Ako sa rozprávať s Bohom?

„Ľudia si neuvedomujú, akou mocnou zbraňou je modlitba,“ povedal svätý Ján Pavol II. Wande Półtawskej. A dodal: „Učte sa modliť.“

Počas celého pontifikátu svätého Jána Pavla II., ktorý bolo možné vďaka médiám sledovať, sme mnohokrát mohli vidieť, ako sa pápež modlí. Kamery zachytávali, ako Svätý Otec slúžil sväté omše v Ríme a na oltároch celého sveta, ako chodil s ružencom v ruke, ako si opieral hlavu o kríž v posledný Veľký piatok vo svojom živote v roku 2005. Nechýbali ani zábery vysielané v televízii z pútí do vlasti, kde poľský pápež kľačal pred obrazom Božej Matky na Jasnej hore, sústredene sa modlil z breviára na Waweli alebo zveroval svet Božiemu milosrdenstvu v krakovských Lagievnikoch. 

„Jeho [pápežov – pozn. red.] dialóg s Bohom trval neustále. Potreboval sa modliť bez prestávky, aj na verejných miestach, uprostred davu ľudí. Zdalo sa, že konanie a kontemplácia uňho bolo jedno a to isté,“ povedal Joaquín Navarro-Valls (hovorca Vatikánu v rokoch 1984 – 2006). A pokračoval: „Keď som ho videl poslednýkrát mimo postele, na ktorej prežíval posledné chvíle svojho pozemského života, sedel na vozíku, ktorý tlačila rehoľná sestra. Cesta bola krátka, 10 metrov medzi jeho izbou a kaplnkou. Chcel byť fyzicky blízko pri svätostánku. Trávil tam celé hodiny“ (W. Rędzioch, Niezapomniany/Nezabudnuteľný, s. 107). Kardinál Stanisław Dziwisz, dlhoročný sekretár pápeža, potvrdzoval, aký dôležitý bol pre nástupcu svätého Petra každodenný rozhovor s Bohom. Povedal: „Neexistovala nijaká naliehavá správa, ktorá by bola dôvodom toho, aby niekto vošiel do pápežskej kaplnky a prerušil modlitbu Svätého Otca“ (tamže, s. 45).

Modlitba je dialóg s Bohom

Majúc v pamäti pohľad na svätého Jána Pavla II. zjednoteného s Bohom, je dobré vrátiť sa aj k pápežovým textom týkajúcim sa modlitby. Čím preňho bola? Ako ju chápal?

V liste Novo millennio ineunte Svätý Otec napísal významné slová: „Modlitbe sa musíme učiť, akoby sme si vždy znovu osvojovali toto umenie od samého božského Majstra. Robili to tak jeho prví učeníci, ktorí ho prosili: ‚Pane, nauč nás modliť sa!‘ (Lk 11, 1). V modlitbe sa rozvíja s Kristom dialóg, ktorým sa mu stávame dôverne blízki: ‚Ostaňte vo mne a ja vo vás‘ (Jn 15, 4). Táto vzájomnosť je vlastným jadrom, dušou kresťanského života a predpokladom pre každý opravdivý pastoračný život“ (NMI 32). 

Modlitba je teda predovšetkým miesto budovania a prehlbovania vzťahu s Bohom. Pápež prirovnával túto duchovnú prax k rozhovoru dvoch osôb, pričom uznal, že hoci sa nám neraz môže zdať, že máme do činenia s monológom človeka, v skutočnosti je tu podstatná Božia prítomnosť. To Duch Svätý iniciuje modlitbu (porov. Rim 8, 26) a ona samotná je miestom, kde sa zjavuje Boh. Preto svätý Ján Pavol II. upozorňoval, aby sme nehodnotili dialóg so Stvoriteľom podľa toho, v akej miere niečo prežívame alebo aké slová vyslovíme. „Človek dosahuje plnosť modlitby nie vtedy, keď ňou vyjadruje najmä seba samého, ale keď nechá, aby sa ňou plnšie sprítomnil samotný Boh“ (Prekročiť prah nádeje, Nové mesto, s. 35). 

Od čoho začať?

Pápež mnohokrát opakoval, že človek sa učí modliť celý život. Na čo sa však zamerať? Aký rozmer rozhovoru s Bohom je najdôležitejší? 

Svätý Ján Pavol II. hovorieval, že pre veriaceho človeka sú nenahraditeľnými svätá omša a spoveď. Vysvetľoval: „Život modlitby vyrastá z účasti na liturgii Cirkvi. Ak chceme, aby sa rozvíjal, je potrebné zúčastňovať sa na svätej omši a chodievať na svätú spoveď. Takto bude celá naša existencia preniknutá Kristom: Ním samým, jeho milosťou. Veď on povedal: ‚Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom‘ (Jn 6, 56). Eucharistia je duchovný pokrm, z ktorého čerpáme vnútornú silu vydávať svedectvo a vďaka ktorému môžeme prinášať ovocie, hojné ovocie. Preto je také dôležité zúčastňovať sa na nedeľnej svätej omši. Rodinné starosti ani iné záležitosti by nemali ostať mimo sféry duchovného života“ (Gorzów Wielkopolski, 2. júna 1997).

Eucharistia je ten najcennejší dar, ktorý máme. V encyklike venovanej svätej omši svätý Ján Pavol II. vysvetlil: „V Eucharistii máme Ježiša, máme jeho vykupiteľskú obetu, máme jeho zmŕtvychvstanie, máme jeho dar Ducha Svätého, máme adoráciu, poslušnosť a lásku k Otcovi. Ak by sme zanedbali Eucharistiu, ako by sme sa mohli dostať z našej núdze?“ (Ecclesia de Eucharistia 60). A zasa tým, pre ktorých je ťažké odhaliť hodnotu svätej omše, arcibiskup Karol Wojtyła radil, aby sa neznechucovali a neprestali sa na Eucharistii zúčastňovať. Hovoril: „Uisťujem vás, že ak sa ktokoľvek z nás snaží mať na nej účasť, svätá omša postupne naplní človeka po okraj. Po okraj – modlitbou“ (Krakov, 13. apríla 1962). 

Ak chceme mať v plnosti účasť na Eucharistii a prijať sväté prijímanie, je nutné, aby sme boli v stave milosti posväcujúcej. Každý ťažký hriech, teda hriech spáchaný dobrovoľne a vedome v ťažkej veci, je potrebné vyznať vo sviatosti zmierenia. Pápež pozýval všetkých katolíkov na pravidelnú spoveď (aj tých, ktorých ťaží bremeno všedných hriechov), pričom pripomínal, že je to špeciálne miesto, kde zakúšame Božie milosrdenstvo, a privilegovaná cesta duchovného rastu. 

Smerom k „zamilovanosti“ srdca

Rozhovor s Bohom v liturgii Cirkvi vedie k ďalšiemu dialógu v osobnej modlitbe. 

V nej môžeme Pánu Bohu vyrozprávať svoje osobné starosti a prosiť o pomoc. Je to najprirodzenejšia potreba človeka, ktorá zároveň vyjadruje presvedčenie, že Pán Boh sa dokáže postarať o každú ťažkú situáciu. Pápež však prosil, aby sme urobili krok vpred. Keďže modlitba je miesto dialógu, miesto, kde rastie náš intímny vzťah s Bohom, nemôžeme ju obmedzovať len na to, že sa budeme zameriavať na svoje prosby. „Stretanie sa s Kristom,“ učil Svätý Otec, „sa prejavuje nielen prosbami o pomoc, ale aj vzdávaním vďaky, chvály a poklony, rozjímaním, počúvaním, vrelými citmi, až po ‚zamilovanosť‘
srdca“ (NMI 33). 

Máme tu teda bohatý materiál, z ktorého je možné vytvoriť modlitbový rozhovor s Bohom. Jeho vyvrcholením je opravdivá „‚zamilovanosť‘ srdca“. V čom spočíva? S čím by sme ju mohli porovnať? Objasňuje nám to istý úryvok z encykliky
Ecclesia de Eucharistia, kde pápež písal: „Je krásne, keď môžeme spočinúť na Ježišovej hrudi ako milovaný učeník (porov. Jn 13, 25) a nechať sa preniknúť nekonečnou láskou jeho srdca. Ak má dnešné kresťanstvo charakterizovať predovšetkým ‚umenie modlitby‘, ako potom necítiť novú potrebu dlhšie sa utiahnuť v duchovnom rozhovore, v tichej adorácii, v postoji lásky pred Kristom, prítomným v Najsvätejšej sviatosti? Koľkokrát, moji milí bratia a sestry, som mal túto skúsenosť a načerpal som z nej silu, potechu a podporu!“ (EE 25). Opravdivá ‚zamilovanosť‘ srdca je teda skúsenosť vyplývajúca zo zotrvávania v Božej prítomnosti na adorácii. Na tejto úrovni už nie je potrebných množstvo slov, stačí byť s láskou pred Najsvätejšou sviatosťou. 

Rozjímanie nad Svätým písmom

Spomedzi mnohých foriem osobnej modlitby svätý Ján Pavol II. okrem eucharistickej adorácie odporúčal čítanie Svätého písma, ktoré sám pravidelne praktizoval. 

Keď sa ho André Frossard opýtal, ako čítať Bibliu, Svätý Otec zdôraznil predovšetkým „postoj učeníka“. Spočíva v tom, aby sme ako Mária počúvali Božie slovo a uvažovali o ňom v srdci (porov. Lk 2, 19). A hoci pápež vyžadoval, zvlášť od kňazov, zodpovednú teologickú a biblickú prípravu, zároveň kládol dôraz na otvorenie sa pôsobeniu Ducha Svätého v modlitbe. Pri čítaní Svätého písma totiž ide o niečo viac ako len o intelektuálne poznanie. „Ak má čítanie v nás vyformovať vieru (alebo skôr: vyformovať našu vieru),
v takom prípade sa musí vhĺbiť do biblického obsahu a zároveň ‚prekročiť‘ tento obsah smerom k tomu, ktorý nám pomocou slov Písma predstavuje seba samého. Je to úplne iný druh poznávania: nie len ‚poznanie Boha‘, ale ‚spoznávanie sa s Bohom‘“ (A. Frossard, Rozmowy z Janem Pawłem II/Rozhovory s Jánom Pavlom II., s. 66). Inými slovami, cieľom čítania Biblie – tak, ako každej modlitby – je osobné stretnutie človeka so zjavujúcim sa Bohom, rozhovor. To sa nedá dosiahnuť rýchlym prevracaním stránok. Je potrebné pokojné uvažovanie zapájajúce rozum, srdce i vôľu. Toto sú podmienky, ktoré pomáhajú počuť Boží hlas prehovárajúci zo stránok Svätého písma. „Iné slová,“ písal pápež, „nikdy nedosiahnu silu inšpirovaného slova. Treba ho počúvať s presvedčením, že je to Božie slovo, vypovedané na dnešný deň a ‚pre mňa‘“ (Rosarium Virginis Mariae 30). 

Hlbšie sa ponoriť do čítania Svätého písma nám určite pomôže metóda, ktorú využíval svätý Ignác z Loyoly – v nej sa zlučuje meditácia a kontemplácia scén z evanjelia, ktoré si čitateľ predstavuje a spája s konkrétnymi situáciami zo svojho života. Okrem ignaciánskej metódy má v Cirkvi dlhú tradíciu aj lectio divina, ktoré sa skladá zo štyroch častí: lectio (čítanie textu), meditatio (rozjímanie nad ním), oratio (modlitba srdca) a contemplatio (kontemplácia – počúvanie Božieho hlasu). 

Návrat k modlitbe

Existuje ešte mnoho foriem modlitby, ktoré sú v tradícii Cirkvi známe oddávna a sú dodnes živé, od liturgie hodín (breviár), cez ruženec a litánie, po pobožnosti ako krížová cesta či hodina milosrdenstva s korunkou Božieho milosrdenstva. „Modliť sa môžeme a máme rozličnými spôsobmi,“ zhrnul Svätý Otec (Prekročiť prah nádeje, s. 35). Najdôležitejšie je, aby sme modlitbu nezanedbávali, ale aby sme si každý deň našli čas a boli s Bohom v kontakte. Bez neho totiž duchovný život kresťana hynie. Vždy môžeme začať odznova, pretože ako napísal svätý Ján Pavol II.: 

„Najdôležitejšie je, aby sa každý človek modlil […], aby sa nevzďaľoval od modlitby, aby nikdy nedovolil zvíťaziť pokušeniu duchovnej lenivosti […], aby sa vrátil k modlitbe aj za cenu najväčšieho úsilia“ (10. februára 1985).