfred Plummer píše: „Problém so skoordinovaním týchto rozprávaní paradoxne poukazuje na ich dôveryhodnosť“ a biblista Joachim Jeremias dodáva: „Práve v rozmanitosti osôb, okolností a miest sa vyjadruje prirodzená spomienka na hodiny umučenia, smrti a zmŕtvychvstania a tých, ktoré po nich nasledovali.“ V evanjeliových opisoch zmŕtvychvstania prevláda nesmierna radosť a túžba ohlasovať správu, že Ježiš znovu žije. Zato tým, čo „neprávosťou prekážajú pravde“ (Rim 1, 18), sa pravda o Kristovom zmŕtvychvstaní zdá „pohoršením a bláznovstvom“ (porov. 1 Kor 1, 23). Židia nedokázali poskytnúť dôkaz, ktorý by spochybnil fakt zmŕtvychvstania. Definitívnym dôkazom mohlo byť Ježišovo mŕtve telo, ktoré však nemohli verejnosti ukázať, pretože ho nemali.

Historická istota

Smrť na kríži bola najhanebnejším trestom smrti, vyhradeným pre najväčších zločincov. Za takéhoto zločinca považovali Ježiša, lebo tvrdil, že je Boh. Ukrižovali ho na vrchu Golgota. Telo pochovali neďaleko miesta smrti v hrobe vysekanom do skaly, ktorý patril Jozefovi z Arimatey.

Ježišov hrob zapečatili, aby telo nikto neukradol. Veľkňazi sa báli, aby „neprišli jeho učeníci a neukradli ho a nepovedali ľudu: ,Vstal z mŕtvych,‘ a ostatné klamstvo by bolo horšie ako prvé“ (Mt 27, 64). Pečať na hrobe bola symbolom rímskej moci. Jej prelomenie a vstúpenie do hrobu sa rovnalo veľkému priestupku. Pre istotu hrob strážila rímska stráž. Udalosti, ktoré sprevádzali Ježišovo zmŕtvychvstanie, vojakov vydesili – „strnuli od strachu z neho a ostali ako mŕtvi“ (Mt 28, 4).

Kristovo umučenie a smrť na kríži boli veľkým duchovným otrasom pre apoštolov a učeníkov. Keď im ženy zvestovali radostnú zvesť, že Ježiš vstal z mŕtvych, ich slová považovali za „blúznenie a neverili im“ (Lk 24, 11). Uverili až vtedy, keď sami stretli zmŕtvychvstalého Pána. Presvedčili sa, že to nie je prízrak, ale sám Kristus vo svojom zmŕtvychvstalom tele. Keď sa Ježiš zjavil apoštolom, „zmätení a naľakaní si mysleli, že vidia ducha. On im povedal: ,Čo sa ľakáte a prečo vám srdcia zachvacujú také myšlienky? Pozrite na moje ruky a nohy, že som to ja! Dotknite sa ma a presvedčte sa! Veď duch nemá mäso a kosti – a vidíte, že ja mám.‘ Ako to povedal, ukázal im ruky a nohy. A keď tomu stále od veľkej radosti nemohli uveriť a len sa divili, povedal im: ,Máte tu niečo na jedenie?‘ Oni mu podali kúsok pečenej ryby. I vzal si a jedol pred nimi“ (Lk 24, 37 – 43). Podobne Pán zvíťazil nad Tomášovou nevierou: „Vlož sem prst a pozri moje ruky! Vystri ruku a vlož ju do môjho boku! A nebuď neveriaci, ale veriaci!“ (Jn 20, 27).

Apoštoli sa presvedčili, že Spasiteľ vstal z mŕtvych v tom istom tele, v ktorom ho ukrižovali. Počas 40 dní veľakrát stretli Krista a takto nadobudli istotu, že Pán naozaj žije v tele, ktoré nepodlieha fyzickým obmedzeniam. Zmŕtvychvstalý Ježiš sa mohol zjaviť a zmiznúť alebo vojsť do večeradla cez zatvorené dvere, pretože jeho telo sa premenilo na soma pneumatikon. Týmto pojmom sa označuje jeho duchovné, oslávené telo, ktoré naďalej zostalo materiálnym telom, avšak už v inom rozmere existencie. Ježišovo telo sa stalo nesmrteľným, osláveným telom. Svätý Pavol vysvetľuje: „Veď v ňom telesne prebýva celá plnosť božstva“ (Kol 2, 9).

Viera apoštolov v zmŕtvychvstanie sa zrodila ako dôsledok mnohých stretnutí s Ježišom, ktorý sa zjavil s veľkou prostotou a bez triumfalizmu. Apoštoli spoznali jeho hlas, vlasy, črty tváre, ako aj jeho ruky a bok, na ktorých boli stopy po ukrižovaní.

Stretnutia so Zmŕtvychvstalým apoštolov úplne premenili a dali im takú veľkú duchovnú silu, že takmer všetci boli ochotní zomrieť mučeníckou smrťou, pretože nechceli prestať hlásať pravdu, že Ježiš vstal z mŕtvych a je Boh, čo Židia považovali za najväčšie rúhanie. Práve táto odvážne hlásaná pravda o Kristovom zmŕtvychvstaní zrodila kresťanstvo s jeho nezničiteľnou životaschopnosťou, entuziazmom a životnou radosťou, a to vo chvíli, keď sa všetkým zdalo, že Ježiš na kríži definitívne prehral.

Absolútna novinka

Ježišovo umučenie, smrť a zmŕtvychvstanie sú úplná novinka v celých dejinách náboženstva. V mentalite starovekých Grékov sa už len samotná myšlienka na zmŕtvychvstanie považovala za nezmysel. Preto túto pravdu najťažšie prijímali tí, čo pochádzali z gréckeho kultúrneho prostredia. Práve preto Aténčania vysmiali Pavlovo vystúpenie na aténskom areopágu, pričom Pavla považovali za nevzdelanca (porov. Sk 17, 18n). Podobné to bolo aj v židovskom prostredí: nijaký vyznávač judaizmu neočakával Mesiášovo zmŕtvychvstanie.

Nový zákon predstavuje Kristovo zmŕtvychvstanie ako jedinú a neopakovateľnú udalosť. Je zakorenené v dejinách a zároveň ich presahuje, pretože sa vzťahuje na nadprirodzenú oblasť, ktorá sa vymyká empirickému poznaniu. Po zmŕtvychvstaní sa Ježiš nevracia do pozemského života, ako sa to stalo pri vzkriesení Lazára, naimského mládenca alebo Jairovej dcéry, ktorí museli neskôr znovu zomrieť. Ježišovo zmŕtvychvstanie bolo prechodom jeho človečenstva (s dušou a telom) zo smrti k plnej účasti na tajomstve života Najsvätejšej Trojice. Je to spoločné dielo Otca, Syna a Ducha Svätého, ktoré zjavuje moc trojjediného Boha (porov. 2 Kor 13, 4; Kol 2, 12; Flp 3, 10; Rim 6, 4). Kristus svojím zmŕtvychvstaním potvrdil všetko, čo učil a robil počas svojho pozemského života. Veľrada ho odsúdila na smrť za rúhanie, pretože ako človek sa považoval za Boha. Svojím zmŕtvychvstaním však Ježiš potvrdil, že je naozaj Boh a že oprávnene používal Božie meno: „Prv ako bol Abrahám, Ja Som“ (Jn 8, 58). „JA SOM“ – pravý Boh a súčasne pravý človek.

Kristus vstal z mŕtvych a je stále s nami. Hovorí: „Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený; ale kto neuverí, bude odsúdený“ (Mk 16, 16). Ak uveríme Ježišovi, nadviažeme s ním osobný kontakt skrze modlitbu, vo sviatosti pokánia mu úprimne vyznáme svoje hriechy a s čistým srdcom ho prijmeme v Eucharistii, dostaneme „liek nesmrteľnosti, protilátku smrti“.