Zázraky eucharistickej adorácie

Zmŕtvychvstalý Ježiš je skutočne prítomný v Eucharistii. Ak zotrvávame v jeho prítomnosti počas adorácie, zakúsime obrátenie a uzdravenie. Adorovať znamená úplne sa pred Bohom otvoriť a zabudnúť na seba. Hľadieť na jediného Pána. Vtedy Bohu najviac dovoľujeme, aby v nás pôsobil a premieňal nás. Potvrdzuje to neobyčajné svedectvo obrátenia istej dievčiny, ktorá bola nútená stať sa prostitútkou…

V čom spočíva adorácia?

„Fenomén adorácie spočíva v tom, že dobíja baterky vystresovaného a zakomplexovaného človeka súčasnosti. Keď hľadí na Najsvätejšiu sviatosť, zakúša uzdravenie a metamorfózu, čiže premenu. Príklad? V košalinskom spoločenstve Cenacolo […] sa okolo 80 percent mladých (bez tradičnej liečby a drahých liekov) oslobodí od závislostí, ako drogy, alkohol, gamblerstvo, erotománia a strata viery v zmysel života. Kľúč k úspechu? Každodenná adorácia. Mladí vstávajú o šiestej ráno a majú na výber: práca alebo adorácia. Samozrejme si vyberajú druhú možnosť. A to vôbec nie preto, že sa chcú stretnúť s Bohom, ale dávajú prednosť dlhšiemu spánku.

Jemu to driemanie asi nejak zvlášť neprekáža, keďže sa potom stane, že sa na adorácii v niekom prebudí svedomie. Svätá Terézia z Lisieux, ktorej sa často stávalo, že na adorácii zadriemala, vysvetľovala šokovaným sestrám, že Boh je ako anestéziológ, ktorý uspáva, aby uzdravil. Niečo na tom asi je, keďže aj cisterciánski mnísi žartujú, že obľúbenou časťou dňa Stvoriteľa je noc, pretože len v spiacom človeku, ktorý sa nezaoberá sebou, môže Boh nerušene konať“ (M. Duchnowska, Po prostu bądź i patrz/Jednoducho buď a pozeraj). Boh teda – čo je zaujímavé – na adorácii koná nezávisle od našich schopností a rozpoloženia. Dôležité je jednoducho len byť pri ňom, a tak budovať láskyplný vzťah.

Na adorácii by sme mali zabudnúť na seba, ustúpiť, a tak urobiť miesto Pánu Bohu. Keď prestaneme Boha zahlcovať slovami a trápením, všetko mu odovzdáme a jednoducho sa pred neho postavíme v úplnej pokore a dôvere, vtedy mu dovolíme, aby mohol naplno konať, premieňať nás a uzdravovať. Pre Boha nie je až taká dôležitá forma našej modlitby, ale čas, ktorý mu venujeme, čas, ktorý s ním verne trávime. Najlepšie je teda stanoviť si každý deň stály čas, ktorý bude patriť len Ježišovi.

Adorácia ako „opaľovanie sa“

Adoráciu veľmi často prirovnávame k opaľovaniu sa na slnku. Hoci nevidíme slnečné lúče, nevidíme tie elektromagnetické vlny, po istom čase pobytu na slnku koža človeka tmavne. Podobne je to s adoráciou. Keď sa vystavíme pôsobeniu eucharistického Ježiša, neviditeľné lúče milosti premieňajú našu dušu. „Človek, ktorý sa chce opáliť, dovoľuje slnku pôsobiť a dokonale si uvedomuje, že opálenie spôsobí slnko a nie on. On sa len musí na istý čas vystaviť pôsobeniu slnečných lúčov. 
Prvou podmienkou, ktorú musíme splniť, aby sme vstúpili do lúčov Eucharistie, je ticho“ (D. Szcz-erba, Adoracja – modlitwa obecności/Adorácia – modlitba prítomnosti).

Svätý Ján Mária Vianney spomínal: „Pamätám si človeka, ktorý vždy vošiel do kostola, keď okolo neho prechádzal. Ráno, keď šiel do práce, a večer cestou domov nechal pri dverách lopatu a motyku, a potom dlho adoroval Najsvätejšiu sviatosť. […] Jedného dňa som sa ho opýtal, čo Pánu Ježišovi hovorí počas tých dlhých spoločných stretnutí. Viete, čo mi odpovedal? ‚Pán farár, nič nehovorím. Hľadím na neho a on hľadí na mňa‘“ (A. Monnin SJ, 
Zapiski z Ars/Zápisky z Arsu).

Adorácia – zdroj obrátenia a uzdravenia

Známy exercitátor páter Dominik Chmielewski uvádza neobyčajne dojímavý a úžasný príbeh. Istá matka sama vychovávala dcéru. Žena sa veľmi vzdialila od Boha. Muž ju opustil kvôli inej. Puto medzi matkou a dcérou sa ešte viac utužilo, no neskôr prerástlo do nezdravého vzťahu. V takýchto situáciách sa často stáva, že rodič nadmerne kontroluje svoje dieťa, privlastňuje si ho a dokonca ním manipuluje.

Dvadsaťjedenročná dcéra nakoniec mala už dosť toxickej matkinej „lásky“ a utiekla z domu. Vzala peniaze a odišla do neznáma. Z času na čas posielala matke esemesky a mama jej zakaždým volala späť. Okrem toho dcére telefonovala dvakrát, trikrát denne. Po dvoch mesiacoch sa však dievča prestalo ozývať. Poslednýkrát zavolalo z Paríža. Matka bola znepokojená, že jej nedvíha, a vystrašená, pretože telefón bol neskôr permanentne hluchý. Preto sa v panike rozhodla konať na vlastnú päsť. Na začiatku nahlásila zmiznutie dcéry polícii. Tá však nenašla nijakú stopu. Žena si teda najala súkromných detektívov. Po mesiaci dostala správu, ktorá znela ako výrok smrti:
„Vašu dcéru uniesli obchodníci so ženami a pracuje ako prostitútka.

Nemáme ďalšie stopy a neexistuje nijaká šanca nájsť ju. Musíte sa zmieriť s tým, že ju už nikdy neuvidíte!“ Matke sa vtedy zrútil svet… Upadla do depresie. Začala pomýšľať na samovraždu. Rozhodla sa hľadať pomoc u rôznych ľudí. Absolvovala jednu terapiu, potom druhú. Užívala antidepresíva. Nič však nepomáhalo, naďalej prežívala strašnú bolesť…
Jedného dňa žena kráčala po ulici. Vyzerala ako ľudská troska. Po lícach jej už nestekali slzy – všetky vyplakala. Prechádzala okolo kostola. Dvere boli otvorené. Do kostola nevstúpila už mnoho rokov. Teraz však vošla…

Na oltári bola vystavená Najsvätejšia sviatosť. Ľudia sa modlili – adorovali Pána Ježiša. Žena však neverila, že v tom kúsku oblátky je prítomný sám Boh. Pri vstupe do kostola však padla na kolená a opäť sa rozplakala. Plakala veľmi dlho. Keď sa vyplakala, vstala a pocítila niečo, čo necítila už mnoho týždňov: akýsi zvláštny pokoj a útechu – akoby ju niekto objal. Ešte raz sa pozrela na kúsok oblátky, kýv-la hlavou a odišla. Nasledujúci deň sa však rozhodla presvedčiť o tom, že to, čo cítila, nebola len ilúzia. Opäť sa teda vybrala do kostola a v zadnej časti chrámu si kľakla. Hľadela na kúsok oblátky a s počudovaním si uvedomila, že niečo v jej srdci sa začínalo meniť. Bola stále pokojnejšia, cítila, ako ju ktosi čoraz tuhšie objíma, jej vnútro zahalilo ticho a v tej chvíli prijala všetko, nad čím sa trápila. Odvtedy chodievala na adoráciu každý deň.

Jej dcéru v tom istom čase poslali ponúkať svoje služby do jednej z ulíc Paríža. Najudivujúcejšie však bolo to, že na druhej strane ulice, oproti miestu, kde malo dievča čakať na klientov, bol na prvom poschodí kláštor, v ktorom sa konala celodenná adorácia Najsvätejšej sviatosti… Dievča tomu spočiatku nevenovalo nijakú pozornosť. Klienti prichádzali, ona si vykonala svoju prácu, a potom sa vracala na rovnaké miesto. Od istej chvíle však niečo začalo priťahovať jej zrak k Najsvätejšej sviatosti. Z hodiny na hodinu, zo dňa na deň, z týždňa na týždeň sa v jej srdci niečo začalo meniť…

Začala poznávať toho a rozprávať s tým, ktorý na ňu hľadel z prvého poschodia. Udivovalo ju to, že on ju neodsudzoval, ale miloval, chápal ju a súcitil s ňou. Po dvoch mesiacoch sa doňho jednoducho zamilovala. Ani sestry, ktoré v tom kláštore bývali, neadorovali Ježiša tak dlho ako ona – stála tam a hľadela naňho vo dne v noci. Nakoniec dievčina urobila veľmi riskantný krok: rozhodla sa, že po nasledujúcom klientovi už nebude čakať na ďalšieho. Vedela však, že ak sa vzbúri, pasáci ju hneď zabijú. Bola však odhodlaná stretnúť sa s tým, do koho bola zamilovaná. Bola pripravená vydať sa k nemu s otvorenou náručou.

Prišiel posledný klient. Dvere auta sa otvorili. Elegantný muž okolo tridsiatky ju vyzval, aby nastúpila. Nasadla. Pozrela sa naňho: hľadel na ňu s akousi neobyčajnou dobrotou. Nemohla sa nabažiť jeho očí. Muž sa jemne usmial a poprosil ju, aby siahla do prednej priehradky auta – tam na ňu čakali dokumenty, vďaka ktorým sa mohla vrátiť domov. Ne-chcela tomu veriť. Muž jej povedal: „Máš tam pas, lístky a peniaze. Ideme na letisko. Nasadneš do lietadla a vrátiš sa domov.“ Dievča ostalo ako obarené.

Chcela sa neznámeho opýtať: „Kto si?“ Muž sa však len usmieval. Nakoniec došli na letisko. Spolu vystúpili z auta. Tajomný neznámy ju odprevadil k odbavovaciemu pultu. Rozprávali sa. V istej chvíli dievčina siahla do svojej tašky, aby z nej čosi vybrala, a keď sa po chvíli chcela niečo svojho spoločníka opýtať, zarazená zistila, že muž zmizol! Stál vedľa nej a jednoducho sa vyparil! Nebola schopná ani sa pohnúť – nevedela, čo sa stalo. Ako omámená nastúpila do lietadla.

Vrátila sa do svojho mesta a ponáhľala sa stretnúť s mamou. Vošla do bytu – ten však bol prázdny. Opýtala sa teda susediek, či nevedia, kde by mohla byť. Tie sa začudovali a odpovedali, že jej mama je v kostole… Zaskočené dievča sa opýtalo: „V kostole? Mama?“ Vybrala sa teda do kostola. Keď doň vstúpila, zazrela svoju mamu kľačiacu pred Pánom Ježišom… Ponáhľala sa k nej. Ich stretnutie bolo veľmi dojímavé.

Ukázalo sa, že práve v ten istý deň, keď mama prvýkrát vošla do kostola na adoráciu, jej dcéru poslali na novú ulicu v Paríži, na miesto, oproti kláštoru s celodennou adoráciou. V čase, keď sa matkino srdce stále viac približovalo k tomu Ježišovmu v Eucharistii, sa jej dcéra zamilovala do Boha, ktorého spoznávala a s ktorým sa rozprávala ako parížska prostitútka. To však nebol koniec príbehu. Dievčina bola tak veľmi zamilovaná do Pána Ježiša, že sa rozhodla vstúpiť do rehole… Dnes slúži ako rehoľná sestra v uliciach talianskych miest a pomáha mladým dievčatám, ktorá sa ocitli na ulici ako kedysi ona. Takto vyjadruje svoju lásku k Ježišovi.

Nesmierna hodnota Eucharistie a adorácie

Pán Ježiš na každého z nás neustále čaká – je to skutočne on, hoci sa ukrýva v Najsvätejšej sviatosti. Čaká ako žobrák. Čaká, aby si nás privinul k svojmu srdcu. Túži nás obdariť svojou láskou a všetkými potrebnými milosťami. Keď sa k nemu obraciame celým srdcom, začína v našom živote konať úžasné zázraky! Na to však „potrebujeme neveľa, čiže jedno“: vieru. A svätá Terézia z Lisieux dodáva: „Keby ľudia spoznali hodnotu Eucharistie, vstup do kostola by museli regulovať policajti.“

Farár z Arsu písal: „Nie je nič väčšie ako Eucharistia. Z celého sveta zhromaždite všetky dobré skutky a postavte ich na jednu misku váh, na tú druhú položte jedno dobre prijaté sväté prijímanie – ukáže sa, že tamtie skutky sú ako zrnko prachu v porovnaní s veľkým vrchom. […] Dokonca ani mučeníctvo sa nedá porovnať so svätou omšou – je totiž obetou, ktorú človek prináša Bohu zo svojho života, a svätá omša je obetou, ktorú Boh prináša zo samého seba človeku, pričom zaňho prelieva krv“ (A. Monnin SJ, Zapiski z Ars/Zápisky z Arsu).

Zdroj: P. Dominik Chmielewski: Świadectwo, które mną wstrząsnęło (Svedectvo, ktoré mnou otriaslo),
YouTube