Na klavíri začal hrať ako štvorročný a ako 12-ročný dosiahol už svetovú slávu. Nasledujúce roky prežil ľahkomyseľne v opojení slávy a úspechov. Kto by predpokladal, že vo veku 29 rokov sa Hermann Cohen obráti, oblečie si karmelitánsky habit a dosiahne taký stupeň svätosti, ktorý vyústi do prebiehajúceho procesu blahorečenia?
Po stopách svätého Augustína
Cohenov príbeh pripomína životnú cestu svätého brata Alberta (Adama Chmielowského), talentovaného maliara, ktorý zanechal umenie, aby sa naplno venoval službe bezdomovcom. Nemecký klavirista sa cítil osobitne duchovne spätý so svätým Augustínom. Neslávna minulosť biskupa z Hippa zo 4. storočia pripomínala Hermannovi jeho vlastnú mladosť, ktorú strávil v radovánkach, opovrhujúc náboženstvom a morálnymi zásadami. Preto neprekvapuje, že za dátum svojho krstu si tento výnimočný hudobník vybral práve liturgickú spomienku svätého Augustína (28. augusta 1847) a v reholi prijal meno Augustín Mária od Najsvätejšej sviatosti. V tomto mene sa prejavil nielen jeho vrúcny vzťah k svätému Augustínovi, ale aj k Panne Márii a k Eucharistii. Týmto centrálnym pilierom svojho duchovného života vďačí za najväčšie životné posuny.
Geniálny umelec
Hermann Cohen sa narodil 10. novembra 1821 v Hamburgu v židovskej rodine. Jeho otec bol šikovný bankár, ktorý zabezpečoval svojej manželke a trom deťom pohodlný život. Okrem toho vykonával dôležitú úlohu v synagóge – udeľoval požehnanie veriacim. Jeho citlivý syn od začiatku nasával atmosféru modlitby a doma rád spieval žalmy spolu so súrodencami. Rodičia rýchlo odhalili jeho mimoriadny hudobný talent. Ako štvorročný začal hrať na klavíri a o dva roky nato už ovládal všetky populárne operné melódie. Rodičia ho teda poslali študovať k profesorovi, ktorý síce rozvinul chlapcov umelecký talent, zato jeho výchovný vplyv bol zhubný. Hermann sa zúčastňoval na poľovačkách a hazardných hrách a z obdivu k profesorovi si tento hýrivý život obľúbil. Viedlo to k tomu, že neskôr vydieral matku a súrodencov, aby plnili jeho chúťky a vrtochy. Situácia by sa iste rozvinula inak, keby sa chlapcov otec neangažoval v „osvietenej“ forme judaizmu a nevenoval sa celé dni zveľaďovaniu majetku.
Dvanásťročný Hermann už celkom zabudol na náboženstvo a vychutnával si svoje výnimočné hudobné úspechy. Bol miláčikom nemeckých koncertných siení a zároveň žiakom vtedajšieho virtuóza Franza Liszta. Presťahoval sa do Paríža, kde sa zdokonaľoval v umení a vystupoval na mnohých koncertoch. Ako 15-ročný bol už profesorom na Vyššej hudobnej škole v Ženeve. Svetová sláva a život v bohémskom prostredí prehĺbili jeho morálny úpadok, ktorý sa začal už v Hamburgu. Nasledujúce roky strávil mladý pianista v cigaretovom dyme a s pohárikom alkoholu v ruke, diskutujúc o filozofických novinkách, mrhajúc peniazmi pri hazardných hrách a oddávajúc sa milostným románikom, okrem iných s George Sandovou.
Po rokoch sa Cohen priznal, že v tom čase bol vrtošivým, egocentrickým, arogantným umelcom, opojený úspechom a zameraným na rozkoše. Zároveň však pociťoval čoraz väčšiu samotu a prázdnotu, ktoré nedokázal naplniť nikto a nič.
Návrat márnotratného syna
Štvrtkový večer v máji 1847 nenasvedčoval nijakej zmene. Na druhý deň mal Cohen počas mariánskej pobožnosti zastúpiť dirigenta zboru, knieža Moskova. Hermann už predtým hrával v katolíckych kostoloch, ba neraz akosi „vnímal Ježiša“ v skladbách, ktoré hral, a–však išlo o estetické zážitky, na ktoré si hudobník už na druhý deň ani len nespomenul. Zato v Kostole svätého Valéra sa Boh prihovoril nielen klaviristovmu uchu, ale aj srdcu. Počas premenenia si Cohen nemienil kľaknúť, avšak zrazu pocítil v srdci veľmi silný vnútorný podnet skloniť sa. Po rokoch napísal, že vtedy zakúsil, akoby sa jeho duša „ohlušená a omámená disharmóniou sveta nanovo našla tak, ako márnotratný syn, a pocítila, že sa deje niečo, čo predtým nepoznala“.
O týždeň nato sa táto mystická skúsenosť zopakovala a v Cohenovom srdci sa zrodila myšlienka prijať katolícku vieru. Preniknutý touto túžbou sa niekoľko po sebe nasledujúcich dní zúčastňoval na troch ranných omšiach, ktoré prežil tak hlboko, že keď večer znovu začul kostolný zvon zvolávajúci veriacich na pobožnosť, znovu sa vybral do chrámu. V ten večer Pán dovŕšil dielo jeho obrátenia. Hermann Cohen opísal túto udalosť nasledovne: „Bola vyložená Najsvätejšia sviatosť a len čo som ju uvidel, podišiel som k oltáru a padol som na kolená. Teraz už nebolo pre mňa ťažké pokľaknúť si pri požehnaní. Keď som vstával, pocítil som príjemný pokoj, ktorý naplnil celú moju bytosť. Vrátil som sa do svojej izby a ľahol som si spať, avšak po celú noc sa moja myseľ – či už vo sne alebo v bdení – venovala uvažovaniu o Najsvätejšej sviatosti. Horel som od netrpezlivosti, kedy budem môcť ísť na ďalšiu svätú omšu. V nasledujúcich dňoch som sa zúčastnil na mnohých svätých omšiach v Kostole svätého Valéra, pričom zakaždým ma prenikla vnútorná radosť.“
Pri bráne Cirkvi
Silnú skúsenosť s Bohom v ňom upevnili rozhovory s múdrym a nábožným kňazom, otcom Legrandom, ktorý sa podujal pripraviť Hermanna na krst a duchovne ho povzbudzoval vo vnútornom boji. Maestrovo obrátenie nezostalo v umeleckom prostredí bez odozvy. V salónoch sa z neho vysmievali, vyčítali mu zmenu a nazývali ho svätuškárom.
Hermann zanechal dávne závislosti a žil v čistote. S horlivosťou obrátenca konal pokánie, modlil sa všetky modlitby, zúčastňoval sa na pobožnostiach, študoval katolícke učenie a čítal diela svätcov. Po troch mesiacoch bol pripravený prijať krst. Počas slávnosti mu Pán udelil mystické videnie večnosti: Hermann uzrel Ježiša sediaceho na tróne, pričom po jeho pravici bola Panna Mária a pri jeho nohách zástupy svätých. Cohena očaril nielen veľký jas raja, ale aj nádherný spev anjelov. Pocítil, že celé nebo sa raduje z jeho krstu a srdečne ho víta v Cirkvi. Po krste pocítil v sebe túžbu zasvätiť sa Bohu ako rehoľník. Na uskutočnenie tejto túžby však musel počkať dva roky. Toľko času potreboval na prehĺbenie viery, na upevnenie vo svojom rozhodnutí, ako aj na splatenie svojich nemalých dlhov.
Apoštol Eucharistie na Karmeli
Nakoniec nadišiel čas rozlúčky s priateľmi. Na posledný virtuózov koncert prišli veľké zástupy. Hermann však nevnímal potlesk verejnosti, ale len úľavu zo zakončenia svetskej etapy svojho života.
Dňa 6. novembra 1849 vstúpil do rádu bosých karmelitánov a prijal rehoľné meno Augustín Mária od Najsvätejšej sviatosti. Za kňaza bol vysvätený v roku 1851. Pôsobil vo Francúzsku, v Anglicku a v Nemecku. Vo svojich kázňach, ktoré sa dotýkali sŕdc, opakoval, že šťastie nenájdeme v bohatstve, v sláve a v honbe za radovánkami, ale v spoločenstve s Ježišom. Modlil sa za obrátenie hriešnikov a za vieru pre Židov. Chcel, aby jeho národ spoznal, že všetky prisľúbenia Starého zákona sa naplnili v Cirkvi. Ku krstu priviedol okrem iných aj svoju sestru a synovca.
Páter Augustín sa vyznačoval úctou k eucharistickému Ježišovi. Ešte pred vstupom do rehole inicioval nočné bdenia mužov pred Najsvätejšou sviatosťou, ktoré sa z Paríža rozšírili po celom Francúzsku a následne do celého sveta. K adorovaniu Ježiša ukrytého v hostii pobádal vo svojich listoch aj kázňach. Napísal: „Chcel by som, aby ste žili len z Eucharistie, aby bola prameňom vašich myšlienok, citov, slov a skutkov. Nech je pre vás svetlom, ktoré vás bude viesť, nech je pre vás inšpiráciou, vzorom a jedinou starosťou. Tak ako Magdaléna vyliala slzy a voňavý olej na Ježišove nohy, ani vy sa nikdy neunavte prednášať pred svätostánok modlitby, túžby a dary… Nech oltár, na ktorom sa Ježiš obetuje, prijme vaše obety, aby ste sa spolu s ním stali obetou lásky, ktorej príjemná vôňa vystupuje pred trón Večného.“
Skrze ruky Panny Márie
Páter Augustín si osobitne uctieval Pannu Máriu. Bol presvedčený, že za svoje obrátenie vďačí práve jej, pretože stretnutie s Bohom prežil na májovej pobožnosti. V noci pred prijatím krstu, keď naňho doliehalo zvlášť silné diabolské pokušenie, zasvätil svoj život Panne Márii. Toto zasvätenie bolo neskôr posilnené aj milosťou uzdravenia z očnej choroby, ktorú už ako karmelitán prežil vo svätyni v Lurdoch.
Každý deň, ako aj počas púte do Lúrd osobitne prosil Pannu Máriu za obrátenie svojej matky. Veľmi ho bolelo, že zomrela v roku 1854 bez toho, aby prijala krst. Jeho slzy Boh zotrel o sedem rokov neskôr. Na sviatok Nepoškvrneného počatia dostal páter Augustín list od istej mystičky, ktorá videla, že Panna Mária vyprosila u svojho syna milosť pre Hermannovu matku, ktorá zomrela so slovami: „Ó, môj Ježišu, Bože kresťanov, Bože, ktorého si uctieva môj syn, dôverujem ti, zmiluj sa nado mnou!“ Tento príklad môže byť povzbudením pre všetkých, ktorých trápi strata viery ich blízkych. Treba si zachovať nádej a vytrvalo sa modliť, pretože Boh koná skrze Pannu Máriu veľké veci.
Hermann Cohen zomrel 20. januára 1871 v Nemecku. Niekoľko mesiacov pred smrťou sa vybral do Spandau pri Berlíne, aby tam slúžil zajatcom francúzsko-pruskej vojny. V tábore spovedal, slúžil sväté omše, potešoval trpiacich a udeľoval pomazanie chorým. Počas udeľovania tejto sviatosti sa smrteľne nakazil ovčími kiahňami. O tri týž-dne nato odišiel k Pánovi so slovami: „A teraz, môj Bože, do tvojich rúk porúčam svojho ducha.“ V súčasnosti prebieha proces jeho blahorečenia.
Páči sa vám obsah článkov na našej stránke?
Podpor nás!