Hlavným heslom sexuálnej revolúcie 1968 boli slová „sex, drugs and rock’n’roll“ (sex, drogy a rock‘n‘roll). Mladí ľudia z amerických a európskych univerzít a veľkomiest sa pod vplyvom Marxovej a Engelsovej materialistickej ideológie vzbúrili proti kresťanskej morálke.
Marxistickí ideológovia tak-to naštartovali proces vedúci k odstráneniu kresťanských hodnôt. Človek podľa nich nemá nesmrteľnú dušu, a preto ho zredukovali na živočícha a dušu na inštinkty. André Breton, jeden z inšpirátorov tejto mládežníckej revolty, napísal: „Treba impozantne zaútočiť na kresťanskú civilizáciu a definitívne skoncovať s pojmami hriech, prvotný pád a vykupiteľská láska a nahradiť ich božským spolužitím muža a ženy. Morálka založená na prvenstve rozkoše rýchlo skoncuje s naničhodnou morálkou utrpenia a podriadenosti, ktorá vyhovuje imperializmu a Cirkvi“ (Radici Cristiane 34/2008).
Guru sexuálnej revolúcie 1968 Herbert Marcuse (1898 – 1979) vytvoril syntézu Marxových a Freudových názorov. Tvrdil, že všetko zlo sveta pochádza z kresťanského hodnotového systému, ktorý treba zavrhnúť, pretože obmedzuje ľudské pudy. Namiesto neho treba vytvoriť novú morálku, oslobodenú od akýchkoľvek obmedzení, vďaka ktorej bude človek konečne sám sebou. Sexuálnu rozkoš považoval za najväčšiu hodnotu a pud za tvorivý činiteľ novej civilizácie. Sloboda podľa neho spočíva v neobmedzenom uspokojovaní sexuálnej žiadostivosti, zatiaľ čo zodpovednosť za iných je represiou (potláčaním) a dieťa vedľajším, nechceným produktom sexuálnej rozkoše.
Táto ateistická ideológia vychádzajúca z frankfurtskej marxistickej školy sa dnes zmenila na skrytú formu ideologicko-politickej diktatúry, ktorá našla živnú pôdu na univerzitách a v masovokomunikačných prostriedkoch. Jej prívrženci navrhujú sexuálnu výchovu podriadenú rodovej ideológii už pre veľmi malé deti, čo okrem iného vedie k zániku autority školy a učiteľa. Cieľom takejto sexuálnej výchovy je zničiť kresťanskú identitu národov, s čím súvisí aj propagovanie antikoncepčných prostriedkov, interrupcií, homosexuálnych „manželstiev“, rozvodov a všetkého, čo ničí manželstvo a rodinu.
Hrozivé ovocie sexuálnej revolúcie
Súčasná marxistická kultúrna revolúcia je nebezpečnejšia ako tá z čias Sovietskeho zväzu, pretože prebieha skryto. Ateizácia kráča cestou demoralizácie a jej cieľom je „oslobodiť“ ľudí od všetkých kresťanských morálnych noriem a propagovať „antikultúru“ vyznačujúcu sa kultom hedonizmu. Na človeka pritom nazerá ako na vec či živočícha núteného uspokojovať pudy.
Veľa ľudí pod vplyvom tejto manipulácie uviazne v pornografii, neohraničenom sexe, v drogách a alkohole. Takto si totiž utišujú svedomie, prekrývajú existenčnú prázdnotu, pocit nezmyselnosti bytia a hlboko zakorenenú túžbu po čistej láske.
Sexuálna revolúcia, ktorá sa začala v roku 1968, dnes prináša smrtonosné plody.
Pohľad na amerických študentov otupených ľavicovou ideológiou, ktorí na pláži cez prázdniny celý týždeň drogujú, opíjajú sa a oddávajú sa sexuálnym orgiám, je hrozný. Bez viery v nesmrteľnú ľudskú dušu je sex okradnutý o duchovný rozmer, pretože bez viery v Boha, jediný prameň lásky, sa odmieta, že sexuálne spolužitie je vyhradené len manželom žijúcim vo sviatostnom manželstve. Pornografický sex sa takto mení na normu správania. Stráca prirodzený pocit hanby a nahrádza ho pomýlená hrdosť na ustavičné striedanie sexuálnych partnerov. Takto sa nám ponúka žalostný obraz popretia človečenstva – človek je zredukovaný na úroveň zvieraťa.
Mužskosť sa chápe ako schopnosť zvádzať nové a nové sexuálne objekty, a nie ako schopnosť ovládať svoje pudy a egoizmus a ochota chrániť ženu a rodinu. Ovocie sexuálnej revolúcie je hrozivé. Sex je odtrhnutý od duchovnej sféry a lásky. Čistota a panenstvo sa považujú za niečo zahanbujúce. Ak človek odmietne morálne normy ustanovené Stvoriteľom, zmení sa na netvora ovládaného satanom. Zmení sa na bytosť bez zodpovednosti, lásky, úcty k druhému človeku, ktorá považuje dokonca aj zabíjanie nenarodených detí za ľudské právo. Žiť podľa marxistického pohľadu na človeka a rodinu znamená zničiť svoju ľudskosť.
Cesta záchrany
Hriechy nečistoty neničia len samotného človeka, ale spôsobujú aj veľké utrpenie Kristovi, ktorý prijal našu ľudskú prirodzenosť. Tieto hriechy prehlbujú egoizmus a vedú k večnému zatrateniu. Pripomenula to Panna Mária vo Fatime, keď svätej Hyacinte povedala, že hriechy nečistoty strhávajú do pekla najviac ľudí. Ani Ježiš nás nenecháva na pochybách: „Neviete, že nespravodliví nebudú dedičmi Božieho kráľovstva? Nemýľte sa: ani smilníci, ani modloslužobníci, ani cudzoložníci, ani chlipníci, ani súložníci mužov, ani zlodeji, ani chamtivci, ani opilci, ani utŕhači, ani lupiči nebudú dedičmi Božieho kráľovstva“ (1 Kor 6, 9 – 10).
V jednom zo svojich mystických videní uzrela Rozália Celaková Ježišovo zbičované telo, z ktorého prúdmi tiekla krv, a začula Ježišove slová: „Dieťa, pozri sa, ako veľmi ma znevažujú a akú bolesť mi spôsobujú hriechy nečistoty, zabíjanie (detí) a hrozná nenávisť. Už nemôžem ďalej znášať tieto urážky a znevažovanie, aké mi spôsobujú hriechy nečistoty. Ak sa Poľsko duchovne neobrodí a nezanechá svoje hriechy, zahynie. Len úplná duchovná obnova a odovzdanie sa pod vládu môjho Srdca môže zachrániť od úplného zničenia nielen Poľsko, ale aj iné národy.“
Kým žijeme na zemi, máme šancu vrátiť sa k Bohu, ktorého milosrdenstvo láme všetky okovy zla, odpúšťa všetky hriechy a dáva človeku nový život v slobode a láske. Ježiš každého pozýva, aby sa s ním stretol vo sviatosti zmierenia. Povzbudzuje nás: „Tam sa dejú najväčšie zázraky, ktoré sa ustavične opakujú. Aby sme ten zázrak dosiahli, netreba ísť na ďalekú púť ani vykonať nejaké vonkajšie obrady. Stačí pristúpiť s vierou k nohám môjho zástupcu a povedať mu o svojej úbohosti a zázrak Božieho milosrdenstva sa prejaví v celej plnosti.
Aj keby duša bola ako rozkladajúca sa mŕtvola, a aj keby z ľudského pohľadu už nebolo pre ňu vzkriesenia a všetko bolo už stratené, nie je tak u Boha. Zázrak Božieho milosrdenstva vzkriesi takú dušu v celej plnosti. Ó, úbohí, ktorí nečerpáte z tohto zázraku Božieho milosrdenstva, nadarmo budete volať, keď už bude neskoro… Takým dušiam dávam viac milostí, než si želajú. Nemôžem trestať, hoci by bol niekto aj najväčším hriešnikom, ak sa odvoláva na moje zľutovanie, ale ospravedlňujem ho vo svojom nepochopiteľnom a nevyspytateľnom milosrdenstve. Napíš: skôr ako prídem ako spravodlivý Sudca, najprv otváram dokorán dvere môjho milosrdenstva“ (Denníček 1448; 1146).
Páči sa vám obsah článkov na našej stránke?
Podpor nás!