Buďte ako Frassati!

Mal sotva 24 rokov, ktoré mu však stačili na to, aby sa stal svätcom. Ján Pavol II. ho vyhlásil za blahoslaveného v roku 1990, čím ho ponúkol mladým ako príklad, ktorý môžu nasledovať.

Pápež o Pier Giorgiovi povedal: „Aj mňa v mladosti pozitívne ovplyvnil jeho príklad a v študentských rokoch urobilo na mňa silný dojem jeho kresťanské svedectvo.“ Kto bol tento svätec, ktorý inšpiroval mladého Karola Wojtyłu?

„Možno nám ho poslal Pán Ježiš!“

Pier Giorgio Frassati sa narodil 6. apríla 1901 v Turíne. Jeho mama bola talentovaná maliarka a otec Alfréd, ktorý pochádzal z vrstvy inteligencie, založil noviny La Stampa, ktoré sa čoskoro stali jedným z najčítanejších talianskych denníkov.

Pier už v detstve ochraňoval tých, ktorým iní ubližovali. Hneval sa, keď sa jeho rovesníci alebo sestra správali k iným ľuďom nespravodlivo. Keď mal štyri roky, pri dverách ich domu zazvonila žobráčka s bosým dieťaťom v náručí. Malý Pier si hneď vyzul topánky a ponožky, podal ich žene a rýchlo zatvoril dvere, aby mu príbuzní tento dobrý skutok neprekazili.

Inokedy zas prišiel otrhaný chudák, ktorý povedal, že je hladný, a poprosil o niekoľko lír. Pierov otec si všimol, že tento úbožiak je opitý, a tak mu okrem spŕšky nevľúdnych slov nedal nič. Mladý Frassati, ktorý bol svedkom tejto situácie, sa rozplakal a rozbehol sa k mame so slovami: „Mamička, prišiel k nám hladný človek, a ocko mu nedal jesť.“ A znepokojene dodal: „Možno ho k nám poslal Pán Ježiš!“ Matka mu odvetila: „Pobež za ním a priveď ho. Dáme mu niečo zjesť.“

„On je Kráľ kráľov“

V júni 1911 prijal Pier a jeho o rok mladšia sestra prvý raz Eucharistiu. Kňaz, ktorý ich pripravoval na prvé sväté prijímanie, spomína: „Pier ma často prosil, aby som mu povedal viac o Pánu Ježišovi. Počas môjho rozprávania žiaril od radosti a chvíľami vykríkol: ,Aké je to krásne!‘ Alebo, v závislosti od obsahu rozprávania, jeho tvár zosmutnela a z očí mu začali tiecť veľké slzy, za ktoré sa nehanbil.“

Pier prežil svoje prvé stretnutie s Bohom veľmi slávnostne. Keď raz prechádzal cez kaplnku kňaz s Najsvätejšou sviatosťou, jedna z rehoľníčok povedala: „Náš Pán prechádza okolo nás, kľaknime si, ako sa sluší pred kráľom.“ Pier vtedy nahlas zvolal: „On je Kráľ kráľov!“

Tvrdá výchova

Pierov otec bol presvedčený, že jeho syn raz prevezme vedenie La Stampy. Keď však sklamaný otec zistil, že Pier na to nemá veľký talent, začal sa k nemu správať veľmi chladne a pri každej príležitosti ho ponižoval.

Aj Pierova matka vychovávala deti veľmi prísne, v dôsledku čoho im chýbala nežná materinská láska. Keď sa Pier občas oneskoril na obed, zvykla hovorievať: „Pozrime sa, stále taký istý… hlava v oblakoch. Na omšu nikdy nezabudne, ale na to, aby prišiel načas k stolu, to áno…“

V rodičovskom dome nedostal Pier nič, čo by rozvíjalo jeho vieru. Keď ho raz večer otec videl kľačať pri posteli s ružencom v ruke, spočiatku nezareagoval, avšak neskôr vyjadril svoju nevôľu miestnemu farárovi: „Čo ste to urobili z môjho syna?“

Napriek všetkému Pier rodičov vždy poslúchal a miloval ich takých, akí boli. Trpezlivo znášal ich chladné, prísne správanie a ustavičnú kritiku prijímal pokorne a s veľkou úctou. Vždy sa k rodičom správal s veľkou láskou. Veľmi ho trápilo, že jeho otec je neveriaci, a vytrvalo sa zaňho modlil.

Boh na prvom mieste

Mama prihlásila Piera na gymnázium, ktoré viedli jezuiti. Odvtedy Pier Giorgio prijímal Eucharistiu každý deň. V škole pôsobili rôzne náboženské spolky a Pier sa do ich činnosti aktívne zapájal (patril napríklad do Spolku Najsvätejšej sviatosti a do Spolku apoštolátu modlitby). Do osobitného zošita si zapisoval priezviská ľudí, predovšetkým nezamestnaných, ktorí potrebovali pomoc, a systematicky im pomáhal. Aby nezamestnaným pomohol pri hľadaní práce, požiadal otca o uverejňovanie inzerátov v La Stampe.

Po vypuknutí prvej svetovej vojny sa zapísal na roľnícky kurz, aby v prípade potreby mohol zastúpiť roľníkov povolaných do armády.

Napriek obavám svojich príbuzných zmaturoval v máji 1918 s výborným prospechom. Našiel si čas aj na štúdium, hoci jeho dni napĺňala svätá omša, modlitba a pomoc chudobným a trpiacim. Od detstva sníval o kňazstve. Vedel však, že jeho vstup do seminára proti vôli rodičov by bol pre nich priveľkým šokom. Rozhodol sa teda študovať banské inžinierstvo, aby mohol pomáhať ťažko pracujúcim baníkom a evanjelizovať ich.

Hrdo sa priznával k viere. „Ak vo svojom živote postavíš Boha na prvé miesto, dosiahneš víťazstvo,“ vravel svojim kamarátom. Vždy, keď prechádzal okolo kostola, úctivo sa prežehnal a neraz vošiel dnu, aby sa pomodlil. Kaplán pollonskej farnosti o Pierovi povedal: „Nestačilo mu pozdraviť kostol zvonka. Ak mal trochu času, vošiel dnu, kľakol si a vrúcne sa modlil, až kým som ním silno nezatriasol, aby vstal.“ Podobne sa správal aj v horách: Keď dosiahol cieľ výletu, kľakol si a zaspieval cirkevný hymnus alebo náboženskú pieseň. Ostatní sa k nemu radi pripojili. Jeho viera a láska k Bohu sa prejavovali takmer v každom liste, ktorý napísal. Kamarátovi Almanzovi napísal: „Vediem monotónny život, ale zo dňa na deň dôkladnejšie poznávam, aká veľká Božia milosť je byť katolíkom. Akí chudobní a nešťastní sú ľudia bez viery. Život bez viery, bez dedičstva, ktoré treba chrániť, nie je životom, ale vegetáciou. Nesmieme vegetovať. Napriek lákadlám okolo nás nesmieme nikdy zabudnúť, že vlastníme pravdu, vieru a nádej a že raz dosiahneme opravdivú vlasť. Preto odhoďme znechutenie, ktoré je len tam, kde niet opravdivej viery.“

Modlitba

Pier Giorgio bol človekom modlitby. Zaspával s modlitbou a zavčas ráno vstával, aby mal čas na rozhovor s Bohom. V listoch zvykol prosiť o modlitbu za seba a iným sľuboval, že sa za nich bude modliť: „Prosím ťa, aby si sa za mňa veľa modlil, pretože to nevyhnutne potrebujem, aby mi Boh dal milosť, ktorá mi umožní úspešne zavŕšiť moje plány… Len modlitba vyprosí, že Boh zošle vytúženú nápravu.“ Pre Piera bol každý deň ustavičným rozhovorom s Bohom: počas svätej omše, na adorácii, pri čítaní Svätého písma alebo pri ruženci, ktorý sa modlil, keď putoval do mariánskej svätyne v Orope, na prechádzke, v električke, vo vlaku alebo pokľačiačky večer. Neraz ukazoval ruženec a hovoril: „Svoj testament nosím vždy vo vrecku.“ K tejto modlitbe povzbudzoval aj iných. Jeho sestra spomína: „Raz sme sa vybrali na výlet do Mucrone. Prenocovali sme v turistickej útulni, do ktorej sme došli veľmi unavení. Len čo sme si ľahli na poschodové postele, Pier Giorgio povedal mne a Anne Márii Banzattiovej: ,Teraz sa pomodlíme ruženec.‘ Nie príliš horlivo sme sa začali modliť, avšak čoskoro sme prestali. Našu modlitbu prednášal už len jediný hlas – Pierov.“

Pier Giorgio bol členom Spolku nočnej adorácie, na ktorú chodil veľmi rád. Keď sa vracal domov, pospevoval si eucharistickú pieseň a žiaril šťastím. Pri rozlúčke s kamarátmi nehovoril zvyčajné „Dovidenia“, ale „Nech žije Ježiš!“

„Nikoho nemožno ponechať v núdzi“

Pier Giorgio bol od svojich najmladších rokov osobitne citlivý na biedu a chudobu. Ako mládenec raz povedal svojmu kamarátovi: „Nikoho nemožno ponechať v núdzi.“ A tak sa aj správal. Ak niekto potreboval pomoc, začal hneď konať. Často dával a pomáhal viac, ako sa od neho očakávalo. Sám vyhľadával ľudí, ktorí potrebovali pomoc, a zapisoval si ich, aby na nikoho nezabudol. Keď niečo sľúbil, vždy dodržal slovo.

Počas štúdia na gymnáziu vstúpil do spolku nazvaného Konferencia svätého Vincenta de Paul, ktorý organizoval charitatívnu pomoc pre chudobných. Na otázku: „Ako môžeš vchádzať s úsmevom do tých smradľavých dier, v ktorých sa nedá dýchať?“ odpovedal slovami evanjelia: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste to urobili.“

Navzdory blahobytu, aký mal doma, si vybral chudobu. Neraz sa vo veľkom mraze vracal domov bez kabáta alebo bez topánok, ktoré daroval chudobnému. Hľadal prácu pre nezamestnaných, k chorým volal lekára alebo kňaza, snažil sa im nájsť miesto v nemocnici. Pomáhal deťom z rozvrátených rodín a ľuďom, ktorí porušili zákon. Do kláštora sestier Nepoškvrnenej Panny Márie umiestnil niekoľko osirotených dievčatiek, ktoré finančne podporoval. V kníhkupectve kupoval malé misály, evanjeliáre a knižky Nasledovanie Krista a dával ich doručiť ľuďom na konkrétnu adresu. Chudobným spolužiakom dával knihy, platil im nájomné a niektorým vybavil doučovanie.

Kristove slová o láske k blížnym boli Pierovou životnou normou. Pavlov Hymnus na lásku si napísal na list papiera a pripol na dvere izby, aby ho mal vždy pred očami. Hovorieval: „Okolo chudobného alebo nešťastného človeka vidím osobitné svetlo, aké my nemáme.“

Pier Giorgio sa však neuspokojil len s materiálnou pomocou chudobným. Dobre vedel, že neraz stačí byť pri nich, vypočuť ich a dať im pocítiť ľudskú blízkosť, ktorá ich oslobodzuje z najväčšej biedy, na akú sú odsúdení – z biedy pohŕdania a opustenosti. Vždy slušný a nezištný Pier Giorgio dokázal potešiť zúfalých, vliať im nádej a dodať odvahu. Ani vo veľmi ťažkých situáciách sa nepohoršoval a nečudoval.

Nikdy sa nedal ovplyvňovať mienkou ľudí. Vždy sa riadil jediným pravidlom: Čo si o mne pomyslí Boh? Keď vedel, že pracuje pre Boha, nezastavilo ho nič – ani výsmech, ani začudovanie tých, ktorí ho videli ťahať vozík naložený nábytkom pre chudobných.

Láska k Eucharistii

Eucharistia bola stredobodom Pierovho duchovného života. Keď sa dozvedel, čo je svätá omša, hlboko ju miloval. Jeho učiteľ Antonio Fossati spomína: „Veľakrát som išiel s Pierom Frassatim na výlet do hôr. Na každom výlete nás udivoval svojou fyzickou a morálnou silou, pretože za každú cenu chcel dôjsť do vytýčeného cieľa nalačno, aby tam mohol prijať Eucharistiu. Nebral ohľad na to, čo povedia ľudia. Jeho úprimnosť vzbudzovala údiv a zároveň oživovala.“

Prijímanie Eucharistie Pierovi pomáhalo prežiť každý deň a premáhať ťažkosti. Povzbudzoval k tomu aj iných: „Jedzte tento anjelský chlieb a nájdete v ňom silu vybojovať vnútorné boje. Posilní vás v boji proti vášňam a v akýchkoľvek protivenstvách, pretože Ježiš Kristus sľúbil večný život a milosť potrebnú na jeho dosiahnutie tým, ktorí sa živia najsvätejšou Eucharistiou. A keď sa vo vás naplno rozhorí eucharistický plameň, budete schopní vedome ďakovať Bohu, ktorý vás povolal, aby ste mu slúžili, a radovať sa z pokoja, aký nikdy nezakúsia tí, čo sú šťastní v očiach sveta, pretože opravdivé šťastie neplynie zo svetských radovánok a z pozemských vecí. Je to pokoj svedomia, ktorý dosiahneme len vtedy, ak máme čisté srdce a myseľ.“

Čistota

Pierova sestra Luciana píše: „Nevšímavý pozorovateľ by azda mohol nedoceniť Pierovu lásku k blížnym, jeho nábožnosť a inteligenciu, avšak Pierova čistota udrela do očí aj najnepozornejšiemu. Bola to jeho ,najzjavnejšia‘ čnosť, ktorá charakterizovala celú jeho osobnosť. Neprevýšila ju ani jeho vrodená skromnosť, ktorá je vyššia a lepšia čnosť ako obyčajná hanblivosť.“

Aj Pierove listy priateľom svedčia o jeho čistote, ktorá prenikala celý jeho život. Spomedzi toho, čo o ňom povedali jeho spovedníci, treba uviesť slová farára z Forte: „Nezradím spovedné tajomstvo, ak poviem, že v auguste 1924 bol Pier Giorgio rovnako nevinný ako vo chvíli krstu.“ Jeho kamaráti si nepamätali nijaký rozhovor, pri ktorom by z Pierových slov vyšlo nevhodné slovo. Nevšimli si, žeby čo len jediný z jeho mnohých žartov nebol v súlade s čistotou.

Pier mal veselú povahu. Tam, kde bol, bolo vždy veľa smiechu. Málokto vedel, že Pier mal viac dôvodov na smútok ako mnohí iní, avšak vďaka vysokému stupňu sebaovládania nedal ľuďom znať, že ho niečo trápi. Dal si za úlohu získavať kamarátov pre Boha skrze radosť.

Láska k horám

Pier mal od detstva rád pohyb na sviežom vzduchu a šport, na čo bol výborne disponovaný svojou telesnou stavbou a zdravím. Ako malý chlapec často hrával futbal. Fascinovalo ho bicyklovanie, ktoré mu umožňovalo obdivovať krásy alpskej prírody. Keď schádzal zo strmého kopca, uchvátený rýchlou jazdou spieval na plné hrdlo. Výborne jazdil aj na koni a bol dobrým plavcom.

Jeho najväčšou vášňou však bolo horolezectvo: výlety do hôr, dobýjanie vrcholov a lyžovanie. O tejto svojej láske často písal v listoch adresovaných priateľom: „Každým dňom čoraz viac milujem hory. Ich čaro ma uchvacuje. Chcem ich čoraz lepšie poznať, dobýjať aj najnedostupnejšie štíty a na ich vrcholoch sa tešiť čistou radosťou, ktorú možno pocítiť len v horských výškach… Keby som nemal povinnosti, celé dni by som trávil v horách, vdychoval ich čerstvý vzduch a rozjímal o Stvoriteľovej veľkosti.“

Najkrajší deň

Po smrti kamaráta, ktorý zomrel na tuberkulózu, napísal: „Smrť je zvláštne tajomstvo. Nevyberá si. Raz príde aj ku mne a v krátkom čase premení moje telo na prach. Avšak okrem tela máme dušu a všetky svoje sily musíme sústrediť na to, aby raz mohla bez viny stáť pred Božím súdom. Od dnešného dňa sa budem každý deň krátko pripravovať na smrť, aby som na tú chvíľu nebol nepripravený, aby som nemusel ľutovať, že som duchovne premárnil krásne roky mladosti.“

O veľkej Pierovej duchovnej zrelosti svedčia aj ďalšie slová, ktoré povedal: „Deň mojej smrti bude najkrajším dňom môjho života.“ A smrť prišla veľmi rýchlo. Vo veku 24 rokov Pier Giorgio ťažko ochorel na vtedy nevyliečiteľnú Heineho-Medinovu chorobu (detskú obrnu), ktorou sa nakazil od chudobného chorého. Zomrel 4. júla 1925.

Správa o Pierovej smrti sa rýchlo rozniesla po celom Turíne. Na jeho pohreb prišiel veľký počet ľudí, ktorí v nekončiacom zástupe prechádzali okolo jeho rakvy. Bolo medzi nimi veľmi veľa chudobných, o ktorých sa Pier Giorgio staral. Z mnohých úst znelo: „Bol to svätec.“ Na jeho náhrobok napísali slová, ktoré anjel vyslovil po Ježišovom zmŕtvychvstaní: „Prečo hľadáte živého medzi mŕtvymi?“

Pápež František ho charakterizoval takto: „Pier Giorgio bol mládenec, ktorý pochopil, čo znamená mať milosrdné a citlivé srdce k najnúdznejším. Dal im oveľa viac ako materiálne dary, dával im seba samého, venoval im svoj čas, slová, schopnosť počúvať. Slúžil chudobným s veľkou diskrétnosťou a nikdy sa tým nechválil. Opravdivo žil podľa evanjelia.“ Svätý Otec povzbudzoval mladých: „Buďte ako Frassati!“ poukazujúc tak na Pierove dobré vlastnosti. Vďaka rozhodnutiu Svätého Otca navštívili počas Svetových dní mládeže Pierove relikvie aj Krakov a predtým aj Bratislavu.

Prameň: Misiurek, J.: Błogosławiony Piotr Jerzy Frassati (1901 – 1925). Lublin 2012; Frassati, L.: Pier Giorgio Frassati: Człowiek ośmiu błogosławieństw. Warszawa 1999; Strzelecka, K.: Frassati. Warszawa 1989.