Manuel, malý bojovník svetla

Je veľmi ťažké pochopiť utrpenie detí. Prečo to Pán Boh dopustí? Odpoveď na túto otázku nám môže dať Manuel, malý bojovník svetla. Svojím životom ukázal, že utrpenie, ktoré prijmeme a obetujeme s láskou, môže spasiť svet.

Manuel Foderà sa narodil 21. júna 2001 v Calatafimi na Sicílii. Jeho mama Enza spomína na ten deň takto: „Pán vypočul našu modlitbu, zamiloval si ťa a povolal k životu. Akým veľkým zážitkom bolo pre nás tvoje narodenie.“ O dva mesiace neskôr, 12. augusta, bol Manuel pokrstený. Začína sa jeho cesta viery, ktorá mu veľmi rýchlo ukáže krásu priateľstva s Ježišom.

Choroba

Bezstarostné detstvo štvorročného Manuela prerušila náhla choroba. Jedného dňa sa zobudil so silnou bolesťou v pravej nohe a s vysokou horúčkou. Odviezli ho do nemocnice. Primár určil znepokojujúcu diagnózu: nádor – neuroblastóm 4. stupňa. Lekár sa snažil chlapcovej mame čo najcitlivejšie oznámiť túto bolestnú správu: „Hoci je jeho šanca na prežitie sotva 10 percent, musíte bojovať a veriť vo svojho syna.“ Napriek ťažkej situácii, pred ktorou Enza stála, vedela, že sa môže spoľahnúť na Boha. Do zápisníka si zapísala: „Vedeli sme, že len v ňom nájdeme silu a pokoj, ktoré nie sú z tohto sveta.“

Manuel zakrátko absolvoval komplikovanú operáciu, počas ktorej sa snažili nádor odstrániť. O dva dni neskôr začal s chemoterapiou. Čakala ho dlhá liečba s neistým koncom. Lekár nebol spokojný s výsledkami, preto po ôsmich cykloch chemoterapie nariadil, aby ďalšie štyri obsahovali vysokú dávku. S nádejou však konštatoval: „Chlapec má obdivuhodne silného ducha a neobyčajnú schopnosť postaviť sa zoči-voči náročnému diagnostickému a terapeutickému procesu.“

„Chcem vidieť Ježiša na kríži“

Keď Manuel musel podstúpiť aj tú najbolestnejšiu liečbu, pristupoval k nej s veľkou odvahou. Chlapček od svojich rodičov vedel, že sa môže spoľahnúť na svojho výnimočného priateľa, ktorý býva v kaplnke. Františkánska sestra Frisca spomína: „Bol maličký. Ale pred terapiou vždy prichádzal do kaplnky, a keď ma stretol, hovoril: ‚Sestra Frisca, zaveď ma do sakristie, pretože chcem vidieť Ježiša na kríži.‘ Citlivo som ho vzala na ruky a priniesla som ho k svätostánku. Bol veľmi šťastný, pretože chcel byť Ježišovým najlepším priateľom. Potom sme sa spoločne modlili ruženec. Dojatá som počúvala, ako sa spamäti modlí litánie.“

Po mnohých nevydarených liečebných pokusoch pripadala do úvahy už len transplantácia. Nemocnica sa stala Manuelovým druhým domovom. Jeho mama opäť poprosila priateľov o modlitbu. 

Dňa 24. mája 2006, na sviatok Panny Márie Pomocnice kresťanov, nadišiel očakávaný deň transplantácie. Po 33 dňoch izolácie v nemocnici lekári chlapcovi dovolili vrátiť sa domov, kde oslávil svoje piate narodeniny. Vďaka ďalšej liečbe sa Manuelov zdravotný stav zlepšil. Jeho rodičia dali odslúžiť ďakovnú svätú omšu, po ktorej chlapec povedal: „Ďakujem vám za to, že ste sa za mňa modlili. Ale musíte sa modliť ešte viac, pretože v nemocnici v Palerme je stále veľa detí, ktoré sú veľmi choré. Musíte sa naďalej veľa, veľmi veľa modliť.“ Manuel sa staral viac o svojich trpiacich priateľov než o seba.

„Ježiš bude mojou silou“

Po prázdninách, ktoré Manuel strávil pri mori, sa ukázalo, že nádor sa vrátil, tentokrát v ešte agresívnejšej forme. Utrpenie chlapčeka sa stupňovalo. Takto potešoval svoju utrápenú mamu: „Netráp sa, mami, Ježiš a Najsvätejšia Panna nás nikdy neopustia.“ 

Desiateho septembra Manuel absolvoval ďalšiu operáciu. Situácia sa však nasledujúcich dňoch nezlepšila. Rodičia poprosili nemocničného kňaza, aby splnil najväčšie želanie ich syna – pristúpiť k prvému svätému prijímaniu. Stalo sa tak 13. októbra. Manuelova radosť nemala konca-kraja. Konečne je teraz Ježiš jeho, tak ako po tom vždy túžil. Po modlitbe sa chlapec obrátil na mamu: „Mami, nepočul som Ježišov hlas tak, ako ty počuješ môj hlas, ale podarilo sa mi porozprávať sa s ním a on mi odpovedal v mojom srdci. Aké je to pekné! Som šťastný!“ Chlapček prítomným rozdal obrázky na pamiatku, na ktorých píše: „Túžim prijať Ježiša do svojho srdiečka, aby bol navždy mojím najlepším priateľom! On bude mojou silou, mojou radosťou, mojím uzdravením.“ Neskôr si do denníka zapísal: „Na našom priateľstve je najkrajšia tá chvíľa, keď ho prijímam. Vtedy akoby do môjho vnútra padla bomba milosti a požehnania, vďaka ktorej sa cítim lepšie a som v bezpečí, pretože on ma miluje omnoho viac, než som ja schopný milovať jeho.“

Ďalším Manuelovým snom bolo stať sa miništrantom. „Bolo úsmevné sledovať,“ spomína rodinná priateľka, „ako nielen slúžil na svätej omši, ale ju stále aj celebroval, opakujúc gestá kňaza, a na konci, ako mal vo zvyku, pobozkal oltár. Túžil modliť sa svoju modlitbu pred Najsvätejšou sviatosťou, pričom spomenul všetky deti zo svojho oddelenia.“

Manuel často siahal po Biblii, aby sa posilnil jej slovami. Pred tým, ako knihu zavrel, niekoľkokrát ju pobozkal. Svojej prekvapenej mame vravel: „Ježiš mi povedal, aby som bozkával Bibliu. Vieš, je pekné rozprávať sa s ním. Je to niečo, čo túžim robiť čo najčastejšie.“ Keďže chlapec často čítal inšpirované texty, vždy, keď len mohol, rozprával o svojom priateľovi blízkym či priateľom, ktorí ho navštevovali.

Vzťah s Máriou

Manuel zvlášť miloval Máriu. Učil sa, ako ju milovať odvtedy, čo mu ktosi daroval jej sošku. Vždy ju nosil so sebou a v ťažkých chvíľach si ju prikladal k srdcu. K Božej Matke sa obracal slovami: „Obetujem ti svoju bolesť. Chcem aspoň trochu trpieť tak, ako trpel Pán Ježiš.“

Keď Manuel putoval do mariánskej svätyne v Syrakúzach, takto sa modlil: „Milovaná Najsvätejšia plačúca Panna! Veľmi ťa milujem. Konečne ťa vidím! Sľubujem, že budem vždy dobrý. Budem sa k tebe veľa modliť a vždy sa modliť ruženec, pretože je to silná zbraň, veľmi silná, silnejšia než dynamit. Postaraj sa o to, aby som ozdravel! Budem všetkým pomáhať, aby spoznali teba a Ježiša, lebo si nádherná osoba plná moci.“ 

Dňa 22. júna 2008 sa Manuel spolu s rodičmi a inými deťmi z oddelenia vybral na púť do Lúrd. Keď sa postavil pred jaskyňu, zdalo sa, akoby upadol do extázy. Jeho mama mu vtedy poradila, aby prosil Najsvätejšiu Pannu o uzdravenie. On sa však modlil za iné choré dievčatko. Manuel a jeho rodičia v Lurdoch načerpali silu a odvahu do ďalších bojov s chorobou a posilnili sa vo viere. Po návrate bol chlapček presvedčený, že má splniť misiu: trpieť, aby sa zatvrdilé srdcia vrátili k jeho milovanému Ježišovi. Nebude to ľahké, ale tento malý bojovník svetla sa bude snažiť túto misiu splniť.

„Nesmieme sa vzdávať“

Pätnásteho augusta, na slávnosť Nanebovzatia Panny Márie, prijíma Manuel spolu so svojou sestrou sviatosť birmovania. Chlapec vyznal: „Hneď som sa cítil lepšie, pretože okrem svätého prijímania som prijal aj Ducha Svätého, ktorý je silný ako bomba.“ Manuel mal zvlášť v obľube aj pobožnosť krížovej cesty. Na žiadosť kňaza z farnosti písal úvahy k niektorým zastaveniam.

Nanešťastie, jeho zdravotný stav sa opäť zhoršil a bol opäť nútený vrátiť sa do nemocnice. Po vyšetreniach lekár povedal: „Nedá sa už nič robiť. Budeme pokračovať s cyklami chemoterapie, aby sme spomalili postup choroby a aspoň zmiernili bolesti.“

Začala sa 17. chemoterapia – muka, ktorá by oslabila aj toho najzdatnejšieho športovca. Manuel svojim rodičom opäť opakoval, že sa nesmú vzdávať. Enza poprosila nemocničného kňaza, aby mu udelil sviatosť pomazania chorých.

Jedného dňa Manuela navštívila sestra Antonella zo San Giovanni Rotonda, ktorá mu poradila: „Pros o milosť niesť svoj každodenný kríž s pokojom.“ To je rada, ktorú si Manuel hneď zapísal do srdca. Spomína na to vo svojich zápiskoch. „Keď chcem byť sám alebo keď som smutný, idem k Ježišovi do mojej malej, ale krásnej kaplnky. Tam sa často modlím a čítam Sväté písmo. Najdôležitejšia je Ježišova prítomnosť, ktorú vnímam v každej chvíli, pretože on je Kráľom kráľov.“

Malý evanjelizátor

Začiatkom roka 2009 bol Manuel čoraz slabší. Okruh jeho priateľov, malých i veľkých, v tom čase stále narastal. V nemocnici ho navštevovali okrem iných aj deti. Pýtali sa ho, ako sa cíti a uisťovali ho o svojej modlitbe. Manuel im odpovedal svojsky: „Musíme sľúbiť, že budeme dobrí, že budeme chodiť na sväté omše každú nedeľu. Len vtedy sa bude Ježiš tešiť a naše srdce bude čisté a šťastné.“ 

V liste arcibiskupovi Francescovi Miccichéovi Manuel píše slová týkajúce sa misie svetla, o ktorú ho poprosil sám Ježiš: „Teraz veľa pracujem na svojej misii svetla: snažím sa, aby iní mohli Ježiša lepšie spoznať a aby sa doňho zamilovali! Po chemoterapii musím ostať doma kvôli zlým výsledkom, ale aj napriek tomu sa mi darí hovoriť iným o Ježišovi: prostredníctvom modlitieb, ktoré píšem a posielam mailom alebo poštou, alebo ktoré čítam nahlas cez mobil.“

Kňaz Ignazio, duchovný Manuelov sprievodca, spomína: „Hneď som si všimol, že v ňom prebýva nadprirodzená Božia prítomnosť. […] Veľmi silno si uvedomoval svoju hriešnosť, až do takej miery, že ho často zaliali slzy aj počas spovede. […] Vždy mi opakoval, že Ježiš ho obdaroval utrpením, lebo ho potreboval. Spolu mali spasiť svet, a tak ho Ježiš nazval bojovníkom svetla. […] Bolo v ňom niečo veľké, niečo neobyčajné, čo výrazne prevyšovalo to, čo dieťa zvyčajne hovorí alebo na čo myslí.“ 

V istý deň sa Manuel rozhodol, že neprijme analgetiká, pretože „Ježiš v ten deň potreboval jeho utrpenie, aby spasil duše“.

Inokedy zasa kňaz Ignazio pobádal chlapca, aby si vybral hračku spomedzi tých, ktoré predávala istá žena pred nemocnicou. Manuel vtedy ukázal na dve hračky namiesto jednej. Keď ho mama napomenula, odpovedal: „Myslíš si, že som to urobil preto, že chcem dve hračky? Nie. Preto, že aj táto úbohá žena musí z niečoho žiť!“

Odo dňa, čo mu diagnostikovali rakovinu, neprežil veľa bezstarostných dní. Pár dní bez bolesti strávil v škole alebo pri mori. Napriek tomu jeho pokoj takmer vždy prevažoval nad smútkom. Vďačil za to svojmu hlbokému vzťahu s Ježišom. To on ho obdarúval radosťou a silou.

„Ježiš trpel viac“

V marci 2009 sa Manuelov zdravotný stav výrazne zhoršil. Na Kvetnú nedeľu prežíval veľmi bolestnú noc. „Cítil som sa zle a nechcel som si vziať analgetiká, pretože som chcel pomôcť Ježišovi niesť kríž. Mama mi však povedala, že Ježiš je spokojný, aj keď beriem lieky, pretože som už veľa vytrpel.“

Na otázku, ako sa cíti, najčastejšie odpovedal: „Cítim sa dobre, a ty?“ Za tým „dobre“ sa mohla skrývať bolesť nohy, ruky, boku, hlavy, chrbta… 

Lieky, ktoré mu dávali, už len zmierňovali bolesť. Keď bola jeho bolesť nevydržateľná, opakoval slová: „Ježiš trpel viac…“ 

Manuel bol v kritickom stave. Jeho duchovný sprievodca Ignazio mu daroval ruženec, ktorý požehnala Najsvätejšia Matka počas jedného zo zjavení v Medžugorí. Chlapec ho držal v ruke až do posledných chvíľ svojho života. Dňa 25. júna 2010 Manuel napísal Márii list: „Ďakujem ti za ruženec, ktorý si mi darovala. Urob zázrak a zmierni moje utrpenie, keď si ho prikladám na miesta, kde cítim bolesť. Vezmi ma na ruky a pevne priviň k svojmu srdcu. Vďaka tomu získam silu a opäť sa stanem bojovníkom svetla. Zmierni utrpenie aj všetkým deťom z môjho oddelenia. Posielam ti pusu veľkú ako celý svet.“ 

Manuel adresoval kňazovi Ignaziovi nasledujúce slová: „Skrze svoje utrpenie by som chcel zachrániť čo najviac duší, zvlášť duší kňazov.“

„On na teba čaká!“

Choroba neúprosne postupovala. Primár poslal Manuela domov. Rozlúčil sa s lekármi, s deťmi z oddelenia, a potom sa šiel rozlúčiť so svojím najlepším priateľom, ktorý naňho čakal v kaplnke. Lieky už boli úplne zbytočné, už nemohli pomôcť v boji s bolesťou. Úľavu mu prinášala mamina vždy blízka dlaň a ruženec, ktorý pevne držal – a keď mu vypadol, hneď ho hľadal. Jeho mama cítila, že sa blíži chvíľa, keď odovzdá svoj poklad do Božích rúk. Pozbierala zvyšky odvahy a povedala svojmu synovi: „Manuel, už bolo dosť utrpenia. Choď k svojmu priateľovi Ježišovi. On na teba čaká!“ Dňa 20. júla 2010 Manuel poslednýkrát prijal sväté prijímanie a o niekoľko minút neskôr odišiel k Pánovi.

Svojím životom splnil dôležité poslanie – bezhranične Ježiša miloval a tým, že mu obetoval svoje utrpenie, sa stal skutočným bojovníkom svetla. Napriek svojmu veľkému utrpeniu tvrdil, že mal pekný, skvelý a výnimočný život. Hovorí o tom jedna z jeho modlitieb: „Moje oči vidia to, čo iní nevidia, pretože v temnote svojho života, pre niektorých prázdneho a bezvýznamného, prežívam zázračné veci. Utrpenie bolo pre mňa darom od Boha, pretože som sa naučil trpieť ako Ježiš a s ním v srdci každý deň odhaľujem niečo nové, niečo väčšie, niečo krajšie.“

Zdroj: Enza Maria Milana, Valerio Bocci, Manuel. Mały wojownik Światła (Manuel. Malý bojovník svetla), Krakov 2019.