Hľadanie pravého Boha

„Si môj Boh. Musíš sa o mňa postarať. Ako ma môžeš nechať v týchto zlých rukách? Neviem, čo chcú títo ľudia so mnou urobiť, ale viem, že ty budeš so mnou a že jedného dňa ťa uvidím a stretnem.“

„Ten, ktorý nesie Korán“

Viac než dve miliardy ľudí na svete nikdy nepočuli pravdu o Ježišovi Kristovi. Patril medzi nich aj Mustafa, ktorý vyrástol v nábožnej moslimskej rodine na juhu Egypta.

Ako päťročný sa začal vzdelávať pod vedením svojho strýka, ktorý ho učil čítať. Chlapec sa popritom učil naspamäť celý Korán v klasickej arabčine. Predtým Mustafa počúval úryvky z Koránu v mešite alebo v rozhlase. Jeho rodičia okrem toho pozývali domov vykladačov Koránu a výdatne im za výučbu platili.

Mustafa bol šikovný žiak a robil veľké pokroky aj napriek tomu, že reč, ktorú bežne používal, sa veľmi líšila od jazyka Koránu. Trvalo mu sedem rokov, kým sa naučil celý Korán naspamäť. Keď mal ešte len dvanásť rokov, začali ho volať háfiz – „ten, ktorý nesie Korán“, hoci, ako priznáva, až do ukončenia strednej školy nechápal význam mnohých slov posvätnej knihy. Takto sa pred ním otvorila kariéra moslimského učenca a v okolí ho začali nazývať „malý šejk“ (moslimský duchovný).

Keď mal chlapec 13 rokov, udialo sa niečo, čo významne ovplyvnilo jeho neskorší duchovný život. Ako v istom rozhovore vyznáva, cítil v tom období veľký hnev na kresťanov a židov, ktorý sa v ňom zrodil pod vplyvom školskej výchovy. Veľakrát počul, predovšetkým od učiteľov náboženstva, že koreňom všetkých problémov, s ktorými Egypt zápasí, sú židia a kresťania. V mladom chlapcovi to začalo vrieť. Príležitosť pomstiť sa za „krivdy“, aké spáchali kresťania, sa mu naskytla veľmi rýchlo. Neďaleko žil istý koptský kňaz. Každý deň chodieval zo svojho domu do kostola a Mustafa sa rozhodol, že to využije. Jedného dňa začal do kňaza hádzať kamene. Kňaz sa ocitol v nemocnici s krvácajúcou hlavou. Po návrate z nemocnice sa vybral do Mustafovho domu, aby sa s chlapcom porozprával; poznal totiž jeho rodinu. Mustafu toto stretnutie veľmi prekvapilo: prvý raz videl, že kresťania nehľadajú pomstu a nechcú sa k nemu zachovať tak, ako sa zachoval on k nim. Kňaz prišiel za Mustafom, aby mu povedal, že mu odpúšťa. „Máš v sebe oheň,“ povedal chlapcovi, „ktorý musí najskôr stráviť teba, kým začne spaľovať iných.“ Toto stretnutie urobilo na Mustafu veľký dojem.

Intelektuálna čestnosť

Na strednej škole pokračoval Mustafa v poznávaní moslimskej tradície a učil sa naspamäť hadísy – kratšie alebo dlhšie výroky a príbehy zo života Mohameda a jeho spoločníkov. Naučil sa ich vtedy naspamäť tisíce, a preto neprekvapuje, že po strednej škole sa dostal na najslávnejšiu moslimskú univerzitu Al-Azhar.

Prvý deň univerzitnej výučby Mustafu veľmi prekvapil: „Šejk, ktorý nám prednášal… povedal: ,To, čo vám poviem, musíte prijať ako pravdu. Nedovoľujem v triede nijakú formu diskusie. To, čo vám nepoviem, nie je hodné toho, aby ste to vedeli. Počúvajte a buďte poslušní a nič sa nepýtajte.‘“ Takýto obmedzený postoj prednášateľa sa hlboko dotkol nového študenta. Mustafa sa prihlásil a položil otázku: „Šejk, ako sa môžeme vzdelávať bez toho, aby sme kládli otázky?“ Namiesto odpovede sa mu dostalo urážlivého výsmechu. Študent sa posťažoval dekanovi univerzity, ktorý konflikt zručne zahladil. Od tej chvíle, ako píše, vstúpil „na cestu ticha a podriadenosti, aká sa na univerzite vyžadovala“. Študijná metóda spočívala v čítaní spisov moslimských učencov, z ktorých potom vyberali kľúčové body a učili sa ich naspamäť. Kritika ani diskusia sa nepovoľovali.

Onedlho nato došlo k ďalšiemu nedorozumeniu medzi Mustafom a prednášajúcimi. Jedným z nich bol Omar ‘Abd Ar-Rahman, organizátor bombového útoku na World Trade Center v roku 1993, ktorý na univerzite Al-Azhar vysvetľoval Korán. Napodiv umožnil študentom klásť otázky. Mustafa sa postavil pred päťsto študentov a opýtal sa: „Prečo nás celý čas učíte o džiháde? A čo s ostatnými veršami Koránu, kde sa hovorí o pokoji, láske a odpustení?“ Dostal nasledujúcu odpoveď: „Džihád a zabíjanie sú základom islamu… V Koráne sa nachádza sura O koristi, ale nie je tam sura s názvom Pokoj.“

Táto desivá a kategorická odpoveď študenta znepokojila…

Po štyroch rokoch ukončil Mustafa štúdium ako druhý najlepší študent spomedzi šesťtisíc poslucháčov. Keď začal pracovať na univerzite, rozhodol sa, že odteraz bude sám hľadať odpovede na otázky, ktoré ho trápia, pretože si uvedomoval čoraz väčší rozpor medzi tým, čo mu ponúkal islam, a tým, čo mu hovorilo svedomie…

Vo svojej diplomovej práci sa venoval moslimským dejinám a kultúre. Pri zhromažďovaní materiálu na tému moslimských štátov musel čeliť nepopierateľnému faktu, že „moslimská kultúra je príbehom násilia a krviprelievania od Mohamedových čias až do súčasnosti“. Napriek tomu sa rozhodol, že nebude otvorene spochybňovať islam, o ktorom vnútorne čoraz väčšmi pochyboval. O jeho výskum sa začala zaujímať egyptská vláda, ktorá chcela prostredníctvom istej rozhlasovej stanice naživo vysielať obhajobu jeho diplomovej práce.

Úspech a duchovná prázdnota

Vo svojom náboženskom prostredí zažil Mustafa veľký úspech. Začal písať doktorandskú prácu a prednášať na Al-Azhare a na iných univerzitách Blízkeho východu. Svojim študentom umožnil diskusie, pretože v nich chcel prebudiť kritické uvažovanie a odbúrať strach z represálií. Krátko nato ho radikálni študenti udali vedeniu univerzity, pretože sa cítili urazení tým, že Mustafa na základe známych moslimských prameňov dokazoval krutosť a nedôslednosť islamu ako náboženskej ideológie.

Predvolali ho na zasadanie univerzitnej Komisie pre realizáciu vzdelávacieho programu. Mustafa tam vyjadril svoje pochybnosti o božskom pôvode Koránu. Uviedol, že v ňom začína vnímať viac ľudských ideí než Božích slov. Na reakciu nebolo treba dlho čakať: jeden z členov komisie vstal zo stoličky a napľul Mustafovi do tváre, vysloviac pritom slová: „Ty rúhač!“

O niekoľko hodín nato vtrhlo uprostred noci do Mustafovho domu egyptské komando a odviedlo ho na výsluch. Mladý moslim sa ocitol vo väzení obvinený zo „zrady islamu“ a konverzie na kresťanstvo. Takýto „zločin“ sa v Egypte trestá smrťou. Mučenie, ktoré podstúpil, bolo, ako neskôr napísal, „posledným impulzom, klincom do rakvy, ktorý ma oddelil od islamu, náboženstva, ktoré som spochybňoval už roky pred mojím uväznením. Moje otázky sa netýkali skutkov moslimov, ale skutkov Mohameda a jeho nástupcov, a učenia Koránu“.

Vo väzení sa mu snažili privodiť „prirodzenú“ smrť: zatvorili ho do cisterny plnej hladných potkanov. Policajti veľmi duchaplne poznamenali: „Ten chlapík je moslimský mysliteľ, nech mu teda potkany zjedia hlavu.“ A keď ho do rána nepohrýzol ani jediný potkan, zatvorili ho do cely s obrovským divým psom. Zúfalý Mustafa sa modlil: „Si môj Boh. Musíš sa o mňa postarať. Ako ma môžeš nechať v týchto zlých rukách? Neviem, čo chcú títo ľudia so mnou urobiť, ale viem, že ty budeš so mnou a že jedného dňa ťa uvidím a stretnem.“

Na druhý deň prekvapení policajti uvideli modliaceho sa Mustafu a vedľa neho pokojne sediaceho veľkého psa. Zdesení vraveli: „Toho človeka chráni neviditeľná sila. Ale čo je to za sila? Veď je to odpadlík, neverec!“ Rozhodne to nemohol byť Allah, kto chránil odpadlíka.

Vďaka silnému vplyvu a konexiám jeho strýka ho po dvoch týždňoch bolestného mučenia z väzenia prepustili a zbavili obvinenia. Sloboda však neznamenala preňho jednoduchý návrat k normálnemu životu. Jeho život sa zrútil. Pre obyvateľa Blízkeho východu je popretie vlastného dedičstva a strata náboženskej príslušnosti hrozný úder. Islam – začínajúc svojím zakladateľom a končiac univerzitnými učiteľmi – sa v očiach Mustafu, ktorý hľadal pravdu, úplne skompromitoval. Preto začal skúmať iné náboženstvá, predovšetkým hinduizmus a budhizmus, ale nenašiel v nich odpovede. Mustafa prežíval obdobie skutočného boja a tmy, ktoré boli horšie než egyptské väzenie. Zároveň rástla v jeho srdci túžba poznať Boha, ktorý ho neopustil a zázračne mu pomohol prekonať psychické aj fyzické mučenie vo väzení, čím mu ukázal, že sa oňho stará. „Sadol som si na posteľ alebo k stolu a modlil som sa, aby sa mi zjavil pravý Boh, ktorý ma zachránil, keď som bol vo väzení, nech je ktokoľvek. Niekedy som nedokázal vysloviť ani slovo, len som sedel a plakal.“

Bolesti hlavy

V tom období sa mu opakovane vracali intenzívne bolesti hlavy. Prenasledovali ho vidiny väzenských múk. V priebehu dňa sa bolesť hlavy dala zniesť, takže Mustafa normálne pracoval v otcovej firme, ale večer a v noci nemohol pre bolesť dlho zaspať. Začal teda často navštevovať istú lekáreň, ktorá patrila kresťanom, ako to v Egypte často býva. Jedného dňa majiteľka, ktorá si všimla Mustafov vnútorný boj, nadviazala s ním rozhovor o otázkach viery. Poznala ho ako nábožného moslima, a preto s údivom počúvala jeho príbeh hľadania Boha. Pochopila, že vo svojom doterajšom náboženstve narazil na prázdnotu, ktorú chcel naplniť. Rozhodla sa, že mu daruje svoju Bibliu. „Prv než si dnes večer dáš tabletku, skús si prečítať nejaký úryvok a uvidíš, ako sa budeš cítiť,“ povedala.

Bol to prelomový večer v Mustafovom živote. Takto si naň spomína: „Bola letná noc, asi 22. hodín. Pociťoval som intenzívnu bolesť hlavy, ale nevzal som si tabletku. Položil som lieky na stôl a pozrel som sa na Bibliu. Nevedel som, kde mám začať čítať, tak som ju náhodne otvoril. Bola to osobná Biblia farmaceutky, takže na okrajoch strán boli jej osobné poznámky. Otvoril som ju na piatej kapitole Matúšovho evanjelia, na Reči na vrchu. Začal som čítať. Uvidel som obraz: Ježiša, ako učí zástupy, ktoré sa na vrchu zhromaždili pri ňom… Môj mozog začal pracovať ako počítač. V knihe na stole predo mnou som videl obraz Ježiša a v mysli obraz Mohameda. Celý čas som tieto dve postavy porovnával. Korán a životný príbeh Mohameda som poznal veľmi dobre, takže som sa nemusel vôbec namáhať, aby som si ich pripomenul – boli v mojej mysli a v pamäti.“

Dovtedy bol Ježiš pre Mustafu iba Isa (arabské meno zodpovedajúce hebrejskému menu Ježiš) spomenutý v Koráne – jeden z prorokov, o ktorého sa nikdy nezaujímal. Keď si v ten večer čítal Sväté písmo, pochopil, že Ježiš Kristus je pravý Boh, ktorého celý život hľadal. Najprekvapivejšie boli preňho Ježišove slová: „Milujte svojich nepriateľov.“ Mustafa bol dovtedy presvedčený, že nepriateľov treba zabíjať, ale Ježiš sa v tej chvíli dotkol jeho srdca svojou odpúšťajúcou láskou, ktorú nič nezastaví. Pri čítaní evanjelia odhaľoval Ježišovu mocnú lásku voči hriešnikom, ktorých Boží Syn nekázal kameňovať, ale prijímať.

Nový život a nová identita

Čítanie evanjelia Mustafu veľmi zaujalo, takže skončil až na úsvite. Ježiš Kristus ho natoľko očaril, že mu odovzdal celý svoj život, pričom si dobre uvedomoval, že za to môže zaplatiť vysokú cenu. Bol si však istý, že Ježiš ho nikdy nesklame. Presvedčil sa o tom už vo väzení a táto istota v ňom rástla spolu s čítaním Svätého písma. Slová 91. žalmu prijal ako Božiu odpoveď pre seba: „Veď on sám ťa vyslobodí z osídel lovcov a zo zhubného moru. Svojimi krídlami ťa zacloní a uchýliš sa pod jeho perute. Jeho pravda je štítom a pancierom, nebudeš sa báť nočnej hrôzy, ani šípu letiaceho vo dne, ani moru, čo sa tmou zakráda, ani nákazy, čo pustoší na poludnie. I keď po tvojom boku padnú tisíce a desaťtisíce po tvojej pravici, teba nezasiahne.“

Nasledujúci rok sa Mustafa snažil pripojiť k niektorému z kresťanských spoločenstiev vo svojej oblasti, ale prežil bolestné sklamanie, pretože kňazi ho jeden po druhom odmietali, lebo sa báli o svoj život a o život svojho spoločenstva. Ako bývalý prednášateľ na Al-Azhare bol totiž široko-ďaleko dobre známy. Nakoniec mu istý kňaz začal dôverovať a dovolil mu zúčastňovať sa na bohoslužbách vo svojom kostole. Mustafa musel byť veľmi ostražitý a opatrný, aby neohrozil seba a bezpečnosť kresťanského spoločenstva, ktoré ho prijalo. Keď cestoval, musel často prestupovať a vyhýbal sa miestam, kde by ho mohli spoznať. Ale „svetlo nemožno ukryť“ (porov. Mt 5, 15)…

Spomína: „Bolo iba otázkou času, kedy sa to moja rodina dozvie. Jedného dňa som úplne neplánovane všetko povedal otcovi. Okamžite vytiahol z puzdra pištoľ a päťkrát na mňa vystrelil.“ Mustafu však netrafil. Boh ho znovu zachránil.

Mustafa musel opustiť svoju vlasť. Rýchlo sa zorganizoval jeho útek, počas ktorého v priebehu troch mesiacov precestoval celú Afriku. Jeho cieľom bolo dostať sa z Egypta do Juhoafrickej republiky, avšak aj tam ho hľadali najatí vrahovia. Mustafa aj tu zakúsil nadprirodzenú ochranu Ježiša Krista, ktorý ho viedol k spáse tak, ako sľúbil: „Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený; ale kto neuverí, bude odsúdený“ (Mk 16, 16). Konečne mohol prijať krst v jednom z johannesburských kostolov. Na počesť svätého Marka evanjelistu prijal meno Marek a z úcty k priateľovi, ktorý mu v JAR pomohol, si zmenil priezvisko na Gabriel. Takto sa ponoril do Kristovej smrti a jeho zmŕtvychvstaním sa zrodil pre nový život. Stal sa novým človekom a prijal novú identitu, aby odteraz celým svojím životom slúžil iba Ježišovi.

Žatva je veľká

Mustafa stále porovnával Ježiša s prorokom Mohamedom, ktorého dobre poznal, až nakoniec láskavý a odpúšťajúci Boží Syn definitívne zvíťazil v živote moslimského vedca. Ježiš zvíťazil nad smrťou a povedal: „Nebojte sa tých; čo zabíjajú telo, ale dušu zabiť nemôžu. Skôr sa bojte toho, ktorý môže i dušu i telo zahubiť v pekle“ (Mt 10, 28). Práve preto si Dr. Mark A. Gabriel vybral náročnú cestu viery v Krista. Uvedomuje si, že nad ním visí fatva (rozsudok smrti za odpadlíctvo od islamu), ale aj napriek tomu odvážne svedčí o svojej viere, aby k Spasiteľovi pritiahol čo najviac svojich moslimských bratov a sestier.

Vyznáva: „Tridsaťštyri rokov som žil v strachu, že ma Allah potrestá. Keď som odovzdal život Ježišovi, vykúpila ma jeho krv.“ Keď prvý raz v živote stretol Ježiša, pocítil veľkú úľavu, pretože Ježiš ho oslobodil od bremena viny, ktoré ho ťažilo aj napriek tomu, že dôsledne dodržiaval islamské predpisy. Pri skúmaní islamskej tradície zistil, že sám Mohamed si nebol istý, či dosiahne spásu a vojde do raja. Ak túto istotu nemal ani prorok islamu, čo má povedať bežný moslim?

Mark A. Gabriel sa obracia na všetkých ľudí: „Brat, sestra! Iba Ježiš Kristus ti môže dať pokoj a odpustiť ti hriechy. Zamysli sa nad tým, v akých zlých podmienkach žijú moslimovia na celom svete: nenávisť, krviprelievanie, vraždy, konflikty a terorizmus. Jediným východiskom z tohto chaosu je prijať Ježiša Krista ako svojho Pána a Spasiteľa.“

Najväčším nešťastím ľudstva je hriech, z ktorého nás mohol vykúpiť iba bezhriešny Boží Syn. Ježiš Kristus je riešením každého problému jednotlivcov aj národov. Dôverujme mu, zmierme sa s ním a spásu, ktorú nám Ježiš získal svojou smrťou a zmŕtvychvstaním, ohlasujme aj iným. Buďme zodpovední za spásu ľudí, ktorí ešte nemali možnosť počuť evanjelium, veď nemusíme platiť takú vysokú cenu, akú zaplatil Mark A. Gabriel.