Ty vieš, čo je pre nás najlepšie

Už 4 roky sme manželmi. Nemáme deti na zemi, ale u Boha máme už dve dcérky: Marienku a Magdalénku. Prvé dieťatko som potratila v januári 2007 (v 7. týždni tehotenstva) a druhé v októbri 2009 (v 11. týždni). Boli to pre nás ťažké chvíle. Kdesi z diaľky nás strašila otázka „prečo?“, ktorú však rýchlo nahradila modlitba: „Ježišu, dôverujem ti…“ Ale pekne po poriadku…

Keby som si nesledovala mesačný cyklus, nezistila by som, že som bola prvý raz tehotná, pretože testy boli negatívne. Vďaka meraniu teploty som vedela, že v mojom lone sa počalo dieťa. Počalo sa v čase novény pred sviatkom Nepoškvrneného počatia Panny Márie a s manželom sme sa to dozvedeli počas novény k Dieťaťu Ježiš. Mohla to byť len náhoda? Dodám len toľko, že už deväť mesiacov sme sa usilovali počať dieťa. Dokonca som sa už trochu znepokojovala, a tu zrazu – Panna Mária nám urobila úžasné prekvapenie.

Žiaľ, naša radosť netrvala dlho. V 7. týždni som potratila… Keď ma manžel viezol do nemocnice, po ceste sme sa modlili ruženec. Do nemocnice som vošla pokojná, hoci som nevedela, čo ma tam čaká (bol to môj prvý pobyt v nemocnici, odkedy som sa narodila). Moje prvé prekvapenie bolo, že som sa tam cítila ako doma, mala som dobrú starostlivosť, nebála som sa, bola som pokojná. Nakoľko išlo o skoré štádium tehotenstva, nebola potrebná kyretáž. Na druhý deň som išla domov. Niekoľko dní po potrate bola nedeľa Krstu Pána. S manželom sme išli na svätú omšu do neďalekej katedrály. Kňaz v homílii nadviazal na slová, ktoré vyriekol Boh Otec nad Ježišom počas krstu v Jordáne: „Ty si môj milovaný syn, v tebe mám zaľúbenie“ (Mk 1, 11). V nadväznosti na tieto slová kňaz hovoril, že Boh sa prihovára každému a každej z nás: „…(vymenoval niekoľko ženských mien, pričom moje uviedol ako prvé!), ty si moje milované dieťa, teba som si vybral.“ Tieto slová sa ma hlboko dotkli. Cítila som sa, akoby boli povedané práve pre mňa – len pre mňa! Táto skúsenosť ma upevnila v presvedčení, že Boh si nás vybral (on vie prečo), aby sme prežívali utrpenie spojené so stratou nenarodeného dieťatka. Vybral si nás – znamená to, že nám dôveroval, že sa nezrútime, že sa mu nebude rúhať, že sa nebudeme pýtať „prečo?“, ale že skloníme hlavu pred jeho všemohúcnosťou. Bola to pre nás veľká škola pokory!

Jeden samovoľný potrat ešte neznamená, že aj v budúcnosti budú problémy. Pokojne sme sa s manželom usilovali počať ďalšie dieťa. Na 3. výročie nášho sobáša náš duchovný otec slúžil svätú omšu na úmysel počatia dieťaťa na príhovor Božieho služobníka Jána Pavla II. Ja som sa modlila novénu pred sviatkom Nanebovzatia Panny Márie a ruženec na jej úmysly. Počas modlitby som Panne Márii povedala: „Ja sa modlím na tvoje úmysly, a ty sa, prosím, prihováraj a modli na naše úmysly, zvlášť za počatie.“ V piatky som sa postila (a aj naďalej sa snažím postiť) o chlebe a vode na úmysly Panny Márie. A podarilo sa – počalo sa druhé dieťa. Keď lekár potvrdil, že v mojom lone rastie maličký človek, začala som písať pamätník pre dieťatko. Cítila som, že je to dievčatko, cítila som, že je vo mne. Vždy, keď som sa dotkla môjho zatiaľ plochého brucha, odpovedala mi svojou láskou. Myslím si, že ma pochopí každá mama, ktorá nosila v lone dieťa. Cítila som nesmiernu radosť a vďačnosť voči Bohu za milosť nového života.

Jedného dňa som prestala cítiť prítomnosť dieťatka. Pomyslela som si: „Možno si si len namýšľala, že cítiš jeho prítomnosť.“ Ďalšia kontrola u lekára a informácia, že dieťatko sa rozvíja pomaly, možno je už mŕtve. Moje tušenie predbehlo lekárovu diagnózu. Spoločne sme uznali, že je potrebný Boží „zásah“, a preto som rýchlo poslal známym SMS-ky s prosbou o modlitbu za naše dieťatko. S manželom sme sa začali modliť novénu k sv. Rite, pretože na ďalšiu kontrolu som mala prísť o… 9 dní. Vzali sme to ako Božiu výzvu modliť sa za život nášho dieťatka. Pociťovala som veľkú dôveru v Božiu prozreteľnosť. Modlila som sa slovami: „Pane, ty môžeš všetko. Vzkriesil si Lazára, Jairovu dcéru, môžeš vzkriesiť aj naše dieťatko, ale nech sa stane tvoja, a nie moja vôľa.“

Na rozhodujúcej návšteve u lekára som sa dozvedela, že dieťatko zomrelo. Poslali ma do nemocnice na kyretáž. Keď som opustila nemocnicu, nohy ma nevedomky viedli do blízkeho kostola, kde je na hlavnom oltári milosrdný Ježiš. Kľakla som si a cez slzy som opakovala: „Ježišu, dôverujem ti, hoci nechápem, čo sa stalo a prečo sa to stalo. Dôverujem ti, lebo ty vieš, čo je pre nás najlepšie.“ Bola to pre mňa veľmi dôležitá chvíľa, vďaka ktorej som neupadla do zúfalstva, ale pokorne som sa podriadila vôli všemocného Boha. Odovzdala som vtedy Ježišovi naše dieťatko za iné neznáme dieťa, ktorému v tej chvíli hrozila interrupcia.

Počas môjho druhého pobytu v nemocnici som sa okrem izby najčastejšie zdržiavala v kaplnke. Zúčastňovala som sa na svätej omši a sprevádzala ma myšlienka: „Pane, spájam sa s tebou v utrpení a uvedomujem si, že sú ženy, ktoré trpia ešte väčšmi než ja.“ Myslela som na ženy, ktoré cítia, že ich dieťa sa hýbe, a idú na potrat; na ženy, ktoré iní nútia rodiť mŕtve deti. Pomyslela som si: „Bože, ďakujem ti za to, že aspoň niekoľko týždňov som mohla nosiť v lone dieťa.“

Veľkou oporou bol pre mňa môj manžel. Jeho mužský prístup a zdravý rozum mi pomohol pretrvať ťažké chvíle, pomohol mi nepodľahnúť zúfalstvu. Dovolil mi vyplakať sa, keď som to potrebovala, ale zároveň mi nedovolil ľutovať sa. Veľmi mi to pomohlo. Potvrdilo sa tu príslovie, že rozdelený smútok je polovičný smútok. Z odstupom času vidíme, že tieto ťažké skúsenosti nás k sebe ešte väčšmi priblížili. Sme k sebe milší, chápavejší. Možno aj preto, že vďaka týmto ťažkým chvíľam vieme, čo je v živote najdôležitejšie a čomu sa netreba príliš venovať (napr. niekedy nezmyselné hádky z malej veci narástli na veľký problém).

Teraz sa podrobujeme nevyhnutným vyšetreniam. Nechceme, aby vyšetrenia boli v rozpore s učením Cirkvi. Išlo predovšetkým o vyšetrenie semena, ktoré mal podstúpiť manžel. Rozhodne sme to odmietli. Namiesto toho sme si urobili postkoitálny test, hoci si to vyžadovalo návštevu 80 km vzdialeného mesta. Veľkú pomoc nám poskytol duchovný otec, ktorý nám našiel ubytovanie u úžasných ľudí. Poradil nám, aby sme sa začali modliť 9-mesačnú novénu za počatie ďalšieho dieťatka. Tento kňaz nám vysvetlil, že lekári môžu odstrániť len organické príčiny, ktoré sa týkajú počatia a správneho vývinu dieťaťa, ale darcom života je Boh, ktorý udeľuje milosť rodičovstva. Tento čas príprav na ďalšie počatie nám prináša mnohé skúsenosti. Spoznali sme vynikajúceho človeka – inštruktorku NAPRO, od ktorej sme sa dozvedeli viac o naprotechnológii, ktorú zrejme použijeme. Modlíme sa s dôverou k Ježišovi a Panne Márii. Chcem dodať, že Pán nás „nerozmaznáva“ zážitkami jeho prítomnosti. Náš život plynie zvyčajne, bez jedinečných pocitov. Prežívame každodenné starosti a problémy. Ale vari Ján Pavol II. nehovorieval, že každodennou životnou námahou si „pripravujeme“ cestu k svätosti?

Občas nám niektorí ľudia hovoria: „Iste vám je veľmi ťažko, toľko ste si prežili. Nesiete veľký kríž.“ Najradšej by som vtedy odpovedala, že nám nie je ťažko. Keď spojíme svoje utrpenie s Kristovým, keď mu odovzdáme svoj kríž, on ho nesie za nás a necítime jeho ťarchu. Okrem toho Pán dáva milosť odvážne prekonávať ťažkosti, ak mu svoje starosti odovzdáme. V poslednej dobe sme s manželom pochopili Ježišove slová: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním. Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom; a nájdete odpočinok pre svoju dušu. Moje jarmo je príjemné a moje bremeno ľahké“ (Mt 11, 28 – 30).

Možno to niekoho prekvapí, ale až samovoľné potraty spôsobili, že som sa celkom otvorila na dar potomstva. Predtým som mala akési duševné zábrany. Necítila som sa dostatočne psychicky pripravená na materstvo. Až skúsenosť utrpenia zo straty našich detí spôsobila, že sa vo mne prelomila akási neviditeľná stena, ktorá mi bránila túžiť po potomstve tak veľmi ako teraz.
Drahí rodičia, ktorí ste stratili dieťa, spájame sa s vami v utrpení. Nezabúdajme spájať svoje utrpenie s Ježišovým utrpením, aby nebolo zbytočné.

S modlitbou – manželia