Raz v noci som po takomto maratóne pocítil, že ktosi stojí mne. Pocítil som prítomnosť niekoho veľmi zlého. Bol to démon. Neviditeľná bytosť ma chytila pod krk a začala ma dusiť. Cítil som, že zomieram, že padám do tmy…
Moja mama o sebe hovorí, že je „nepraktizujúca“ a otec si vyberá z náboženstva len to, čo sa mu hodí do jeho vlastnej životnej filozofie. Moji rodičia chodia do kostola veľmi zriedka – zvyčajne na svadby, krsty a pohreby. Pokrstiť ma však dali.
Detstvo
Už v mojom ranom detstve bola naša rodinná situácia zlá. Otec veľa pil a dostal sa do dlhov, čím zničil vlastnú firmu. Avšak namiesto toho, aby prestal piť a vzal rozum do hrsti, jeho alkoholizmus sa prehĺbil. Mama na to zareagovala najhorším z možných spôsobov: hnevom, plačom a hysterickým krikom. Každý deň som počúval hádky, nadávky, trieskanie, vrieskanie, hádzanie predmetov… Bol som nesmelé a plaché dieťa, a preto som fantazíroval o úteku. Zatváral som sa do svojho sveta a mojím najlepším priateľom bol televízor. Káblová televízia bola v tom čase novinka. Desiatky televíznych staníc, ktoré vysielali animované rozprávky od rána do noci. Rozprávky plné nezmyselného násilia, ktoré prevažne ponúkali nekresťanské hodnoty, postoje a vzory správania. Televízor som mal v izbe a tak som si ho zapínal, kedy sa mi zachcelo, a pozeral som, čo sa mi zachcelo. Raz v noci som natrafil na pornografiu. Pocítil som hanbu, strach a zároveň vzrušenie. Neskôr, hlavne v stresových situáciách, som uvažoval o tom, že by som to chcel vidieť znovu. V noci som zapínal televízor a vyhľadával obrazy, ktoré by mi spôsobovali vzrušenie. Veľmi rýchlo som upadol do závislosti na masturbácii… Prijal som prvé sväté prijímanie, ale nechápal som, o čo ide. Povedali mi, že mám ísť na prijímanie, tak som išiel. Podobne to bolo s birmovkou. O birmovke som si mylne myslel, že ju potrebujem, aby ma kňaz mohol raz cirkevne zosobášiť. Na vyučovaní náboženstva kňaz hovoril rečou plnou špeciálnych výrazov, ktoré sú pre nepraktizujúcich hermeneuticky uzavreté a nepochopiteľné. Slová ako láska, milosrdenstvo, svätosť, panenstvo a požehnanie sa v reči týchto ľudí nevyskytujú, prípadne majú pejoratívny nádych. Pre 15-ročného chlapca, ktorý nechodí pravidelne do kostola, sú takéto slová nezrozumiteľné podobne ako prednášky z kvantovej fyziky pre zvárača. Okrem toho som si myslel: „Načo mi bude svadba v kostole? Toľko párov žije bez sobáša a ničím sa nelíšia od tých, čo sa zosobášili.“ Sviatosť birmovania som prijal svätokrádežne. Na spovedi som nevyznal masturbáciu a pozeranie pornografie. Nevyznal som, že v mojom prípade ide už o závislosť a že nemám zámer s ňou skoncovať. A vtedy sa začali moje problémy.
Diabol ma držal ako na vôdzke
Chcel som vyskúšať, ako je to s dievčaťom naživo, a hľadal som na to príležitosť. Zároveň som však mal veľký problém nadväzovať kontakty, čo moju frustráciu len zväčšovalo. Začal som piť, fajčiť, chodiť poza školu a utekať z domu. Pridal som sa k pankáčom. Nosil som účes Mohawk a kohúta a počúval som ostrú, bláznivú hudbu. Utekal som z domu, aby som mohol chodiť na koncerty a na podujatie Zastávka Woodstock, ktoré som považoval za oázu slobody. Bol som tam deväťkrát. Z perspektívy času vidím, koľko duchovných (aj neduchovných) nebezpečenstiev tam na nevedomých tínedžerov číha. V istej etape som bol horlivým vyznávačom anarchie a veril som, že svet možno zmeniť na lepší prostredníctvom revolúcie, vlastnými silami a bez Boha a že hlavnou prekážkou, ktorá tomu bráni, je Katolícka cirkev. Nenávidel som Cirkev. Rúhal som sa, znesväcoval som náboženské symboly, miesta a posvätené predmety. Urážal som kňazov a rehoľníčky, vysmieval som sa Jánovi Pavlovi II. … Nič nebolo pre mňa sväté. Podpichoval som hodnotných mladých ľudí z Hnutia Svetlo-Život, ktorý sa mi snažili pomôcť. Vysmieval som sa z ich viery a z toho, že sa za mňa modlia. Keď som dovŕšil 18. rok života, nechal som školu a odsťahoval som sa z domu. Ďalších osem rokov som neudržiaval nijaký kontakt s príbuznými a vôbec som pritom nechápal, ako veľmi im ubližujem. Žil som na ulici ako tulák. Jazdil som vlakmi hore-dole po celom Poľsku. Pil som, čo sa len dalo, a každý deň som sa opíjal. Žobral som a kradol, aby som mal peniaze na alkohol… Po dvoch rokoch takého života som bol úplne na dne… Smradľavý, zarastený, špinavý, zavšivavený… Po istom čase som si povedal, že už nechcem dlhšie takto žiť a že končím s pitím. Podarilo sa mi prestať. Nechodil som tam, kde sa schádzali známi alkoholici. Našiel som si novú spoločnosť – ľudí závislých na amfetamíne. Samozrejme, že onedlho som bol v tom. Bol som schopný nejesť a nespať osem dní v kuse… Raz v noci som po takomto maratóne pocítil, že ktosi stojí mne. Pocítil som prítomnosť niekoho veľmi zlého. Bol to démon. Neviditeľná bytosť ma chytila pod krk a začala ma dusiť. Cítil som, že zomieram, že padám do tmy… Démon ma bral do pekla. Vtedy som sa začal prvý raz v živote modliť: „Otče náš, ktorý si na nebesiach…“ Pamätal som si to z detstva. Veľmi som chcel, aby Boh existoval. Predtým som tvrdil, že neexistuje, že je to klamstvo, legenda a rozprávka. Ale teraz som veľmi chcel, aby bol. A bol! Keď som vyslovil slová: „Ale zbav nás Zlého. Amen.“, démon ma pustil a zmizol. Bol som vydesený, ale živý. Oslepila ma žiara svetla a počul som hromový hlas, ktorý prichádzal zo všetkých strán súčasne. Povedal mi: „Vstaň!“ Spomínam si, že sa to stalo v nedeľu v apríli 2006. Bola to Nedeľa Božieho milosrdenstva… V tú noc som prestal fetovať a nikdy som sa k tomu nevrátil. Zatúžil som zmeniť svoj život.
Začal som hľadať Boha
Chcel som vedieť, kým je Boh a prečo ma zachránil svojím osobným zásahom, hoci by som si bol plne zaslúžil peklo. Žiaľ, zvádzaný zlým duchom som hľadal Boha všade, len nie v Cirkvi. Onedlho nato som sa zoznámil s istou dievčinou a bláznivo som sa do nej zamiloval. Ovládla ma doslova živočíšna žiadostivosť. Citovým vydieraním som ju prinútil k spolužitiu. Vzal som jej panenstvo. Je to pre mňa jedna z najväčších výčitiek svedomia a dodnes ma to veľmi bolí a žiaľ, aj vždy bude… Po istom čase som sa zoznámil s ďalším dievčaťom. Utiekla z domu a nemala kde bývať. Vzal som ju k sebe, aby sa netúlala po ulici. Zamilovali sme sa do seba a predstierali sme manželstvo. Ak sa niečo postaví na hriechu, skôr či neskôr sa to rozsype. Náš vzťah trval dva roky. Rozpadol sa predovšetkým z mojej viny. Ona si rada vypila a ja som býval pod vplyvom alkoholu veľmi agresívny. Nedokázal som sa ovládať. Správal som sa ako zviera. Nebol som sebou, akoby niečo prevzalo nado mnou moc a kontrolu… Mal som vtedy pocit, že mám nad inými ľuďmi moc, pretože sa ma veľmi báli…
V roku 2009 som dostal Sväté písmo
Musím uviesť túto príhodu, pretože je to ďalší zázrak. Sto razy som prechádzal okolo kláštora bosých karmelitánov, pričom brána medzi kostolom a cintorínom bola vždy zamknutá. Raz, keď som išiel podnapitý a dievča som držal pod pazuchu, bola brána otvorená a stál v nej rehoľný brat (a možno anjel?). Povedal som: „Pochválený buď Ježiš Kristus“ a opýtal som sa, či by mi mohol darovať Sväté písmo, pretože by som si ho chcel prečítať a nemôžem si ho kúpiť. Na moje veľké prekvapenie rehoľník povedal: „Počkaj, hneď ti ho prinesiem!“ Vošiel do budovy a o tri minúty sa vrátil s Bibliou v ruke. Chvíľu sme sa rozprávali. Priznal som sa mu, že žijem s dievčaťom bez sobáša a že žijem hlavne z krádeží v obchodoch. Povedal som mu aj o svojom dávnom stretnutí s Bohom a o tom, že ho stále hľadám a že mám intuíciu, že vo Svätom písme je napísaná pravda o ňom, a preto si ho chcem prečítať. Rehoľník vtedy zosmutnel a povedal: „Naozaj si ho musíš prečítať. Nech sa páči!“ a daroval mi knihu. Pod vplyvom čítania Svätého písma sa moje zmýšľanie začalo meniť. Prebudilo sa vo mne svedomie. Povedal som si, že nemôžem ďalej takto žiť, že sa musím zmeniť. Najskôr musím prestať kradnúť. Ale potom sme opäť išli do obchodu. Žiaľ, pri pokuse o krádež nás prichytili. Prišla polícia a odviedla nás na policajnú stanicu. Mňa pustili, ale moje dievča nie. Dozvedel som sa, že ju zaviezli na adresu jej trvalého pobytu. Išiel som za ňou. Otvoril mi jej otčim. Zistil som, že ma oklamala, čo sa týkalo jej veku: nemala ešte 18 rokov. Podarilo sa mi s ňou chvíľu porozprávať. Bol som z toho v šoku. Vrátil som sa domov, veľa som pil a keďže bolo leto, išiel som na festival Zastávka Woodstock. Stál som pri ceste, popíjal pivo a zrazu po ceste prichádzal kňaz vo fialovom – biskup. Zakričal som: „Pochválený buď Ježiš Kristus!“ Biskup prišiel ku mne, aby sa so mnou porozprával. V istej chvíli mi položil ruky na hlavu a začal vzývať Ducha Svätého. Hovoril veľmi rýchlo, s mocou a pod Božím vnuknutím. Hovoril, že Duch Svätý ma vedie, že Panna Mária je vždy pri mne a že všetci anjeli a svätí ma budú chrániť. Prikázal mi, aby som sa modlil ruženec, ktorý bude mojím ochranným štítom. Nakoniec mi urobil na čele znamenie kríža. Zacítil som príjemnú vôňu oleja. Mal som dojem, že na biskupovom prste bol zrazu olej, hoci predtým mal ruky úplne suché. Udivený som povedal: „Otče, pomazal si ma za bojovníka.“ A on odvetil: „Áno.“ Na jeseň sa ku mne vrátilo moje dievča. Opäť utiekla z domu. Potešil som sa, že sa vrátila, ale už nebolo medzi nami porozumenie… Bolo príliš veľa vecí, na ktoré sme nedokázali zabudnúť. V priebehu tých dvoch rokov sa nahromadilo medzi nami príliš veľa zla… A ja som sa k nej stále správal ako k veci. Náš zvláštny vzťah sa vtedy definitívne skončil. Ako som už napísal: to, čo sa buduje na hriechu, sa musí rozpadnúť. Rozpadlo sa. Skončilo sa to rovnako, ako sa to začalo. Po rozchode som znovu začal veľmi piť. Tri mesiace v kuse som nebol triezvy. Celý čas som musel byť opitý: cez deň aj v noci. Ale aj tak som na ňu nedokázal zabudnúť… Prvého januára 2010 som si povedal, že už stačí, že už nesmiem piť, lebo inak zomriem…
Nový život
Na stenu som zavesil obrázok milosrdného Ježiša, padol som na kolená a povedal som: „Ježišu, už raz si ma zachránil, znovu potrebujem pomoc, pretože ja už nemám síl! Neviem, načo žijem. Neviem, čo mám robiť. Neviem, kto som. Urob niečo! Pomôž mi! Ježišu, dôverujem ti!“ Prestal som piť. O niekoľko dní nato som si povedal, že aj fajčenie mi veľmi škodí. Znovu som sa pomodlil: „Pane Ježišu, daj mi silu, aby som skoncoval aj s touto závislosťou.“ Ráno som vstal a nemal som chuť fajčiť. Abstinenčné príznaky nikotínového hladu úplne zmizli. Zostal mi len zlozvyk fajčiť z nudy, s ktorým som si musel poradiť už sám. Prinútil som sa teda, že budem každý deň cvičiť. Ráno cvičenie a popoludní posilňovanie s činkami.
Začal som sa pravidelne ráno aj večer modliť a čítať Sväté písmo. Prečítal som ho celé – od začiatku do konca – a potom ešte raz celý Nový zákon. Potom štyri evanjeliá a Skutky apoštolov. Preštudoval som ho tak, že som čítal všetky poznámky aj vysvetlivky. Pochopil som, že Cirkev, ktorú Ježiš osobne založil, je Katolícka cirkev a že len v nej pokračuje učenie apoštolov, že len v nej je Ježiš plne prítomný. A ak je tu Ježiš a ja chcem byť s ním, musím sa zmieriť s Cirkvou a vrátiť sa do nej. Napadla mi spoveď. Chcel som k nej pristúpiť čistý, pretože som vedel, že po tomto kroku nebudem už žiť tak ako predtým. Vedel som, že návrat do Cirkvi znamená zriecť sa každého hriechu. Fetovanie som mal už dávno za sebou. Marihuanu tiež. Alkohol a cigarety tiež. Prišiel čas na nečistotu.
A vtedy sa mi dostal do rúk časopis Milujte sa! a svedectvá sexholikov v ňom. Ľudia v nich opisovali, ako im pornografia zničila život. Pochopil som, že podobne je to aj v mojom prípade. Pre pornografiu som nebol schopný milovať. Pre pornografiu som nedôveroval ženám, pretože podvedome som všetky považoval za handry. Nedokázal som budovať vzťah, pretože mi išlo len o sexuálne uspokojenie… Uvedomil som si, že príčinou môjho egoizmu je pornografia a masturbácia, do ktorej som upadol už v detstve. Na stôl som položil všetky pornografické časopisy a filmy, ktoré som mal doma, a všetky som ich hodil do kozuba a spálil. Rozhodol som sa, že odteraz budem žiť v čistote. Konečne som sa pripravil na spoveď a po dlhom duchovnom boji som vzal zošit zapísaný hriechmi a vybral som sa do kostola. Bolo 19. marca 2012, Pôstne obdobie. Keď som vychádzal zo spovednice, cítil som sa slobodný. Napadlo mi, že je to čudné. Celý život som hľadal slobodu, bola pre mňa najdôležitejšia, a zrazu som zistil, že to, čo ponúka svet, je len prelud slobody, že v skutočnosti to je otroctvo. Ježiš Kristus mi namiesto toho dal skutočnú slobodu: slobodu od hriechu a slobodu konať dobro. Pred spoveďou som sa bál, že niečo strácam. Avšak nič som nestratil, zato veľmi veľa som získal. A tak je to vždy, keď počúvnem hlas svedomia. Nikdy som sa nesklamal, keď som dôveroval Pánovi. Ježišu, dôverujem ti! Ježišu, milujem ťa! Amen! Aleluja!
Od tejto generálnej spovede sa horlivo zúčastňujem na náboženských praktikách. Na svätú omšu chodievam viackrát, než len raz v týždni. Na každej svätej omši prijímam Eucharistiu a často sa spovedám. Veľa sa modlím – predovšetkým ruženec. Každý deň sa modlím korunku Božieho milosrdenstva a samozrejme, stále sa sýtim Božím slovom. V stredy a piatky sa postím o chlebe a vode na úmysel obrátenia tvrdošijných
hriešnikov a za oslobodenie posadnutých.
Samozrejme, že moja premena sa neudiala v jednej chvíli. Bol to proces. Spočiatku mi dlhšia modlitba robila veľké ťažkosti. Na nedeľnú svätú omšu som chodieval často z povinnosti, aby som nespáchal hriech. Teraz na ňu chodím vždy s radosťou. Čím viac sa približujem ku Kristovi, tým viac po ňom túžim. Túžim po tom, aby som sa s ním mohol stretnúť vo večnosti. To však neznamená, že pozemský život sa mi nepáči. Veľmi sa mi páči, ale nie je na prvom mieste. Na prvom mieste bude už navždy
Ježiš. Moja viera stále rastie, dozrieva a prináša prvé plody. Vidím, ako ma Ježiš vedie. Odovzdal som mu všetko. Zriekol som sa každého hriechu. Vyznal som, že Ježiš je Pán. A vidím, ako on očisťuje moje srdce, uzdravuje moje dávne zranenia, komplexy a slabosti. Duch Svätý vo mne obnovuje svoje dary. Vracia mi schopnosti, ktoré som mal v detstve, ale ktoré som neskôr stratil. Každý deň ma posväcuje. Vidím, ako premieňa môj život, pretože som mu ho dal. Dovolil som, aby ho riadil. Poprosil som ho, aby ho menil podľa svojej vôle. A stále zakúšam nové zázraky.
Iba Ježiš Kristus dáva opravdivú moc
Niekoľkokrát ma počas adorácie Najsvätejšej sviatosti Pán naplnil Duchom Svätým a na chvíľu mi dovolil dotknúť sa neba. Pocítil som v sebe jeho moc. Iba Ježiš Kristus dáva opravdivú moc. Moc z výsosti. Jediné, po čom som vtedy túžil, bolo počúvať jeho rozkazy a plniť jeho vôľu. Nemohol som odtrhnúť zrak od Najsvätejšej sviatosti. Uvidel som, že je to skutočne Kristovo telo, a nie symbol alebo metafora. Je to Kristovo telo! V srdci som pocítil oheň. Tento oheň sa z času na čas vracia a vtedy počujem v srdci Kristov hlas. Idem za ním. Pán vo mne rozpálil túžbu zvestovať radostnú zvesť. Chcem svoje svedectvo povedať tým, čo sa stratili. Želám si, aby všetci pokrstení pochopili, čo strácajú, keď odchádzajú z Cirkvi. Chcem hovoriť svetu, že Boh je láska. Túžim kričať: „Obracajte sa a verte evanjeliu!“, pretože Božie kráľovstvo je blízko, na dosah ruky. „Budeš milovať Pána, svojho Boha… a svojho blížneho ako seba samého.“ Ak to budeme všetci dodržiavať, Božie kráľovstvo sa stane našou realitou.
Milovaní! Prosím vás, neopakujte moje chyby! Ak máte nejaké problémy, choďte s nimi za Ježišom. Nebojte sa! Ježiš žije! Ježiš koná! Ježiš zvíťazil! Ježiš premieňa ľudské srdcia. Otvorte sa na jeho lásku! Odovzdajte mu svoje srdce, aby ho opravil! Modlite sa! Svojím životom vydávam svedectvo, že skôr či neskôr uvidíte spásonosné dôsledky modlitby. Všimnete si, že živý Boh reálne pôsobí vo vašom živote. Dovoľte mu konať. A tých spomedzi vás, ktorí žijú v čistote a v každodennom živote zakúšajú Božiu lásku, prosím, šírte toto svedectvo, dávajte ho tým, ktorí sa vzďaľujú od Lásky, tým, ktorí pomaly padajú do priepasti, aby si ho prečítali a pochopili, že to, čo ponúka svet, je po záruke a že to nemá nijakú hodnotu. Nedajte sa oklamať! Opravdivú slobodu, radosť, šťastie a lásku nám môže zabezpečiť iba Boh.
Adrián, 28 rokov
Páči sa vám obsah článkov na našej stránke?
Podpor nás!