U niektorých ľudí, ktorí sa venujú bojovým umeniam a filozofii a náboženstvám Ďalekého východu, sa prejavujú znepokojivé symptómy v psychickej a duchovnej oblasti. Môže táto dnes veľmi populárna forma aktivity obsahovať duchovné riziká?
„Problém nespočíva v samotnom športe, ale v tom, čo sa za ním skrýva. Podobne ako v prípade ostatných duchovných nebezpečenstiev, všetko sa týka prvého Božieho prikázania,“ vysvetľuje páter Michal Olszewski SCJ, bývalý exorcista Kieleckej diecézy, mnohonásobný majster Poľska v taekwonde, bývalý člen poľského národného tímu. Preto treba venovať pozornosť pôvodu a východiskám bojových umení.
Korene
Východné bojové umenia vyrástli z kultúry, filozofie a nábožnosti Ďalekého východu, ktorá neoddeľuje ducha od tela a duchovný život od každodenného života. Východ takéto rozdelenie nechápe. Fyzický tréning a nadobúdanie zručností v bojových umeniach sa vždy spájajú s vnútornou premenou, s otvorenosťou pôsobeniu duchovných energií. Šport a jeho filozofický základ tvoria neoddeliteľný celok.
Filozofiu a nábožnosť Ďalekého východu, ktoré sú základom bojových umení, nemožno zosúladiť s kresťanskou spiritualitou. Bojové umenia sú nerozlučne späté s praktizovaním východnej meditácie, s vierou vo východnú energetiku ves-míru, s otvorenosťou „kozmickej“ energii čakier a meridiánov a s duchovnou iniciáciou.
Budhizmus hlása, že boh nie je osoba, ale prázdnota. Ovocím praktizovania meditácie je rozplynutie sa v prázdnote. Život je utrpenie. Duša trpí a podlieha ustavičnému prevteľovaniu, čiže nachádza sa v cykle ustavičného rodenia a zomierania. Šťastie – nirvána – je oslobodením sa z tohto cyklu. Podľa tohto náboženského presvedčenia je svet nereálny, pretože reálna je len prázdnota.
Na rozdiel od tejto koncepcie kresťanstvo ukazuje jediného Boha, ktorý je spoločenstvom troch božských osôb. Zjednotenie s Bohom nie je rozplynutím sa v Bohu, alebo stratou vlastnej identity. Prostredníctvom modlitby a sviatostnej milosti človek smeruje k spoločenstvu s Bohom, čiže k spoločenstvu osôb. Cieľom života je zjednotenie s Bohom a spása. Existencia je dobrá a svet, v ktorom žijeme, je reálny a preniknutý Bohom.
Budhistické učenie teda nemožno spojiť s kresťanstvom. Prijať vieru Ďalekého východu znamená zrieknuť sa pravdy, ktorú hlása Cirkev.
Stojí za to pozrieť sa na konkrétne príklady, ktoré ukazujú vzťah bojových umení s filozofiou a náboženstvom Ďalekého východu.
Pri rozvoji bojových umení zohrala kľúčovú úlohu tzv. životná energia chi, ktorá je základom čínskej filozofie. Napríklad kung-fu je úzko spojené s čínskym budhizmom chan. Podobne aj aikido vyžaduje, aby sa bojovník otvoril energii chi (po japonsky: ki). Zakladateľ aikida Morihei Ueshiba, ktorý sa považoval za vtelenie šintoistického božstva, „uvidel“ techniky tohto bojového umenia počas tranzu, do ktorého upadol počas jednej zo seáns v sekte Ōmoto-kyō, kde pôsobil ako médium. Takto, ako sám uviedol, dostal od duchov „cestu zharmonizovanej energie“ – aikido. Cieľom tohto bojového umenia nie je zdokonaľovanie telesných techník, ale duchovný rozvoj osobnosti. „Aikido je taká cesta spojenia s energiou ki, ktorá spojí človeka s celým vesmírom… Abeceda taoizmu a japonského zenu hovorí, že výraz ki je synonymom taoistickej životnej energie chi. Je to základ taoistickej viery a dychových cvičení, vďaka ktorým ten, kto trénuje aikido, môže nadobudnúť mimoriadne schopnosti, ktoré zohrávajú významnú úlohu v bojových umeniach. Cieľom cvičenia je dosiahnuť stav absolútneho uvoľnenia a dokonalej spontánnosti, ktorý dosiahneme len vtedy, ak vstúpime do dokonalej harmónie s tao. Uvedená harmónia sa prejavuje nepretržitým prúdením energie ki cez naše telo… Stávame sa médiom pre ducha z mimozemskej sféry,“ vysvetľuje profesorka Eva Orbánová, ktorá prednáša etiku a morálnu filozofiu na Univerzite svätého Cyrila a Metoda v Trnave.
Páter Michal Olszewski, ktorý sám dlhé roky intenzívne trénoval teakwondo, sa k tejto problematike vyjadruje nasledovne: „Teakwondo, národný šport Kórey, vychádza z filozofie, ktorá tvrdí, že vo vesmíre existuje rovnováha medzi silami dobra a silami zla. V každom dobre je prímes zla a v každom zle prímes dobra. Dobrá a zlá energia sa vo svete vyrovnávajú… Toto je však nezlučiteľné z evanjeliom, ktoré hlása Krista, ktorý premohol zlo. Vo vesmíre neexistuje rovnováha, pretože Ježiš porazil zlo. V Zlom niet ani odrobiny dobra, tak ako v Duchu Svätom niet ani tieňa zla. Ide teda o modloslužbu, hriech proti prvému Božiemu prikázaniu… Keď vstupujeme do miestnosti, v ktorej je na ústrednom mieste umiestnená zástava so symbolom yin-yang, klaniame sa yin-yang, čím si uctievame to, čo sa za týmto symbolom skrýva. Každý, kto aspoň trochu pozná Východ, vie, že každé východné gesto a symbol majú duchovný význam. Úklon smerom k zástave so symbolom yin-yang je vyjadrením podriadenosti a prijatia všetkého, čo sa s týmto systémom spája, čiže celej filozofie teakwonda.“
Iba šport
Veľa ľudí tvrdí, že cvičia bojové umenia bez toho, aby sa venovali ich duchovnému posolstvu. Páter Dominik Chmielewski SDB, bývalý inštruktor karate combat, poukazuje na zásadný rozdiel medzi technikami sebaobrany, tradičnými bojovými umeniami (inštruktori v rôznej miere zavádzajú duchovné prvky) a bojovými umeniami, ktoré majú charakter duchovnej iniciácie. Otázka, či je možné oddeliť techniku od spirituality, je veľmi podstatná, pričom názory na túto tému sa líšia. Preto sa treba odvolať na skúsenosť Cirkvi. Kňaz Alexander Posacki, démonológ, autor veľkého množstva kníh a článkov o duchovných nebezpečenstvách, tvrdí: „Spiritualita mnohých bojových umení môže byť hlboko spojená s modloslužbou charakteristickou pre pohanstvo. Preto je ťažké prelomiť ju samotným úkonom vôle, ak človek, hoci len navonok, naďalej vykonáva tieto praktiky. Biblická teológia a kresťanská tradícia netolerujú takúto dvojznačnosť: mučeníci odmietali predstierať, že slúžia iným bohom, pretože vedeli, že takáto rozdvojenosť by bola zradou Krista, a nielen zlým príkladom a pohoršením.“
Samozrejme, že to neznamená, že trénovanie bojových umení automaticky vedie k posadnutosti zlým duchom. Treba si však uvedomovať riziká a zachovať rozumnosť a citlivosť svedomia. Páter Michal Olszewski upozorňuje: „Posadnutosť nevzniká automaticky vo chvíli začatia tréningu. Nemusí k nej dôjsť vôbec. Avšak čím hlbšie človek do tohto športu preniká a čím vyššie stupne dosahuje, tým sa duchovné riziko zväčšuje. Na najvyššej svetovej úrovni, kde sa konajú niektoré iniciačné úkony, je už situácia veľmi nebezpečná.“ V duchovnej realite je niekedy ťažké určiť hranice zla. Zjavné sú vtedy, keď ich už prekročíme. Otázka teda znie: Oplatí sa k tejto hranici vôbec priblížiť, oplatí sa podstúpiť riziko straty večného života?
Svedkovia
Vplyv trénovania bojových umení na bežný a duchovný život človeka je zjavný u tých, čo s tým majú osobnú skúsenosť.
Páter Dominik Chmielewski píše: „Všetko sa začalo v Medžugorí… Tam som prežil veľký duchovný otras, pod vplyvom ktorého som zapochyboval o svojej 15-ročnej snahe spojiť kresťanstvo so zenom. Keď som sa vrátil z Medžugoria, nepociťoval som rozpor medzi týmito dvoma spiritualitami. Bol som presvedčený, že pretože som celý svoj život odovzdal Bohu skrze Pannu Máriu, budem môcť na tréningoch evanjelizovať chlapcov, ktorí by do kostola nikdy nešli… Z perspektívy času však vidím, že bojové umenie mi bránilo uskutočňovať plán, ktorý mi pripravila Panna Mária, a to z dvoch dôvodov: po prvé to spôsoboval brutálny charakter bojového štýlu, ktorému som sa venoval. Moja psychika bola hlboko preniknutá zlostnou, ,oceľovou‘ agresivitou a bezohľadnosťou. Bolo to vidno v mojich očiach a prejavovalo sa to dokonca aj pri tréningových súbojoch. Kamaráti občas prerušili súboj a povedali mi: ,Človeče, čo to máš v očiach? Chceš ma zabiť? Ja s tebou nebojujem…‘ Postupom času som naozaj začal vnímať niečo, čo bolo pre mňa veľmi tajomné. Po druhé, bojové umenia boli mojou vášňou. Nakoniec som pochopil, že išlo o hriech modloslužby, ktorý je porušením prvého prikázania.“ Páter Dominik upozorňuje aj na problém vizualizácie, ktorému čelil on aj jeho kamaráti. Vizualizácia je tréningom vypracovaný postoj mysle a ustavičnej pripravenosti na útok. „Veľmi mi to prekážalo pri modlitbe,“ píše páter Dominik, „pri svätej omši, v priamom kontakte s ľuďmi. Stále som si vizualizoval rôzne možné scenáre súboja pre prípad, že by na mňa niekto zaútočil. Pri modlitbe som sa nikdy nedokázal sústrediť na Ježiša… Zaujímavé je, že pri meditácii zen som s roztržitosťou problém nemal.“
Páter Michal Olszewski rozpráva o tom, prečo prestal trénovať teak-wondo: „Dokonca aj vtedy, keď chceme trénovať len šport, ale zachovávame všetky formy a poriadok, podľa ktorého dosahujeme jednotlivé stupne a klaniame sa yin-yang, chtiac-nechtiac sa stotožňujeme s východným náboženstvom, čím sa prehrešujeme proti prvému prikázaniu, lebo robíme to, čo je v rozpore s evanjeliom. Vytvárame priestor na pôsobenie zlého ducha. Samozrejme, že nie každý, kto cvičí teakwondo, bude posadnutý. Ja som ho trénoval 10 rokov a vďaka Bohu sa mi nič nestalo. Niekedy sa zasmejem, že bez teakwonda by som nešiel do seminára, pretože šport ma naučil sebazapreniu, vytrvalosti, disciplíne a vypestoval som si kondičku a ochotu premáhať sa. Sú to dobré veci, ktoré sa mi zišli. Lenže tieto vlastnosti rozvinie v človeku akýkoľvek druh športu. Ak trénujeme ktorýkoľvek šport, dosiahneme podobný výsledok. Ja som cvičil teakwondo a Pán ma osvietil až po vysviacke… Keď som už ako kňaz zakúsil spomenutý rozpor [medzi povinnou poklonou pred symbolom yin-yang a vierou v Krista, jediného Pána – pozn. autorky], spálil som certifikát a prestal som sa teakwondu venovať. Prešiel som aj modlitbou oslobodenia od dôsledkov praktizovania tohto bojového umenia.“
Sestra Gabriela Cieślik, služobníčka Najsvätejšej Panny Márie, bývalá majsterka sveta v karate shotokan, opisuje svoju skúsenosť takto: „Môj karatistický klub sa zameriaval predovšetkým na šport a zdôrazňoval telesnú stránku. Avšak nebolo možné celkom ju oddeliť od duchovnej stránky, pretože karate pochádza z bojových umení Ďalekého východu. Všetko, čo robia Japonci a Číňania, má duchovné korene. Pred tréningom aj po ňom sme meditovali a absolvovali sme aj kurz meditácie zen. Musím povedať, že napriek tomu, že som nikdy nemala problémy so sústredením, na kurze zen som sa nemohla sústrediť, čo bolo zvláštne. Nijaké cvičenia a prednášky mi nevychádzali. Až po rokoch som si uvedomila, že Pán ma takto ochránil od vplyvu zenu. Keby som vtedy bola schopná meditovať, mohlo by sa mi to zapáčiť a mohla by som sa do zenu viac zahĺbiť. Čo sa týka duchovnej stránky, skúsenosti, ktoré som získala cvičením karate, mali vplyv na moju vieru. Mala som ťažkosti s modlitbou – musela som požiadať o modlitbu príhovoru a o modlitbu za vnútorné uzdravenie. Potrebovala som čas na to, aby sa môj duch oslobodil od toho, čo sa spájalo s karate.“
Uvedené svedectvá nechcú navodiť atmosféru strachu a tendenciu vidieť za všetkým diabla, ale chcú upozorniť na potrebu rozvahy. Báť sa treba hriechu a toho, čo človeka odvádza od Boha. Veľa ľudí považuje trénovanie bojových umení za koníček, ale ak koníček vytvára okolnosti, pri ktorých sa človek začína otvárať pôsobeniu neznámych síl, a ak sa športovanie, zdokonaľovanie technických zručností a prekračovanie telesných hraníc stáva dôležitejšie ako Boh, treba pamätať na Ježišove slová: „A ak ťa zvádza na hriech tvoja pravá ruka, odtni ju a odhoď od seba, lebo je pre teba lepšie, ak zahynie jeden z tvojich údov, ako keby malo ísť celé tvoje telo do pekla“ (Mt 5, 30; porov. Mt 18, 8 – 9; Mk 9, 43 – 47). V tejto súvislosti prichádzajú na myseľ aj ďalšie Kristove slová: „Nebojte sa tých, čo zabíjajú telo, ale dušu zabiť nemôžu. Skôr sa bojte toho, ktorý môže i dušu i telo zahubiť v pekle“ (Mt 10, 28).
Prameň: Sztuki walki – mistrzowie ostrzegają (Bojové umenie – upozornenia majstrov). Varšava 2016.
Páči sa vám obsah článkov na našej stránke?
Podpor nás!