V 10. čísle sme uverejnili prvú časť svedectva našej čitateľky, bývalej väzenky v koncentračnom tábore Ravensbrück. Autorka v ňom priblížila svoje hrozné zážitky – okrem iného krutý hlad, chlad, bitku, ťažkú, vyčerpávajúcu prácu –, ktoré ju viedli k pokusu o samovraždu. Našťastie sa jej v poslednej chvíli zjavila Panna Mária s Dieťaťom v náručí a odradila ju od tohto zúfalého činu. Dnes uverejňujeme druhú, poslednú časť tohto dojímavého svedectva.
Sestra Líza po nejakom čase kdesi odcestovala a zastupovala ju iná esesáčka. Vtedy prišiel rozkaz, aby sterilizovali všetky Cigánky od 10 do 60 rokov. Zaradom vchádzali do ordinácie a po chvíli vychádzali, pričom nahlas nadávali a držali sa za bruchá. Urobili im zákrok, aby už nikdy nemohli mať deti. Zasiahlo ma to do živého… „Nemať deti? Potom načo žiť?“ pýtala som sa seba samej. „Ako žiť bez detí, bez nádeje?“
Našťastie sa väzenským katom nepodarilo dotiahnuť zločin do konca, lebo Nemci začali prehrávať – ich armáda začala ustupovať z Ruska. Čoraz častejšie boli nálety. Vtedy zhasili svetlá a my sme si mohli aspoň na chvíľu zdriemnuť. Domýšľali sme si: „Letia na Berlín.“ Po nejakej dobe sa bombardéry vracali, niekedy po hodine, inokedy skôr. Cítili sme, že sa blíži koniec našej biedy, že vojna sa končí.
Veliteľ prikázal urobiť v tábore výber. Pred komisiou zloženou s niekoľkých esesákov pod jeho vedením pochodovali väzenky. Zmrzačené, staré a slabé vyberali do transportu. Veliteľ vysvetľoval, že v súvislosti s blížiacim sa koncom vojny nepriateľ nesmie v tábore nájsť zničené a choré ženy, preto ich prevezú do iného tábora. Ten deň sme zachránili Helenku z Kalisza, ktorá bola slabá a krívala. Dievčatá ju skryli v slamníku ustlatej postele. Helenka nám potom hovorila: „Ležala som tam úplne ticho, keď som začula, ako vchádza esesáčka so psom. Zdesila som sa, ale oni prešli okolo postele a pes nič nezavetril.“ Možno ju zachránila Panna Mária, ku ktorej som sa neprestajne modlila.
Neskoro večer pred poslednou sirénou som sa vybrala za barak, lebo som chcela byť chvíľu sama, stretnúť sa s Bohom. Pozrela som sa na nebo a začala som sa modliť. Vtedy som začula divný škripot. Vybrala som sa tým smerom a uzrela som dve ženy tlačiace ten istý vozík, na ktorom sme kedysi vozili debny s mŕtvolami do krematória. Uzrela som niekoľko nahých, mŕtvych ženských tiel, nahádzaných na sebe, s ovisnutými hlavami, otvorenými očami a ústami – akoby celému svetu chceli vykričať hitlerovské zverstvá… Z vozíka viseli ruky i nohy, z ktorých jedna akoby postrkovala vozík v snahe uľahčiť kamarátkam pri tej smutnej procesii. Boli to telá žien z varšavského povstania, ktoré pre nedostatok miesta v blokoch bývali v provizórne postavených stanoch. Ten strašný sprievod, na ktorý sa nedá zabudnúť, prešiel okolo mňa. Mŕtve, bolesťou skrivené tváre akoby ma prosili: „Nezabudni na nás!“ Koľko zla napáchal Hitler! Ale vari len on…? Ako často človek podlieha diablovi.!
Našťastie nie všetci Nemci podľahli hitlerovskej propagande. V berlínskej rodine, kde som kedysi bývala, nebolo nijakých: „Heil Hitler,“ ale všetci sa pozdravovali: „Grüss Gott!“ Boli to ľudia silnej viery, a diabol je v takých situáciách bezmocný.
Jedného dňa sme spozorneli, keď sme si uvedomili zrážajúce ticho v celom tábore – nebolo vidieť esesáčky, neštekali psi. Navrhla som: „Dievčatá, niečo zlé visí vo vzduchu. Poďte, budeme sa modliť.“ Kľakli sme si pred blokom, zdvihli ruky hore, k Bohu, a najvrúcnejšiu rannú modlitbu sme zakončili piesňou Pod tvoju ochranu… Sotva sme skončili, rozľahol sa brechot psov a Výkriky: „Los! Los!“ bežiacich esesáčok. Zaviedli nás k väzenkám nastúpeným na nástupišti a všetky sme dostali trojkilogramový balík z Medzinárodného červeného kríža. Potom nás sformovali do zástupu po päť v rade a neskoro večer, poháňané esesáčkami, sme vypochodovali cez bránu, na ktorej visel kedysi nás vítajúci nápis: „Arbeit macht frei!“ Pred tromi rokmi som prešla cez túto bránu s pokryteckým nápisom, ktorý označoval ťažkú prácu o hlade a na zime. Tá dávala „slobodu“ len na drôtoch alebo v peci krematória… Teraz po troch rokoch som sa lúčila s týmto miestom mučenia mnohých žien a vyprevádzal ma naposledy zvlášť hustý a čierny dym z komínov krematória. Ten dym akoby nás chcel zadržať, lebo sadal dole a zahalil nás akoby rozlúčkovým objatím, aby sme nikdy nezabudli na zápach tlejúcich tiel, kostí a vlasov. Zbohom, kamarátky v otroctve, zbohom…!
Mesiac vychádzajúci spoza mračien odhalil hlboké zamyslenie na našich tvárach a zdalo sa, akoby hľadal tú, ktorá sa prvá poddá a sadne si na do priekopy pri cesta čakajúc na smrteľnú dávku zo samopalu. Zvierala nás neistota: „Čo teraz? Kde nás vedú? Kde je tá vytúžená a tak dlho očakávaná sloboda?“ Išla som otupená a držala som krok s ostatnými len preto, lebo som musela. Prestala som pociťovať ľútosť, hnev, nenávisť za to, čo sa stalo. Nemohla som dokonca ani plakať.
Monotónnosť pochodu prehĺbila moje zamyslenie sa až tak, že som začala blúzniť. Zdalo sa mi, že počujem pieseň Pod tvoju ochranu… prichádzajúcu odkiaľsi zďaleka. Zvedavá, kto to spieva, obzrela som sa za seba, ale ženy idúce za nami mali zvesené hlavy, boli zamyslené, niektoré šeptali modlitby. Nik nespieval, len ja som počula tú pieseň. Zrazu som pocítila moc Stvoriteľa, jeho ochranu nad nami a pookriala som. Spoza chalúp dedinky, okolo ktorej sme išli, začalo vychádzať slnko. A ja som stále počula tú pieseň. Pochodovali sme čoraz pomalšie, akoby sme stúpali na vysoký vrch. Spomalili sme a hlavy sme zohli až k zemi. Stále bojujeme s hrozným osudom…
Spomenula som si na rozprávania matky, že aj Ježiš išiel na vrch a niesol ťažký kríž. Čím bola Golgota bližšie, tým bol kríž ťažší. Padal a vstával, ale išiel ďalej. Bili ho, vysmievali sa mu, pľuli na neho, ale on ani ústa neotvoril v náreku a kráčal pod ťažkým bremenom. Kládla som si otázku: „Prečo? Prečo Ježiš, Boží Syn, musel niesť ten ťažký kríž? Prečo to všemohúci Boh, Otec milujúci Syna, dovolil?“ Vtedy som v diaľke uzrela postavu nesúcu veľký kríž, na ktorého ramenách viseli vrecia s menami rôznych ľudí. Na jednom som uzrela svoje – Adela – a zachvela som sa. „To som ja?“ Ježiš, ktorý niesol vrece mojich hriechov, sa usmial a povedal: „Poď za mnou!“ Obťažený vrecami kráčal predo mnou, hoci mal zakrvavené ramená, krvavé pruhy od úderov na lýtkach, zakrvavené chodidlá a tŕňovú korunu na hlave…
„Los, los, weiter!“ výkriky esesáčok zrazu prerušili moje spomínanie. Zastala som, cúvla som, obzerala som sa za Ježišom, až som ho uzrela na čele kolóny, ako s úsmevom na mňa volá: „Poď za mnou!“ Nina, moja staršia kamarátka, ma chytila za ruku a potiahla dopredu, ale ja som volala na Ježiša: „Počkaj, počkaj!“ – Čo ti je, čo sa šarpeš?“ kričali na mňa väzenky. V tej chvíli som precitla akoby z hlbokého spánku. Už som nevidela Ježiša. Vytrhla som sa zo zovretia Niny so slovami: „Pusť ma! Prečo ma ťaháš? Pôjdem sama.“ – „Myslela som si, že nevládzeš, chcela som ti pomôcť,“ akoby z diaľky som počula jej odpoveď. Po chvíli som nabrala síl a išla spolu s ostatnými.
Slnko bolo čoraz vyššie. Prosili sme o oddych, lebo sme boli veľmi unavené a hladné. Avšak esesáčka, ktorá nás strážila, na naše sťažnosti odpovedala: „Aj ja som hladná, no tá prekliata Gréta ma nevystriedala!“ Ale keď sme sa naďalej domáhali chvíle na oddych a ponúkali sme jej jedlo z našich balíkov, vykrikovala: „Nepotrebujem vaše zasr… jedlo! Weiter! Los! Los!“ Avšak naše kroky boli čoraz pomalšie, veď od nášho odchodu z tábora uplynulo už dvanásť hodín. Našťastie sme o niekoľko hodín začuli dobrú správu – o hodinu bude oddych pri akejsi veľkej stodole. Dodalo mi to síl. Dúfala som, že tam na mňa bude čakať Ježiš.
Zastávka pri stodole však bola veľmi krátka, lebo nablízku už boli Rusi, ktorých Nemci nechceli stretnúť. Museli sme rýchlo zahasiť ohne a pochodovať späť, ale inou cestou. Minula už tretia noc od nášho odchodu z tábora, no my sme sa vliekli ďalej, robiac len krátke zastávky na jedlo. Bola jar, nuž nás hrialo slnko. Celá príroda sa prebúdzala zo zimného spánku, ale my sme necítili jej vôňu, nepočuli sme spev vtákov. Boli sme špinavé, hladné a tupo sme hľadeli pred seba. Stále som však kráčala vpred, lebo sa mi zdalo, že Ježiš ma opäť povzbudzuje svojím úsmevom a hovorí: „Poď za mnou!“
Piaty deň tohto plného útrap pochodu sme si všimli, že na cestách sa objavilo plno povozov s Nemcami, ktorý naložili svoj najcennejší majetok a usilovali sa dostať sa do americkej zóny. Rozhodla som sa využiť to a spolu so štyrmi kamarátkami sme ušli z nenávidenej kolóny. Pripojili sme sa k zástupu utečencov. Nevedeli sme však, čo máme robiť ďalej, preto keď sa na druhý deň z akejsi bočnej cesty vynoril zástup väzeniek – našich, z Ravensbrücku, ako sa nám zdalo –, pripojili sme sa k nim. A opäť sme pochodovali raz tu, raz tam, podľa toho, ako sa pohyboval front.
Desiaty deň od nášho odchodu z tábora som tak zoslabla, že som začínala byť ľahostajná k všetkému a v hlave mi hučalo. Už som nemala nijaké sily, ale moje dve kamarátky ma držali popod pazuchy a vliekli ma ďalej opakujúc mi, že ma neopustia. Aká to bola z ich strany telesná námaha a dôkaz lásky! Kto dal im, vyhladovaným, toľko sily…?
Zrazu sme začuli hlasné vrčanie, potom svišťanie a šum – niečo padalo z neba. Ľudia kričali a všetci sme skákali do priekop – pre mňa to znamenalo záchranu. Neviem, ako dlho sme ležali v priekope, ale keď som otvorila oči, uzrela som poprevracané vozy, mŕtve kone a ľudí plačúcich nad zabitými utečencami. Nálet mi umožnil opäť nadobudnúť sily, takže som mohla znovu kráčať. Potom prišli americké a ruské tanky a esesáci začali v panike utekať.
Konečne sme boli slobodné a mohli sme sa vracať do Poľska, ktoré sa teraz začínalo na Odre. Putovali sme cez deň, pričom sme nocovali v domoch po Nemcoch. Asi po týždni sme došli do akéhosi mestečka a našli sme železničnú stanicu. Nepodarilo sa nám dostať sa do vlaku, preto sme napriek protestom rušňovodiča vyliezli na lokomotívu a tak sme cestovali do Lodže. Tam sme sa rozdelili. Keď som ostala sama na preplnenom nástupišti, cítila som sa stratená a rezignovaná. Našťastie sa mi nejako podarilo dostať sa do vlaku idúceho do Varšavy. Keď sme k nej došli, ľudia povyskakovali z vagónov a rozbehli sa na všetky strany. Bolo počuť ich smiech a vyvolávanie. Strnulo som stála a hľadela na Varšavu, obrovskú kopu ruín. Akosi sa mi podarilo dostať sa na stanicu, teda na miesto, kde kedysi stála. Strecha a schodíky tam stojaceho vlaku boli obsadené, ale vytiahli ma na okraj schodíka a tak sa mi podarilo docestovať do Nového Dvora. Vracala som sa domov!
Išla som rýchlo, takmer som bežala po známej ceste, ktorou som sa po sedemnástich rokoch vracala do rodného hniezda. Zastala som pri kríži na križovatke ciest – prežehnala som sa a automaticky som zabočila vpravo do rodičovského domu.
Uzrela som starú chalupu vybielenú vápnom, so slamenou strechou. Na zametenom a bielym pieskom vysypanom dvore pri kláte stála stará žena a rúbala konáre. „Kto je to?“ pýtala som sa seba samej a okamžite som si aj odpovedala: „To je moja mama!“ Mama ma nevidela, keď som k nej podišla, a na môj pozdrav odpovedala bez toho, aby sa na mňa pozrela. Jej vráskami zbrázdená tvár bola naplnená bolesťou i láskou. Uvažovala som, kým je pre mňa táto žena, ktorej lásku mi nahradila starostlivosť uja. Jemu som vďačila za detstvo a mladosť plné radosti. Ten šľachetný človek uveril nacistickej propagande a zobral ma z vlasti do krajiny plnej nenávisti voči Slovanom. Prežila som len vďaka Bohu a ochrane Panny Márie. Teraz som sa cítila oklamaná a obratá o najväčšie poklady – matkinu lásku a rodný dom. Pozrela som sa na krížik ruženca, ktorý vykúkal zo zaplátaného vrecka maminej zástery. Bola som si istá, že domov ma priviedol ukrižovaný Ježiš.
Prerušila som príliš dlhé mlčanie a spýtala som sa: „Býva tu pán Orlikovský?“ Mama prikývla bez toho, aby sa na mňa pozrela. Znovu ticho. Nevydržala som narastajúce napätie a zvolala som: „Mama, ty ma nepoznáš?“ Vtedy sa konečne spamätala. Užasnutá vykríkla: „Bože môj! Adela! Reňa, Adela sa vrátila.“ Z chalupy vybehla sestra. Matkino objatie utíšilo všetky zranenia a zmiernilo moju bolesť.
Keď som sa konečne poriadne umyla a najedla, takmer okamžite som zaspala a prespala som celý deň, potom celú noc a ešte nasledujúci deň. Zobudil ma brat Stanislav, ten, ktorý sa nechcel so mnou rozlúčiť pred mojím odchodom na Litvu. Do izby vstúpil aj otec a povedal: „Nuž, zas si sa vrátila do chudobného Poľska.“
Čoskoro som sa vydala a napísala som knihu o tom hroznom čase strávenom v koncentračnom tábore s názvom Hľadanie Boha, šťastia a vlasti. Posledné roky ma istý známy kňaz z času na čas pozýva na stretnutia s mládežou. Rozprávam im svoje zážitky z koncentráku, čím sa usilujem dávať mladým svedectvo o tom, o čom som sa sama tak veľmi hmatateľne presvedčila: že jestvuje Boh a že existuje aj diabol.
Páči sa vám obsah článkov na našej stránke?
Podpor nás!