Kto uverí, bude spasený (Mk 16, 16)

Zmŕtvychvstanie Ježiša Krista je objektívna historická udalosť, ktorá sa udiala v konkrétnom čase a na konkrétnom mieste. Všetky pokusy spochybniť ju sú ideologickou špekuláciou, ktorá nemá nijaký reálny základ.

Ježišovo zmŕtvychvstanie sa týka každého z nás, pretože dáva definitívny zmysel nášmu životu, utrpeniu a smrti. Ježiš nás svojím zmŕtvychvstaním oslobodil a už nie sme otrokmi diabla, hriechu a smrti. Každému z nás dáva zadarmo radosť večného života v nebi bez toho, aby sme si ju museli nejako zaslúžiť. Ale túto radosť budeme môcť prežívať len vtedy, ak odmietneme hriech, ak sa s vierou a dôverou privinieme k Zmŕtvychvstalému a podriadime mu celý svoj život.

Prečo uverili?

Ježiš zomrel ako odsúdenec na kríži. Bol to najpotupnejší druh smrti. Ukrižovali ho neďaleko najrušnejšej jeruzalemskej mestskej brány, v prípravný deň pred Veľkou nocou, keď do mesta prichádzalo najviac pútnikov. Židia považovali každého odsúdenca pribitého na drevo kríža za človeka prekliateho Bohom.

Prečo nábožní Židia uverili v zmŕtvychvstanie Ježiša, putovného učiteľa a kazateľa, ktorý bol odsúdený na najpotupnejšiu smrť ukrižovaním? Ba čo viac, títo nábožní Židia uverili, že zmŕtvychvstalý Ježiš je pravý Boh. Prečo uverili v Ježišovo zmŕtvychvstanie a božstvo, ak takéto tvrdenie bolo pre Židov najväčším rúhaním (porov. Mk 2, 6 – 7)? Práve títo nábožní Židia začali s neslýchanou odvahou hlásať, že Ježiš vstal z mŕtvych a že je pravý Boh, a za obhajovanie tejto pravdy podstúpili mučenícku smrť. Uverili v niečo, čo bolo pre nich, ako vyznávačov jediného Boha Jahve, najväčšou urážkou a rúhaním. Ako sa to mohlo stať?

Jediným vysvetlením tejto obdivuhodnej premeny je mimoriadne silná udalosť, akou bolo Kristovo zmŕtvychvstanie. Ježiš, ktorý po hroznom utrpení zomrel na kríži, ktorého pochovali, na tretí deň vstal z mŕtvych a potom sa stretával so svojimi učeníkmi, prichádzal k nim aj cez zamknuté dvere, dával im posledné rady a odporúčania a jedol s nimi. Apoštoli a učeníci nadobudli istotu, že Ježiš vstal z mŕtvych a že je Boh. Práve vtedy, keď sa zdalo, že Ježiš je definitívne porazený, on sám im prináša radostnú istotu viery, že vstal z mŕtvych – a na tomto základe viery vyrástla Cirkev. V krátkom čase sa na území celej Rímskej ríše začalo s neuveriteľnou silou šíriť kresťanstvo, a to aj napriek ustavičnému a krutému prenasledovaniu. Ježišovi apoštoli a učeníci sa aj napriek prenasledovaniu rozhodli radšej zomrieť, než poprieť pravdu o Pánovom zmŕtvychvstaní.

Môžeme azda neveriť takýmto svedkom, ktorí obetovali svoj život za pravdu, ktorú hlásali? Takouto neochvejnou vierou v Kristovo zmŕtvychvstanie sa vyznačovali Ježišovi apoštoli a učeníci. Takáto viera sa odovzdávala z pokolenia na pokolenie v spoločenstve Cirkvi, pretrvala do našich čias a stále trvá aj napriek tomu, že v priebehu dejín sa zrútili mocné civilizácie a kráľovstvá.

Úplná novota

Pravda o Ježišovom zmŕtvychvstaní bola úplnou novotou nielen pre židovské náboženstvo, ale aj pre všetky iné náboženstvá. Neexistujú nijaké mimokresťanské texty, ktoré by hovorili o nejakom bohu, ktorý sa stal človekom a ktorý ako človek zomrel a vstal z mŕtvych.

Aby sme si ešte lepšie uvedomili výnimočnosť faktu, že nábožní Židia ako prví uverili v Kristovo zmŕtvychvstanie, musíme pripomenúť, čo o Mesiášovi a o jeho zmŕtvychvstaní hovorí judaizmus. Všetci významní biblisti, medzi nimi aj David Flusser, najväčší izraelský znalec dejín obdobia druhej svetovej vojny, zdôrazňujú, že v Ježišovej dobe v celom judaizme neexistoval ani jeden teologický prúd, ktorý by tvrdil, že Mesiáš bude musieť zomrieť a vstať z mŕtvych. Nikto z vyvoleného národa neočakával, že Mesiáš bude trpieť, bude zabitý a že potom vstane z mŕtvych. A už vôbec nikto nepripúšťal, že to bude smrť na kríži. Židia očakávali, že na konci ľudských dejín dôjde k zmŕtvychvstaniu tiel všetkých zosnulých, po ktorom bude posledný súd. Takisto nesmieme zabúdať, že idea čisto duchovného zmŕtvychvstania (zmŕtvychvstania bez tela) bola pre Židov nezmyselná a vnútorne si odporujúca. Na to, aby sa nejaký Žid presvedčil a potom hovoril o zmŕtvychvstaní, musel najprv vidieť vzkriesené telo, ba dotknúť sa ho, aby sa svojimi zmyslami uistil o tom, že toto telo skutočne existuje. Preto svätý Tomáš povedal ostatným apoštolom: „Ak neuvidím na jeho rukách stopy po klincoch a nevložím svoj prst do rán po klincoch a nevložím svoju ruku do jeho boku, neuverím“ (Jn 20, 25).

Zato pre ľudí, ktorí pochádzali z gréckej kultúry, bola idea zmŕtvychvstania tiel úplne absurdná a nezmyselná. Pre Grékov nemalo telo nijaký význam; za nesmrteľnú považovali len dušu, ktorá sa vo chvíli smrti oslobodzuje z väzenia tela. Práve preto v Aténach svätého Pavla vysmiali a považovali ho za nevzdelanca, keď začal Grékom hovoriť, že Kristus vstal z mŕtvych ako pravý Boh a pravý človek (porov. Sk 17, 18n). Tvrdenie, že Kristus zomrel a vstal z mŕtvych, bolo úplnou novotou; pre Židov bolo „pohoršením“ a pre pohanov „bláznovstvom“.

Historickosť zmŕtvychvstania

Profesor Jacques Perret, vedúci Katedry rímskych dejín na Sorbone, medzinárodne uznávaný historik, použil vedecké kritéria výskumu historických textov na zhodnotenie opisov Kristovho zmŕtvychvstania v Novom zákone. Výsledky svojich úvah a výskumu uverejnil v knihe Ressuscité: approche historique (FAC Editions, 1984). V závere tejto knihy autor tvrdí, že historický výskum jednoznačne potvrdzuje, že evanjelisti podávajú správu o zásadnej pravde – o Kristovom zmŕtvychvstaní. Ak niekto odmieta vieru v Kristovo zmŕtvychvstanie, nemá nijaký dôvod na to, aby to robil z historických dôvodov. Vedec, ktorý úprimne hľadá pravdu a ktorý využíva najnovšie metódy historického výskumu, skúma biblické texty o Ježišovom zmŕtvychvstaní, dôjde k logickému záveru, že tieto texty hovoria o objektívnej historickej skutočnosti. Profesor J. Perret zdôrazňuje, že popieranie hodnovernosti toho, čo nachádzame v Novom zákone o Ježišovom zmŕtvychvstaní, je záverom plynúcim z obyčajnej nevzdelanosti alebo ideologických predsudkov, ale nie výsledkom vedeckého výskumu.

Profesor Perret kritizuje niektorých súčasných liberálnych biblistov, ktorí tvrdia, že nie je možné skúmať historickosť zmŕtvychvstania, pretože sa udialo bez svedkov. Títo biblisti zároveň hovoria, že texty Svätého písma o zmŕtvychvstaní nie sú dôveryhodné, pretože ich napísali veriaci ľudia. Vedeckú hodnotu takýchto úvah hodnotí prof. Perret nasledovne: „Keby nejaký historik, ktorý sa venuje staroveku, použil pri svojom vedeckom výskume metódy, aké používajú niektorí biblisti, ktorí tvrdia, že texty evanjelií nie sú hodnoverné, určite by sa stal predmetom výsmechu zo strany svojich kolegov.“

Skutočnosť, že zmŕtvychvstanie sa odohralo bez svedkov, nás neoprávňuje tvrdiť, že táto udalosť nie je historická. Zmŕtvychvstalý Kristus sa zjavil konkrétnym ľuďom, na konkrétnom mieste a v konkrétnom čase. Ak poznáme dôsledky, môžeme sa dopracovať k príčine. Tvrdiť, že evanjeliové texty nie sú dôveryhodné preto, lebo ich napísali veriaci ľudia, je úplne absurdné. Profesor Perret si myslí, že by nebolo možné spísať nijaké dejiny, ak by sme odmietli všetkých autorov, ktorí sa nejakým spôsobom na opisovanej udalosti podieľali.

Profesor Perret píše, že stretnutia so zmŕtvychvstalým Kristom sú v Novom zákone opisované ako udalosti, ktoré svedkovia vnímajú svojimi zmyslami, a nie ako ovocie svojej viery. Zmŕtvychvstalého Krista vidí dokonca aj neveriaci prenasledovateľ kresťanov, Šavol, ktorý sa pod vplyvom stretnutia so zmŕtvychvstalým Pánom hneď obrátil. Apoštoli a učeníci, ktorí si najskôr nepripúšťali ani len myšlienku na to, že by Ježiš mohol vstať z mŕtvych, ho vidia, rozprávajú sa s ním a jedia s ním. Práve vďaka tomu sa presviedčajú, že Ježiš skutočne vstal z mŕtvych. Podobne aj apoštol Tomáš neverí rozprávaniu apoštolov, ktorí tvrdia, že Ježiš vstal z mŕtvych. Presvedčí ho až osobné stretnutie s Kristom, ktoré v ňom prelomí múr nevery. Toto všetko svedčí o tom, že zjavenia Zmŕtvychvstalého boli objektívne, zmyslami vnímateľné udalosti.

Zmŕtvychvstanie má plne transcendentálny rozmer, ale zároveň má aj skúsenostný a historický rozmer, ktorý nesmieme obchádzať ani popierať. Viera v zmŕtvychvstanie skutočne presahuje ľudský rozum, ale je založená na konkrétnych faktoch a neodporuje rozumu, ako napríklad viera tých, ktorí tvrdia, že Boh neexistuje a že život vznikol sám od seba. Viera tých, ktorí napriek ľudskej logike veria v teóriu samočinného vzniku života ako dôsledku náhody a nevyhnutnosti a v teóriu jeho slepej evolúcie, je naozaj veľká a naivná.

Už v 2. storočí Celsus, pohan bojujúci proti kresťanstvu, tvrdil, že hlavným zdrojom informácii o Ježišovom zmŕtvychvstaní bola hysterická žena (Magdaléna). Argumenty proti Ježišovmu zmŕtvychvstaniu, ktoré použil Celsus, sa zhodujú s tézami niektorých „vedcov“ 19. a 20. storočia, podľa ktorých boli zjavenia zmŕtvychvstalého Krista výsledkom halucinácií alebo subjektívnych túžob a podvodov jeho učeníkov. Podľa neveriacich ľudí bolo Ježišovo zmŕtvychvstanie „subjektívnou“ udalosťou, ktorá sa odohrala v psychike ľudí spojených s Ježišom. Je zjavné, že argumenty ľudí bojujúcich proti viere v zmŕtvychvstanie sú vždy rovnaké. Nie sú to nové teórie, sformulované na základe čestného vedeckého výskumu, ale sú to neopodstatnené nezmysly, ktoré existovali už v počiatkoch kresťanstva, zrodili sa v hlavách neprajných ľudí a vyskytujú sa aj dnes v pseudovedeckej forme.

Ľudia, ktorí úprimne hľadajú pravdu, ktorí nie sú zaujatí ani nemajú ideologické predsudky, zisťujú, že Ježišovo zmŕtvychvstanie je objektívna udalosť, ktorá sa odohrala na konkrétnom mieste a v konkrétnom čase. Nikto nebol pri Ježišovom zmŕtvychvstaní, ale sú svedkovia jeho dôsledkov, ktorí videli prázdny hrob, neporušené pohrebné plátno (na ktorom Ježiš zanechal obraz svojho tela) a mnoho ráz sa streli so Zmŕtvychvstalým, rozprávali sa s ním a jedli s ním.

Hodnovernosť správ o zmŕtvychvstaní

Podľa najnovšieho výskumu vedcov zaoberajúcich sa Bibliou, medzi inými Jeana Carmignaca, Johna A. T. Robinsona, Claude’a Tresmontanta a Paola Sacchiho, všetko poukazuje na to, že synoptické evanjeliá (sv. Matúša, Lukáša a Marka) boli napísané po aramejsky alebo po hebrejsky v čase, keď sa kresťanstvo nachádzalo ešte v hraniciach Izraela. Z toho vyplýva, že zredigovanie synoptických evanjelií sa uskutočnilo v období, ktoré nepresiahlo dobu 20 rokov po otriasajúcich udalostiach Kristovho umučenia, smrti a zmŕtvychvstania. Evanjeliové opisy sú v najvyššej miere hodnoverné; uvádzajú tak historické fakty, ako aj posolstvo o spáse. Keď sa kresťanstvo začalo šíriť v Stredomorí, bolo nutné evanjeliá preložiť do gréčtiny. Takže máme evanjeliové texty, ktoré pochádzajú približne z roku 50. Treba podotknúť, že kňaz a profesor José O’Callaghan zistil, že kúsok papyrusu z Kumránskej jaskyne (opustenej pred rokom 68) obsahuje úryvok slov z Evanjelia podľa Marka. Je to dodatočné archeo-logické potvrdenie toho, že posolstvo o Ježišovom zmŕtvychvstaní sa verejne hlásalo s veľkým nadšením, radosťou a odvahou v Jeruzaleme aj v celom Izraeli hneď po Kristovej smrti a zmŕtvychvstaní. Vtedy ešte vládli tí všetci, ktorí odsúdili a ukrižovali Ježiša: Pilát, rímsky miestodržiteľ Judey, veľrada a veľkňaz Jozef Kajfáš a jeho svokor Annáš.

Ježiša odsúdili na smrť ukrižovaním za rúhanie, pretože, hoci bol človek, pokladal sa za Boha (porov. Mt 26, 65 – 66). Za ešte väčšie rúhanie považovala veľrada hlásanie, že Ježiš vstal z mŕtvych a že je pravý Boh. Práve preto bol ukameňovaný Štefan, prvý kresťanský mučeník, a neskôr boli umučení aj apoštol Jakub a ďalší apoštoli. Keby zmŕtvychvstanie nebolo objektívny fakt, veľrada a rímska vrchnosť by mohla veľmi ľahko vysmiať hlásateľov tejto pravdy a ukázať im Ježišove telesné pozostatky (ktoré však neexistovali). Nakoľko Ježišov hrob bol prázdny, nemohli to urobiť.

Viera v zmŕtvychvstanie a v božstvo Ježiša Krista sa zrodila len preto, lebo Ježiš sa po svojom zmŕtvychvstaní zjavoval a dokazoval, že žije.

Nikto na vlastné oči nevidel, ako Ježiš vstal z mŕtvych, a preto sa v knihách Nového zákona táto udalosť neopisuje. V evanjeliách nie je zachytené nijaké fantazírovanie, ale opisujú sa tam skutočné fakty a udalosti. Autori Nového zákona opisujú udalosti spojené s Ježišovým zmŕtvychvstaním mimoriadne objektívnym spôsobom, zhodným s pravdou. Tieto opisy sa navzájom dopĺňajú a neodporujú si. Zo správ evanjelistov sa dozvedáme, že ženy navštívili Ježišov hrob trikrát. Pri prvej návšteve (v Evanjeliu sv. Matúša a sv. Marka) sa hovorí o tom, že sa zjavil jeden anjel, a Mária, Jakubova matka, a Salome sa rozhodli, že nikomu nič nepovedia (Mk 16, 8). Pri druhej návšteve, opísanej v Evanjeliu sv. Jána, sa Márii Magdaléne zjavujú dvaja anjeli a ona informuje apoštolov Petra a Jána, že hrob je prázdny (Jn 20, 1). Zato pri tretej návšteve niekoľkých žien pri hrobe, opísanej v Evanjeliu sv. Lukáša, sa hovorí, že sa im v prázdnom hrobe zjavili dvaja anjeli a že ony sa „vrátili od hrobu a toto všetko zvestovali Jedenástim i všetkým ostatným“ (Lk 24, 9).

Ježiš odkazuje apoštolom a učeníkom, aby sa s ním išli stretnúť do Galiley, ale to mu nebráni v tom, aby sa im najskôr zjavil v Jeruzaleme. Tri ženy išli k hrobu ešte za noci a ďalšie sa tam vybrali až po východe slnka. Peter a Ján videli v hrobe neporušené pohrebné plachty, v ktorých už nebolo Ježišovo telo, čo ich jednoznačne presvedčilo o Ježišovom zmŕtvychvstaní. Petra prekvapilo to, čo uvidel, a Ján hneď uveril, že Ježiš vstal z mŕtvych. Evanjeliové správy o zmŕtvychvstaní sú založené na historických faktoch.

Spoločenstvo Katolíckej cirkvi začalo existovať súčasne s ohlasovaním posolstva o Kristovom zmŕtvychvstaní: „Tohto Ježiša Boh vzkriesil a my všetci sme toho svedkami“ (Sk 2, 32). Hlásanie tohto posolstva je najdôležitejšou úlohou Cirkvi. Historický fakt Ježišovho zmŕtvychvstania je najdôležitejšie znamenie, ktoré dokazuje, že on je náš Spasiteľ, pravý Boh, ktorý sa stal skutočným človekom, zomrel a vstal z mŕtvych pre nás a pre našu spásu.

Nebuď neveriaci

Po Ježišovej potupnej smrti na kríži boli apoštoli a učeníci úplne sklamaní, znechutení, podvedení a presvedčení, že všetko sa skončilo.

Ježiš vstal z mŕtvych vo svojom skutočnom tele, ktoré bolo tri dni v hrobe. Keď sa po svojom zmŕtvychvstaní zjavoval v oslávenom, zbožstvenom tele, ktoré už nepodliehalo fyzikálnym zákonitostiam, apoštoli a učeníci ho vnímali svojimi zmyslami zraku, sluchu a hmatu. Ježiš svojim učeníkom „poskytol mnoho dôkazov, že žije, keď sa im štyridsať dní [po svojom zmŕtvychvstaní] zjavoval a hovoril o Božom kráľovstve“ (Sk 1, 3).

Zmŕtvychvstalý Ježiš učí svojich apoštolov a učeníkov, dáva im posledné príkazy, stoluje s nimi. Nadväzuje s nimi osobný kontakt, aby mohli svojimi zmyslami zakúsiť, že on nie je „prízrak“, ale sám Pán vo svojom oslávenom tele.

Keď sa Ježiš zjavil apoštolom, „zastal uprostred nich a povedal im: ,Pokoj vám.‘ Zmätení a naľakaní si mysleli, že vidia ducha. On im povedal: ,Čo sa ľakáte a prečo vám srdcia zachvacujú také myšlienky? Pozrite na moje ruky a nohy, že som to ja! Dotknite sa ma a presvedčte sa! Veď duch nemá mäso a kosti – a vidíte; že ja mám.‘ Ako to povedal, ukázal im ruky a nohy. A keď tomu stále od veľkej radosti nemohli uveriť a len sa divili, povedal im: ,Máte tu niečo na jedenie?‘ Oni mu podali kúsok pečenej ryby. I vzal si a jedol pred nimi“ (Lk 24, 36 – 43). Podobne Ježiš víťazí aj nad neverou apoštola Tomáša: „Vlož sem prst a pozri moje ruky! Vystri ruku a vlož ju do môjho boku! A nebuď neveriaci ale veriaci!“ (Jn 20, 27).

Prostredníctvom fyzického kontaktu sa apoštoli presvedčili, že Ježiš vstal z mŕtvych v tom istom tele, v ktorom bol ukrižovaný a pochovaný. V priebehu 40 dní sa mnoho ráz osobne stretli so zmŕtvychvstalým Kristom. Takto nadobudli istotu, že on skutočne žije v oslávenom tele, ktoré už nepodlieha fyzickým obmedzeniam. Zmŕtvychvstalý Ježiš sa mohol zjavovať a miznúť, mohol vojsť do večeradla aj cez zatvorené dvere.

Viera v zmŕtvychvstanie sa zrodila a posilnila vďaka tomu, že Ježiš sa stretával s učeníkmi a zjavoval sa im s veľkou jednoduchosťou a bez triumfalizmu. Apoštoli mohli spoznať jeho hlas, vlasy, črty tváre, ruky aj bok – na ktorých boli rany po ukrižovaní – a mohli prežiť radosť z definitívneho víťazstva nad smrťou, hriechom a diablom.

Zmŕtvychvstalý Kristus je stále prítomný vo svojej Cirkvi, vo sviatosti pokánia odpúšťa všetky hriechy, v Eucharistii nám dáva liek nesmrteľnosti, protilátku na smrť. Uzdravuje všetky citové zranenia, oslobodzuje zo všetkých závislostí – ale treba mu uveriť, úplne mu dôverovať a nadviazať s ním osobný vzťah.

Keď sa spájame s Kristom prostredníctvom každodennej vytrvalej modlitby, keď od neho prijímame dar večného života vo sviatostiach zmierenia a Eucharistie, keď sa zriekame každého hriechu a plníme jeho vôľu, vtedy máme účasť na jeho víťazstve nad smrťou, peklom a diablom a už tu na zemi prežívame radosť zmŕtvychvstania.

„Smrť pohltilo víťazstvo. Smrť, kde je tvoje víťazstvo? Smrť, kdeže je tvoj osteň? Vďaka Bohu, ktorý nám dal víťazstvo skrze nášho Pána Ježiša Krista“ (1 Kor 15, 54. 55. 57).