Volíme si život

Pred štyrmi rokmi sa nám narodilo postihnuté dieťa. Prv než prišlo na svet, sme bojovali, aby sa vôbec narodilo, a teraz bojujeme ďalej…

Som ukrajinský Žid a katolík a teraz žijem s rodinou v Izraeli. Keď bola moja manželka Anna v piatom mesiaci tehotenstva, dozvedeli sme sa, že náš syn bude postihnutý. Lekári nám povedali, že Patrik má len polovicu mozgu, a preto treba vykonať interrupciu, veď dieťa aj tak neprežije. Ako katolíci sme s tým nesúhlasili. Vtedy začali lekári na Annu naliehať… Povedali jej: „Si mladá. Načo ti bude choré dieťa?“ Dieťa sa narodilo s celým mozgom, ale má lisencefáliu, čiže jeho mozog je hladký a nemá záhyby. Patrik je vo veľmi vážnom stave, nie je síce ochrnutý, ale zato má veľmi spomalený vývoj. Má rád klasickú hudbu, rozlišuje hlasy a veľmi sa teší, keď sa po dlhom pracovnom dni vraciam domov. Len čo začuje môj hlas, začne sa usmievať.

Spomínam si, ako lekári hovorili, že Patrik neprežije pôrod. Potom vraveli, že sa nedožije dvoch mesiacov… pol roka… roka. Keď prežil poldruha roka, prestali nám hovoriť, že zomrie. Deti s lisencefáliou údajne nežijú dlhšie. V Rusku sa isté dieťa s týmto ochorením dožilo ôsmich rokov. Patrik má teraz štyri a pol roka a my sa modlíme za jeho úplné uzdravenie.

Mirabel a ďalší poklad

Po Patrikovi sa nám narodila zdravá dcérka Mirabel. Teraz je Anna opäť v požehnanom stave. V šiestom mesiaci ju vyšetrili, pričom rozličné nemocnice stanovili rôzne diagnózy. V prvej nemocnici diagnostikovali mikrocefáliu a začali nás nahovárať na interrupciu. V druhej nemocnici v Tel Avive povedali, že náš syn má lisencefáliu. Aj tam sme odmietli interrupciu. Čudovali sa: „Prečo? Dve takéto deti v rodine? Veď aj veriaci sa boja vychovávať postihnuté deti.“ Pod zámienkou ďalších vyšetrení nás previezli do tretej nemocnice. Vyšetrenie sa malo konať o 11. hodine. Keď sme tam prišli, požiadali nás, aby sme ešte hodinu počkali, hoci tam neboli iní pacienti. Išli sme sa teda najesť a o hodinu sme sa vrátili do nemocnice. Annu vyšetrili pomocou USG. O päť minút nato sa nahováranie na interrupciu začalo znova: „Nemôžete porodiť takéto dieťa.“ My nato: „Prečo?“ „Lebo máte zdravé dievčatko. Ak budete mať ešte jedno postihnuté dieťa, nebudete mať čas venovať sa zdravej dcérke.“ Začali nás nahovárať na interrupciu s odôvodnením, že sociálny úrad nám nedovolí porodiť takto postihnuté dieťa. Máme teda čo najskôr podstúpiť „zákrok“! My sme však opakovali, že to neurobíme, takže lekári nás poslali von z ambulancie. Zavolali ďalších dvoch lekárov a potom nás všetci spolu začali presviedčať, že deti ako Patrik (ktorý má už štyri a pol roka) nemajú právo žiť. Kričali na nás: „Čo vlastne chcete?! Chcete ešte jedno dieťa s rovnakou diagnózou?!“ Odpovedali sme: „Ak nám Boh dáva takéto dieťa, nemôžeme ho zabiť. Človek je ľudská bytosť od chvíle počatia.“ Odvetili: „Je to plod. Musíte ho odstrániť!“

Interrupčný teror

Lekári zavolali psychiatra, aby povedal, že ja a Annina mama nútime manželku rodiť choré deti. Psychiatrička bola Ruska. Upokojilo ma to. Len čo vošla do miestnosti, lekári povedali, že Anna má depresiu, a preto nezodpovedá za svoje skutky. Od psychiatričky chceli, aby to potvrdila, ale ona im odvetila: „Nie je to moja pacientka. Nepoznám ju. Ako môžem určiť diagnózu v priebehu piatich minút? Čo to hovoríte?!“ Lekári teda povedali, že Anna musí zostať v nemocnici a podstúpiť psychiatrické vyšetrenia. Zavolali sociálnych pracovníkov, ktorí strážili východ z nemocnice, aby sme neodišli. Takto nás na spomenutom oddelení „väznili“ od 12. – 16. hodiny. Patrik bol v tom čase u mojej mamy, zatiaľ čo Mirabel bola s nami. Dcérka sa nakoniec rozplakala a ja som tento neľudský nátlak nevydržal. Nakoniec som povedal, že so všetkým súhlasíme. Podpísali sme teda súhlas so „zákrokom“, ktorý sa mal konať 7. decembra. Potom nás z nemocnice pustili. Súhlas s interrupciou som podpísal pod vplyvom nátlaku, ktorý na nás vyvíjali.

Hneď po návrate z nemocnice som zatelefonoval karmelitánom z Haify, pátrovi Róbertovi a Gregorovi, nášmu farárovi. Porozprával som im o celej situácii a dodal som, že som podpísal súhlas s interrupciou. Rehoľníci nám povedali, že ak na „zákrok“ neprídeme, lekári odovzdajú celú záležitosť polícii a sociálnemu úradu v Haife, ktorý nám naše deti odoberie. Telefonoval som mnohým ľuďom vrátane pátra Eleazára z Betánie. Pátri karmelitáni nám odporučili dvoch katolíckych právnikov. Z rozhovoru s nimi sme sa dozvedeli, že sociálny úrad nás nemôže k ničomu nútiť a že teror, ktorý sme prežili v nemocnici, bol protiprávny. Krátko nato nám farár vybavil právničku, ktorá sa venuje lekárskym záležitostiam a takisto je katolíčka.

Raz, kým som bol v práci, nás doma navštívili pracovníci sociálneho úradu. Už od vchodových dverí kričali, že nám vezmú deti. Pri svojej druhej návšteve natrafili na právničku. Preľakli sa a začali sa s nami rozprávať iným štýlom. Právnička im vysvetlila, že nátlak, ktorý robia, je protiprávny a že na nich môžeme podať žalobu. Odvtedy k nám prichádzajú raz v týždni a kontrolujú, či máme v chladničke dosť jedla…

Nedávno nám iná nemocnica určila inú diagnózu – Downov syndróm. Pôrod by mal byť v apríli. Veľmi veľa ľudí sa za nás modlí a prosí za zdravie nášho dieťaťa.

Utrpenie

Každé utrpenie, ktoré prežívame v spojení s Ježišom, má zmysel. Neexistuje utrpenie, ktoré nemá dôvod a zmysel. Boh nás nechce trestať, ako niektorí hovoria. Moja teta si veľmi priala, aby som bol kňazom, a preto si myslí, že Boh nás potrestal chorým dieťaťom. My však vnímame Patrika ako dar.

Páter Ján Kanty OCD raz nav-štívil Annu v nemocnici po tom, ako upadla do bezvedomia. Lekári vtedy povedali, že má pás mŕtvych neurónov, a chceli ju hneď operovať. Páter jej vtedy udelil sviatosť pomazania chorých a podmienečné rozhrešenie. Operácia nebola potrebná: po dvoch dňoch sa Anna z bezvedomia prebrala! Zakúšame mimoriadne pôsobenie Božej milosti skrze sviatosti.

Som turistický sprievodca a denne sprevádzam skupiny pútnikov. Z domu odchádzam o piatej ráno, aby som načas prišiel do Jeruzalema, kde sa venujem skupine až do šiestej večer. Potom sa v čase najväčších dopravných zápch vraciam domov, kam prichádzam až o 21. hodine. Viem, že nemôžem nechať manželku samu s Patrikom. Ona v noci nespí, a preto ju musím vystriedať. Zatiaľ čo iní sprievodcovia nocujú spolu so skupinou v hoteli, ja sa takmer každý deň – ak nám moja mama nemôže pomôcť – vraciam k manželke. Niektorí hovoria: „Si blázon. Cestuješ z Jeruzalema do Haify! Toľko kilometrov každý deň?“ Ja však viem, že doma na mňa čaká Kristus. Keď prichádzam domov a vidím, ako sa Patrik usmieva, cítim sa ako v nebi. Pre mňa niet rozdielu medzi narodeným a nenarodeným dieťaťom. Myslím si, že všetci rodičia s postihnutými deťmi si myslia to isté.

Patrik v noci často plače a neraz má aj epileptické záchvaty. Ja však vidím, že v ňom trpí Kristus. On nám pomáha a drží nás vo svojich rukách ako najlepší Otec a Priateľ. On nedovolí, aby kríž, ktorý nesieme, prerástol veľkosť jeho milosti.

Stanislav z Haify