„Úlohou každého človeka je byť tvorcom vlastného života: má z neho urobiť umelecké veľdielo,“ napísal svätý Ján Pavol II. Ako to však docieliť?
Na pomoc nám prichádza Karol Wojtyła, ktorý nám zanechal nielen príklad svojho svätého života, ale aj veľa múdrych textov, z ktorých sa môžeme pokúsiť zostaviť návod na hodnotný a plodný život. Zhrnieme ich do niekoľkých najdôležitejších rád.
„Nanovo začať od Krista“ (Novo millenio ineunte, 2001)
Stavbu dobrého a pekného života treba začať na pevnom základe. Ján Pavol II. učil, že týmto základom je viera v Boha, hoci si vážil aj neveriacich a podľa Druhého vatikánskeho koncilu tvrdil, že ak úprimne hľadajú pravdu, môžu dosiahnuť spásu, avšak v ich živote bude niečo veľmi dôležité chýbať. Svätý Otec vystríhal katolíkov pred ľahkovážnym prijatím takejto prázdnoty a pred zabúdaním na veľkosť daru, ktorý dostali. Povedal: „Nedajte sa zviesť pokušením, že človek môže nájsť a realizovať seba samého, ak odmietne Boha, ak vylúči zo svojho života modlitbu a zameria sa len na prácu vo falošnej nádeji, že jej výsledky dokonale uspokoja potreby jeho ľudského srdca. Totiž nielen z chleba žije človek (porov. Mt 4, 4)“ (Čenstochová 1979).
Ako možno túto radu uviesť do každodenného života? Budovať život na skale, ktorou je Kristus, znamená usilovať sa stále prehlbovať svoj vzťah s Bohom skrze účasť na Eucharistii a skrze pravidelnú modlitbu. V Poznani v roku 1997 povzbudzoval pápež mladých, aby čítali Božie slovo a rozjímali o ňom, aby pristupovali k sviatosti pokánia, prehlbovali svoj vnútorný život a boli apoštolmi v cirkevných spoločenstvách. Už vyše dvetisíc rokov je úlohou kresťanov „poznávať, milovať a nasledovať“ Krista (Novo millenio ineunte 29).
„Aby človek viac ,bol‘, a nielen viac ,mal‘“ (Paríž 1980)
Vsadiť na Boha neznamená odmietnuť svet. Človek má uskutočňovať Boží zámer a „podmaniť si“ zem (porov. Gn 1, 28) prostredníctvom štúdia a práce. Ján Pavol II. však upozorňoval na prílišné sústredenie sa na pozemskú realitu, čoho prejavom je nezriadená naviazanosť na materiálne dobrá. Pripomínal: „Človek stvorený na Boží obraz a podobu nemôže byť otrokom vecí, ekonomických systémov, technickej civilizácie, konzumizmu a ľahkého úspechu. Človek nemôže byť otrokom svojich, niekedy zámerne podporovaných, sklonov a vášní. Pred týmto nebezpečenstvom sa treba brániť“ (Poznaň 1997).
Zvlášť dnes treba pripomenúť radu Jána Pavla II., ktorú vyslovil na prahu svojho pontifikátu,
o správnej hierarchii hodnôt, ktorá sa prejavuje v prvenstve etiky pred technikou, osoby pred vecou a ducha pred hmotou (porov. Redemptor hominis 16). Ide o to, aby „človek bol čoraz viac človekom, aby viac ,bol‘, a nielen viac ,mal‘, aby sa skrze všetko, čo ,má‘ a ,vlastní‘, stával viac človekom. Čiže, aby vedel viac ,byť‘ nielen ,s druhými‘, ale aj ,pre druhých‘“ (Paríž 1980).
„Nechaj sa formovať láskou“ (Brat nášho Boha, 1950)
Byť „pre druhých“ znamená riadiť sa v živote láskou. Nezaobíde sa to bez každodennej námahy a zanechania egoizmu, aby sme boli schopní darovať sa druhým. Lásku najplnšie uskutočňujeme vtedy, ak dávame seba samých v manželskom a rodičovskom povolaní alebo v kňazskom a zasvätenom živote.
Ján Pavol II. venoval veľa pozornosti manželskej láske, pričom pripomínal, že táto láska spočíva vo „vzájomnom a plnom darovaní seba samého“ (Láska a zodpovednosť, 1960). Mladým radil, aby lásku nebudovali výlučne na citoch a vášňach, ale aby sa na ňu pripravovali na ceste čistoty. Učil, že námaha spojená so zachovaním čistoty svedčí o tom, že zamilovaní si vážia jeden druhého a neredukujú sa na úroveň veci slúžiacej na uspokojenie sexuálneho pudu. Hovoril: „Len čisté srdce môže celkom milovať Boha! Len čisté srdce môže v plnosti uskutočniť veľké dielo lásky, akým je manželstvo! Len čisté srdce môže v plnosti slúžiť druhým!“ (Sandomierz 1999).
Pápež si uvedomoval, že žiť v čistote znamená kráčať po „úzkej ceste“, avšak povzbudzoval nás, aby sme na ňu vykročili, pretože vedel, že vedie ku krásnej láske. „Dnes,“ vysvetľoval mladým, „vám civilizácia smrti ponúka okrem iného aj takzvanú ,voľnú lásku‘. V skutočnosti ide o deformáciu lásky a o znesvätenie jednej z najvzácnejších a svätých hodnôt, pretože mravná neviazanosť nie je prejavom lásky ani slobody… Nebojte sa žiť inak, ako hlásajú všeobecne uznávané názory, ktoré odporujú ponuke Božieho zákona. Odvaha viery stojí veľa, avšak vy nesmiete prehrať lásku!“ (Tamže).
„Ak chceš nájsť žriedlo, musíš ísť dohora, proti prúdu“ (Rímsky triptych, 2002)
Odvaha viery sa spája so zachovaním vernosti Bohu, a to aj navzdory vonkajším okolnostiam. V živote totiž možno zažiť situácie, keď je pohodlnejšie nič od seba nevyžadovať a žiť si ledabolo plávajúc dolu prúdom. Do večnej vlasti – do neba sa však nedá prísť skratkami, ale stále znova a znova treba vykročiť na namáhavú púť. Naznačujú to slová Jána Pavla II. z Rímskeho triptychu: „Ak chceš nájsť žriedlo, musíš ísť dohora, proti prúdu“, ako aj tie, ktoré vyslovil pred mnohými rokmi v Poľsku: „Musíte byť na seba nároční, a to aj vtedy, keď iní od vás nič nevyžadujú“ (Čenstochová 1983; Westerplatte 1987).
Povzbudenie k sebavýchove pripomína pravdu, že všetko, čo je ušľachtilé, dobré a veľké, sa spája s námahou. Pápež učil, že to isté platí aj o „najvznešenejšej práci človeka“, akou je práca na sebe (Čenstochová 1979). Ide o to, aby sme talenty, ušľachtilé túžby a ideály rozvinuli a posilnili, zatiaľ čo slabosti, chyby, zlé sklony, egoizmus, pýchu a zmyselnosť máme premáhať, bojovať proti nim a premieňať ich (tamže). Práca na sebe je sebavýchova, ktorá „smeruje k tomu, aby človek bol viac ,človekom‘ a kresťanom a aby v sebe odhaľoval a rozvíjal talenty, ktoré mu dal Stvoriteľ, a tak uskutočňoval svoje jedinečné povolanie k svätosti“ (Poznaň 1997).
„Snažím sa byť človekom svedomia“ (Čenstochová 1983)
Ak má byť život umeleckým veľdielom, musí byť dobrý a krásny, čiže zložený z dobrých skutkov. Človek, ktorý pácha zlo, neprekvitá, ale degraduje sa. Počas apoštolskej návštevy Poľska v roku 1991 Ján Pavol II. poukázal na Desatoro ako na program obnovy postkomunistického Poľska. Povedal: „Desatoro: desať slov. Od týchto jednoduchých desiatich slov závisí budúcnosť človeka a spoločností; budúcnosť národa, štátu, Európy a sveta“ (Koszalin 1991).
Svedomie, ktoré Druhý vatikánsky koncil nazýva svätyňou, v ktorej sa Boh prihovára duši človeka, nás v konkrétnych situáciách informuje o tom, či sa daný skutok zhoduje s prikázaniami. Úlohou človeka je kráčať za tým, čo vo svedomí poznáva ako dobro, a odmietnuť zlo. Ján Pavol II. takto chápal význam slova bdieť: „Znamená to, že sa snažím byť človekom svedomia, že si svedomie neprehlušujem a nedeformujem. Dobro aj zlo nazývam po mene a nekamuflujem ho. Pestujem v sebe dobro a zlo sa snažím premôcť vo svojom vnútri. To je základná vec, ktorú nikdy nemožno bagatelizovať a odsunúť na druhú koľaj. Nie! Nie! Vždy a všade je na prvom mieste.“ Miestom, kde si môžeme „naladiť“ svedomie, je spovednica. Vo sviatosti zmierenia nedostávame totiž len odpustenie hriechov, ale Pán nám dáva aj silu voliť si dobro a odmietať zlo. Skúsenosť nás učí, že čím dlhšie nepristupujeme k spovedi, tým ťažšie sa rozhodujeme pre dobro.
„Toto je hodina poslania“ (Posolstvo pri príležitosti XVII. svetového dňa mládeže, 2001)
Ján Pavol II. bol presvedčený, že každý človek má v živote splniť nejaké poslanie. Môže ísť o celoživotné poslanie ako povolanie do manželstva, kňazstva alebo rehoľného života. Celý život treba uskutočňovať aj povolanie byť verným Kristovi a vydávať svedectvo o viere. Môže však ísť aj o inú, jedinečnú úlohu, ku ktorej nás Boh povoláva v konkrétnej etape života. Človek je slobodný, a preto môže Božie pozvanie odmietnuť. Takto sa však rozhoduje, že jeho život nikdy nedosiahne plnosť, ktorú Boh od večnosti preňho pripravil.
Pápežova rada zaznela aj v známom príhovore prednesenom na Westerplatte v roku 1987: „Každý z vás, mladí priatelia, nachádza v živote svoje Westerplatte, akýsi rozmer poslania, ktoré treba prijať a splniť, nejakú správnu vec, za ktorú nemožno nebojovať, nejakú povinnosť, ktorej sa nedá vyhnúť a utiecť od nej, nejaký poriadok právd a hodnôt, ktoré treba dodržať a brániť, podobne ako toto Westerplatte. Dodržať a brániť v sebe samom aj okolo seba, obrániť pre seba samého aj pre iných.“ Pápež pripomenul, že úlohy, ku ktorým nás Boh povoláva, sú prispôsobené konkrétnym možnostiam človeka a etape jeho životnej cesty, na ktorej sa práve nachádza. Boh nikdy nežiada od človeka niečo, čo by nebol schopný vykonať. Ak povoláva, dáva aj silu a moc naplniť povolanie.
„Zatiahni na hlbinu“ (Novo millenio ineunte, 2001)
Posledná rada je zhrnutím všetkých predchádzajúcich rád. Je to povzbudenie, aby nás pokušenia neodradili od uskutočňovania slov Jána Pavla II., ktoré sú pre nás zárukou krásneho, hoci neraz neľahkého života. Vetu, ktorú Kristus povedal Petrovi: „Duc in altum [Zatiahni na hlbinu]“, zanechal pápež Cirkvi ako úlohu na tretie tisícročie. Pripomenul ju aj mladým v Lednici v roku 2001:
„,Duc in altum!‘ Dnes adresujem tieto Kristove slová každému a každej z vás: Zatiahni na hlbinu! Dôveruj Kristovi, premôž slabosť a znechutenie a nanovo zatiahni na hlbinu! Nájdi hĺbku svojho vlastného ducha. Prenikni do hĺbky sveta. Prijmi Kristovo slovo, dôveruj mu a prijmi svoje životné poslanie. Ľudia nového storočia čakajú na tvoje svedectvo. Neboj sa! Zatiahni na hlbinu – je pri tebe Kristus.“
Páči sa vám obsah článkov na našej stránke?
Podpor nás!