Stratiť všetko pre Krista

Viera v Krista sa spája s výzvou nasledovať ho všade – až po kríž. Už takmer 1400 rokov je krížová cesta skúsenosťou Asýrčanov žijúcich v moslimských krajinách. Títo kresťania sa však nevzdávajú a neraz pomáhajú aj iným. Svedčí o tom aj svedectvo sestry Hatuny.

Narodila som sa v roku 1970 v asýrskej dedine Zaz v juhovýchodnom Turecku. Táto oblasť sa po aramejsky nazýva Tur Abdin (Vrch Božích služobníkov) a bola kresťanská už od prvých storočí (evanjelium tu hlásali svätí Andrej a Tadeáš), až kým sem neprišli moslimovia.

Rodina

Vyrástla som v bohatej rodine. Mám deväť súrodencov. Žili sme z poľnohospodárstva. Každodenná modlitba a skutky milosrdenstva sprevádzali našu prácu na poli aj štúdium. Môj otec sa modlil sedemkrát za deň, ako učil svätý Efrém. Bol analfabet, pretože nemal možnosť chodiť do školy, ale zato mal v sebe Božiu múdrosť.

Otec cez deň ťažko pracoval, zatiaľ čo v noci strážil polia pred moslimami. Vyznávači Alaha sú totiž presvedčení, že majetok vyznávačov iných náboženstiev patrí im. Vytvorili otrokársky systém dzimmi, ktorý platil v moslimských krajinách pre nemoslimských poddaných, predovšetkým pre židov a kresťanov. Spočíval v dani džizja (daň z hlavy), ktorú museli platiť nemoslimskí muži za údajnú „ochranu“. Koniec koncov Korán učí: „Vy [moslimovia] ste najlepší národ, ktorý bol stvorený pre ľudí… Keby ľud Knihy uveril, bolo by to preň lepšie. Sú medzi nimi veriaci, avšak väčšina z nich sú ľudia šíriaci skazenosť“ (súra 3, 110). Jasne teda vidíme, že moslimovia sú považovaní za najlepších, zatiaľ čo židia a kresťania za ľudí šíriacich skazenosť.

Ak nemoslim – kafir [neverec] neplatí džizju, jeho zárobok sa stáva majetkom moslimov. Napriek tomu, že v súčasnosti sa džizja v moslimských krajinách neplatí, tento spôsob zmýšľania je mnohým moslimom stále blízky. Preto sme museli strážiť polia v noci. Inak by sme
nemali čo jesť.

„Keď vás budú prenasledovať v jednom meste, utečte do druhého“ (Mt 10, 23)

Jediným dôvodom, pre ktorý sme museli všetko predať a odcestovať do zahraničia, bola naša viera. Otec nikdy neuvažoval o emigrácii. V roku 1984 postavil nový dom a rodina bola dobre materiálne zabezpečená. Veď kto by chcel opustiť svoju vlasť, dedičstvo svojich predkov?

Tri kurdské moslimské rodiny, ktoré žili v našej dedine, si živobytie pravidelne zabezpečovali krádežami z našej úrody. Raz sa pokúsili vyrabovať naše polia, ale otec a ďalší obyvatelia dediny im tento zámer prekazili. Prišla polícia a otec určil zlodejov. Lenže tureckí policajti sa rozhodli „zatknúť“ radšej hrozno, ako zlodejov… V spore s „nevercom“ totiž moslim nemôže obviniť iného moslima! Vždy sa musí lojálne postaviť na stranu moslima.

Po tejto neúspešnej krádeži zlodeji v prítomnosti 200 osôb prisahali na Korán, že zabijú môjho otca. O ich prísahe sme sa dozvedeli od dvoch kresťanov, ktorí boli jej svedkami. Vtedy sme sa rozhodli utiecť. V priebehu týždňa sme predali všetko, čo sme mali, a utiekli sme do Istanbulu. Šiesti muži, ktorí sa nás pokúsili okradnúť, sa však nevzdali a prenasledovali nás. Cestovali sme súkromným autobusom, takže útočníci nás nedokázali vystopovať. V roku 1985 sme teda opustili svoj dom a odišli do nútenej emigrácie.

V Istanbule sme tri mesiace čakali na pasy a lístky pre celú rodinu, čo nás stálo nemálo peňazí…

Základnú školu som skončila v Turecku. Riaditeľ aj triedny učiteľ boli moslimovia, ktorí bránili kresťanským žiakom hovoriť v škole po aramejsky. V piatky, keď sa konalo povinné vyučovanie islamu, na ktoré sme ako kresťania nechceli chodiť, nás učiteľ bil dlhým kovovým pravítkom.

Rehoľa a združenie

Strednú školu som skončila v Nemecku. Potom som vyštudovala katolícku teológiu a psychológiu v Augsburgu a snívala som o práci na univerzite. Boh mal však so mnou iné plány. Túžbu vstúpiť do rehole som mala od troch rokov života. Pre rehoľný život som sa rozhodla pod vplyvom svedectva môjho otca. Prvým miestom ohlasovania viery bola pre mňa rodina, a nie kostol, pretože turecká vláda nám bránila chodiť do kostola. Spomínam si, ako nám otec každú nedeľu porozprával obsah kázne, keď sa vrátil z kostola.

Počas štúdia na gymnáziu som praxovala u sestier kresťanskej lásky v Paderborne. Po škole som sa rozhodla vstúpiť do sýrsko-ortodoxného kláštora v Holandsku. Môj postulát a noviciát v Kláštore svätého Efréma trval deväť rokov. Popri rehoľnej formácii som študovala. Veľmi rada sa učím – robila som to 21 rokov! Môžem vykonávať päť rozličných povolaní, ale od roku 1991 som nezamestnaná. Na nedostatok práce sa však nesťažujem.

„Všetko je Pánova zásluha“

Naše združenie (Združenie Hatune – Pomocné ruky pre chudobných a núdznych) pôsobí okrem iného v Sýrii. V októbri 2016 sa jedno z väčších sýrskych miest Aleppo nachádzalo v centre vojnového diania. Od našej skupiny, ktorá tam pôsobila, som sa dozvedela, že kresťanské deti tam hladujú a skrývajú sa v pivniciach.

Zatelefonovali mi s naliehavou prosbou: „Sestra, nutne vás tu potrebujeme, aby ste nás vyviedli von kanálmi, inak tu zomrieme. Nemôžeme vyjsť von. Je to príliš nebezpečné. Ak by sme vyšli von, s ochranou by mohli rátať len moslimovia.“ V priebehu niekoľkých dní som vyzbierala desaťtisíce eur, ktoré som mala odovzdať trpiacim rodinám v Aleppe. Odcestovala som do Istanbulu, kde mám miestnu skupinu, ktorá mi vybavila cestu do Sýrie. Moji pomocníci mi povedali, že v dohodnutý deň prídu po mňa sprostredkovatelia. „Dohodneme sa s nimi, aby ste sa mohli dostať k rodinám v Aleppe. Vieme, že je to veľmi nebezpečné.“ Sprostredkovatelia ma na hraniciach predstavili: „Prichádza druhá Matka Tereza. Nezaujíma ju politika.

Ide za deťmi, ktoré tam zomierajú od hladu.“ V Antiochii som musela na hraniciach nechať svoj mobil a všetky elektronické zariadenia. „Ak budete mať pri sebe mobil, namieste vás zabijú. To je dohoda. Nesmiete mať pri sebe nijakú elektroniku.“ Len čo som odovzdala mobil, srdce mi začalo rýchlejšie biť. Bola som vystrašená. Bála som sa, akoby som zrazu prišla o zbraň. Bol to síce len mobil, ale ja som mala pocit, akoby som niečo stratila. Urobila som teda znamenie kríža a pomodlila sa: „Pane môj, ty si môj Spasiteľ, ty vieš, že tam nejdem pre zábavu a kvôli sebe, ale kvôli tvojim deťom. Do tvojich rúk vkladám svoj život. Ty si môj Spasiteľ.“

Vzala som si len škatuľku liekov, niekoľko tričiek a peňaženku, v ktorej bolo 62 000 eur. Prišli sme k prvému kontrolnému bodu. Strážnici mi priložili k hlave dva kalašnikovy, ktorých dotyk som pocítila na svojej pokožke. Vzali mi peňaženku a opýtali sa ma, pre koho sú tie peniaze. Povedala som, že pre deti skryté v pivniciach. Potom mi ju vrátili. Takto sa to zopakovalo sedemkrát. Ani jedna z hliadok peňaženku neotvorila. Som si istá, že keby ju otvorili, namieste by ma zabili.

V Aleppe som sa dostala do prvej pivnice. Bolo v nej veľa rodín, takže deti sa nemohli ani len hýbať. Bol tam neopísateľný smrad… Postupne som jednotlivým rodinám rozdávala lieky a peniaze. Vtom ma jedno z detí úpenlivo poprosilo: „Sestra, my nepotrebujeme peniaze. Dajte nám chlieb a vodu.“ Na chvíľu som prestala rozdávať peniaze a lieky, obrátila som sa k chlapcovi – volal sa Jozef – a ukázala som mu bankovku so slovami, že jedna eurobankovka má hodnotu milión sýrskych lír, takže si za ňu môže kúpiť veľa chleba a vody. Nikdy nezabudnem na úsmev, ktorý sa mu rozžiaril na tvári.

Keď som v prvej pivnici dokončila rozdávanie liekov a potravín, prešla som do druhej. Istý človek z miestnej skupiny mi povedal: „Sestra, nakazili ste nás chorobou, z ktorej sa už nevyliečime.“ Zarazila som sa, lebo som nevedela, čo má na mysli. A on nato: „Kým budeme žiť, budeme slúžiť a pomáhať iným ako vy. To je ,choroba‘, ktorou ste nás ,nakazili‘.“ Všetci sme plakali a ja som ich objímala. Ukázali mi svoje rany a vysvetlili, čo sa stalo: „Keď sme pomáhali skupine kresťanov skryť sa v pivnici, moslimskí susedia nás napadli nožmi. Zranili nás, ale nie príliš, pretože, kým na nás útočili, prišli sýrski vojaci a rozohnali ich. Oslobodili nás a zaviezli do nemocnice.“

Opravdivý pokoj

Mohli by sme si položiť otázku: Prečo sa dejú takéto veci? Veď dovtedy títo susedia – kresťania a moslimovia – žili vedľa seba v pokoji. Prečo sa zrazu zmenili na nepriateľov? Vysvetlenie je, žiaľ, veľmi jednoduché: Využili príležitosť. Nijaký moslim, ktorý verí v Korán a pridŕža sa jeho učenia, nesmie byť priateľom kresťanov, pretože Korán mu to zakazuje (pozri súra 5, 51). Slová Koránu sú neľudské. Napríklad súra 47, 4 hovorí: „Keď teda stretnete tých, čo neveria, udrite ich mečom po šiji, a keď ich celkom porazíte, pevne ich spútajte.

Potom im alebo udeľte milosť, alebo žiadajte výkupné…“ Ten, kto hovorí, že Ježiš je Boží Syn, je podľa islamu neveriaci (pozri súra 4, 171; 5, 116). „Odmenou pre tých, čo bojujú proti Bohu a jeho Poslanému a snažia sa šíriť skazenosť na zemi, bude to, že budú zabití alebo ukrižovaní, alebo sa im odtne ruka a protiľahlá noha, alebo budú vyhnaní z krajiny. Na tomto svete zakúsia hanbu a v poslednom živote bolestný trest“ (súra 5, 33). Jedného človeka z môjho združenia naozaj v Iraku ukrižovali, takže tieto slová nie sú len historický anachronizmus.

Som presvedčená, že tomuto svetu môže dať pokoj iba Kristova láska. S Koránom, ktorý propaguje barbarstvo, vraždenie, znásilňovanie, únosy, klamstvá a vykorisťovanie, nie je možný normálny ľudský život. Takto sa totiž nesprávajú ani zvieratá, ale démoni! „A Boží Syn sa zjavil preto, aby zmaril diablove skutky“ (1 Jn 3, 8b). Ježiš veľmi potrebuje naše srdcia a ruky, aby sme šírili jeho lásku a pokoj.

sestra Hatune
(spísal a spracoval Bartłomiej Grysa)