Mučeník srdca

Je možné milovať Cirkev, keď v dôsledku falošného obvinenia nemožno 16 rokov slúžiť svätú omšu? Príkladom svojho hrdinského života nám kňaz Dolindo Ruotolo, autor modlitby Ježišu, ty sa postaraj, odpovie: „V pokore a poslušnosti.“

Cesta ku kňazstvu

Napriek tomu, že Neapolčan Dolindo Ruotolo (1882 – 1970) už ako štvorročný povedal svojej mame, že raz bude kňazom, máločo nasvedčovalo tomu, že v dospelosti vstúpi do seminára. Nebránil mu v tom nedostatok nábožnosti, ale tragická rodinná situácia, ktorá vrhala tieň na jeho život. Despotický a skúpy otec donútil rodinu žiť v pivnici a odsúdil ju na ustavičný hlad a nedostatok oblečenia. K tomu sa pridalo aj fyzické a psychické násilie, ktoré sa prejavovalo tým, že tyranský otec budil deti uprostred noci, bil ich a zatváral do tmavej komory. Dolindova životná situácia sa zmenila, keď mal 14 rokov a bol prijatý do internátnej školy Misijnej spoločnosti svätého Vincenta de Paul. Takto sa začala jeho cesta ku kňazstvu.

Roky formácie v rehoľnom spoločenstve upevnili Dolinda v presvedčení, že je povolaný slúžiť Bohu. Po zložení prvých sľubov chcel odcestovať na misie do Číny, aby tam obetoval život pre Krista, ale odpoveďou na jeho túžbu mu boli prorocké slová vizitátora: „Budeš mučeníkom, ale mučeníkom srdca, a nie krvi. Zostaneš tu a viac sa k tej záležitosti nebudeme vracať.“

Dňa 24. júna 1906 nadišiel vytúžený deň jeho kňazskej vysviacky. „Cítil som sa ako iný človek. Sviatosť kňazstva a jej posvätný charakter som pocítil spôsobom, ktorý nedokážem vyjadriť slovami,“ napísal si neskôr do denníka.

Čas skúšky

Prvé týždne pastoračnej práce prežil v rodnom Neapole, kde prednášal v seminári a vyučoval gregoriánsky spev. Neskôr, v dôsledku závisti a intríg zo strany kolegov, musel odísť do Tarentu, kde mal pomáhať novému rektorovi seminára. Namiesto toho tam však zakúsil šikanovanie zo strany predstaveného, ktorý mu zakázal kázať a nariadil vykonávať ponižujúce práce v prítomnosti podriadených. Okrem toho tam páter Dolindo odhalil morálny úpadok bohoslovcov. Keď ich nahlas napomenul… preložili ho inde. Takto sa ocitol v Molfette, kde sa venoval formácii bohoslovcov, ktorých povzbudzoval. Priznal sa: „Môj duchovný život v Molfette udržiaval sviatostný Ježiš. Trávil som pri ňom celé hodiny a prosil som ho, aby on viedol tento seminár. Necítil som sa schopný na túto úlohu.“

Rok 1907 sa stal začiatkom jeho takmer dvadsať rokov trvajúcej krížovej cesty. Všetko sa začalo tým, že pátrovi Dolindovi predstavili istú Sicílčanku, ktorá tvrdila, že má nadprirodzené zjavenia a že do jej synovca „sa vtelil Duch Svätý“. Páter Dolindo ženu vyspovedal a nadobudol presvedčenie, že ženu vedie Boh a súčasne odmietol možnosť vtelenia Ducha Svätého do chlapca. Lenže to, že sa od spomenutej vizionárky radikálne nedištancoval, bolo vodou na mlyn jeho protivníkov, ktorí ho obvinili zo šírenia herézy. Posvätné ofícium, ktoré chránilo čistotu viery, sa začalo zaujímať o záležitosť spomenutej ženy a kňazov, ktorí neodmietli jej tvrdenia. Pre pátra Dolinda sa začali ťažké časy. Najskôr mu zakázali vykonávať kňazskú službu, ba dokonca aj prijímať Eucharistiu. V marci 1908 bol z rozhodnutia rehoľných predstavených vylúčený z rehole. Nasledujúce dva roky sa snažil odvolať vo Vatikáne. Nakoniec bol z rozhodnutia Apoštolskej stolice preložený do diecézy Rossano, avšak naďalej nesmel slúžil svätú omšu.

Mimoriadne milosti

Tešiteľom pátra Dolinda, ktorého odvrhla pokrvná aj rehoľná rodina, bol sám Boh. Práve v čase, keď bola jeho dôstojnosť celkom potupená, začal sa mu prihovárať Ježiš: „Budem sa ti prihovárať, pretože chcem ľuďom povedať veľa vecí. Všetko toto premením na Božiu slávu, ale potrebujem, aby si bol pripravený, aby si sa mi celkom odovzdal a bol mojím nástrojom. Pripravím ťa na to.“ Dolindo dostal nadprirodzený dar bilokácie (bytia súčasne na dvoch miestach). Prichádzali k nemu anjeli a neskôr aj Božia Matka. Neskôr sa k týmto darom pridali ďalšie: dar proroctva a schopnosť čítať v ľudských dušiach. Tieto mimoriadne milosti ho však neviedli k pýche, ale práve naopak – stal sa velikánom pokory.

V duchu poslušnosti prijímal všetky bolestné zákazy, vrátane toho najťažšieho – zákazu prijímať Eucharistiu. Mlčky znášal pocit nespravodlivosti a poníženia, ktoré mu spôsobovali ľudia. Nikomu sa nesťažoval a nedal sa vyprovokovať. Nielenže sám nevyriekol zlé slovo proti Cirkvi a proti ľuďom, ktorí mu ublížili, ani nedovolil, aby sa v jeho prítomnosti iní negatívne vyjadrovali o tejto téme. Svoje bolestné skúsenosti vnímal vo svetle viery. Napísal: „Keď Boh pozýva človeka na novú cestu milostí, skúša ho. Povedal by som, že ho tlačí smerom, ktorý sa našej pyšnej prirodzenosti zdá nerozumný. Vtedy sa treba zrieknuť, vzdať sa seba samého. Ak vtedy zatvoríš oči a pôjdeš po tejto ceste, zvíťazíš nad sebou, preskočíš mŕtvy bod a vystúpiš vyššie.“

Nečakané zmeny

V roku 1910 sa odohrali dve dôležité udalosti. Dňa 19. júna sa v katedrále v prítomnosti arcibiskupa a niekoľkých kňazov slávnostným úkonom celkom a vo všetkom podriadil Bohu. Urobil to, pretože sám Ježiš ho požiadal, aby takto „zadosťučinil za všetky svätokrádeže, ktoré sa dejú počas slávenia svätej omše“. Dojemný charakter tohto úkonu dotvárala skutočnosť, že páter Dolindo v tom čase už dva roky nemohol slúžiť svätú omšu. Druhou prelomovou udalosťou bol oficiálny list z Vatikánu, ktorý potvrdzoval Dolindovu nevinu a umožňoval mu znovu vykonávať kňazskú službu. Takto sa začalo vytúžené obdobie, v ktorom mohol vysluhovať sviatosti, kázať a venovať sa pastorácii. Najväčšiu radosť mu prinášalo slávenie svätej omše a vysluhovanie sviatosti pokánia. „Akou veľkou sviatosťou je spoveď!“ napísal. „Moje srdce sa v tej chvíli rozširuje; cítim sa ako otec a som ochotný priniesť akúkoľvek obetu pre dušu, ktorá predo mnou kľačí! Aká je to radosť, Ježišu, môcť dušu, ktorá prichádza rozorvaná, v jedinej chvíli premeniť na hymnus pokory, lásky a ľútosti za hriechy… Keby svet pochopil veľkosť a význam spovede, ku kňazom by sa hrnul!“

Jeho službu v spovednici, ktorá prinášala ovocie mnohých obrátení, náhle prerušilo ďalšie rozhodnutie Posvätného ofícia. Páter Dolindo opäť nesmel vykonávať kňazskú službu. Druhý a nie posledný raz sa stal obeťou ohovárania (tentoraz o údajnej démonickosti jeho služby) a neprajnosti (opätovné pripomenutie príbehu so Sicílčankou). Nespravodlivý rozsudok ho bolel, ale aj tentoraz zachoval vernosť Bohu a Cirkvi, pričom seba samého chránil „modlitbou, odvahou a láskou k Bohu“. „V ponížení, ktoré človeka ničí,“ napísal, „upadne ľudská duša do apatie alebo do vzbury. V takej situácii je jediným prostriedkom záchrany pokoj, poslušnosť, zachovanie svätej dôstojnosti, ktorú môže dať len Pán.“ Po tom, ako strávil niekoľko týždňov vo väzení pre kňazov čakajúcich na rozsudok, ho zbavili viny a poslali do Neapola.

Nové dielo a staré problémy

Na juhu Talianska strávil nasledujúcich deväť rokov vysluhovaním sviatostí, službou v nemocniciach a útulkoch pre najchudobnejších. Okrem toho viedol veľa duchovných cvičení, ktoré sa tešili veľkej obľube, a kázal. Zhromaždil pri sebe ľudí, ktorých poslaním bolo šíriť eucharistickú úctu, poukazovať na význam kňazskej služby a každý deň žiť podľa viery. S týmto zámerom založil Božie dielo, písal náboženské knihy a uverejňoval kázne. Svojich zverencov duchovne viedol. Pre nich, ako aj pre anonymných veriacich písal takzvané immaginette – krátke rady, ktoré boli ideálne prispôsobené situácii konkrétnych ľudí. Po jeho smrti ich napočítali až 220 000… Predovšetkým však neprestajne prehlboval svoj osobný vzťah s Ježišom, založený na dôvere, ktorú najviac zdôrazňoval. Učil: „Ten, kto verí, nech vstúpi do dôverného spoločenstva s Ježišom; nech sa mu celkom odovzdá, aby takto mohol konať Ježiš.“

Dôveru v Božiu prozreteľnosť potreboval osobitne počas nasledujúcich dvoch rokov, keď mu opäť zakázali vysluhovať sviatosti a kázať. Prečo? Jeho spovedník porušil spovedné tajomstvo a začal hovoriť o mystických skúsenostiach svojho penitenta. K tomu sa pridalo falošné obvinenie zo strany dvoch Dolindových duchovných dcér, ktoré Vatikánu odovzdal istý kňaz, Dolindov priateľ. Veľmi ho bolelo, že úder prišiel od blízkych ľudí. Avšak aj napriek tomu s veľkou pokorou išiel za tými, čo mu svojimi falošnými obvineniami ublížili, a… požiadal ich o odpustenie. Ťažké udalosti vnímal totiž ako Božie pozvanie k rastu v cnosti. „V utrpení,“ napísal, „sa možno naučiť veľmi veľa. Túto príležitosť treba využiť a zdokonaliť sa v láske.“ Na inom mieste vyznal: „Nebojme sa kríža, neodmietajme ho, nezriekajme sa ho a nezmenšujme si ho… Dôverujem Ježišovi, ktorý nám pomôže niesť kríž.“ V októbri 1921 ho znovu zbavili obvinení, avšak naďalej nesmel vykonávať kňazskú službu. Zmenilo sa to až v roku 1937, keď ho definitívne a úplne rehabilitovali.

Kňaz a pastier

Po 16 rokoch a 6 mesiacoch mohol konečne slúžiť svätú omšu. Na túto veľkú udalosť si spomína takto: „Odovzdal som sa Panne Márii, aby mi asistovala pri svätej omši, pretože som mal obavy, že si už nepamätám, ako sa to robí… Nie je ľahké opísať pocity, ktoré som prežíval počas tejto svätej omše, ako aj pri ďalších – až do konca. Nechápal som len to, ako môže kňaz, ktorý slúži svätú omšu, upadnúť do hriechu. Veď posväcujúca sila jedinej svätej omše je nesmierne veľká! V tých dňoch som sa cítil veľmi blízko pri Panne Márii.“

Mimoriadna sústredenosť a nábožnosť, s akou páter Dolindo slúžil sväté omše, urobila na veriacich veľký dojem. On sám pripisoval úcte k eucharistickému Kristovi veľký význam a dôležitosť, čím odpovedal na prosbu, ktorú Ježiš prostredníct-vom neho adresoval kňazom: „Nech je Eucharistia vrcholom vašich túžob a vašich náboženských praktík. Nech je to jediná méta vášho počínania. Zostal som s vami v Eucharistii nielen preto, aby som bol s vami, ale aby som vo vás pôsobil… Niet pre vás krajšieho apoštolátu ako dobre a sväto slávená svätá omša.“ Páter Dolindo s veľkou nábožnosťou adoroval Najsvätejšiu sviatosť oltárnu. Žialil: „Prečo je sviatostný Ježiš tak málo známy?“

Čas venovaný modlitbe prinášal ovocie v jeho pastorácii. Rozvíjal Božie dielo, veľa písal (vydal 33 dielov komentárov k Svätému písmu), rozdával vlastnoručne vyrobené krížiky a ružence a staral sa o chorých. Naďalej dostával nadprirodzené dary mystických rozhovorov, bilokácie, proroctva a čítania v dušiach. Stretol sa s Pátrom Piom a predpovedal, že pád komunizmu príde z Poľska prostredníctvom „nového Jána“, neskôr spájaného s Jánom Pavlom II. Do ejín irkvi šak áter olin-do nevošiel pre nadprirodzené milosti, ale vďaka jednoduchej modlitbe Ježišu, ty sa postaraj!

Ježišu, ty sa postaraj!

Okolnosti vzniku tejto modlitby, ktorá je dnes veľmi populárna, nie sú celkom známe. Vie sa, že obsah zvolania (nazvaného najskôr Nechcem sa znepokojovať, môj Bože: dôverujem ti) sú súčasťou listu, ktorý páter Dolindo napísal jednej zo svojich duchovných dcér – Elene Montelliovej 6. októbra 1940. Celá korešpondencia sa nezachovala, a preto nevieme, kedy a ako ho Ježiš naučil túto modlitbu. Jej posolstvo je však jasné. Ide o úplné odovzdanie sa Bohu, o dôveru v neho. Táto modlitba predpokladá, že zanecháme vlastné riešenia a rozhodne odovzdáme záležitosť do Ježišových rúk. Tento postoj, ktorý je blízky postoju duchovného detstva svätej Terézie od Dieťaťa Ježiša a zvolaniu Ježišu, dôverujem ti! svätej Faustíny, prináša ovocie: „Tvoje modlitby nemajú takú cenu ako jediný skutok dôvernej odovzdanosti. Neexistuje účinnejšia novéna než táto: ,Ježišu, celkom sa ti odovzdávam, postaraj sa o všetko!‘“

Páter Dolindo neučil len iných dôverovať, ale on sám žil v úplnej odovzdanosti. Posledných desať rokov života mal ochrnutú polovicu tela, pričom aj toto postihnutie odovzdával Bohu. Až do konca obetavo slúžil veriacim. Vnímal, že jeho poslaním je dať každému poznať, že je milované Božie dieťa, ktoré Boh čaká v nebi. „Modlitbu, vytrvalosť, pokánie a trpezlivosť“ vnímal ako cestu k večnosti. Bol presvedčený, že najdôležitejšou úlohou človeka je celkom sa odovzdať Božej vôli, a to aj vtedy, ak by ho to viedlo na kríž. Hovorieval: „Večný život nie je žart.“

Páter Dolindo Ruotolo zomrel 19. novembra 1970. Na jeho hrobe v neapolskom Kostole Najsvätejšej Panny Márie Lurdskej a svätého Jozefa sa nachádza úryvok z jeho duchovného testamentu: „Keď prídeš k môjmu hrobu, zaklop. Aj spoza hrobu ti odpoviem: Dôveruj Bohu!“

Pramene: Bątkiewicz-Brożek, J.
Jezu, ty się tym zajmij! O. Dolindo
Ruotolo. Życie i cuda, Krakov 2017; Amore, Dolindo, Dolore. Pagine autobiografiche del sacerdote Dolindo Ruotolo. Neapol 2001.