Zjavenia, ktoré mala sestra Faustína od roku 1929 do svojej smrti v roku 1938, teda celých deväť rokov, obsahovali aj mnohé pokyny: Pán Ježiš jej diktoval modlitby a formy úcty k jeho milosrdenstvu a chcel, aby boli šírené na duchovný úžitok, útechu a spásu mnohých duší.
Korunka k Božiemu milosrdenstvu
Prvá modlitba, ktorú Ježiš sestre Faustíne nadiktoval a ktorú si zapísala vo svojom Denníčku, znie: „Ó, Krv a Voda, ktorá si ako prameň milosrdenstva vytryskla pre nás z Ježišovho Srdca – dôverujem ti.“ Pán Ježiš k nej pripojil prísľub: „Ak sa so skrúšeným srdcom a s vierou pomodlíš za nejakého hriešnika nasledujúcu modlitbu, dám mu milosť obrátenia“ ( 186 – 187).
Odovzdaniu korunky k Božiemu milosrdenstvu predchádzalo dojímavé videnie. Bolo to 13. septembra 1935: „Večer, keď som bola vo svojej cele, videla som anjela, vykonávateľa Božieho hnevu. Bol vo svetlom odeve a tvár mu žiarila. Pod nohami mal oblak, z ktorého vychádzali hromy a blesky do jeho rúk a zase z nich vychádzali a až potom sa dotýkali zeme (…) Začala som Boha pokorne prosiť za svet slovami vo svojom vnútri“ (Denníček 474). „Keď som sa tak modlila, videla som anjelovu bezmocnosť. Nemohol vykonať spravodlivý trest za hriechy. S takou vnútornou silou ako vtedy som sa ešte nikdy nemodlila. Slová, ktorými som pokorne prosila Boha, sú nasledovné: ,Večný Otče, obetujem ti telo a krv, dušu i božstvo tvojho najmilšieho Syna a nášho Pána Ježiša Krista za naše hriechy i za hriechy celého sveta. Pre jeho bolestné umučenie maj milosrdenstvo s nami“ (Denníček 475). Na druhý deň jej Pán Ježiš povedal: „Vždy, keď vojdeš do kaplnky, pomodli sa hneď modlitbu, ktorú som ťa včera naučil (…) Táto modlitba je na zmiernenie môjho hnevu“ (Denníček 476). Potom jej presne vysvetlil, ako sa má modliť korunku na ruženci. Dnes sa ju modlíme tým istým spôsobom.
V septembri 1936 Pán Ježiš odovzdal Faustíne prísľuby pre tých, čo sa modlia uvedenú modlitbu: „Modli sa neustále túto korunku, ktorú som ťa naučil. Ktokoľvek sa ju bude modliť, dosiahne v hodine smrti veľké milosrdenstvo. Kňazi ju budú podávať hriešnikom ako poslednú záchranu. Hoci by bol hriešnik najzatvrdlivejší, ak sa len raz pomodlí túto korunku, dosiahne milosti z môjho nekonečného milosrdenstva. Túžim, aby celý svet poznal moje milosrdenstvo. Dušiam, ktoré dôverujú môjmu milosrdenstvu, túžim udeliť nepochopiteľné milosti“ (Denníček 687). Trochu neskôr dodal: „Duše, ktoré sa budú modliť túto korunku, zahrnie moje milosrdenstvo v živote a zvlášť v hodine smrti“ (Denníček 754).
Po krátkom čase Pán Ježiš prosil, aby sa korunku modlila nielen Faustína, ale tiež sestry z jej Kongregácie a ich chovankyne. Faustína sa s tým obrátila na Matku generálnu, tá však mala výhrady, že nemôže zavádzať modlitby, ktoré ešte nie sú cirkevne schválené; pričom sa vyjadrila, že by bolo dobré, aby páter Sopočko vydal brožúrku s korunkou, čo by napomohlo jej šíreniu.
Pán Ježiš naliehal: „Ó, aké veľké milosti udelím dušiam, ktoré sa budú modliť túto korunku. Hlbiny môjho milosrdenstva sa dávajú do pohybu pre tých, ktorí odriekajú túto korunku. Zapíš si tieto slová, dcéra moja. Hovor svetu o mojom milosrdenstve, nech celé ľudstvo pozná moje nepreniknuteľné milosrdenstvo. Je to znamenie posledných časov, po ňom príde deň spravodlivosti. Kým je čas, nech sa utiekajú k prameňu môjho milosrdenstva, nech načierajú krv a vodu, ktorá pre nich vytryskla“ (Denníček 848).
Počas svojho pobytu v sanatóriu v Pradniku sestra Faustína na vlastné oči videla, akú moc má korunka v prípade zomierajúcich ľudí: činili pokánie, prijímali sviatosti, umierali pokojne zmierení s Bohom. Táto modlitba sa dotýkala aj ľudí, ktorí boli ďaleko a ktorých videla len vo vnútornom videní.
Raz, keď sa žialila Pánu Ježišovi, že ho toľko ľudí nepozná, nemiluje a že „letia naslepo do strašnej pekelnej priepasti“, Pán jej povedal: „Keď sa modlíš túto korunku, približuješ ľudstvo ku mne“ (Denníček 929).
Táto modlitba je teda veľkým pokladom a máme veľké šťastie, že ju poznáme, že sa ju modlíme a že ju môžeme odovzdávať aj tým, ktorí ešte nepoznali tento dar Božej lásky.
Hodina milosrdenstva
Jedného dňa, keď Faustína rozjímala o smrti Pána Ježiša na kríži, počula jeho slová: „O tretej hodine pokorne pros moje milosrdenstvo zvlášť pre hriešnikov a aspoň na krátku chvíľu sa zahĺb do môjho umučenia, rozjímaj zvlášť o mojej opustenosti vo chvíli zomierania. Je to hodina veľkého milosrdenstva pre celý svet. Dovolím ti preniknúť do môjho smrteľného smútku. V tejto hodine nič neodmietnem duši, ktorá ma prosí pre moje umučenie“ (Denníček 1320).
Neskôr Pán Ježiš bližšie predstavil, ako má byť slávená táto chvíľa obety, vykúpenia, zadosťučinenia Otcovi, najväčšieho milosrdenstva voči ľuďom, ktorá sa uskutočnila na Veľký piatok o tretej hodine popoludní: „Vždy, keď budeš počuť, ako hodiny odbíjajú tretiu, ponor sa celá do môjho milosrdenstva, zvelebuj a oslavuj ho, vzývaj jeho všemohúcnosť pre celý svet a zvlášť pre úbohých hriešnikov, lebo v tejto chvíli bolo otvorené dokorán pre každú dušu. V tejto hodine vyprosíš všetko pre seba aj pre druhých. Je to hodina, v ktorej sa dostalo milosti celému svetu – milosrdenstvo zvíťazilo nad spravodlivosťou. Dcéra moja, snaž sa v tejto hodine vykonať si krížovú cestu, ak ti to dovolia povinnosti. Ak si nemôžeš vykonať krížovú cestu, tak vojdi aspoň na chvíľu do kaplnky a ucti si moje Srdce, ktoré je plné milosrdenstva v Najsvätejšej sviatosti, a ak nemôžeš vojsť do kaplnky, ponor sa do modlitby tam, kde si, aspoň na krátku chvíľu. Žiadam si úctu k môjmu milosrdenstvu od každého stvorenia, ale najprv od teba, lebo tebe som dal najhlbšie poznať toto tajomstvo“ (Denníček 1572).
Z Ježišových slov vyplýva, že spôsobom úcty v tejto chvíli nemusí byť nevyhnutne modlitba korunky, ale v závislosti od okolností a možností má každý aspoň na chvíľku duchovne prísť ku krížu.
Modlitba v hodine milosrdenstva nie je iba pripomienkou udalosti spred dvetisíc rokov, ale uvedomením si alebo oživením v sebe vedomia, že vykúpenie človeka Božím Synom, zmierenie človeka s Otcom a zadosťučinenie mu za hriechy sveta sa deje neustále a že Božie milosrdenstvo, najhlbšie prejavené smrťou Ježiša Krista na kríži, objíma ľudí všetkých pokolení a čias až do konca sveta. Hodiny, ktoré merajú a odbíjajú náš pozemský čas, až kým neminie a nenastane večnosť, nám majú pripomínať, že Pán Ježiš mysticky umiera vždy tam, kde je človek, a na oltároch sveta sa neustále obetuje Otcovi za hriešne ľudstvo.
Bolo by dobré vnútorne sa sústrediť vtedy hoci len na chvíľku, a s úctou a vďakou pomyslieť na to, že Ježiš zomrel za mňa, aby som ja nezomrel naveky. Ba ešte viac, jeho smrť otvorila prúdy lásky a milosti Najsvätejšej Trojice, ktoré na mňa splývajú od chvíle môjho krstu.
Táto chvíľa uctenia si vrcholného okamihu Božieho milosrdenstva o tretej hodine popoludní, keď Ježiš zomrel, mala by sa stať zvykom každého kresťana. Pán Ježiš prosil o túto chvíľu nielen Faustínu – s touto prosbou sa obracia aj na každého človeka.
Sviatok milosrdenstva
Keď Pán Ježiš poprosil Faustínu, aby bol namaľovaný jeho obraz, 22. februára 1931 po prvýkrát spomenul aj svoju prosbu, aby nedeľa po Veľkej noci bola slávená ako sviatok Božieho milosrdenstva: „Túžim, aby bol ustanovený Sviatok milosrdenstva (…) Chcem, aby obraz, ktorý namaľuješ štetcom, bol slávnostne posvätený prvú nedeľu po Veľkej noci. Táto nedeľa nech je Sviatkom milosrdenstva“ (Denníček 49).
Tento sviatok je ďalším žriedlom milosti a Božieho zmilovania pre ľudí, no – doposiaľ – málo známym a ceneným. Pán Ježiš povedal Faustíne toto: „Zober všetkých hriešnikov z celého sveta a ponor ich do priepasti môjho milosrdenstva. Túžim sa dávať dušiam, túžim po dušiach, dcéra moja. V deň môjho sviatku – na Sviatok milosrdenstva – prejdeš celý svet a budeš privádzať zamdlené duše k prameňu môjho milosrdenstva. Ja ich vyliečim a posilním“ (Denníček 206); „Ten sviatok vyšiel zvnútra môjho milosrdenstva a je potvrdený v hlbinách môjho zľutovania. Dosiahne ho každá duša, ktorá verí a dôveruje môjmu milosrdenstvu“ (Denníček 420).
So Sviatkom milosrdenstva sú spojené najväčšie prísľuby Pána Ježiša: „V tento deň je otvorené vnútro môjho milosrdenstva. Vylievam celé more milostí na duše, ktoré sa priblížia k prameňu môjho milosrdenstva. Ktorá duša pristúpi k svätej spovedi a svätému prijímaniu, dosiahne úplné odpustenie vín a trestov. V tento deň sú otvorené všetky Božie pramene, cez ktoré plynú milosti. Nech sa nebojí priblížiť ku mne žiadna duša, hoci by jej hriechy boli ako šarlát“ (Denníček 699). Možnosť získania úplných odpustkov v tomto dni Pán Ježiš potvrdil ešte raz zjavením v roku 1937.
Kult Božieho milosrdenstva šírený prostredníctvom korunky a obrazu Božieho milosrdenstva má už hlboké korene v kresťanskej duchovnosti našej doby, no Sviatok milosrdenstva nie je ešte dostatočne známy; želanie Pána Ježiša musí byť horlivejšie odovzdávané tým, ktorí ho nepočuli; je to úloha nielen pre dušpastierov, ale pre všetkých ctiteľov Božieho milosrdenstva. Pán Ježiš hovorí s ľútosťou: „Duše hynú napriek môjmu trpkému umučeniu. Dávam im poslednú nádej na záchranu, to je sviatok môjho milosrdenstva. Ak nebudú zvelebovať moje milosrdenstvo, zahynú naveky. Tajomníčka môjho milosrdenstva, píš, hovor dušiam o mojom veľkom milosrdenstve, lebo strašný deň, deň mojej spravodlivosti, je blízko“ (Denníček 965); „Sviatok milosrdenstva vyšiel z môjho vnútra pre potešenie celého sveta“ (Denníček 1517).
Dobrý a verný sluha, ktorý poznal vôľu svojho Pána
Páter Michal Sopočko, spovedník sestry Faustíny, od nej vedel, že Pán Ježiš mu zveril šíriť posolstvo Božieho milosrdenstva v Cirkvi a vo svete. Vizionárka mu vopred povedala, že ho čaká množstvo práce, úsilia a neúspechov, ale nemá v tejto misii ustávať a ani sa nechať znechutiť. Po poslednom stretnutí s Faustínou krátko pred jej smrťou páter Sopočko napísal vo svojom denníku: „Mám neustávať v šírení kultu Božieho milosrdenstva a najmä sa snažiť o zavedenie sviatku na prvú nedeľu po Veľkej noci. Nikdy nemôžem povedať, že som už pre to urobil všetko. Hoci by doľahli tie najväčšie ťažkosti a dokonca by sa zdalo, že sám Boh to nechce, nesmiem prestať. Hoci by som už nemal fyzickú ani morálnu silu, nesmiem prestať. Hĺbka Božieho milosrdenstva je nevyčerpateľná a nestačí nám celý život k jeho oslave.“
O to sa snažil až do úmoru. Už počas vojny napísal knihu o Božom milosrdenstve, ktorú sa podarilo tajne vytlačiť a rozmnožiť v náklade päťsto exemplárov. Keď sa presťahoval do Bialystoku, usiloval sa oduševniť pre tento kult mnohých teológov a dušpastierov. Ale šlo to veľmi ťažko. Sestra Faustína zomrela medzi kláštornými múrmi ako neznáma, tichá rehoľná sestra; jej Denníček (stále iba rukopis) sa dostal ešte len k jej spolusestrám. Modlitby a obrázok Kráľa milosrdenstva nachádzajúce sa v brožúrkach nemali veľkú hodnotu v očiach duchovenstva, pretože pochádzali z vízií všetkým neznámej rehoľníčky. Proti textom modlitieb a myšlienke kultu jednej z Božích vlastností, akou je milosrdenstvo, zaprotestovali hlasy teológov.
Páter Sopočko vo svojom úsilí neustával a našiel podporu u kardinála Augusta Hlonda. No smrť prímasa Hlonda zastavila jeho snahy; jeho nástupca prímas Štefan Wyszynský však na prosbu pátra Sopočka požiadal Svätú stolicu o povolenie kultu a sviatku Božieho milosrdenstva. Silným argumentom boli hlasy a petície veriacich podporujúcich tento kult, ktoré prichádzali nielen z Poľska. Prímas Wyszynský počas svojho pobytu v Ríme roku 1957 osobne odovzdal potrebné dokumenty Kongregácii svätého ofícia a mal dojem, že vec bude pokračovať úspešne.
Páter Sopočko sa neúnavne snažil získať podporu Konferencie biskupov Poľska pre kult Božieho milosrdenstva, obrázkov Kráľa milosrdenstva, uznanie sviatku a pozitívny postoj k Denníčku sestry Faustíny, pričom každý biskup dostal jeden jeho výtlačok. Keď sa ozývali hlasy s námietkou proti kultu obrazu, textom modlitieb atď., páter Sopočko hneď všetko obhájil. Videl totiž, ako sa úcta k Božiemu milosrdenstvu rýchlo šíri, že je blízka ľuďom strápeným vojnou a komunistickým režimom a koľko z nej plynie milostí a Božej slávy.
Božie veci musia prejsť svojou cestou kríža, až tak dosiahnu víťazstvo. To isté bolo aj s úctou k Božiemu milosrdenstvu. 6. marca 1959 Kongregácia svätého ofícia vydala Nariadenie, v ktorom prikázala zastaviť šírenie obrázkov a časopisov šíriacich pobožnosť k Božiemu milosrdenstvu formou, ktorú zanechala sestra Faustína. Prímas Wyszynský dostal okrem toho list od Kongregácie, ktorý obsahoval nariadenia, aby odstránil obrázky Kráľa milosrdenstva, nezavádzal sviatok Božieho milosrdenstva, spolu s upozornením pre pátra Sopočka, aby nedochádzalo viac k šíreniu tohto zjavenia a pobožnosti. Zdalo sa, že causa e finita – vec je ukončená. Páter Sopočko prijal rozhodnutie Svätej stolice so všetkou pokorou, prestal s činnosťou, ale neprestal veriť vo víťazstvo pravdy. Videl skutočný smútok tých, ktorým pobožnosť k Božiemu milosrdenstvu priniesla vieru, vzbudila nádej a rozpálila lásku k Bohu a milosrdenstvo voči blížnemu.
Veľkou útechou pre týchto ľudí bolo otvorenie informačného procesu vo veci blahorečenia sestry Faustíny Kowalskej 21. októbra 1965 arcibiskupom Karolom Wojtylom v Krakove. Počas tohto procesu bola celá dokumentácia doplnená, mnohé veci a nejasnosti boli vysvetlené v prospech toho, o čo sa snažil páter Sopočko. O dva roky neskôr bol diecézny proces oficiálne ukončený a aktá poslané na Kongregáciu pre kauzy svätých v Ríme, kde sa začal proces blahorečenia.
Páter Michal Sopočko sa okrem práce pri procese Božej služobníčky a svojej penitentky, ktorú už za života pokladal za svätú, venoval výučbe v kňazskom seminári v Bialystoku a neskôr pastoračnej a charitatívnej činnosti. Celý čas nosil v srdci želanie Pána Ježiša, aby bol ustanovený sviatok Božieho milosrdenstva, to však patrilo do kompetencie cirkevných predstaviteľov. Úcta k Božiemu milosrdenstvu, obrázky s nápisom Ježišu, dôverujem ti, korunka k Božiemu milosrdenstvu – to všetko sa úspešne šírilo aj do ďalších krajín a na iné kontinenty a tam prinášalo veľké duchovné ovocie.
Páter Sopočko ani v chorobe neustával v hlásaní veľkosti Božieho milosrdenstva, ale zdalo sa mu, že dielo nedokončil. Po ľudsky to tak vyzeralo. Keď zomierala Faustína, odovzdala posolstvo jemu, no on už nemal komu. Zomrel v Bialystoku 15. februára 1975.
Zrno muselo odumrieť. No úroda sa vysypala ako zo zrelého klasu: odvolanie Nariadenia 15. apríla 1978, voľba Karola Wojtylu, veľkého ctiteľa Božieho milosrdenstva a sestry Faustíny, za pápeža dňa 16. októbra toho istého roku, jeho encyklika Dives in misericordia v roku 1980, blahorečenie sestry Faustíny v roku 1993 a jej svätorečenie v roku 2000. Páter Michal Sopočko vyhlásený za Božieho služobníka v roku 1993, blahoslavený 28. septembra 2008.
„Celé 20. storočie,“ povedal Ján Pavol II., „bolo poznačené zvláštnym konaním Boha Otca, ktorý je ,bohatý na milosrdenstvo‘“ (Pamäť a identita). Toto milosrdenstvo sa prejavovalo s veľkou silou a bolo veľkou útechou pre Boží ľud po celú dobu veľkého zápasu medzi dobrom a zlom, ktorého sme svedkami. Blahoslavený Michal nám hovorí slová útechy a povzbudenia: „Božia vôľa sa splní v celom svojom rozsahu a nijaké sily sveta ani temných duchov nemôžu narušiť Božie plány“ (list Faustíne z roku 1936).
Zdroje: P. Henryk Ciereszko: Život a dielo pátra Michala Sopočka, Krakov 2006, Ján Grzegorczyk: Deravé kanoe, Poznaň 2006.