Miluje najväčších hriešnikov

Rok 1944, Missisipi na juhu Spojených štátov amerických. Dvadsaťročný černoch Claude Newman čaká vo väzení na vykonanie trestu smrti.

Claude Newman sa narodil v roku 1923 v malom mestečku pri rieke Missisipi v Spojených štátoch amerických. Ako päťročný utiekol spolu so svojím bratom od mamy a obaja vyrastali u svojej babky Ellen. Už vo veľmi mladom veku začal ťažko pracovať na plantážach Ceres, kde pracoval aj Sid Cook, za ktorého sa jeho babka vydala.

Raz, keď mal Claude už 19 rokov, si všimol, ako jeho nevlastný starý otec bije a ponižuje jeho milovanú babku Ellen. V návale prudkého hnevu mládenec násilníka zabil a utiekol z miesta činu. O niekoľko dní nato ho chytili a za vraždu ho odsúdili na trest smrti na elektrickom kresle.

Raz večer, keď sedel v cele spolu s ďalšími štyrmi väzňami, si na krku jedného z väzňov všimol oválny prívesok na retiazke. Zaujalo ho to a opýtal sa, čo to je. Keď sa dozvedel, že „medailónik“, vypytoval sa ďalej. Spoluväzeň mu však nedokázal odpovedať na otázky, a tak si nahnevaný strhol medailón z krku a s nadávkami ho hodil Claudeovi k nohám. On ho zdvihol a s dovolením strážnika si ho zavesil na krk s radosťou, že má novú ozdobu.

V istú noc po tejto príhode prežil Claude zvláštnu udalosť. Neskôr sa s týmto zážitkom zdôveril kňazovi. Uprostred noci zrazu pocítil, že sa ho niekto dotýka, a celý vydesený sa zobudil. Stála pri ňom pani, „najkrajšia spomedzi všetkých, aké mohol Boh stvoriť“. Spočiatku bol veľmi vystrašený a nevedel, čo má robiť, ale pani mu povedala: „Ak chceš byť mojím dieťaťom a prijať ma za matku, daj si zavolať katolíckeho kňaza.“ A zmizla… Claudeovi, ktorý nemal nikdy kontakt s Katolíckou cirkvou, by ani len nenapadlo, že katolícky kňaz mu môže nejako pomôcť a priviesť ho ku spáse. Urobil však to, čo mu pani povedala.

Katechézy

A tak nasledujúce ráno navštívil Claudea misionár Robert O’Leary, ktorý pracoval v tamtej oblasti. Claude Newman mu prezradil tajomstvo, ktoré sa mu prihodilo uplynulú noc, a spolu s ďalšími väzňami požiadal prekvapeného misionára, aby im túto nezvyčajnú udalosť vysvetlil. Kňaz najskôr zareagoval skepticky, hoci ďalší štyria väzni, ktorí síce nič nevideli ani nepočuli, mu živo potvrdzovali, že Claude neklame. Misionár sa teda s nimi dohodol, že ich bude vyučovať katechizmus.

Claude Newman však nevedel čítať ani písať, lebo nikdy nechodil do školy. Nemal ani len základné náboženské vedomosti… V podstate nevedel takmer nič – nepoznal Ježiša, ale kedysi počul, že existuje Boh. Takto sa začalo vyučovanie náboženstva, na ktorom sa Claude zúčastňoval spolu s ďalšími väzňami. Onedlho sa ukázalo, že Claude je výnimočný žiak…

Tajomstvo spovede

Raz otec O’Leary začal väzňov vyučovať o spovedi. Veľmi ho prekvapilo, keď mu Claude povedal: „Toto som už počul. Pani mi povedala, že keď sa spovedáme, nekľakáme si pred kňazom, ale pred krížom jej Syna. A ak svoje hriechy úprimne oľutujeme a vyznáme, krv, ktorú za nás Ježiš vylial na kríži, nás obmyje a očistí z našich previnení.“

Kňaza to hlboko dojalo. Vzal Claudea nabok, aby ostatní nepočuli, čo vravia, a vtedy mu väzeň vážne povedal: „Pani mi tiež povedala, že vždy, keď zapochybujete alebo keď vás prepadne strach, mám vám pripomenúť sľub, ktorý ste zložili v roku 1940 v holandských zákopoch, lebo ona stále čaká, že ho splníte.“ Claude mu okrem toho opísal, v čom tento sľub spočíval, čo kňaza úplne presvedčilo o tom, že s mládencom sa naozaj rozprávala Božia Matka.

Claude povzbudzoval svojich kamarátov: „Nebojte sa ísť na spoveď! Ja som vyznal svoje hriechy Bohu. Božia Matka mi to vysvetlila: skrze kňaza sa rozprávame s Bohom a Boh nám odpovedá skrze kňaza…“

Tajomstvo svätého prijímania

Asi o týždeň neskôr chcel otec O’Leary porozprávať svojim piatim väzňom o Najsvätejšej sviatosti. Claude znovu vzbudzoval dojem, akoby mu to Panna Mária vysvetlila už vopred. Kňaz mu dovolil, aby to vysvetlil všetkým: „Božia Matka mi povedala, že sväté prijímanie sa našim očiam javí ako kúsok chleba, ale táto biela hostia je skutočne reálnym telom jej Syna. Vysvetlila mi, že Ježiš, ktorý ku mne prichádza v Eucharistii, je vo mne. Ba čo viac, je taký, aký bol vtedy, keď žil, keď sa narodil v Betleheme. Preto mám čas po svätom prijímaní venovať iba jemu a robiť to, čo robil on po celý život: milovať ho, modliť sa k nemu, prosiť ho o požehnanie a ďakovať mu. V tej chvíli sa nemám starať o nikoho a o nič, ale venovať tento čas iba jemu.“

Nadišiel čas skončiť vyučovanie. Dňa 16. januára 1944 boli Claude a jeho spoluväzni pokrstení v Katolíckej cirkvi. O štyri dni nato, päť minút po polnoci mal byť vykonaný trest smrti. Deň pred vykonaním trestu sa šerif Williamson opýtal Claudea, aké je jeho posledné želanie. Všetkých prekvapilo, že si prial spoločnú oslavu. Claude sa tešil, že onedlho sa stretne s Ježišom, ktorého si tak veľmi obľúbil a ktorý mu odpustil všetky hriechy vo sviatosti krstu a zmierenia. Strážnici strávili s väzňami hodinu, počas ktorej sa spoločne pomodlili krížovú cestu a obetovali svoje modlitby za Claudea. Na záver priniesol otec O’Leary Najsvätejšiu sviatosť a udelil Claudeovi sväté prijímanie. Potom si spolu kľakli a modliac sa čakali na hodinu vykonaniu trestu smrti, ktorá sa neľútostne blížila…

Obeť lásky

Pätnásť minút pred vykonaním trestu zrazu pribehol šerif Williamson, ktorý priniesol odsúdencovi správu, že trest smrti sa odkladá o dva týždne. Šerif a prokurátor sa za každú cenu snažili zachrániť Claudeov život. Claude sa rozplakal. Otec O’Leary a šerif si mysleli, že to boli slzy radosti a úľavy z odloženia trestu, ale uplakaný Claude im vravel: „Vy nič nechápete! Videli ste niekedy jej tvár a pozerali sa do jej očí? Keby sa to stalo, nechceli by ste žiť ani o deň dlhšie. Čo zlého som urobil v priebehu týchto posledných dní,“ pýtal sa kňaza, „že mi Boh bráni vrátiť sa domov? Prečo musím zostať ešte dva týždne na zemi?“
Život každého veriaceho je prípravou na stretnutie s milosrdným Ježišom. Claude sa už cítil pripravený… Ale okrem zodpovednosti za svoju spásu sme ako kresťania zodpovední aj za spásu iných a máme vykonať dôležitú úlohu. Túto dilemu opísal aj svätý Pavol: „Oboje na mňa dolieha: túžim zomrieť a byť s Kristom, a to by bolo oveľa lepšie“ (Flp 1, 23). Toto dobre chápal aj skúsený kňaz O’Leary, ktorý hneď pochopil, že v tomto rozhodnutí je skrytý Boží zámer s Claudeom. Išlo o Jamesa Hughsa, vraha, ktorý napriek tomu, že bol vychovaný v katolíckej viere, viedol nemorálny spôsob života a prednedávnom ho odsúdili za vraždu. „Možno ťa Panna Mária prosí, aby si tento dodatočný čas na zemi obetoval za Hughsovo obrátenie,“ podotkol kňaz. „Prečo neobetuješ Bohu každú chvíľku svojho odlúčenia od Panny Márie za tohto odsúdenca, aby nemusel byť naveky odlúčený od Boha?“ Claude súhlasil a požiadal kňaza, aby ho naučil modlitbu, ktorú by sa mohol modliť za Hughsovu spásu.

Ešte v ten deň sa mládenec zdôveril: „Otče, od začiatku môjho pobytu vo väzení ma Hughs nenávidel, ale teraz jeho nenávisť nepozná už nijaké medze…“ Napriek tomu sa Claude posledné dva týždne svojho pozemského života vytrvalo za Hughsa modlil, všetko mu odpustil a prosil za jeho obrátenie. O štrnásť dní Claudea popravili. Otec O’Leary povedal: „Nikdy predtým som nevidel nikoho, kto by išiel v ústrety smrti s takou radosťou…“ Tesne pred smrťou povedal Claude kňazovi: „Som pripravený odísť.“

Naplnený prísľub

O tri mesiace neskôr, 19. mája 1944, sa konala poprava Jamesa Hughsa, belocha, ktorý veľmi nenávidel Claudea Newmana. Otec O’Leary na to spomína takto: „Nijaké slová nevystihnú jeho nenávisť voči Bohu a voči všetkému, čo je duchovné. V poslednej chvíli, prv než otočili kľúč v zámku cely smrti, mu lekár povedal, aby si aspoň kľakol a pomodlil sa Otčenáš. Väzeň mu namiesto odpovede napľul do tváre a zanadával. Predtým než Hughsa pripútali k elektrickému kreslu, sa ho šerif ešte raz opýtal: ,Ak chcete niečo povedať, povedzte to teraz!‘ Odsúdenec ešte raz zanadával, ale zrazu zmĺkol, uprel vystrašený pohľad do rohu cely a vykríkol na šerifa: ,Zavolajte, prosím, kňaza!‘“ Podľa predpisov mal byť kňaz prítomný pri vykonaní trestu smrti, ale odsúdenec sa vyhrážal, že bude preklínať Boha, ak sa kňaz čo len priblíži. Preto sa otec O’Leary skryl medzi novinárov a modlil sa za odsúdenca. Keď ho zavolali, okamžite prišiel k Hughsovi, ktorý vyznal: „Bol som katolíkom, ale kvôli životu, aký som viedol, som ako osemnásťročný odišiel z Cirkvi.“ V cele zostal iba on a kňaz, ktorý si vypočul dlhé a bolestné vyznanie hriechov z celého zločincovho života.

Keď sa všetci vrátili, zvedavý šerif sa Jamesa opýtal: „Čo tak náhle pohlo tvojím svedomím?“ „Spomínate si na toho čierneho Claudea Newmana, ktorého som tak nenávidel?“ opýtal sa úplne premenený Hughs. „Uvidel som ho, ako stojí v tamtom kúte, a svätá Panna drží ruku na jeho pleci. Povedal mi: ,Obetoval som svoju smrť v spojení s Kristom na kríži, aby som ťa zachránil. Panna Mária mi dala milosť vidieť miesto v pekle, na ktoré sa dostaneš, ak neoľutuješ spáchané zlo a neobrátiš sa.‘ Vtedy som si dal zavolať kňaza…“

Onedlho nato Jamesa Hughsa popravili, ale vďaka nesmiernej Božej milosti sa stihol obrátiť doslova v poslednej chvíli. Boh „je len trpezlivý s vami a nechce, aby niekto zahynul, ale aby sa všetci dali na pokánie“ (2 Pt 3, 9). Ale nemôže nás spasiť bez našej spolupráce a bez nášho súhlasu, lebo rešpektuje našu slobodnú vôľu.

Claude sa otvoril a prijal výzvu Panny Márie, obrátil sa a celým srdcom priľnul k Ježišovi. Vďaka jeho modlitbe a odpusteniu aj James, ktorý ho nenávidel, odpovedal v poslednej chvíli na Božiu výzvu.

Nádej pre nás

Svätý Maximilián Mária Kolbe napísal, že kto „sa rozhodne nosiť zázračnú medailu“, bude celým srdcom milovať Nepoškvrnenú a bude sa k nej modliť vo všetkých svojich ťažkostiach a pokušeniach, ten „sa nečakane, zvlášť v jej sviatok, nechá nahovoriť na spoveď. Vo svete je veľa zla, ale nezabúdajme, že Nepoškvrnená je silnejšia“.

Panna Mária chce priviesť všetkých hriešnikov k Ježišovi, ktorý vo sviatosti zmierenia koná zázrak odpustenia všetkých hriechov. „Keď prichádzaš na svätú spoveď,“ hovorí Ježiš, „mysli na to, že v spovednici ja sám čakám na teba, len sa zakrývam kňazom, ale sám pôsobím v tvojej duši… Z tohto prameňa milosrdenstva môžu čerpať milosti jedine nádobou dôvery“ (Denníček 1602). „Napriek biede, ktorou si, sa s tebou spájam. Odnímam ti tvoju biedu a dávam ti moje milosrdenstvo… Čím väčší hriešnik, tým väčšie má právo na moje milosrdenstvo… Kto dôveruje môjmu milosrdenstvu, nezahynie, lebo všetky jeho záležitosti sú mojimi, a jeho nepriatelia stroskotajú pri podnožke mojich nôh“ (Denníček 723).

Svätý Maximilián Mária Kolbe sa každý deň zasväcoval Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie, lebo vedel, že je to najjednoduchšia a najistejšia cesta ku Kristovi. Zasvätiť sa Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie znamená prijať jej pomoc pri zasvätení sa nášmu jedinému Spasiteľovi Ježišovi Kristovi. Symbolom úplného zasvätenia sa Ježišovi skrze Máriu je zázračná medaila. Medzi relikviami, ktoré zostali po svätom Maximiliánovi, je aj táto medaila, ktorú svätec nosil stále so sebou. Predtým ako svätého Maximiliána odviezli do koncentračného tábora v Osvienčime, ho gestapo vypočúvalo na Pawiaku. Tu mu vzali zázračnú medailu a spolu s ďalšími vecami ju poslali do kláštora v Niepokalanove, kde žil.

Ak sa budeme každý deň zasväcovať Ježišovi skrze Pannu Máriu a ako prejav tohto zasvätenia budeme nosiť zázračnú medailu, určite dostaneme osobitné milosti, o ktorých svätý Maximilián písal v jednom zo svojich listov: „Jeden si obránil vieru pred nátlakom jehovistov, druhá si zachránila panenstvo a ďalšia zas získala pokoj duše po dlhoročnom duchovnom utrpení.“
Vo chvíľach pochybností a znechutenia, pri evanjelizovaní, ako aj vtedy, „keď na nás doľahne pokušenie, nám medaila pripomenie, že sme sa neodvolateľne zasvätili Nepoškvrnenej,“ napísal svätý Maximilián, ktorý v koncentračnom tábore Osvienčim hrdinsky obetoval svoj život za otca rodiny.

Panna Mária vo Fatime povedala, že najdôležitejším prostriedkom, ktorý zachráni ľudstvo pred ateizmom a večným zatratením, je úplné zasvätenie sa Ježišovi skrze jej Nepoškvrnené Srdce.

Iba Kristovo milosrdenstvo môže zvíťaziť na hrozbou skazy, ktorá visí nad ľudstvom pohŕdajúcim Bohom. Ale Ježiš potrebuje aj náš súhlas na to, aby nás mohol spasiť a prostredníctvom nás osloviť svojou láskou aj najväčších hriešnikov. Dáva nám svoju Matku, aby nás naučila pevne veriť a priviedla nás k nemu, jedinému Prameňu spásy.

Zázračná medaila je symbolom úplného zasvätenie sa Ježišovi skrze Máriu, ktoré sa má v našom živote prejaviť tak, že: 1. budeme nenávidieť hriech a žiť v súlade s učením Katolíckej cirkvi; 2. budeme každý deň čítať Sväté písmo a modliť sa; 3. sa budeme pravidelne spovedať, aby sme mohli žiť v stave milosti posväcujúcej; 4. sa budeme čo najčastejšie zúčastňovať na svätej omši a na poklone Najsvätejšej sviatosti; 5. budeme zachovávať prvé piatky a prvé soboty mesiaca na úmysel zadosťučinenia za svoje hriechy a za hriechy celého sveta a že tí, čo môžu, sa budú v stredy a piatky postiť o chlebe a vode.

Vtedy budeme svietiť „ako svetlá na svete“, lebo budeme žiť „bezúhonní a úprimní, ako Božie deti bez hany uprostred zvrhlého a skazeného pokolenia“ (Flp 2, 15).

Príbeh obrátenia Claudea Newmana podľa Die Katechese der Gottesmutter v: Triumph des Herzens