Zranená ženskosť
Vyrastala som s pocitom, že muži sa majú v živote lepšie. Mala som veľmi dominantného otca a rodičia uprednostňovali mojich dvoch bratov. Neskoro som začala dozrievať. Nemala som ženské krivky, preto sa mi rovesníci vysmievali – spôsobovalo mi to obrovské zranenia. Dôsledkom bolo, že som sa vôbec necítila ako žena. Sukňu som si obliekla dvakrát do roka: na začiatku školského roka a na jeho konci. Čas som trávila s chlapcami, liezla som po stromoch, keď sa doma niečo pokazilo, bavilo ma to opravovať. Skutočnú tragédiu som prežívala, keď som dostala prvú menštruáciu. Tri dni som nemohla nič jesť, neustále som si umývala ruky a zvracala som. Toto som zažívala každý mesiac niekoľko rokov. Bola som neobyčajne nesmelá. Začala som mať erotické sny so ženami, čo ma utvrdzovalo v presvedčení, že som muž. Našťastie vtedy neboli časy LGBT a gender ideológie.
Jedného dňa som si prečítala článok o zmene pohlavia a zatúžila som po tom. Nemohla som na to prestať myslieť. Napísala som do vydavateľstva, kde by bolo možné takúto operáciu absolvovať. Nik mi však neodpovedal, a tak som upadla do zúfalstva. Sklamal ma jediný zdroj informácií. Internet neexistoval a na našej ulici mal telefón len jeden sused. Veľmi som sa vtedy trápila, pomýšľala som na samovraždu. Zdalo sa mi, že môj život je jedno veľké trápenie.
Zmaturovala som a dostala som sa na vysokú školu, kde študovali prevažne chlapci. Začiatok akademického roku so sebou priniesol niečo pre mňa veľmi zvláštne. U mužov som vzbudzovala neuveriteľný záujem. Bola som veľmi vysoká, štíhla blondína. Hovorila som si, že už keď nemajú na výber, som im dobrá aj ja. Spolužiaci však boli zo mňa úplne hotoví. Bolo to vtipné, pretože ja som mala pocit, že som jednou z nich, no tieto okolnosti zároveň spôsobili, že moje dovtedajšie túžby mizli.
Spriatelila som sa s chlapcom z iného odboru. Výborne sme spolu vychádzali a rozumeli sme si. Ako kamaráti sme spolu robili veľa vecí. Po nejakom čase sa do mňa zamiloval. Nevedel nič o mojej podlomenej sexuálnej identite. Neustále bojoval o moju priazeň a nevzdával sa. Moje predchádzajúce sklony zároveň čoraz viac ustupovali do úzadia. Teraz vnímam tento boj zamilovaného študenta, ten jeho neprestajný záujem o mňa ako druh terapie, ktorá liečila moju zranenú ženskosť. Vtedy som vedela len to, že veľmi pomaly opäť získavam svoju ženskú identitu. Začala som nosievať šaty, priateliť sa s dievčatami, zmenila som voňavky na dámske, no predovšetkým som začala prijímať svoju ženskosť prejavujúcu sa okrem iného počas menštruácie.
Po boku skvelého muža
Po štyroch rokoch jeho neustáleho dvorenia sme sa zasnúbili. O rok neskôr som sa stala jeho manželkou. Bol to najšťastnejší deň v mojom živote. Už 25 rokov si na výročie tejto udalosti obliekam svoje svadobné šaty a oslavujem, pričom ma môj muž obsypáva kvetmi. Moje dávne túžby úplne upadli do zabudnutia. Po boku tohto úžasného muža som sa opäť cítila ako žena. Dnes s hrôzou premýšľam nad tým, ako by vyzeral môj život, keby ma niekto utvrdil v presvedčení, že som muž uväznený v ženskom tele. Keby bol vtedy prístup k informáciám taký jednoduchý ako dnes, a keby som urobila tú strašnú chybu a zmenila by som si pohlavie, zatvorili by sa mi dvere k šťastiu, nebola by som naplnenou ženou, manželkou svojho úžasného muža a mamou nádhernej kôpky detí.
Hoci sme v tom čase žili ako pohania (napriek svadbe v kostole), veľmi sme dbali o svoj manželský vzťah. Čítali sme veľa kníh a snažili sme sa praktizovať rady, ktoré sme tam našli. Všimli sme si, že v praxi sa viac osvedčili tie knihy, ktoré boli písané v katolíckom duchu. Krátko po svadbe sme sa odsťahovali do Belgicka. Už vtedy (takmer pred 30 rokmi) to bola veľmi sekularizovaná krajina. Hodnoty, ktorými sa tí ľudia riadili, pre nás boli neprijateľné. Vzťahy, názory či ciele sa veľmi líšili od tých, ktoré sme poznali zo svojich rodín a svojej krajiny. Bolo pre nás nepochopiteľné, že keď mali na výber česť či dobré meno alebo materiálny zisk, vyberali si to druhé. Cítili sme sa tam veľmi zle. Vyhľadávali sme spoločnosť Poliakov. Miestom, ktoré ich zjednocovalo, bol poľský kostol. Prišli sme tam a cítili sme sa ako doma. Spoznali sme skvelých mladých ľudí, ktorí nás pozvali do modlitbovej skupinky. Začali sme chodiť na stretnutia. Vtedy sme si uvedomili, že ľudia, ktorí majú vzťah s Bohom, sú iní. Sú otvorení, láskaví, sú schopní nezištne sa obetovať pre druhých. Život v zahraničí nám ukázal, že takéto hodnoty v krajine, kde žijeme, prakticky neexistujú. Výnimkou bolo pár Belgičanov, ktorých sme poznali. Boli to ľudia, ktorí žili vierou, žili s Bohom – praktizujúci katolíci. To oni nás pozvali na Fórum mladých do Francúzska, do Paray-le-Monial. Tam sme zažili skutočné obrátenie. Odvtedy sa mnohé veci v našom živote zmenili. Začali sme sa pravidelne modlievať, chodievali sme na sväté omše a sväté prijímanie, čítali sme knihy o viere.
Keď sme sa po troch rokoch vrátili z Belgicka domov, cítili sme, že potrebujeme okolo seba ľudí, ktorí chcú byť blízko pri Bohu tak ako my a žiť rovnakými hodnotami. Ukázalo sa, že Komunita Emanuel, ktorú sme spoznali vo Francúzsku, je aj v Poľsku – stali sme sa jej členmi. Stretli sme výnimočných ľudí. Zúčastňovali sme sa na stretnutiach, výjazdoch a konferenciách. V komunite si rýchlo všimli náš „žiariaci“ manželský vzťah. Poprosili nás, či by sme nechceli slúžiť manželom a každý rok pre nich organizovať rekolekcie. Dodnes sa tomu venujeme.
„Drahá, je nás primálo“
Zároveň som dozrievala v rozhodnutí mať deti. Na piate výročie svadby sa nám narodila naša prvá dcérka. O dva roky neskôr druhá. Keď už dievčatká boli dostatočne samostatné, môj manžel ma objal a povedal: „Drahá, je nás primálo…“ Vtedy sme sa rozhodli rozšíriť našu rodinu. Narodili sa nám ešte dve dcérky. Bolo pre mňa úžasné sledovať, ako rastú a uvedomujú si svoju ženskosť. V duchu som sa čudovala, že nemajú nijaký problém s tým, že sú dievčatami.
O mojich túžbach z mladosti dlhé roky nik nevedel. Môj manžel sa o tom dozvedel takmer po 20 rokoch manželstva. Jeho reakcia bola krásna. Držal ma v náručí, utieral mi slzy z líc a opakoval: „Moja milovaná, moja milovaná, moja milovaná…“
Môj manžel je úžasným otcom. Deti s ním majú krásny vzťah. Ďakujeme Bohu za svoje manželské a rodinné šťastie. Aj napriek návalu povinností vyplývajúcich z toho, že máme toľko detí a venujeme sa práci (môj muž zastáva vysokú funkciu), nezanedbávame svoje manželstvo. Dcérkam sme síce venovali množstvo energie, no vzťahy v rodine boli pre nás to najdôležitejšie. Vychádzali sme z presvedčenia, že deti vďaka láske rodičov môžu len získať. Tak je tomu dodnes. Trávime spolu každú voľnú chvíľu. Nikdy nás neomrzelo byť spolu.
Dorota
Páči sa vám obsah článkov na našej stránke?
Podpor nás!