Abby Johnsonová bola najmladšou manažérkou Planned Parenthood (Plánované rodičovstvo) – najväčšej organizácie vykonávajúcej potraty na svete. V roku 2009 ju táto klinika vyhlásila za pracovníčku roka. Dala súhlas na vykonanie 22-tisíc potratov, kým na vlastné oči nevidela smrť dieťaťa…
Procedúra pri potrate
V ten deň, keď som bola svedkom potratu, pri ktorom použili ultrazvuk (USG), som nevedela, že to bude taká dôležitá chvíľa v mojom živote. Zdalo sa, že to bude „bežný“ pracovný deň na klinike. Práve vtedy našu kliniku navštívil istý lekár. Chceli sme ho otestovať a rozhodnúť sa, či ho k nám prijmeme nastálo. Tento gynekológ mal súkromnú lekársku prax. Počas našich rozhovorov vyšlo najavo, že má skúsenosti s rôznymi typmi potratov. Na našej klinike mal vykonať potrat pomocou ultrazvuku. Bolo to niečo, čo som nikdy predtým nevidela. Veľmi ma zaujímalo, čo tento človek hovoril, pretože podľa jeho názoru to pre ženu bola „najbezpečnejšia procedúra pri potrate“. Vtedy som si pomyslela: Ak je to bezpečnejšie pre ženy, prečo to nerobíme v Planned Parenthood? Nezáleží aj nám na bezpečnosti žien? S týmito otázkami plnými pochybností som sa obrátila na svoju nadriadenú. Odpovedala mi, že vykonanie potratu s použitím USG trvá tri až päť minút dlhšie, zatiaľ čo cieľom kliniky je vykonať celú „procedúru“ v priebehu piatich minút vrátane času, keď ženu uložia na „operačný“ stôl, vykonania potratu až po chvíľu, keď pacientka zíde zo stola. Toto bol prakticky náš pohľad na „zodpovedné rodičovstvo“…
Vďaka USG mohol lekár, ktorého sme pozvali, ukázať to, čo sa dialo počas potratu. Najprv určil vzdialenosť od temena hlavičky po zadoček dieťaťa. Ukázalo sa, že dieťa malo 13 týždňov. Prvá myšlienka, ktorá mi preblesla hlavou, bola skutočnosť, že obraz na USG vyzeral ako prvá fotografia mojej dcéry Grace v 12. týždni. Pamätám si, že som v tej chvíli pocítila ostrú bodavú bolesť v žalúdku. Vtedy som si ešte myslela, že to pre mňa bude len „edukačná skúsenosť“… Medzitým lekár začal s „procedúrou“. Zrazu som zbadala trubicu spojenú s odsávacou pumpou, ktorú zaviedol do maternice. Nikdy predtým som to nevidela. Trubica sa pohla smerom k boku dieťaťa…
Keď ženy prichádzajú na potrat, majú množstvo otázok. Jednou z nich je, či ich dieťa niečo cíti. Dovtedy som im štandardne odpovedala tak, ako ma to naučili v Planned Parenthood: „Nie, plod nič necíti až do 28. týždňa.“ Presne takto som odpovedala stovkám žien…
Boj o prežitie
Túto odpoveď som si v mysli opakovala, pozerajúc sa na obraz ultrazvuku. Zrazu som zbadala, ako sa dieťa uhýba trubici, ktorú zacítilo na svojom boku! Hýbalo sa, rozhadzovalo rúčkami a nôžkami tak, akoby sa snažilo utiecť! Nemohla som uveriť vlastným očiam, pretože v tej chvíli som si uvedomila, že všetko, čo mi bolo o potrate povedané, nie je pravda! Stála som ako skamenená a so zdesením som sa dívala na monitor… Najhoršie na tom všetkom bolo to, že som mala príležitosť nejakým spôsobom zareagovať, no jednoducho som tam len stála a nerobila nič… Chcela som tú ženu posadiť a povedať jej: „Pozri, čo sa deje s tvojím dieťaťom!“ No len som stála a pozerala sa na obrazovku… Žena na stole bola veľmi nervózna. Trpela… Chcela som ju potešiť, no nemohla som sa prestať dívať na to, čo sa dialo! Lekár požiadal techničku, aby zapla odsávaciu pumpu. Kým to urobila, štuchol trubicou do dieťaťa: „Vylez, Scotty“…
Pri každom pohybe trubice som videla, ako sa maličké telíčko zvíjalo a otáčalo. Poslednou vecou, ktorú som vtedy videla, bola veľmi malá, ale dokonale vyvinutá chrbtica dieťaťa zvíjajúceho sa v matkinom lone. Potom odsal aj tú… Dieťa bolo roztrhané na kúsky… Obraz na ultrazvuku stmavol… Potrat sa skončil a ja som bola svedkom smrti! Pomyslela som si: „Bože, toto je voľba?! Za toto som osem rokov bojovala?!“ Vtedy som myslela na všetky ženy, ktoré som celé roky nevedomky klamala. Čo by sa stalo, keby poznali pravdu? Pre nich to predsa malo význam! Ony hľadali ospravedlnenie a ja som pre nich mala len klamstvá… Konečne som si uvedomila, čo s našimi deťmi robí takzvaná slobodná voľba… Roky som úprimne verila klamstvám Planned Parenthood, ktoré som odovzdávala tisíckam žien prichádzajúcim na našu kliniku. Teraz som vedela, že to musím zmeniť! Prvým krokom bolo odísť z práce.
„Produkty počatia“
Vedela som, aké sú následky potratu, pretože som bola „technikom pre produkty počatia“. V každej klinike vykonávajúcej potraty je niekto, kto po potrate „skladá“ telo dieťaťa do celku, aby sa presvedčil, že v matkinom lone nezostali nijaké tkanivá, ktoré by mohli dokonca spôsobiť jej smrť. Ako som to mohla robiť?! Nemôžem to nazvať inak ako duchovnou slepotou. Práca, ktorú som vykonávala, bola pravdivá a zlo potratov hmatateľné. Mohla som sa ho dotknúť, keď som do celku skladala časti tela dieťaťa roztrhaného na kúsky. Potrat má veľmi výrazný zápach. Keď také reálne zlo prenikne do tvojho srdca a hlavy, môže ťa doslova urobiť slepým voči pravde, ktorá je hneď pred tebou…
Útek z pekla
Trvalo mi týždeň, kým som dala výpoveď. Úporne som sa snažila „spracovať v sebe“ ten zážitok a zracionalizovať si ho tak, aby som to prijala, prekonala a opäť žila normálnym životom. Zarábala som tam predsa veľa peňazí… Keďže môj manžel je učiteľ, bála som sa, že už nebudeme môcť žiť na takej úrovni ako doteraz…
V pondelok ráno som cestovala so práce, ale cítila som sa chorá. Bolo mi nevoľno… Riadiac auto, som sa asi prvýkrát za osem rokov úprimne modlila. Hoci som chodila v nedeľu do kostola, nerozprávala som sa s Bohom a nechcela som počuť, čo mi chcel povedať. Pre hnutie podporujúce potraty (pro-choice movement) bolo veľmi výhodné mať členov, ktorí sa pokladali za kresťanov a chodili do kostola…
V ten deň som sa modlila týmito slovami: „Bože, daj mi niekoho, ku komu môžem ísť, s kým sa môžem porozprávať… Moji rodičia sú na dovolenke. Moja mama nie je veľmi nápomocná v krízových situáciách…“ V tej chvíli som mala pocit, že mi Boh hovorí, aby som sa pripojila k ochrancom života, ktorí stáli za plotom kliniky. Ja som k nim však nechcela ísť. Osem rokov stáli títo ľudia pred klinikou a hovorili mi, že ak ju budem chcieť kedykoľvek opustiť, pomôžu mi. Nikdy som si nemyslela, že sa k nim niekedy pridám. V to ráno som videla ženy vychádzajúce z budovy s malými hnedými taškami. Vedela som, že šli domov, aby užili tabletku spôsobujúcu potrat. Ja som však aj naďalej pracovala na klinike. Nakoniec som odtiaľ vybehla zadnými dverami, ukryla som sa v aute a odviezla sa 50 metrov ku kancelárii Združenia za život. Zavolala som im a povedala: „Som na vašom parkovisku. Chcela by som vedieť, či máte nejaký zadný vchod.“ Potajomky som tam vošla a jediné, čo som mohla urobiť, bolo plakať. Nakoniec som zo seba dostala: „Mýlila som sa… Mali ste pravdu… Teraz potrebujem vašu pomoc…“ Vtedy mali plné právo pripomenúť mi, ako nepríjemne som sa k nim posledné roky správala, ako tvrdo som sa s nimi rozprávala, ako som kvôli nim zapínala postrekovače… Oni sa však vtedy na mňa pozreli a povedali: „Už je po všetkom…“ To bola najneobyčajnejšia chvíľa v mojom živote – chvíľa, keď som zakúsila milosrdenstvo, aké preukazuje Boh…
Vyslobodenie
Nasledujúci deň som im povedala, že nemôžem opustiť kliniku, kým si nenájdem inú prácu. Musím mať predsa príjem, aby som uživila rodinu. Chápali to. Začala som teda intenzívne hľadať nové zamestnanie. Na ďalší deň som šla na obed s jednou z pracovníčok Združenia za život. Povedala som jej, že na kliniku sa už nemôžem vrátiť. Popoludní som prišla do práce, aby som napísala výpoveď a zbalila si svoje veci. Potichu som prenášala do auta osem rokov svojej práce a potom som faxom odoslala výpoveď na oddelenie ľudských zdrojov. Poslednou vecou, ktorú som uložila do auta, bola plastová miska, do ktorej som vhadzovala zázračné medaily – ochrancovia života ich dávali do kvetinových záhonov. Každý pondelok som ich odtiaľ vykopávala. Vyzerali tak pekne, že som ich nechcela vyhodiť. Začala som ich teda zbierať do plastovej misky. Na začiatku stačila malá, potom som musela kúpiť väčšiu, pretože medailónikov bolo veľmi veľa…
Môj odchod z kliniky sledoval istý muž zo Združenia za život. Keď som sa pozrela do spätného zrkadla, videla som, ako padol na kolená a pozdvihol ruky k nebu – bolo to gesto vyjadrujúce vďaku za to, čo sa stalo!
Predvolanie na Halloween
O tri týždne neskôr bol Halloween. Práve v ten deň som dostala od Planned Parenthood predvolanie na súd. Riaditeľstvo kliniky ma predvolalo, lebo podľa ich názoru je byť za život nelegálne… Sudca však prípad za- mietol. Planned Parenthood poslalo tiež tlačové vyhlásenie do Associated Press – jednej z najväčších tlačových agentúr na svete. Stálo v nej viacmenej toto: „Je nám veľmi ľúto, že sme museli podať žalobu na našu bývalú manažérku. Kvôli ochrane osobných údajov poskytujeme jej číslo telefónu pre prípad, že by ste sa s ňou chceli porozprávať.“ To nie je žart! Veľmi rýchlo sa mi ozvala miestna reportérka. Bola to tá istá žena, ktorá so mnou neraz robila rozhovor – ešte keď som pracovala na klinike. Sadli sme si a opýtala sa ma, prečo som odišla z Planned Parenthood. Keď som jej všetko rozpovedala, videla som, že ju to zasiahlo… O desiatej hodine bol môj príbeh jednou z prvých hlavných správ. O štrnástej hodine som uvidela svoju tvár v špeciálnej tlačovej správe. Toho tlačového vyhlásenia sa chytili miestne médiá a môj príbeh sa dostal do Fox News, ABC a CNN.
Za ochranu života
O niekoľko rokov neskôr som začala verejne vystupovať za ochranu nenarodených detí. Pred tromi rokmi mi začali telefonovať pracovníci kliník vykonávajúcich potraty, ktorí
chceli tento biznis opustiť. Mnohí z nich čítali moju knihu. Ľudia si uvedomili, že to, čo v nej píšem, je pravda. Každý z nich sa chcel z toho bahna dostať, no nevedeli, ako to spraviť… Spolu s manželom sme si vtedy povedali, že je potrebné založiť organizáciu pomáhajúcu takýmto ľuďom. Existuje mnoho organizácií, ktoré informujú o zle, ktoré potrat so sebou prináša. Sú tiež organizácie pracujúce s osobami, ktoré prežili vlastný potrat. Existujú podporné skupiny pre ľudí, ktorí by sa túžili stať matkami či otcami, no nie je to možné, študentské skupiny – no dosiaľ neexistovala žiadna inštitúcia, ktorá by aktívne podporovala osoby túžiace zanechať tento biznis. Preto sme sa rozhodli založiť organizáciu And Then There Were None (A nebol tam už nik). V priebehu troch rokov sme dosiahli, že kliniky vykonávajúce potraty opustilo 180 pracovníkov, z ktorých mnohí sa na potratoch aktívne podieľali.
Náš cieľ
Naším cieľom nie je len zatváranie kliník vykonávajúcich potraty. Snažíme sa tiež o výrazné zníženie financovania činnosti Planned Parenthood – to však nie je náš najhlavnejší cieľ. Naším cieľom je zrušiť potraty v USA. Ak to chceme dosiahnuť, musíme zmeniť spôsob myslenia. Je potrebné preniknúť do sŕdc a myslí ľudí, ktorí sú presvedčení, že v našej spoločnosti je toto konanie prípustné. Je potrebné vyformovať mladých tak, aby vedeli, prečo sú za život. Nestačí názor, že takto boli vychovaní, pretože to ich neuchráni pred manipuláciou, ktorej som aj ja podľahla. Treba im vštepiť, že sú povinní odvážne brániť život nenarodených a vychovať z nich malých pro-life bojovníkov.
Moja dcéra Grace sa v škole zúčastňovala na hodinách s názvom „Show and Tell“. Úlohou žiakov na týchto hodinách bolo ukázať nejaký predmet a krátko o ňom porozprávať. Keďže Grace má vždy pri sebe „malého Johna“ – model dieťaťa v 12. týždni tehotenstva – ukázala ho triede a začala o ňom s nadšením rozprávať. Mladé pokolenie musíme vychovať tak, aby nadšene bránilo život. Ak to urobíme, potraty zmiznú raz a navždy.
Preložil a spracoval Bartłomiej Grysa
Zdroje:
YouTube – The Abby Johnson Story; Abby Johnson: Un-spinning the Web of Planned Parenthood
Páči sa vám obsah článkov na našej stránke?
Podpor nás!