Iránski väzni

Každý rok zomrie za vieru okolo 170 tisíc kresťanov, vyše 200 miliónov zažíva kruté prenasledovanie a diskrimináciu a pol miliarde hrozia rozličné formy prenasledovania. Každých päť minút vyhasína za vieru život nejakého kresťana.

„Kto nás odlúči od Kristovej lásky?“ (Rim 8, 25)

Sme svedkami „holokaustu“, o ktorom masovokomunikačné prostriedky mlčia. Právo kresťanov na slobodu vierovyznania sa porušuje v 130 krajinách, ale aj napriek tomu je kresťanstvo najdynamickejšie sa rozvíjajúce náboženstvo. Prenasledovanie a mučeníctvo kresťanov je semenom mnohých obrátení, o čom svedčí aj fakt, že každoročne prijme krst vyše 150 tisíc Číňanov.
Ježiš Kristus hovorí tým, čo v neho veria, že budú zažívať nenávisť a prenasledovanie: „Všetci vás budú nenávidieť pre moje meno“ (Mk 13, 13); „Ak vás svet nenávidí, vedzte, že mňa nenávidel prv ako vás. Keby ste boli zo sveta, svet by miloval, čo je jeho, ale preto, že nie ste zo sveta, že som si vás ja vyvolil zo sveta, svet vás nenávidí. Spomeňte si na slovo, ktoré som vám povedal: Sluha nie je väčší ako jeho pán. Ak mňa prenasledovali, budú prenasledovať aj vás; ak zachovávali moje slovo, budú zachovávať aj vaše. Ale to všetko vám budú robiť pre moje meno, lebo nepoznajú toho, ktorý ma poslal“ (Jn 15, 18 – 21).

Väčšina ľudí nevie, že z 50 krajín, kde de facto neexistuje sloboda slova a vierovyznania, je 46 krajín islamských. Napríklad v Iráne tvoria kresťania iba 0,6% populácie. Väčšinou sú to Arméni a Asýrčania patriaci do rôznych kresťanských cirkví. Nemôžu vykonávať misijnú činnosť, náboženské obrady sa môžu konať iba za múrmi kostolov a aj to len v materinských jazykoch týchto etník: v arménčine a sýrčine. Ešte v horšej situácii sú Iránci, ktorí sa na kresťanstvo obrátili z islamskej viery, a to aj napriek tomu, že ich počet za posledných 30 rokov vzrástol 200-násobne: pred revolúciou ich bolo približne 500 a teraz ich je vyše stotisíc. Mnohí kresťania hlásajú evanjelium aj za cenu ohrozenia vlastného života. Život moslimov, ktorých oslovilo evanjelium a stretli sa s milosrdným Kristom, sa zmenil a zažívajú opravdivú vnútornú slobodu. Ak sa človek osobne stretne so zmŕtvychvstalým Kristom, chce aj navzdory prenasledovaniu hlásať radostnú zvesť iným, „lebo zjavil sa život a my sme videli, dosvedčujeme a zvestujeme vám večný život…“ (1 Jn 1, 2).

V prvých storočiach prebiehala evanjelizácia Iránu prostredníctvom mnohonárodnostnej východnej cirkvi, ktorej hlavnými predstaviteľmi boli Asýrčania. V 7. storočí boli potomkovia prvých iránskych kresťanov násilne islamizovaní, ale dnes sa vracajú k viere svojich predkov. V súčasnosti vďaka modlitbám mnohých kresťanov z celého sveta Duch Svätý v Iráne mocne pôsobí.

Najdôležitejšie otázky

Iránske dievča Mária hľadala odpovede na mnohé otázky. Pýtala sa, čo je pravda, kto je Boh a či je možné nadviazať s ním osobný vzťah. Premýšľala o tom, prečo sa musí s Bohom rozprávať po arabsky, hoci ten jazyk dobre neovláda (je to povinný jazyk pri moslimskej modlitbe). Kládla si mnohé otázky o islamskej viere a jej pravidlách, ktoré ju frustrovali. Ba odvážila sa o tom hovoriť aj s inými ľuďmi, hoci jej za to mohlo hroziť väzenie, smrť alebo doživotie, ako sa to stalo jej rovesníkom, ktorí sa osmelili kritizovať islam a iránsku vládu…
O svojom duchovnom hľadaní sa rozprávala aj so svojou sestrou Širin, ktorá, hoci bola moslimka, chcela pomôcť svojej sestre. Jedného dňa jej Širin priniesla malú knižku o Ježišovi s názvom Jeho meno je úžasné. V krajinách ako Irán, kde sa šírenie nemoslimskej náboženskej literatúry považuje za trestný čin, je veľmi náročné získať Bibliu alebo nejakú kresťanskú brožúrku. „Už prvá strana sa hlboko dotkla môjho srdca,“ vyznáva Mária. „Začala som plakať, pretože som pocítila Kristovu prítomnosť v mojej izbe, pri mne. Ako som čítala ďalej, mala som pocit, akoby som to už všetko vedela, ako keby som všetky tie slová už počula, a zrazu som našla to, čo som dlhé roky hľadala: Kristovu lásku.“ Od tej chvíle nastal v Máriinom živote radikálny obrat. „Kto nájde svoj život, stratí ho, a kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho“ (Mt 10, 39). Mária s hlbokým vnútorným presvedčením prijala potajomky krst v pivnici jedného z teheránskych kostolov. Od tej chvíle jej srdce zahorelo veľkou túžbou po evanjelizácii. Neberúc ohľad na nebezpečenstvo začala hlásať evanjelium, pretože verila, že všetci moslimovia, tak ako ona, potrebujú počuť pravdu o spáse, akú nám získal Ježiš Kristus. Po poldruharočnej úspešnej evanjelizačnej práci odišla na teologický kurz do Turecka, kde sa zoznámila s Marcelínou. Toto priateľstvo bolo zárodkom veľkej evanjelizačnej vlny v Iráne…
Dievčatá chodili po uliciach a do kaviarní, navštevovali rôzne iránske mestá a všade vydávali svedectvo o Ježišovi, ktorý sa obetoval z lásky k ľuďom a vstal z mŕtvych, aby potvrdil svoju božskú prirodzenosť a daroval nám slobodu. Pre iránskych moslimov to boli úplne nové informácie, pretože cez oficiálnu cenzúru prejdú iba také publikácie, ktoré predstavujú Ježiša ako jedného z prorokov islamu. Niektorí z oslovených ľudí evanjelium odmietli, iní kládli otázky a niektorí prišli na stretnutie, aby sa o Ježišovi a o kresťanstve dozvedeli viac.
V priebehu troch rokov sa dievčatám podarilo rozdať vyše 20 000 výtlačkov Nového zákona! Navštívili dokonca aj posvätné mesto šiítov Kom, kde kresťania nesmú vstúpiť.

Uväznenie

Bol 5. marec 2009 a blížila sa slávnosť iránskeho Nového roka – Nouruz. Znepokojená Širin zatelefonovala svojej sestre Márii, aby jej vyrozprávala svoj sen. Snívalo sa jej, že Mária sa dostala na hrozné miesto, z ktorého ju neskôr vzali preč a premiestnili na iné, krásne miesto, plné zelene. Okrem toho počula hlas: „Toto sa stane tvojej sestre.“ Mária Širin upokojila, hoci vedela, že podobné videnie mala aj Marcelína. Boh ich pripravil na skúšku, ktorou mali prejsť…
Už istú dobu sa v ich dome zhromažďovali malé skupinky iránskych kresťanov. Mária a Marcelína viedli dve spoločenstvá: jedno mládežnícke a druhé pre bývalé prostitútky. Ich dom sa pre mnohých Iráncov zmenil na jediný prístupný kostol. Ľudia boli doslova hladní po Božom slove, ale bolo len otázkou času, kedy sa tajná služba začne o obe evanjelizátorky zaujímať.
Začalo sa to pred Novým rokom: nečakane, bez predchádzajúceho upozornenia a povolenia prišli k ich domu basidži, členovia iránskej revolučnej organizácie, často analfabeti nekriticky podriadení politickej moci. Zničili dievčatám dom a zhabali im knihy a CD-ečka ako „dôkaz ich protištátnej a špionážnej činnosti“. Spolu s dôkazovým materiálom vzali aj obe kresťanky a odviedli ich na policajnú stanicu, aby tam vypovedali. Nikto dievčatám nepredložil zatykač ani povolenie na prehliadku domu. Basidži si mohli robiť, čo sa im zapáčilo. Stačilo podozrenie a dohady založené na niekoľkomesačnom sledovaní.
Začal sa výsluch a odznela séria rovnakých otázok. Otázky opakovali veľakrát, aby od obvinených získali čo najviac informácii, ktoré by uškodili ich priateľkám a ďalším iránskym kresťanom. Vyšetrovatelia sa neprestajne pýtali: „Prijímaš obvinenie z činnosti, ktorá odmieta súčasnú politickú moc a uráža náboženské autority? Prijímaš obvinenie zo šírenia kresťanstva v Iráne? Prijímaš obvinenie z distribuovania Biblie a evanjelizovania ľudí v teheránskej reštaurácii? Do akej cirkvi patríš? V ktorej cirkvi ťa pokrstili?“

Väzenie

Prvé dva týždne strávili Mária a Marcelína vo väznici Vozara. Bolo to desivé miesto, kde držali väzňov 2-3 dni pred začatím súdneho pojednávania. Obe kresťanky využili tento čas na modlitbu a evanjelizáciu. Pokúsili sa dať väzeniu ľudskejšiu tvár napríklad tým, že upratovali, čím prekvapili strážkyne, ktoré boli zvyknuté na drastické správanie kriminálničiek.
Pre mnohých ľudí uväznených spolu s Máriou a Marcelínou bol tento čas požehnaním. Mária spomína: „Boh nás doslova zaplavoval vlnami ľudí hľadajúcich pravdu. Podmienky väzenského života boli zlé, ale nemuseli sme cestovať! Okrem toho sme mohli hovoriť spoluväzňom o Ježišovi otvorene, pretože do tejto potkanej diery by nevošiel nik len preto, aby nás špehoval a počúval.“
Jedného dňa odviedli Máriu na výsluch. Padli rovnaké otázky ako zvyčajne: „Z čoho ste obvinené? Šírili ste kresťanstvo?“ Inšpektor, ktorý ju vypočúval, ju v istej chvíli požiadal, aby mu povedala o Ježišovi niečo viac. Ako počúval dobrú zvesť o tom, že Ježiš zomrel za každého človeka, že svojou smrťou a zmŕtvychvstaním nám získal odpustenie hriechov a dal nám večný život, v jeho očiach sa zaleskli slzy. Slová evanjelia sa zjavne dotkli jeho srdca. Pokúšal sa to ukryť, a tak povedal: „Nikomu nehovorte to, čo ste mi povedali. Mali by ste z toho problémy… Pevne sa držte svojej viery… Dúfam, že onedlho budete na slobode.“ Čas skúšky sa však neskončil. Máriino a Marcelínino prepustenie záviselo od rozmarov sudcu. Sudca prekvapivo súhlasil s ich prepustením, ale pod podmienkou, že zaplatia nereálne vysokú kauciu. Keďže nemali toľko peňazí, zostali naďalej väzenkyňami svedomia. Premiestnili ich do väznice Evin.

Vo väznici Evin

Väznicu Evin zahaľuje zlá povesť a rúško mlčania. Väčšina politických väzňov, ktorí sa sem dostanú, tu strávi dlhý čas alebo zomrie za nejasných okolností. Používa sa tu dômyselné mučenie a znásilňovanie a vzbury sú na dennom poriadku. Keďže sú tu väznení mnohí intelektuáli, ironicky sa toto miesto nazýva „univerzita Evin“. Mária a Marcelína sa dostali do oddelenia pre politických väzňov.
Keď žili na slobode, neraz premýšľali o tom, ako vyzerá život za múrmi tejto väznice a či niekedy budú mať príležitosť hlásať tu evanjelium. Teraz ich Pán postavil na toto miesto a ony ho začali meniť na živú Cirkev.
Sepida bola jednou z prvých žien, s ktorými sa spriatelili. Na slobode pracovala ako novinárka a komentátorka politických udalostí. Vo väznici sa ocitla, pretože udržiavala vzťahy s členmi svojej rodiny, ktorí bojovali proti iránskemu režimu. Keď jej Mária vyrozprávala, ako stretla Krista, ktorý premenil jej vnútro, Sepida so slzami v očiach zašepkala: „Nikdy som si nemyslela, že Kristus sa ma dotkne. Teraz sa pozerám na váš život a na vašu cestu, ktorú ste si zvolili, s väčšou úctou než kedykoľvek predtým. Aj ja by som chcela zažiť niečo podobné. Chcela by som stretnúť Ježiša Krista.“
Ďalšiu Iránku, Manu, uväznili spolu s jej manželom za spreneveru. Narodila sa v bohatej rodine. Jej otec sa politicky angažoval, za čo zaplatil vlastným životom. Otcova smrť bola pre Manu veľkým úderom, čo spôsobilo, že zanechala islam. Žila v presvedčení, že Boh ju nemiluje, lebo jej vzal otca a ona odpadla od viery. Marcelína jej začala hovoriť o Ježišovi a po niekoľkých stretnutiach ju presvedčila, že Boh ju nikdy neodvrhol a že ju miluje rovnako ako vždy. Vysvetľovala jej: „Stratila si síce svojho pozemského otca, ale naším skutočným otcom je náš Pán Ježiš Kristus, ktorý ťa nikdy neopustí.“ Mana uverila jej slovám a poprosila ju o modlitbu. Odvtedy sa v jej živote začali diať divy a znamenia, ktoré svedčia o Kristovom pôsobení v živote človeka, ktorý mu verí.
Jedného dňa Mana zatúžila prečítať si Sväté písmo. Ale ako získať Bibliu v moslimskej väznici? Onedlho nato Marcelína upratovala pod posteľou jednej z väzenkýň. Našla tam starú krabicu, ktorú tam niekto nechal pri svojom odchode na slobodu. Keď ju odnášala na smetisko, pre istotu sa pozrela dovnútra. Veľmi ju prekvapilo, keď medzi potrhanými papiermi našla vreckové vydanie Evanjelia svätého Lukáša v perzskom jazyku. „Ťažko vyjadriť, čo som cítila, keď som po dlhej prestávke mohla opäť čítať Sväté písmo. Každá stránka, každé slovo, každé písmeno boli pre mňa požehnaním. Bola to skutočná hostina pre hladnú dušu!“ Neskôr sa s Máriou rozhodli, že sa s týmto objavom podelia aj s ostatnými väzenkyňami, ktoré si vďaka tomu prečítali evanjelium. Jednou z nich bola Mana. Boh takto zázračne odpovedal na jej túžbu poznať jeho slovo a dotkol sa sŕdc väznených žien.

Prepustenie a nútená emigrácia

Prešlo takmer deväť mesiacov, kým nečakane prepustili Máriu a Marcelínu, ktoré boli vo väzbe bez oficiálneho obvinenia. Veľkú úlohu pri ich prepustení zohrali modlitby tisícov kresťanov z celého sveta, ako aj medzinárodný tlak kresťanských organizácií a organizácií bojujúcich za ľudské práva. Iránska televízia dokonca odvysielala reportáž o týchto dvoch ženách. Bol to skutočný zázrak v krajine, kde kresťania neraz hynú za nejasných okolností.
Ich návrat domov nebol ľahký. Priateľky si dobre uvedomovali, že tajná služba sleduje každý ich krok. Keby sa čo len raz stretli so svojimi známymi, vystavili by ich nebezpečenstvu väznenia a mučenia. „Poznali nás všetci v krajine,“ hovorí Mária, „preto už nebolo možné tajne evanjelizovať dávnou metódou. Keby nás náboženskí extrémisti zavraždili, vláda by ich za to pravdepodobne odmenila.“ Nakoniec sa obe priateľky s bolesťou v srdci rozhodli, že emigrujú, a tak koncom mája 2010 opustili Irán, svoje rodiny a priateľov.
Keď opúšťali svoju vlasť, prosili, aby čo najskôr nastal deň, keď bude možné v Iráne slobodne hlásať evanjelium a Boh udelí obyvateľom tejto krajiny „olej plesania namiesto smútku, rúcho radosti miesto ducha skleslého“ (Iz 61, 3). Modlime sa, aby ten čas nastal čo najskôr a aby čo najviac ľudí v moslimských krajinách spoznalo Krista a odovzdalo mu svoj život. Žiaľ, liberálno-ľavicové vlády v Európe a v USA napriek demokratickému režimu kresťanstvo diskriminujú, pomocou propagandy voči nemu vzbudzujú nepriateľský postoj a v mene tolerancie obmedzujú náboženskú slobodu kresťanov. Robia to, ako samy tvrdia, v mene „multikultúrnosti“ a „tolerancie“, pričom tieto zásady nevzťahujú na Katolícku cirkev. Táto situácia by nás mala zmobilizovať, aby sme odvážne hlásali evanjelium slovami a osobným príkladom. Ježiš nás posmeľuje a pripomína nám, že ten, kto v neho verí, nakoniec zvíťazí: „Vo svete máte súženie, ale dúfajte, ja som premohol svet!“ (Jn 16, 33). Uisťuje nás: „Kto vytrvá do konca, bude spasený“ (Mk 13, 13) a žehná tých, ktorí mu ostanú verní aj napriek ťažkostiam: „Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo ich je nebeské kráľovstvo. Blahoslavení ste, keď vás budú pre mňa potupovať a prenasledovať a všetko zlé na vás nepravdivo hovoriť; radujte sa a jasajte, lebo máte hojnú odmenu v nebi“ (Mt 5, 10 – 12).

Bartołomiej Grysa