Ten, kto stretol Władysława Bukowińského alebo čítal jeho Listy (Listy) a Wspomnienia z Kazachstanu (Spomienky z Kazachstanu), nepochyboval, že blahorečenie tohto kňaza bolo len otázkou času. Jeho duchovný postoj vyžaroval na okolie a neprestáva žiariť ani dnes.
Najdôležitejšie slovo
„Veľkosť kňaza Władysława Bukowińského spočíva predovšetkým v tom, že podobne ako veľký patriarcha Abrahám odovzdal celý svoj život Prozreteľnosti,“ povedal počas zádušnej svätej omše kardinál Karol Wojtyła. Vtedajší krakovský metropolita osobne poznal otca Władysława a obdivoval jeho „hlbokú vieru, múdre slová a neochvejnú dôveru v Božiu moc“. Táto posledná vlastnosť je hlavnou črtou spirituality otca Bukowińského, zatiaľ čo slovo „Prozreteľnosť“ je najčastejším výrazom, aký nachádzame v jeho korešpondencii.
Práve z nej sa dozvedáme, že otec Władysław videl dielo Božej Prozreteľnosti vo všetkom, dokonca aj v prenasledovaní a nespravodlivosti, čo zakúsil. Bol presvedčený, že ak Boh dopúšťa tieto ťažké situácie v jeho živote, majú iste hlboký zmysel. Nemusíme chápať ich zmysel, treba ich „len“ pokorne prijať a v takýchto podmienkach pracovať pre Božie kráľovstvo. Na ceste do desaťročného vyhnanstva s veľkou dôverou napísal: „Teraz cestujeme do Kyjeva a potom iste ešte oveľa ďalej na východ. Tam na východe je moja budúcnosť. Z vôle Božej Prozreteľnosti. Kiežby som ju dôstojne splnil.“ „Budúcnosť“ otca Bukowińského neraz prekvapila, pretože ju písal Boh, a nie on. Avšak aj napriek tomu opakoval: „Takto je to iste najlepšie.“ Rok pred svojou smrťou, keď mu už zdravotný stav neumožňoval podnikať misijné cesty do vnútrozemia Kazachstanu, sa priznal: „Nie je to moja vôľa, ale vôľa Prozreteľnosti – je sladké celkom jej dôverovať a nie je to ani náročné, pretože toto bremeno je ľahké a jarmo príjemné.“
Každodenná statočnosť
Otec Bukowiński znášal utrpenie trpezlivo a bez sťažovania. V sovietskych väzniciach a lágroch strávil vyše 13 rokov o hlade, v zime, ťažkou fyzickou prácou, v chorobe a ponížení, avšak zlomiť sa nedal. Jeho spoluväzni ho obdivovali pre jeho duchovný postoj. Franciszek Kaszyński, ktorý bol s otcom Bukowińským v cele, spomína: „Bol tuhý mráz (mínus 35 stupňov Celzia) a veľmi nás boleli nohy. Nikdy som nevidel, že by bol otec Bukowiński smutný, alebo že by sa sťažoval na situáciu, v akej sa ocitol. Vždy mal pozitívny, pokojný pohľad na realitu.“ Z kňazových úst – čo zdôrazňujú svedkovia – ni-kdy nevyšlo ani jedno zlé slovo proti prenasledovateľom. Zaujímal sa predovšetkým o to, ako vydobyť z ľudí dobro, a nebedákal nad zlom. Modlil sa za obrátenie Ruska. „Zdá sa mi,“ priznal sa po rokoch, „že som sa ni-kdy nedal otráviť jedom nenávisti a že láska k nepriateľom nebola v mojom živote na východe len krásnou teóriou.“
Odvahu si vyžadovalo aj vykonávanie kňazskej služby v krajinách Sovietskeho zväzu v podmienkach protináboženského honu. Aj v tomto prípade posilňoval veriacich svojím kňazským príkladom. Sestra M. Klara Teresa Bitz si spomína na dramatickú situáciu, keď milicionári vyvliekli otca Bukowińského z domu, v ktorom sa spolu s veriacimi pripravoval na slávenie svätej omše. Očitá svedkyňa opisuje to, čo nasledovalo ďalej, takto: „Keď odišli, otec Bukowiński podišiel k nám a povedal: ,Nesmiem slúžiť svätú omšu a mám vám povedať, aby ste sa rozišli. Avšak aj napriek zákazu ju slúžiť budem. Kto chce odísť, nech odíde, kto chce zostať, nech zostane.‘ Nikto neodišiel. Ak sa nebál kňaz, ani my sme sa nebáli.“
Ako dobrý pastier
Otec Bukowiński premáhal ťažkosti nielen duševnou statočnosťou, ale aj pomocou dvoch „liekov“: trpezlivosti a dôvery. Nehľadal inú životnú cestu. Bol celkom presvedčený, že Boh vie, čo je preňho najlepšie a že neraz mu aj cez ateistov ukazuje miesto a spôsob, kde a ako má vykonávať svoju kňazskú službu. Istému rehoľníkovi, svojmu priateľovi, vysvetlil: „Drahý otče, veľmi oceňujem vaše dobrotivé srdce, ktoré mi odporúča ľahší život. Zdá sa mi, že sa nemýlim, že Božou vôľou pre mňa nie je ľahší, ale ťažší život. Ktovie či nie natoľko ťažký ako v nedávnom období. Prijal by som istú životnú úľavu, keby potreby Fidelských [t.j. veriacich] neboli také veľké.“
Otec Władysław považoval zriekanie za celkom normálnu vec v živote kňaza. Keď Ján Pavol II. v roku 2001 posviacal astanský seminár a diecézne centrum venované otcovi Bukowińskému, pripomenul slová nového blahoslaveného o tom, že kňaz musí byť ochotný nešetriť sa, a ak treba, obetovať aj život za Kristov ovčinec. V listoch spriateleným kňazom tento apoštol Kazachstanu písal: „Vznešené meno dobrého pastiera je v praxi nerozlučne spojené s obetou a utrpením ,za svoje ovce‘… Práve my [kňazi] máme kráčať v živote po ,úzkej a strmej‘ ceste a dávať dobrý príklad všetkým, ktorí sú ,v dome‘ a v krajine.“
„Nie som opustený“
Milosťou povolania otca Bukowińského bolo aj to, že napriek tomu, že žil ďaleko od vlasti a kňazského spoločenstva, necítil sa opustený. Korešpondoval s blízkymi a bol rád, keď mu písali. Avšak toto nebol dôvod, pre ktorý sa necítil opustený.
Spriateleným manželom vysvetlil:
„Ako Vy, drahí Wackovci, nie ste opustení, pretože žijete spolu, tak ani ja nie som sám, pretože – použijem slová svätého Pavla – ,už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus‘, môj božský Učiteľ a Spasiteľ, ktorý ma každý deň navštevuje v Eucharistii.“ Otec Władysław čerpal silu uskutočňovať svoje životné povolanie z Eucharistie. Svätú omšu slúžieval aj v lágroch a väzniciach, čím vystavil svoj život nebezpečenstvu. O jeho radikálnosti a úcte k Eucharistii svedčí skutočnosť, že radšej vypil Kristovu krv, do ktorej z drevenej väzenskej prične spadla voš, než by vylial čo len kvapôčku Spasiteľovej krvi. Každý deň sa skrze modlitbu odovzdával do Božej Pro-zreteľnosti a zveroval sa pod ochranu Panny Márie. Nie je to teda náhoda, že zomrel s ružencom v ruke.
„Byť malým“
Náročná pastoračná činnosť ďaleko od vlasti, bez slávy a vyznamenaní, si od kňaza, ktorému mnohí predpovedali výnimočnú kariéru v Cirkvi, vyžadovala nielen veľkú lásku k zvereným ovečkám, ale aj pokoru. A tej, ako sa priznal, sa musel učiť: „Vtedy [v mladosti] som si do istej miery myslel, že to ja preukazujem láskavosť Bohu, avšak teraz bez prehnaných ilúzií o sebe samom vidím, akú veľkú milosť mi preukázal a naďalej preukazuje Boh. Týka sa to aj toho, že som tu… Áno. Mám za čo ďakovať Prozreteľnosti!“ V podobnom duchu napísal kňazovi Antonovi Chromickému: „V poslednom liste si mi prial vysoké pocty… Pocty nielenže sú nereálne, ba boli by skôr desivé… Skôr ma priťahuje ideál bytia malým ako to, čo ma v živote minulo a k čomu som prinajmenšom nedorástol.“
Tento ideál sa prejavil aj v asketickom a skromnom živote otca Bukowińského. Nehľadal pohodlie, nezhromažďoval majetok. Všetko, čo mal, boli knihy a malý kufor, v ktorom uchovával liturgické predmety. Okrem toho vlastnil len to, čo bolo nevyhnutné pre praktický život. Zvyšok rozdal chudobným. Príbeh farníčky Františky Balickej, ktorej otec Bukowiński venoval „na mlieko pre dieťa“ to, čo sa vyzbieralo na svätej omši, nebol ojedinelý. Jeho dobrota a štedrosť boli medzi veriacimi v Kazachstane všeobecne známe. Pomáhal ľuďom bez ohľadu na ich vierovyznanie, kultúru, národnosť a svetonázor. „Jeho svedectvo sa prejavilo vo veľkej hojnosti skutkov duchovného a telesného milosrdenstva,“ zhodnotil jeho činnosť pápež František.
Radosť apoštola
Svedkovia tvrdia, že otec Bukowiński sa nielenže nesťažoval na náročné životné a pastoračné podmienky, ale prijímal ich s radosťou. Samotný pobyt v Karagande nazval v jednom z listov „milosťou, ktorá prevyšuje aj tie najsmelšie možnosti a sny“. Neraz zdôrazňoval, že je vďačný Bohu za svoju životnú cestu a že by ju nevymenil za žiadnu inú. „Hoci som ďaleko od domova, nie som skľúčený a nepovažujem sa za obeť osudu. Práve naopak, ďakujem Bohu za všetko. Myslím si, že počas celého dlhého života som bol a dosiaľ som správnym človekom na správnom mieste,“ napísal. Za jeho duchovný testament možno považovať slová: „Kiežby sme do konca čestne plnili vôľu Prozreteľnosti, v presvedčení, že práve toto je v našom živote najlepšie a najdôležitejšie.“
Páči sa vám obsah článkov na našej stránke?
Podpor nás!