Pred vyše dvetisíc rokmi sa v betlehemskej maštali narodil náš Spasiteľ Ježiš Kristus. Boh sa stal skutočným človekom, vzal na seba hriechy a utrpenie každého z nás, aby skrze svoju smrť a zmŕtvychvstanie premohol hriech, diabla i smrť a priviedol nás k plnému šťastiu. Pre ľudí dobrej vôle je to najdôležitejšia udalosť v dejinách ľudstva. Boh sa vtelil, lebo sa chcel svojím milosrdenstvom dotknúť každého človeka – záleží iba od nás, či jeho lásku prijmeme alebo odmietneme.
Boh sa stal človekom, aby sa zjednotil s každým z nás. Vďaka tomu má každá ľudská bytosť nekonečnú hodnotu a dôstojnosť a všade tam, kde trpia ľudia, trpí spolu s nimi aj sám Boh.
Boh sa vtelil, čiže dobrovoľne prijal utrpenie a všetky dôsledky ľudských hriechov, a tým sa radikálne postavil na stranu človeka. Jeho všemohúcnosť sa prejavila v tom, že „miloval do krajnosti“ (Jn 13, 1). „Vskutku on niesol naše choroby a našimi bôľmi sa on obťažil… a Pán na neho uvalil neprávosť nás všetkých“ (Iz 53, 4. 6). Keď zomieral na kríži, okúsil najväčšie utrpenie, ktoré vyjadril v slovách: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mk 15, 34).
Úplne nevinný Boh-človek dobrovoľne prežíva nesmierne utrpenie a prostre-dníctvom svojho nezavineného utrpenia, ktoré prijal z lásky, uskutočňuje vykúpenie sveta. Od tej chvíle každé ľudské utrpenie, prežívané v spojení s Kristom, nie je už trestom za hriechy, ale stáva sa cestou spásy, cestou dozrievania v láske, účasťou na Kristovom vykúpení. Všade tam, kde človek trpí, trpí spolu s ním Ježiš: v koncentračných táboroch, v gulagoch, v bratovražedných vojnách, v holokauste židovského národa, zabíjaní afrických otrokov, nenarodených detí a starých alebo chorých ľudí, pri prírodných katastro-fách a rôznych epidémiách… Bohmá súcit s každým človekom a ak človek trpí, on sám trpí spolu s ním, pretože ho miluje a chce mu darovať šťastie, ku ktorému vedie cesta úprimného vnúto-rné-
ho obrátenia.
Veľký francúzsky básnik Paul Claudel, ktorý sa obrátil na katolícku vieru na Vianoce roku 1886, napísal: „Boží Syn neprišiel zničiť utrpenie, ale prišiel trpieť spolu s nami. Neprišiel zničiť kríž, ale prišiel, aby sa naň nechal pribiť… Človek, ktorý trpí, nie je zbytočný a nečinný, ale pracuje a namáha sa pri získavaní nie dočasného a relatívneho bohatstva, ale absolútnych a všeobecných hodnôt, na prijatie ktorých ho otvára práve utrpenie.“ Toto je najhlbší dôvod kresťanskej radosti a trvalého optimizmu. Ježiš Kristus nás miluje láskou, ktorá je silnejšia než smrť, ktorá odpúšťa hriechy, prináša radosť a predchuť neba už do tohto pozemského života. Videl som veľkú radosť v očiach ľudí zomierajúcich na rakovinu, ktorým som krátko pred smrťou dával sväté prijímanie. Videl som, ako ľudia prežívajúci veľkú fyzickú bolesť spôsobenú nádorovým ochorením pociťujú zároveň nesmiernu radosť zo stretnutia s Ježišom, ktorý k nim prichádza v Eucharistii. Túto radosť nám nik nevezme, ona pretrvá aj vo chvíľach najväčšieho fyzického utrpenia.
„Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“ (Jn 3, 16). Ježiš sa stal skutočným človekom, aby mohol byť s nami všade a vo všetkom, zvlášť tam, kde sme najslabší – v utrpení a v smrti. Toto je najhlbšie posolstvo Vianoc – slávnosti Božieho narodenia. Pravda sa stala osobou – Ježišom z Nazareta. Môžeme sa s ním osobne stretnúť a dať mu svoj život aj s utrpením, aké prežívame v tele alebo na duši. Ako? Ak s detskou dôverou uveríme v to, čo nám hovorí. Ak budeme veriť vždy, aj vtedy, keď ľudská nádej nestačí.
Učme sa od Panny Márie takto veriť. Ona ako prvá z nás uverila a dôverovala Bohu aj v beznádejných situáciách. Vďaka hrdinskej viere tejto židovskej dievčiny sa pred dvetisíc rokmi v jej lone pravý Boh stal pravým človekom a prišiel nás spasiť.
Panna Mária sa práve skrze vieru stala Božou a aj našou Matkou, a preto je pre nás najbezpečnejšou sprievodkyňou na ceste viery. Vedie nás k Ježišovi, ktorý žije vo svojej Cirkvi. „Už dvetisíc rokov je Cirkev kolískou, do ktorej vkladá Mária Ježiša a ponecháva ho k adorácii a kontemplácii všetkých národov. Nech prostredníctvom Nevestinej pokory ešte väčšmi žiari sláva a sila Eucharistie, ktorá sa slávi a uchováva v jej lone. V znaku konsekrovaného chleba a vína vzkriesený a oslávený Ježiš Kristus, svetlo národov (porov. Lk 2, 32), zjavuje kontinuitu svojho vtelenia. On zostáva živý a pravý uprostred nás, aby živil veriacich svojím telom a krvou“ (Incarnationis mysterium 11).
„,A slovo sa telom stalo‘ – toto je pravda o betlehemskej maštaľke, ktorá sa uskutočňuje aj v inej forme,“ píše Edita Steinová. „,Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život‘ (Jn 6, 54). Spasiteľ vie, že sme a zostaneme slabými ľuďmi, ktorí sú nútení každý deň bojovať proti vlastnej nedokonalosti, a preto nám ponúka naozaj božskú pomoc. Tak ako naše telo potrebuje každodenný chlieb, aj Boží život v nás potrebuje výživu a pokrm. ,Ja som chlieb, ktorý zostúpil z neba‘ (Jn 6, 41). Kto ho požíva ako svoj každodenný chlieb, v tom sa každý deň uskutočňuje tajomstvo Božieho narodenia, zázrak Božieho Slova, ktoré sa stáva telom.“
Prajem vám, aby zázrak vtelenia, ktorý Cirkev ustavične sprítomňuje v Eucharistii, bol pre vás prameňom nezničiteľnej radosti na životnej púti.
P. M. Piotrowski TChr
Páči sa vám obsah článkov na našej stránke?
Podpor nás!