Pred nehodou som bola veriaca, ale pomaly som sa začala od Boha vzďaľovať. V istom období som prestala chodiť do kostola a modliť sa. Dostala som sa do zlej partie; začala som užívať drogy, piť alkohol a vymetať bary. Sem-tam som sa s niekým aj vyspala. Stalo sa však, že som vážne ochorela. Prestala som sa o seba starať. Vymýšľala som rôzne spôsoby, ako si ubližovať.
Takto som sa snažila prehlušiť svoju vnútornú bolesť. V tom období som sa tiež začala zaujímať o čiernu mágiu, vyvolávala som duchov a chodievala k vešticiam. Toto všetko otvorilo dvere Zlému. Bola som ponorená do svojich hriechov a pomýšľala som na samovraždu. Dva týždne pred nehodou som sa chcela zabiť. Mala som predtuchu, že táto fatálna udalosť nastane…
Dňa 7. novembra 2015 som šla na koncert – nevedela som však, že ho organizovala satanistická sekta. Počas cesty sa moje auto čelne zrazilo s autom idúcim v protismere. Keď som doň narazila, nahlas som zavolala na Pána Boha: „Pane Bože – ak ma počuješ – nedovoľ, aby som zomrela, daj, nech žijem!“ Boh ma vypočul. Viem, že vtedy pri mne bol aj môj anjel strážca, ktorý mi povedal: „Netráp sa, všetko bude dobre.“
Klinická smrť
Snažili sa ma resuscitovať. Vo vážnom stave ma previezli do nemocnice. Ležala som v kóme na oddelení intenzívnej starostlivosti. Mala som množstvo vnútorných poranení a veľa komplikovaných zlomenín. Zlyhali mi všetky životné funkcie. Nebola som schopná samostatne dýchať a moje srdce nedokázalo samostatne pumpovať krv. Pri živote ma držali špeciálne prístroje. Ja som však videla všetko, čo sa okolo mňa dialo. Nemohla som sa hýbať, ale zažila som niečo, čo sa stáva ľuďom, ktorí prežili klinickú smrť: vyšla som zo svojho tela a zhora som pozorovala, ako ma lekári operovali. Povedala som Pánu Bohu: „Bože, ako je možné, že vidím seba a lekárov?“
Zrazu som sa ocitla na chladnom mieste, kde bolo šero. Cítila som bolesť a utrpenie, ktoré ma celý čas sprevádzali. Hoci som bola sama, cítila som prítomnosť zlých duchov. Bolo ich veľmi veľa, prichádzali ku mne, bili ma a trýznili. Pohadzovali si ma a chceli ma vziať so sebou. Ja som im však hovorila, že sa im nedám a že patrím Bohu. Oni mi však odpovedali: „Si hriešna, Pán Boh ťa nechce!“ Démoni vedeli, že som bezmocná. Vtedy mi spôsobili veľmi veľké utrpenie. Celý čas som im však opakovala, že moja duša patrí Pánu Bohu a že im ju nikdy nedám, aj keby ma bili a pohadzovali si ma aj naďalej.
Keď na mňa útočili, začala som sa modliť modlitbu Pod tvoju ochranu. Vtedy ku mne prišla Božia Matka. Mária na sebe mala bielo-modré šaty. Jej tvár bola prekrásna. Nepoznám nikoho, kto by prekypoval toľkou láskou. Nikdy predtým som nezakúsila takú obrovskú lásku, pokoj a vnútornú radosť. Božia Matka jediným mávnutím ruky odohnala všetkých démonov, ktorí, rúhajúc sa, hneď utiekli. V tej chvíli som pocítila veľký pokoj.
Nemala som pojem o čase. Po tom, ako na mňa démoni útočili a ako ma Božia Matka ochránila, som sa ocitla v úplnej tme. V tej temnote sa zrazu objavilo tajomné svetlo. Nebolo silné, neoslepovalo, ale prinášalo so sebou lásku. Bola to taká obrovská láska, že nič z toho, čo som zakúsila predtým, sa s tým nedalo porovnať. V tom tuneli svetla som zazrela postavu, ktorá sa ku mne približovala. Nekráčala, ale akoby sa vznášala. Nemohla som tomu uveriť, ale keď som sa lepšie pozrela, zbadala som osobu odetú do šiat, ktorá mala obuté sandále. Pomyslela som si: „To je predsa Pán Ježiš!“ V prvej chvíli som naňho neveriacky hľadela. On sa však na mňa usmial. Pamätám si jeho veľkú dobrotu a radosť – takú veľkú, takú ohromujúcu. Ježiš ku mne prišiel a povedal: „Dôveruj mi!“ Odpovedala som: „Pane Ježišu, nie som hodna hľadieť na teba.“ On mi odpovedal: „Pozri sa na mňa! Irmina – si dobrý človek. Každý sa niekam zatúlal, ale ja viem, že ty si dobrá. Vždy si sa modlila vlastnými slovami. Ja som ťa počul.“ Vtedy som sa rozplakala a on mi povedal: „Podaj mi ruku! Dôveruj mi – všetko bude dobré!“ Podala som teda Ježišovi ruku a v tej istej chvíli ma vzal so sebou.
Spolu sme sa vznášali cez akýsi tmavý tunel. Zrazu som uvidela peklo. Bola to hrôza. Vyzeralo ako okrúhly sopečný kráter plný lávy a ohňa, z ktorého sa ozývali strašné výkriky, jačanie a všade bolo cítiť nenávisť. Démoni sa usilovali stiahnuť ma tam. Sami však padli späť a ja som sa spolu s Ježišom bezpečne dostala na druhú stranu.
Vtedy som zazrela okúzľujúcu, krásnu krajinu. Niečo také som ešte nikdy v živote nevidela! Nenachádzam slová, ktorými by som vyjadrila, aké je to tam nádherné! V nebi je plnosť šťastia, slobody a lásky. Hovorila som si: „Zostanem tu. Je tu tak krásne!“ Pán Ježiš mi povedal, že existuje nebo a očistec, kde ľudia trpia pre následky svojich hriechov a dozrievajú, aby mohli ísť do neba, a že existuje aj peklo, strašné a večné.
Keď som ležala v kóme, lekári zavolali moju rodinu a informovali ju, že som v kritickom stave a že sa so mnou má rozlúčiť, pretože umieram a nedožijem sa rána…
Návrat na zem
O mojom stave sa dozvedel aj môj bývalý priateľ, s ktorým som sa rozišla ešte predtým, ako som sa vydala po zlej ceste. A hoci som ležala v nemocnici vo Vroclave, prišiel za mnou z Poznane. Modlil sa za mňa a strávil pri mne celé dni. Jeho rodičia zomreli na rakovinu. Plačúcky ma prosil, aby som nezomrela. Rozhodol sa ísť do kostola, aby sa tam pomodlil, no kostol bol o takej nočnej hodine už zatvorený. Postavil sa teda pred Máriinu sošku a začal volať k Pánu Bohu a k Božej Matke, aby mi odkázali, že sa mám k nemu vrátiť, pretože ma potrebuje… Začal prosiť aj svojich zosnulých rodičov, aby mi tiež povedali, že sa k nemu mám vrátiť. Videla som, ako volá. Veľmi dobre som si pamätala jeho mamu. Bola som pri nej, keď umierala. Prosila ma, aby som odprisahala, že po jej smrti sa budem o jej syna starať a že ho nikdy neopustím. Sľub som však porušila. Odrazu som z diaľky zazrela rodičov svojho bývalého priateľa! Prišli ku mne a objali ma. Jeho mama mi povedala: „Irmina, pamätáš si, čo si mi sľúbila? Ne-chceš sa teraz vrátiť na zem?“ Odpovedala som, že nie. Oni však naliehali: „Prosíme ťa, vráť sa!“ Nakoniec som s plačom súhlasila, že sa na zem vrátim. Keď sme sa lúčili, povedali: „Nezabudni – keď sa budeš rozprávať s naším synom, odkáž mu, že hoci už s ním nežijeme, stále sme pri ňom a veľmi ho milujeme.“
Celá uplakaná som sa obrátila na Ježiša a opýtala som sa: „Môžem sa vrátiť na zem?“ Pán Ježiš mi odpovedal: „Dobre. Vedz však, že po návrate na zem budeš veľmi trpieť. Veľmi veľakrát ťa budú operovať. Uvidíš, akí sú ľudia okolo teba. Uvidíš, na koho sa budeš môcť spoľahnúť. Si na to pripravená?“ Odpovedala som: „Áno, som na to pripravená.“ Ježiš vtedy povedal: „Dobre. V tom prípade mi sľúb, že budeš hlásať, že skutočne som, že nebo naozaj existuje, že existuje očistec a aj peklo, hoci veľa ľudí si to neuvedomuje. Aj naďalej sa ku mne modli vlastnými slovami – tak, ako si to robila doteraz.“ Sľúbila som, že tak urobím. Vtedy sa ma Pán Ježiš ešte trikrát opýtal: „Naozaj sa chceš vrátiť?“ Hneď po tretej kladnej odpovedi som v tele pocítila slabosť. V tej istej chvíli, keď sa so mnou moja rodina v nemocnici začala lúčiť, som začala hýbať prstami. Prístroje začali signalizovať, že moje životné funkcie opäť fungujú. Kňaz, ktorý mi na druhý deň po mojom prebudení udelil sviatosť pomazania chorých, povedal, aby som na tú chvíľu nikdy nezabudla. Keď ma zbadal, hneď vedel, že niečo sa stalo. Rozprávala som mu o Pánu Ježišovi – moja rozžiarená tvár a široký úsmev naňho veľmi zapôsobili.
Skutočný zázrak!
Keď som sa prebudila z kómy, začala som svojej rodine rozprávať o stretnutí s Pánom Ježišom a o všetkom, čo som zažila. Počas kómy som bola intubovaná. Po tom, ako som sa prebudila, sa mali lekári na pozore – nevedeli, či môj organizmus bude hneď schopný samostatne fungovať, preto ma najprv odpojili od prístrojov a až potom odstránili intubáciu. Ukázalo sa však, že môžem fungovať úplne samostatne! Lekári sa len divili. Bol to skutočný zázrak!
Prvé dva týždne som nič nevidela. Zrak sa mi potom vrátil, no mala som zväčšené oko. Lekári zistili, že som prekonala ischémiu mozočku, čo znamená, že bol slabo prekrvený. Urobili mi počítačovú tomografiu hlavy, no nevideli nijaké zmeny. Môj bývalý priateľ si však všimol, že niečo nie je v poriadku a že moje oko vyzerá zvláštne. Lekársky personál tvrdil, že sa nesprávam normálne – neverili mojim „podivuhodným“ príbehom o stretnutí s Máriou a Ježišom, či tomu, že som videla nebo, očistec a peklo. Mysleli si, že som prišla o rozum. Pripútali ma teda pásmi k posteli! Môj stav spôsobený nedostatočným prekrvením sa však zhoršoval. Môj bývalý priateľ vtedy zašiel za neurológom a povedal mu, že niečo so mnou nie je v poriadku. Opäť mi teda urobili tomografiu hlavy – tentokrát sa však ukázalo, že chýbalo doslova niekoľko milimetrov a mala by som zlomené krčné stavce. V každej chvíli som mohla zomrieť. Všetci sa za mňa začali modliť. Ja som však nestrácala optimizmus. Došla som k záveru, že keď ma Pán Boh už raz zachránil od smrti, celý čas nado mnou bdie a nedovolí, aby som zomrela. Lieky, ktoré mi podávali, však nezaberali. Moje bunky boli vážne poškodené. Zrazu sa môj stav úplne zlepšil! Moje oko opäť vyzeralo normálne, mohla som opäť bez problémov rozprávať a hýbať rukou. Všetko sa vrátilo do normy.
Keď človek prekoná ischémiu mozočku, nevie udržať rovnováhu a postaviť sa. Ja s tým však nemám problém! Vedela som, že Pán Boh ma zo všetkého uzdraví. A tak je tomu dodnes. V priebehu takmer piatich rokov od nehody som absolvovala 32 operácií a dlhú rehabilitáciu. Verila som však, že nakoniec sa na nohy postavím. Vedela som, že Pán Boh to chce a po deviatich mesiacoch náročnej rehabilitácie sa tak stalo. Veľmi rýchlo som tiež dokázala samostatne fungovať. Za každú, hoci aj tú najmenšiu aktivitu, ktorú teraz môžem samostatne urobiť, som sa naučila Bohu ďakovať. Stále som však nemohla normálne chodiť, nieto ešte kľačať. Keďže som však chcela splniť sľub, ktorý som dala Božej Matke v nebi, vybrala som sa na Jasnú horu, aby som pred zázračným Máriiným obrazom vrúcne poďakovala za jej príhovor. Keď som o barlách prechádzala okolo zázračného obrazu, zrazu som pocítila, že ich už nepotrebujem. Počas tohtoročných sviatkov Veľkej noci ma Pán Boh uzdravil – môžem už normálne chodiť a kľačať!
Znamenie pre neveriaceho
Niektorí neverili môjmu svedectvu. Počas klinickej smrti som však z neba videla všetko, čo sa okolo mňa dialo. Istý lekár bol ku mne veľmi nevrlý. Kým som bola v kóme, videla som, ako v sobotu spolu so sestričkami na ich izbe popíjal alkohol. Videla som presne, čo pili. Keď som sa prebrala, tento lekár ku mne prišiel a začal na mňa útočiť: „Ty klameš! Prestaň hovoriť o Pánu Ježišovi. Nie si normálna!“ Vtedy som ho prosila: „Prosím, odopnite mi tie pásy. Naozaj som videla Pána Ježiša!“ Neprestával ma však urážať a bol na mňa taký nepríjemný, že som mu nakoniec prezradila, čo som videla, keď som ležala na oddelení intenzívnej starostlivosti. Povedala som mu: „Pán doktor, ja viem, čo ste robili v sobotu večer. Pamätáte si, ako ste pili spolu so sestričkami? O chvíľu bude vizita. Ak mi neodopnete tie pásy a naďalej sa budete rúhať Pánu Ježišovi, keď príde primár, poviem mu, čo ste robili v sobotu…“ Vtedy zbledol a rýchlo mi odpovedal: „Prosím, nikomu o tom nehovor. Teraz ti už verím! Odopnem tie pásy a už nikdy viac nepoviem o Pánu Ježišovi nič zlé!“ Zakrátko prišiel primár a začudovane sa opýtal: „Prečo nie je Irmina pripútaná pásmi?“ Lekár mu na to odpovedal: „Už to nie je potrebné! Všetko je s ňou v poriadku!“ Tento lekár sa odvtedy úplne zmenil. Uveril v Pána Ježiša. Potom za mnou prichádzal, rád sa so mnou rozprával a kládol mi veľa otázok.
Nový život a hlásanie Božieho slova
Odvtedy, čo som sa vrátila na zem, snažím sa plniť sľub, ktorý som dala Pánu Bohu. Veľa o ňom rozprávam, napriek tomu, že ľudia na mňa krivo pozerajú alebo sa zo mňa vysmievajú. Nikdy nestrácam vieru; modlím sa za nich. Navždy budem hlásať, že Pán Ježiš je celý čas s nami, že je prítomný vo sviatostiach zmierenia a Eucharistie a že túži konať v našom živote tak, ako to bolo v mojom prípade. Po tomto zážitku som sa prestala stretávať so svojou predchádzajúcou partiou a začala som hlásať Božie slovo – najprv v nemocniciach, kde som po nehode strávila množstvo mesiacov. Stretla som sa tam s mnohými ľuďmi, ktorí boli neveriaci alebo zlomení. Pán Boh ma poslal, aby som ich pozdvihla na duchu. Dobre som im rozumela: vždy som bola športovo založená a zrazu zo mňa bolo zdravotne postihnuté dievča. Mnoho ľudí, ktorí si vypočuli moje svedectvo, sa obrátilo. Boli takí, ktorí sa vyspovedali a prijali sväté prijímanie po 30 rokoch!
Modlím sa, aby všetci ľudia túžili po Pánu Ježišovi. Ak však chceme, aby k nám prišiel, najprv ho musíme do svojho života pozvať. Máme totiž slobodnú vôľu. Pán Ježiš na nás hľadí a plače, keď padáme do hriechov – nič však nemôže urobiť, kým sa k nemu neobrátime. Kým naňho nezavoláme, on k nám nepríde.
Ja som naňho zavolala počas nehody a on ma vypočul. Prosím všetkých ľudí, ktorí strácajú nádej a neveria, aby uverili, že Pán Ježiš je skutočne živý a že on po nás tak veľmi túži a miluje nás – všetkých rovnako, nezávisle od sociálneho postavenia. Prosím, aby sme ho pozvali do svojho života, aby sme kvôli hriechom neotvárali dvere Zlému, aby sme vstali z každého ťažkého hriechu tak, že pristúpime k sviatosti zmierenia, aby sme sa každý deň snažili zúčastniť na Eucharistii, aby sme si našli čas na adoráciu Najsvätejšej sviatosti a na modlitbu ruženca, aby sme sa v modlitbe rozprávali s Pánom Bohom ako s najlepším priateľom, ktorý nás vždy počúva.
Keď sa obzriem späť, jasne vidím, že Pán Boh pre mňa všetko naplánoval. Najprv trpezlivo čakal na moje obrátenie a potom dopustil tú autonehodu. Keby sa táto pre mňa ťažká udalosť nestala, neviem, akým smerom by sa ďalej uberal môj život. Určite by som sa vydala za „svetským“ životom. Je možné, že by môj život skončil tragicky. Táto nehoda bola pre mňa požehnaním. Vďaka nej som prežila hlboké obrátenie. Na „druhej strane“ som sa stretla s Ježišom a Máriou, ale aj so zlými duchmi a s hrozivou realitou pekla. Viem, že nebo, očistec a peklo naozaj existujú!
Irmina