Večer 24. augusta 1942 pracovala na pochmúrnom nádvorí drážďanského väzenia gilotína na plné obrátky, aby splnila svoju hroznú normu. Bolo to obdobie, keď sa zdalo, že víťazí neľudský hitlerizmus, ktorý zaslepený nenávisťou voči Bohu pácha zločiny na miliónoch ľudí.
Do priloženej nádoby padali sťaté hlavy jedna po druhej. Svedkom tejto ohavnej udalosti bol páter Franz Bänsch OMI: stál bokom a vo svojej vysoko zdvihnutej ruke držal kríž, ktorý sa v jeho reholi nosí za pásom. Bolo to posledné želanie piatich mladých Poliakov, ktorí v poslednej chvíli svojho pozemského života chceli hľadieť na kríž. Páter Bänsch chcel vyhovieť ich prosbe, a preto sa z celej sily snažil zdvihnúť kríž tak vysoko, ako len mohol.
Pred vykonaním trestu smrti všetkých piatich odsúdencov vyspovedal a podal im sväté prijímanie. Keďže bol farárom farnosti, na území ktorej sa väznica nachádzala, bol účastný pri vykonávaní všetkých rozsudkov smrti, ale toto bolo prvý raz, keď odsúdenci vyslovili takéto obdivuhodné prianie. Mladí Poliaci chceli pred smrťou hľadieť na Krista pribitého na kríži a takto spojiť svoje utrpenie a smrť s jeho umučením a smrťou. Páter Franz vyspovedal mnohých väzňov odsúdených na trest smrti, ale s takýmto želaním a s takýmto pokojom a prijatím Božej vôle sa ešte nikdy doposiaľ nestretol.
Táto skúsenosť ním hlboko otriasla, a to aj preto, že všetci piati odsúdenci boli veľmi mladí. Najmladší z nich mal sotva 19 rokov… Páter Bänsch vedel, že spomienka na týchto výnimočných mladých ľudí, s ktorými strávil posledné chvíle ich života, pripravujúc ich na smrť, nesmie zaniknúť. Zároveň však veľmi dobre vedel, že ho zaväzuje prísne mlčanie: nesmel hovoriť ani písať o ničom, čo videl za väzenskými múrmi. Ak by tajomstvo porušil, stretol by ho rovnaký osud ako odsúdencov, ktorých sprevádzal pri ich prechode do večnosti. Svedomie mu však vravelo, že niektoré veci sú dôležitejšie ako strach a starosť o vlastný život. Keď sa vrátil na faru, na zadnú stranu predvolania do väznice napísal nasledujúce slová: „Dnes odišli do večnosti svätci“ a do farskej knihy úmrtí vpísal mená piatich mladých Poliakov, ako aj číslo hromadného hrobu, kde ich pochovali: Czesław Jóźwiak, Edward Kaźmierski, Franciszek Kęsy, Edward Klinik, Jarogniew Wojciechowski. V šesťdesiatych rokoch minulého storočia postavil pri Kostole sv. Pavla v Drážďanoch pomník venovaný týmto mladým hrdinom, o ktorých svätosti bol hlboko presvedčený. Cirkev oficiálne potvrdila ich svätosť 13. júna 1999, keď ich na Hradnom námestí vo Varšave Ján Pavol II. vyhlásil za blahoslavených spolu s ďalšími 103 mučeníkmi Druhej svetovej vojny.
Detstvo
Všetci piati sa narodili v medzivojnovom období, v dvadsiatych rokoch minulého storočia, keď sa Poľsko začalo obnovovať po predchádzajúcich 123 rokoch neslobody. V období po roku 1918 vládli vo väčšine poľských rodín kresťanské hodnoty, evanjeliový duch, radosť z viery v Krista, vlastenectvo a zmysel pre spoločné dobro, ktoré celkom prirodzeným spôsobom ovplyvňovali všetky oblasti života. Väčšina rodín sa spolu modlila, rodičia pravidelne pristupovali k sviatosti pokánia, zúčastňovali sa na svätej omši, vďaka čomu ich deti vyrastali v atmosfére starostlivej lásky, nehy a dobra. Učili sa veriť a dôverovať Bohu a zároveň sa nebáli vytyčovať si vysoké a vznešené ciele. Keď mali chlapci (piati budúci mučeníci) približne desať rokov, pripojili sa k saleziánskemu oratóriu na Wronieckej ulici v Poznani. Ferko sa k nim pridal neskôr, až keď mal 13 rokov. V saleziánskom oratóriu, kde sa uplatňovali výchovné zásady sv. Jána Bosca, sa medzi chlapcami vytvorilo pevné priateľstvo a formoval sa ich charakter. Trávili tu každú voľnú chvíľu: hrali futbal, spievali v spevokole, účinkovali v divadelných predstaveniach, pomáhali chudobným a chorým a modlili sa, poznávali pravdy viery a duchovne dozrievali. „V podstate mám dva domovy,“ zapísal si do svojho denníka Edko Kaźmierski, „jeden na Łąkowej ulici a druhý na Wronieckej 9. Ťažko povedať, kde trávim viac času. Napríklad dnes som bol na Wronieckej trikrát: predpoludním, popoludní na spovedi a večer na stretnutí Spolku sv. Jána Bosca.“
Páter Augustyn Piechura SDB, vtedajší vychovávateľ v oratóriu, v jednom zo svojich listov napísal: „Tých chlapcov k nám priťahovala láska. Prejavovali sme im veľa lásky.“
Saleziánsky výchovný štýl bol veľkou pomocou pre rodičov pri formovaní charakteru ich synov. Ale aj samotní chlapci hlboko oceňovali priateľstvo svojich vychovávateľov a angažovali sa ako miništranti a pomáhali pri charitatívnej činnosti. Ich charakter sa ešte len formoval, a preto museli premáhať svoj egoizmus, lenivosť a iné chyby. Edko to úprimne vyznáva vo svojom denníku: „Aj ja mám za ušami. 7. marca som sa ulial z hodiny a dnes som do školy vôbec nešiel. Až hrôza pomyslieť, čo bude zajtra! Mama mi ospravedlnenku nenapíše. Mám skoro samé trojky. Lepších známok mám menej než hrozienok v koláči. Ale nie som hlúpy, iba trochu lenivý. Don Bosco bol iný…“
Živá viera, prežívaná ako osobný vzťah s Ježišom a prejavovaná v skutkoch konkrétnej lásky voči blížnym, prispievala k tomu, že v oratóriu, doma aj v škole vládla radosť a zmysel pre humor. Prameňom skutočnej radosti a trvalého optimizmu je živá viera.
Vojna a väznenie
Keď 1. septembra 1939, po útoku hitlerovského Nemecka na Poľsko, vypukla Druhá svetová vojna, boli naši hrdinovia ešte tínedžeri. Chlapci sa chceli zapojiť do boja proti okupantom a narukovať do armády, ale podarilo sa to iba Cześkovi, ktorý bojoval v septembrovom povstaní. Po kapitulácii prešiel do konšpiračného odboja, do Národnej bojovej organizácie. Dostal za úlohu vytvoriť vlastný oddiel, do ktorého pod prísahou prijal svojich kamarátov z oratória, ktorým plne dôveroval. Žiaľ, po necelom roku ich niekto udal a zajalo ich gestapo.
„Keď som 29. mája 1939 stál na špičkách a trhal kvety orgovánu, ani mi len nenapadlo, že o tri roky neskôr zakončím svoj pamätník vo väzenskej cele,“ napísal Edko Kaźmierski. „Ak by som chcel opísať všetko, čo sa od toho dňa udialo, musel by som napísať knihu, ale musím byť stručný, pretože väzenie nie je ako môj dom na Łąkowej. V septembri 1940 ma zatkli spolu s kamarátmi z oratória: Cześkom Jóźwiakom, Frąsiom Kęsym, Edkom Klinikom i Jaroszom Wojciechowskim a obvinili nás z prípravy štátneho prevratu a z členstva v tajnej organizácii. Chuť mučenia som okúsil vo Vojenskom dome v Poznani, kde sídlilo gestapo. Boli sme tam necelých 24 hodín, ale boli to najťažšie chvíle v mojom živote. Ďalším miestom múk bol známy Fort VII v Poznani, kde sme strávili takmer štyri týždne. Štyri týždne ustavičného mučenia a neistoty, či prežijeme. Nikto z tých, čo prekročili pochmúrnu bránu budovy, nevedel, či z nej vyjde živý. My sme odtiaľ vyšli, aby sme sa presťahovali do väzenia na Młyńskej ulici. Silu vydržať vo Forte VII nám dávala spoločná modlitba, tíško spievané piesne a ružence, ktoré nám vzali hneď pri prvej prehliadke a vyhodili do smetného koša, odkiaľ sme ich vďaka nepozornosti gestapákov vybrali. Boli pre nás najcennejšou spomienkou na chvíle slobody. Po krátkom pobyte na Młyńskej ma spolu s kamarátmi hodili do cely, kde bolo niekoľko bežných zločincov. Keď som si kľakal k modlitbe alebo vyberal ruženec, začudovane na mňa hľadeli. Ale keď som im párkrát zaspieval niečo veselé, obľúbili si ma. Ďalším miestom nášho väzenského putovania boli Wronki, kde sme prišli 16. novembra 1940. Tu z nás urobili ,naozajstných‘ väzňov: vyholili nám hlavy a dali typické pásikavé väzenské oblečenie.“
Nesmierne náročný pobyt vo väzení bol pre chlapcov ako zrýchlené obdobie dospievania, kedy zažili osobitnú blízkosť milujúceho Boha. Napriek desivej skúsenosti mučenia pri výsluchoch nestrácali ducha a zmysel pre humor. Ferko Kaźmierski v jednej tajnej správe pre Edka napísal: „Humor som ešte nestratil, ešte stále vymýšľam fígle.“ Hoci neboli stále spolu, snažili sa pomáhať si, ako sa len dalo. Henryk Gabriel, ktorý bol uväznený spolu s našimi piatimi chlapcami, vo svojej knihe Moi koledzy byli świętymi (Moji kamaráti boli svätí) píše: „Raz sa mi z úst mimovoľne vydral výkrik: ,Kedy sa konečne najeme aspoň raz dosýta, kedy sa skončí toto naše hladovanie?‘ Pri obede mi Cześek podáva svoju porciu a prosí ma, aby som ju zjedol namiesto neho, lebo ho vraj bolí žalúdok. Nechcel som to prijať, pretože som vedel, že to nie je pravda, ale on na tom nástojil, a tak som musel jeho porciu obedu zjesť.“
Väzenie bolo pre nich časom veľkého utrpenia, ktoré obetovali Ježišovi za obrátenie svojich prenasledovateľov a tvrdošijných hriešnikov. Vďaka tomu zakúšali osobitnú blízkosť Ježiša, ktorý vzal na seba všetky hriechy a utrpenie každého človeka a svojím zmŕtvychvstaním definitívne nad nimi zvíťazil. Čas strávený vo väzení bol pre chlapcov obdobím výnimočného dozrievania vo viere, hlbokým poznávaním Kristovej lásky a pravdy o definitívnom zmysle života, utrpenia a smrti. Vďaka svojmu postoju úplnej odovzdanosti Bohu a jeho vôli dozreli v zrýchlenom tempe.
„Vo Wronkach som veľa premýšľal o sebe,“ dočítame sa v Edovom denníku. „Uvedomil som si všetky svoje chyby a sľúbil som si, že keď sa dostanem na slobodu, zmením vo svojom živote veľa vecí. Prosil som Boha, aby mi v tom pomohol. Boh a Pomocnica kresťanov sa o nás starali. Na jednej z väzenských prechádzok sme sa dohodli, že hneď po večeri sa budeme modliť novénu k Nepoškvrnenej Panne Márii, ktorej sviatok sa blíži, a potom novénu k sv. Don Boscovi.“
Podobne sa vyjadril aj Edo Klinik v liste adresovanom svojej sestre: „Kedy Boh dovolí, aby som sa mohol s Tebou znovu stretnúť? Ale vtedy budem už celkom iný. Dnes, keď mám za sebou veľkú časť školy života, sa na svet pozerám inak. Väzenie človeka veľmi zmení. Pre mnohých je škodlivé, pre iných spásonosné. Ja a moji kamaráti môžeme povedať, že pre nás je a bude tým druhým.“ Pobyt vo väzení bol pre chlapcov obdobím osobitného prehĺbenia lásky k Bohu, ako aj časom prehĺbenia ich vzájomného priateľstva. „Väznica v berlínskej časti Neukölln bola dosť ľudská,“ zapísal si Edko vo svojom denníku, „ak sa takto možno vyjadriť o väzení. Bol som v cele s Ferkom. Deň sme začínali modlitbou, pri práci (výrobe tašiek) sme spievali mariánske piesne a pred nočným spánkom pieseň Všetky naše denné činy…“
V tajnej správe, ktorú z neuköllnskej väznice poslal príbuzným, dodáva: „Ja síce nemám brata, ale to, čo ma spája s Ferkom, nie je menšie ako láska, akou sa navzájom milujú bratia. Kedysi sme sa mali radi, ale teraz nás spája priateľstvo… Nikto nie je ako on. Keď na mňa prídu chvíle smútku, vytrvalo ma utešuje a snaží sa ma rozosmiať, ako to dokáže iba on. Jedným slovom: sme pre seba bratia.“ Takýto bratský vzťah a čisté vzájomné priateľstvo vyplýva z hlbokej viery a z dôverného vzťahu s Kristom.
Akou silou je naša viera!
V jednom liste príbuzným Edo napísal: „Akou silou je naša viera! Aj tu sú takí, čo v nič neveria, a toto väzenie je pre nich strašné: počuť od nich iba nadávky a preklínanie. A zas od tých, čo majú silnú vieru, cítiť pokoj a namiesto preklínania radosť. Môj duch je silný, ba čoraz silnejší. Nič ho už nezlomí, pretože Boh ho posilnil. Som pripravený na všetko, pretože viem, že všetko riadi Boh, a preto vo všetkom vidím hlbokú Božiu múdrosť.“
Táto pevná viera im umožnila zachovať si úplný pokoj aj vtedy, keď ich odsúdili na smrť. V listoch, ktoré napísali krátko pred smrťou, niet ani tieňa pochybnosti o tom, že na druhej strane ich čaká milujúci Boh. Vedeli, že idú do neba, a boli na to pripravení.
Czesław Jóźwiak vo svojom poslednom liste napísal: „Je 7.45 večer. O 8.30, teda o pol deviatej, odídem z tohto sveta. Prosím Vás, neplačte, netrápte sa. Boh to chce. Zvlášť sa obraciam na teba, mamička, obetuj svoju bolesť Panne Márii Sedembolestnej a ona utíši tvoje ubolené srdce. Veľmi Vás prosím, ak som Vás niečím urazil, odpustite mojej duši.“
Edward Kaźmierski napísal: „Ďakujte najláskavejšiemu Spasiteľovi, že nás nevzal z tohto sveta nepripravených, ale po pokání a posilnených Ježišovým telom v deň Panny Márie. Ďakujte Bohu za jeho nesmierne milosrdenstvo. Dal mi vnútorný pokoj. Zmierený s jeho najsvätejšou vôľou odchádzam o chvíľu z tohto sveta. On je dobrý a odpustí nám… Dovidenia vo vytúženom nebi.“
Franciszek Kęsy sa zas otvorene zamýšľal nad tým, že či by zostal verný Bohu, aj keby zomrel neskôr: „Dobrý Boh si ma berie k sebe. Neľutujem, že odchádzam z tohto sveta v takom mladom veku. Teraz som v stave milosti, a neviem, či by som neskôr zostal verný svojim sľubom, ktoré som dal Bohu. Milovaní rodičia a súrodenci, ešte raz sa Vám chcem zo srdca ospravedlniť za všetko zlé a všetko zo srdca ľutujem. Odpustite mi. Idem do neba – dovidenia v nebi.“
Edward Klinik vo svojom poslednom liste pred vykonaním trestu smrti napísal: „Do poslednej chvíle mám v srdci silnú vieru a pokojne odchádzam do večnosti, pretože neviem, čo by ma tu na zemi ešte čakalo. Moji drahí, prosím Vás o modlitbu za moju hriešnu dušu, prosím Vás, odpustite mi hriechy mojej mladosti. Objíma a zo srdca Vás bozkáva Váš vždy milujúci syn a brat.“
Jarogniew ako jediný napísal rozlúčkový list sestre, a nie rodičom, pretože jeho mama zomrela v čase, keď bol vo väzení: „Dobre som poznal život mamičky, otca, Tvoj aj svoj život a premýšľal som o ňom. Som si teda istý, že sa budeš so mnou tešiť, a nie zúfať si. Veď som dostal mimoriadnu Božiu milosť. Potom, ako som dokonale spoznal svoju minulosť, odchádzam bez akéhokoľvek hnevu a ľútosti.“ Hneď potom, ako napísali tieto listy, im jednému po druhom gilotínou sťali hlavy. Umierali s pohľadom upretým na Krista na kríži, na toto znamenie najväčšej lásky a víťazstva nad zlom. Ich mučenícka smrť a hrdinská viera, ktorá ich spájala s Kristom, bola znamením definitívneho víťazstva nad zlom.
Sv. Ján Pavol II. vo svojej knihe Pamäť a identita píše, že sám Boh vymedzuje definitívnu mieru zlu: „On je spravodlivosť. Je ňou, pretože on je ten, kto za dobro odmieňa a za zlo tresce, a to v dokonalom súlade so skutočnosťou. Ide tu o každé morálne zlo, ide tu o hriech“ (s. 24). „Mohlo by sa zdať, že zlo koncentračných táborov, plynových komôr, ukrutnosti niektorých policajných akcií a nakoniec samotnej totálnej vojny a režimov opierajúcich sa o násilie – že to zlo, ktoré aj programovo vyškrtávalo prítomnosť kríža – bolo silnejšie. Ak sa však pozornejšie pozrieme na dejiny etník a národov, ktoré prešli skúškou totalitných systémov a prenasledovania za vieru, objavíme v nich výraznú víťaznú prítomnosť Kristovho kríža. Na dramatickom pozadí sa táto prítomnosť javí ešte prenikavejšie. Tým, ktorí sú podrobení programovému pôsobeniu zla, neostáva nikto iný a nič iné okrem Krista a kríža ako prameňa duchovnej sebaobrany, ako záruky víťazstva. Nestal sa takýmto znakom víťazstva svätý Maximilián Kolbe vo vyhladzovacom tábore v Osvienčime? Nie je ním história svätej Edity Steinovej, veľkej mysliteľky Husserlovej školy, ktorá prijala osud mnohých synov a dcér Izraela a bola spálená v krematóriu v Brzezinke?“ (s. 26). Takýmto znamením víťazstva nad zlom bola aj mučenícka smrť Czesia, Ferka, Eda, Edka a Jarosza v drážďanskom väzení.
Nezabúdajme, že Kristovo umučenie, smrť a zmŕtvychvstanie sú „Božou mierou vymedzenou zlu“. V tomto tajomstve našej spásy „dobro radikálnym spôsobom premáha zlo, láska nenávisť a zmŕtvychvstanie smrť“ (Pamäť a identita, s. 28). Ak sme spojení s Kristom, vždy víťazíme.
Po vojne
Na mieste, kde predtým stála drážďanská väznica, dnes stojí univerzita, okolo ktorej sa stále rozlieha vrava rozosmiatych mladých ľudí. Len na prízemí zostalo niekoľko ciel, v ktorých odsúdenci písali svoje posledné listy. Na mieste gilotíny stojí pamätník venovaný pamiatke obetí, ktoré tu zahynuli. To nie je veľa. Na nezmenené pochmúrne nádvorie ani dnes nedopadajú slnečné lúče: zdá sa, že sa stále bojí svetla, zdá sa, že zlo, ktoré tu tak dlho vládlo, sa musí naďalej skrývať v pološere.
Tí, čo poznali blahoslavených Czesia, Fera, Eda, Edka a Jarosza, si na nich spomínajú ako na „normálnych, obyčajných“ a zároveň nevšedných mládencov – taká býva svätosť. Ľudia sa k nim hrnuli, pretože z nich vyžarovala láska a prijatie. Mali dar získať si ľudí a vydobyť z nich to najlepšie. Jeden z ich kamarátov spomína, že každý, kto sa s nimi stretol, pocítil radosť, pokoj a mal chuť polepšiť sa.
Mohli mať takýto vplyv na iných sami zo seba? Dokázali by to v situácii ohrozenia života, keď sa dozvedeli, že ich čaká smrť? Odkiaľ sa zrodil ich hrdinský postoj k spoluväzňom? Ako to, že dokázali dať blížnemu posledný kúsok chleba, hoci sami mreli od hladu? Toto presahuje ľudské sily, ba zdá sa to neuveriteľné, nedosiahnuteľné. Oni však sku točne boli takí, a to až do poslednej chvíle. V čom spočíva tajomstvo ich svätosti? „Ale ovocie Ducha je láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť,“ píše sv. Pavol v Liste Galaťanom (5, 22 – 23). Boh dáva všetko tým, ktorí sa chcú vzdelávať v jeho škole lásky, ktorí mu odovzdajú svoj život a svoju vôľu, pretože iba on je láska a môže ich naučiť milovať. Pätica blahoslavených chlapcov z Poznane dovolila Ježišovi, aby ich naučil milovať tak ako on. Preto prijali životné dobrodružstvo, ale aj bremeno každodennej viery a nadviazali osobný vzťah s Ježišom a celí sa mu odovzdali. Dovolili Ježišovi, aby pôsobil v ich živote. Skrze každodennú vytrvalú modlitbu, Eucharistiu, spoveď a autentickú lásku k blížnym sa otvárali na Božie pôsobenie, a preto zvíťazili! Veď s Ježišom vždy víťazíme! Ježiš, ktorého pozvali do svojho života, v nich zvíťazil nad všetkými slabosťami a hriechmi. Vďaka spojeniu s Ježišom sa zachovali hrdinsky a pokojne aj zoči-voči smrti… „Stačí ti moja milosť“ (2 Kor 12, 9) – sľúbil nám Ježiš. A stačila aj im! Zlo na nádvorí drážďanskej väznice prehralo. Chlapci zomreli, ale táto smrť im priniesla víťazstvo. V ich smrti sa zjavila láska, ktorá je silnejšia ako smrť a ktorá ešte aj teraz prináša ovocie, a to nielen v srdciach tých, čo ich osobne poznali, ale aj tých, ktorí si prečítali ich listy z väzenia a spod gilotíny. Ich život rodí ovocie v tých, ktorí vďaka nim pochopili, že všetci máme šancu a aj povinnosť byť svätými, ak sa otvoríme na pôsobenie Ducha Svätého a budeme spolupracovať s jeho milosťou. Blahoslavení Czesław, Edward, Jarogniew, Franciszek, Edward, orodujte za nás! Vyproste nám dar čistého srdca, úplne odovzdaného Ježišovi.
Spracovala redakcia
Páči sa vám obsah článkov na našej stránke?
Podpor nás!