Pán Ježiš svojou smrťou na kríži ukázal, ako veľmi miluje každého človeka. Je to on, ktorý nás upriamuje milovať blížneho, a ak je to potrebné, aj hrdinsky. Svedčia o tom mimoriadne príklady ľudí, ktorí položili svoj život, aby zachránili iných.
Azda najznámejší je hrdinský postoj svätého Maximiliána Kolbeho, stojí za to však uviesť aj iné, aj keď možno o niečo menej známe príbehy o položení života za blížneho. V tomto smere bolo v dejinách ľudstva zvláštnym obdobím 20. storočie, nie bezdôvodne nazývané dobou mučeníkov. Historici uvádzajú, že v tomto storočí zomrelo pre lásku k Bohu a blížnemu a za obranu viery viac mučeníkov ako vo všetkých ostatných 19 storočiach.
Zomrel za brata
Počas náboženského prenasledovania, ktoré prebiehalo počas španielskej občianskej vojny, došlo k mimoriadnej udalosti.
Alberto Meléndez bol štvrtým z desiatich detí Pabla Meléndeza Gonzala, slávneho valencijského právnika, dobrého katolíka a člena Katolíckej akcie. Keď vypukla vojna, Alberto mal 27 rokov. Bol bakalárom a čerstvým absolventom práva. V septembri 1936 zaklopali na dvere jeho domu vo Valencii milicionári z „červeného“ ľudového frontu. Prišli zatknúť otca rodiny Pabla a jeho najstaršieho syna rovnakého mena. Pablo mladší bol v tom čase už ženatý a mal dve deti. Mladší Alberto, ktorý ho chcel zachrániť, sa vydával za neho. Spolu s otcom boli teda zatknutí a obaja boli prevezení do väzenia vo Valencii. V cele boli aj ich priatelia. Alberto, ktorý nechcel, aby zámena vyšla najavo, ich požiadal, aby ho volali menom jeho staršieho brata.
Pablo starší a Alberto boli zastrelení ráno 24. septembra 1936. Ich mŕtve telá boli vyhodené na cestu vedúcu do Castellaru. Otec a syn, ktorých identifikovala jedna z Albertových sestier, boli pochovaní na Všeobecnom cintoríne vo Valencii.
Mladý Alberto bol medzi 91 španielskymi mučeníkmi (66 diecéznych kňazov, 8 rehoľníkov a 17 laikov), ktorí boli zavraždení z nenávisti k viere v 30. rokoch 20. storočia. Nedávno bola ukončená diecézna etapa ich beatifikačného procesu. Celkovo si Španieli z tohto najtragickejšieho obdobia v dejinách krajiny pamätajú už 2 069 svätých a blahoslavených mučeníkov.
Nevestu milovala ako vlastnú dcéru
Marianna Biernacka, rodená Czokało, sa narodila v roku 1888 v meste Lipsk na severovýchode Poľska. Keď mala 20 rokov, vydala sa za Ludwika Biernackého. Manželia mali šesť detí. Žiaľ, štyri z nich zomreli krátko po narodení. Pre Mariannu a Ludwika to bola určite veľká rana. Dospelosti sa dožila len dcéra Leokadia a syn Stanisław. Biernackí živili svoju rodinu prácou na 20-hektárovej farme. Po manželovej smrti Marianna zostala bývať so synom, a keď sa oženil, prijala pod svoju strechu aj nevestu Annu. Svoj každodenný život zdieľala s mladým párom, pričom prejavila záujem, láskavosť a materinskú lásku k nim a ich potomstvu. Marianna sa k svojej neveste správala ako k vlastnej dcére, zdieľala s ňou útrapy práce na poli, spoločne spievali Hodinky a tešili sa z narodenia prvého dieťaťa – Gene.
Začiatkom júla 1943 došlo k hromadnému zatýkaniu obyvateľov Lipska a okolia, ktoré bolo odvetou Nemcov za zabitie nemeckého vojaka. Na zozname ľudí, ktorí mali byť zatknutí, bol Mariannin syn a jeho manželka, ktorá bola vtedy v požehnanom stave. Ráno 1. júla vošiel do domu Biernackých ozbrojený nemecký vojak a prikázal Anne a Stanisławovi opustiť byt. Keď to Marianna videla, bez váhania padla k nohám esesáka a prosila ho, aby ju nechal zomrieť namiesto nevesty. Nemec s Marianniným návrhom súhlasil. Čoskoro ženu spolu so synom a ďalšími zatknutými ženami previezli do väznice v Grodne (dnešné Bielorusko). Marianniným posledným želaním bolo držať v ruke ruženec, v čom jej bolo vyhovené. Trinásteho júla 1943 ju spolu so 49 obyvateľmi Lipska Nemci zastrelili neďaleko Naumovíc pri Grodne.
Marianna zomrela 55-ročná. Nikto ju nenútil urobiť také hrdinské rozhodnutie. Mohla byť pasívna. Mohla by obetovať svoj život, aby zachránila svojho syna. Marianna sa však ponúkla za nevestu. Zachránila ju aj očakávané dieťa. Urobila to z hrdinskej lásky k inej ľudskej bytosti. So všetkým presvedčením možno hovoriť o jej veľkej obete a mučeníctve. Zároveň prejavila veľkú úctu k nenarodenému dieťaťu, ale tiež jej záležalo na tom, aby jej vtedy dvojročná vnučka mohla mať aj mamu. Mariannina obeta nebola zbytočná. Anna porodila dieťa, prežila vojnu, mala vnúčatá a pravnúčatá a dožila sa 98 rokov!
Obyvatelia Lipska a okolia potvrdzujú, že Marianna išla príkladom v rodinnom aj farskom živote. Vyznačovala sa skromnosťou, jednoduchosťou a pokorou srdca. Jej hrdinský čin vyzdvihuje najmä miestne obyvateľstvo, ktoré Biernackej obetu prirovnáva k mučeníckej smrti svätého Maximilián Kolbeho. Mučeníčka z Lipska je patrónkou neviest, zaťov a nenarodeného života.
Dňa 13. júna 1999 pápež Ján Pavol II. povýšil Mariannu Biernackú na oltár. Marianna je jednou spomedzi 108 blahoslavených poľských mučeníkov zavraždených počas druhej svetovej vojny.
Položiť život za svojich priateľov
Vyššie uvedené príklady mučeníkov sa týkali ľudí, ktorí obetovali život za ľudí zo svojej blízkej rodiny. To nijako nezmenšuje rozsah ich mučeníctva a veľkosť obety, no ešte pôsobivejšie je svedectvo poľskej rodiny Ulmovcov, ktorá sa počas druhej svetovej vojny nezištne rozhodla zachrániť pred vyhladením členov niekoľkých židovských rodín. Tento postoj je o to zarážajúcejší, že Poľsko bolo v tom čase jedinou krajinou okupovanou Nemcami, kde aj za najmenšiu pomoc Židom hrozili vysoké tresty. Ich skrývanie sa trestalo rozsudkom smrti pre celú poľskú rodinu. Ulmovci si túto hrozbu plne uvedomovali.
Jozef Ulma sa narodil v roku 1900 v Markowej v chudobnej vidieckej rodine. Vyštudoval poľnohospodársku školu s vyznamenaním. Bol nielen vynikajúcim študentom, ale vynikal aj medzi dedinčanmi. Mal veľa záujmov a realizoval technické novinky. Bol spoločensky aktívnym človekom (okrem iných bol členom Združenia katolíckej mládeže). Podporoval záhradníctvo a pestovanie zeleniny. Venoval sa aj včelárstvu a viazaniu kníh. Sám si zostrojil fotoaparát, vďaka ktorému sa mohol venovať svojej najväčšej vášni. Ako 35-ročný sa oženil s o 12 rokov mladšou Viktóriou Niemczakovou. Manželia mali šesť detí. Vypuknutie druhej svetovej vojny spôsobilo, že názory a viera Ulmovcov boli podrobené skúške, z ktorej vyšli víťazne.
Každodenná modlitba, čítanie Svätého písma, ako aj účasť na bohoslužbách v súlade s liturgickým kalendárom a tradičným životom poľského vidieka mali veľký vplyv na život rodiny Ulmovcov. Nový rok začínali modlitbou, zúčastňovali sa na pôstnych bohoslužbách a zbožne prežívali Veľký týždeň. Zúčastňovali sa májových pobožností a procesií v oktáve sviatku Božieho tela. Ďakovali za úrodu a niesli žatevné vence, aby si vyprosili ďalšie požehnania. Požehnali semienko novej sejby, modlievali sa ruženec a pravidelne sa spovedali. Každý deň začínali modlitbou a spievaním Hodiniek. „To všetko budovalo spiritualitu manželstva a zahŕňalo rozhodnutia, ktoré svedčili o hlbokej viere Jozefa a Viktórie. Ich systém hodnôt, vnútorný život, […] každodenný postoj vyplýval striktne z katolíckej viery. Obaja vyrastali vo veriacich rodinách. Ako dospievali, sami sa zapájali do náboženského života farnosti a markovského spoločenstva a potom sa už ako manželia denne modlili a pravidelne zúčastňovali na bohoslužbách“ (E. Nowak, Rodzina Ulmów w literaturze).
Hoci mal Jozef veľkú rodinu a zarábal skromne, s manželkou sa rozhodli zapojiť do pomoci vyhladzovaným Židom. Pravdepodobne v druhej polovici roku 1942 prijal osem židovských utečencov z rodín Goldmanovcov (nazývaných „Szall“), Grünfeldovcov a Didnerovcov. Okrem toho pomáhal ďalšej židovskej rodine kopať zemľanku v neďalekom lese a potom zásoboval jej obyvateľov potravinami a inými potrebami. Po nejakom čase úkryt v zemi objavili Nemci a Židov, ktorí sa tam schovávali, zavraždili. Informácia, že Ulmovci pomáhali utečencom, sa vtedy k Nemcom nedostala. Zvyšných osem Židov sa ukrývalo na farme Ulmovcov do jari 1944. Rodinu Ulmovcov udal Ukrajinec, ktorý predtým arizoval majetok Židov a chcel sa zbaviť jeho právoplatných vlastníkov.
Ráno pred svitaním 24. marca 1944 vtrhli nemeckí žandári do domu Ulmovcov a začali masaker. Najprv zavraždili ukrývajúcich sa Židov, potom vyviedli z domu celú rodinu Ulmovcov vrátane Viktórie, ktorá bola v požehnanom stave, a zastrelili ich. Najstaršia Stasia mala osem rokov a najmladšia Marysia jeden a pol roka. Je pravdepodobné, že Viktória počas popravy porodila. Svedok exhumácie neskôr vypovedal, že po vykopaní mŕtvoly videl hlavu a hrudník novorodenca.
Po skončení masakry začali nemeckí žandári rabovať farmu Ulmovcov. Svedkovia uviedli, že lup bol taký veľký, že Nemci potrebovali až šesť vozov, aby pojali všetky zhabané veci. Brali to, čo sa im zdalo cenné, a ignorovali to, čo podľa nich nemalo žiadnu hodnotu alebo bolo zbytočné. Na mieste tak zanechali knihu Ulmovho Nového zákona… Táto kniha zostala nemým svedkom ich duchovného života a mučeníctva. Vidno na nej, že bola používaná. Obsahuje osobné poznámky a najúžasnejšie je podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi podčiarknuté červenou fixkou, na okraj ktorého niekto napísal veľkými písmenami slovo: „ÁNO!“ Nie nadarmo sa dnes rodine Ulmovcov hovorí „Samaritáni z Markowej“. Niet pochýb o tom, že pri rozhodovaní o pomoci Židom sa Ulmovci riadili čisto kresťanskými motívmi a evanjeliovou láskou k blížnemu. Pápež František 17. decembra 2022 schválil dekrét o mučeníctve rodiny Ulmovcov, ktorý otvára cestu k ich blížiacemu sa blahorečeniu.
Takých rodín ako Ulmovci bolo počas vojny viac. Súčasné odhady počtu Poliakov, ktorí v tom čase poskytli úkryt Židom, sa pohybujú od 160 000 do 360 000 (z toho asi 1 500 zavraždených). Je vhodné dodať, že do nepriamej pomoci vyhladzovaným Židom mohlo byť zapojených okolo milióna Poliakov.
Byť dedičom večného života
Ježiš vo svojom prejave na rozlúčku povedal, že „nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí život za svojich priateľov“ (Jn 15, 13). Uvedení mučeníci dosiahli tento najvyšší stupeň kresťanskej lásky.
Boh má s každým človekom iný plán. Nevyžaduje od všetkých, aby kráčali po ceste mučeníctva či robili veľké a hrdinské skutky ako tí blahoslavení a svätí, ktorí položili život za záchranu iných. Ich príklad lásky k Bohu a blížnemu však má posilniť našu vieru a byť pre nás ukazovateľom toho, akými hodnotami sa v živote riadiť. Je tiež dôkazom sily Božej milosti, ktorá umožňuje človeku konať takéto hrdinské činy. Lebo sám od seba by človek nebol schopný takého najvyššieho aktu lásky („Bezo mňa nemôžete nič urobiť“ – Jn 15, 5).
Boh rešpektuje našu slobodnú vôľu a chce, aby sme v slobode dozreli k plnosti lásky. Ukazuje nám cestu k svätosti, ktorá spočíva vo vernosti v maličkostiach: „Kto je verný v najmenšom, je verný aj vo veľkom“ (Lk 16, 10). Z horlivosti v malých veciach vznikajú veľké činy. Pán Boh chce, aby sme mu boli verní, plnili svoje povolanie s láskou, plnili každodenné povinnosti, každý deň prekonávali znechutenie či odpor k druhým ľuďom, podávali pomocnú ruku a pestovali vnímavosť k potrebám blížnych. Po smrti budeme súdení z lásky – čistej a nezištnej. Pán Boh nám prikazuje milovať sa navzájom, milovať nielen priateľov, ale aj nepriateľov, prinášať pokoj a zmierovať sporiace sa strany, byť milosrdní a čo je nesmierne dôležité, vždy každému odpúšťať: „Nové prikázanie dávam, aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás. […] Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať“ (Jn 13, 34 – 35); „Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!“ (Mk 12, 31); „Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú“ (Mt 5, 44); „Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo. Blahoslavení tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi“ (Mt 5, 7. 9); „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“ (Mt 25, 40).
Páči sa vám obsah článkov na našej stránke?
Podpor nás!