Po prvý raz od chvíle Kristovho zmŕtvychvstania vykonal Boh na potvrdenie hodnovernosti zjavení očividný zázrak v predpovedanom čase a na predpovedanom mieste.
Keď sa Panna Mária zjavila portugalským deťom, predpovedala im, že na konci zjavení vo Fatime vykoná veľké znamenie.
Božia Matka povedala Lucii, Františkovi a Hyacinte o zázraku tri mesiace predtým, ako sa udial, pričom určila presné miesto a čas tejto udalosti: 13. október 1917 v Cova da Iria. Masovokomunikačné prostriedky, ktoré boli voči Katolíckej cirkvi a zjaveniam negativistické, šírili túto informáciu so zámerom zosmiešniť a zdiskreditovať veriacich aj Cirkev.
Veľké prenasledovanie
V roku 1910, čiže sedem rokov pred zjaveniami Panny Márie vo Fatime, sa v Portugalsku dostali k moci slobodomurári. Ich vláda sa rozhodla zlikvidovať Katolícku cirkev v priebehu dvoch generácií.
Nová, proti Bohu bojujúca vláda vyhlásila, že katolícka viera je najväčším nepriateľom a ópiom ľudstva, a preto ju treba čo najskôr zničiť.
Začalo sa teda kruté prenasledovanie Cirkvi, represálie voči duchovným aj laickým veriacim, pričom mnohí z nich zomreli mučeníckou smrťou. Prímas Portugalska, ako aj biskupi a kňazi, ktorí najviac prekážali režimu, boli z krajiny vyhostení. Lisabon bol v roku 1915 vyhlásený za ateistické hlavné mesto sveta. Kráľovská rodina bola vyvraždená. A práve vtedy, keď v Portugalsku prebiehalo veľké prenasledovanie kresťanov, keď bola celá Európa ponorená do krvavých bojov prvej svetovej vojny, keď sa vlády v Rusku zmocnili komunisti, Boh mimoriadnym spôsobom prehovoril do svedomia ľudí prostredníctvom zjavení Panny Márie vo Fatime.
Dňa 13. mája 1917 sa Božia Matka prvý raz zjavila trom malým deťom: 10-ročnej Lucii, 9-ročnému Františkovi a 7-ročnej Hyacinte.
Keďže zvesť o zjaveniach sa rozšírila po celej krajine, ľudia začali hromadne prichádzať do Fatimy. Tieto udalosti ateistický režim natoľko vystrašili, že dal deti uväzniť a pod hrozbou veľkého mučenia sa ich snažil prinútiť, aby zjavenia popreli. Deti sa však nedali zlomiť, a tak ich po niekoľkých dňoch prepustili na slobodu.
Rozhodnosť a veľký počet pútnikov
Počas tretieho zjavenia, ktoré sa konalo 13. júla 1917, predpovedala Panna Mária viditeľný zázrak: „V októbri… urobím zázrak, ktorý budú môcť všetci vidieť, aby uverili.“ Panna Mária určila presné miesto a čas a dodala, že to bude osobitné znamenie, ktoré Boh dá na to, aby všetci mohli uveriť a prijať Božiu výzvu k obráteniu.
Rok 1917 bol veľmi ťažký, pretože už tri roky zúrila prvá svetová vojna, ktorá bola najhroznejšia zo všetkých dovtedajších vojen. Ateistická portugalská vláda sa prostredníctvom všemožnej propagandy a zastrašovania snažila zabrániť tomu, aby sa ľudia v predpovedaný 13. október zhromaždili na mieste zjavení. Rozšírila sa dokonca falošná správa, že na mieste zjavení je umiestnená bomba.
Vláda poslala niekoľko tisíc vojakov, ktorí mali zablokovať cestu vedúcu na miesto zjavení, aby tak ľuďom znemožnili účasť na mieste predpovedaného zázraku. Avšak veľký zástup pútnikov prejavil ráznosť a rozhodnosť, takže vládny zásah sa minul cieľu.
Dňa 13. októbra 1917 predpoludním sa na mieste zjavení zhromaždilo viac ako 80 000 ľudí. Mnohí z nich prešli desiatky, ba až stovky kilometrov, zväčša peši alebo na oslíkoch, niektorí sa dopravili na vozoch alebo autách. Prítomný však nebol len jednoduchý ľud, ale aj skepticky naladení vedci, novinári a ateisti. Vojaci Národnej gardy sa neúspešne snažili zadržať desaťtisíce ľudí, ktoré prichádzali zo všetkých strán. Keď zástup prelomil jedno krídlo, zvyšní vojaci sa presunuli, aby ho posilnili, avšak ľud za ten čas využil príležitosť a vnikol dnu na inom mieste.
Lucia, František a Hyacinta sa tešili, že v posledný deň zjavení sa udeje zázrak, vďaka ktorému ľudia uveria a prijmú posolstvá Panny Márie.
V ten deň však mali veľké ťažkosti dostať sa z Aljustrelu do Cova da Iria.
„Z domu sme vyšli zavčasu,“ spomína Lucia, „lebo sme počítali, že sa cestou zase zdržíme. Ľudia prišli v zástupoch. Lialo ako z krhly… Ani blato na cestách nebránilo ľuďom, aby si pokorne a prosebne kľakali. Keď sme prišli do Cova da Iria k dubu, vyzvala som z nejakého vnútorného vnuknutia ľudí, aby zavreli dáždniky a modlili sa s nami ruženec. Zakrátko nato sme zbadali odraz svetla a potom Pannu Máriu nad dubom.“
Viditeľný slnečný zázrak
Panna Mária povedala Lucii: „Chcem ti povedať, aby tu postavili kaplnku k mojej cti; som Panna Mária, Kráľovná ruženca. Naďalej sa denne modlite ruženec. Vojna sa chýli ku koncu a vojaci sa skoro vrátia domov.“
Lucia poprosila o uzdravenie chorých a o obrátenie hriešnikov. Božia Matka jej odpovedala: „Niektorých áno, iných nie. Musia sa polepšiť a prosiť za odpustenie svojich hriechov.“ A so smutným výrazom dodala: „Nech už neurážajú Boha, bol už toľko urážaný.“ Potom Panna Mária roztvorila ruky a nechala ich zažiariť odrazom slnka.
Oblohu v ten deň pokrývali tmavé oblaky a od rána husto pršalo. Všetci boli celkom mokrí, stáli v blate a čakali na predpovedaný zázrak. Zrazu prestalo pršať, ukázalo sa slnko a všetci prítomní videli, ako zo slnka začali na všetky strany vystreľovať lúče svetla, ktoré menilo farby: z červenej na zelenú, žltú a modrú. Zároveň sa slnečná guľa obrovskou rýchlosťou otáčala okolo svojej osi, pričom vytvárala gigantický ohnivý kruh a približovala sa k zemi, zatiaľ čo zem, stromy aj ľudí ožarovala lúčmi zázračného, silného a farebného svetla, aké dovtedy nik nevidel. Slnko sa tri razy zastavilo a tri razy sa tento úžasný tanec zopakoval. V istej chvíli začalo slnko padať a lietajúc zo strany na stranu sa približovalo k zemi. Zdalo sa, že nastane kozmická katastrofa, pri ktorej sa slnko zrazí so zemou. V tej chvíli padol zhromaždený zástup na kolená a ľudia vykríkli od hrôzy. Prosili o zmilovanie a ľutovali svoje hriechy. Niektorí nahlas vyznávali svoje hriechy, pretože boli presvedčení, že nastal koniec sveta. Ľudia sa pokľačiačky modlili a plakali. Tento mimoriadny úkaz trval desať minút. V priebehu tohto krátkeho času zem, ktorú hustý dážď predtým zmenil na blato, úplne vyschla a do nitky premočené oblečenie ľudí sa celkom usušilo a vyzeralo ako vypraté. Počas tohto viditeľného zázraku sa udiali tisícky obrátení a uzdravení z rozličných chorôb. Najvzdelanejší a najinteligentnejší ľudia sa naň pozerali v nemom úžase ako malé deti.
Jeden zo svedkov slnečného zázraku opísal túto nezvyčajnú udalosť nasledovne: „Uprene som hľadel na slnko. Pôsobilo veľmi bledo a nezraňovalo svojou žiarou. Vyzeralo ako snehová guľa otáčajúca sa okolo svojej osi. Zrazu sa od oblohy odtrhlo a kývajúc sa zo strany na stranu začalo padať smerom nadol k zemi. Zo strachu som sa skryl medzi ľudí. Všetci plakali a čakali na koniec sveta. Vedľa mňa stál neveriaci človek, ktorý sa celé popoludnie vysmieval z pútnikov, pretože, ako tvrdil, títo hlupáci prišli do Fatimy len preto, aby videli malé dievčatko! Pozrel som sa naňho. Stál ako ochrnutý. Pohľad mal upretý na slnko a celé telo sa mu triaslo. Potom padol na kolená, zdvihol ruky k nebu a volal: ,Matka Božia! Matka Božia!‘ Svedkovia zázraku plakali, kričali, volali Boha na pomoc a úpenlivo prosili o odpustenie hriechov… Počas trvania zázraku sa celý okolitý svet sfarbil farbami dúhy.“
Fatimský biskup napísal o slnečnom zázraku v oficiálnom pastierskom liste toto: „Tento slnečný tanec videli desaťtisíce osôb… Videli ho ľudia z rôznych skupín a spoločenských tried, veriaci aj neveriaci, novinári hlavných portugalských novín, ako aj ľudia, ktorí sa nachádzali mimo miesta zhromaždenia.“ Biblia nazýva zázraky „prstom Božím“ (Ex 8, 15; Lk 11, 20). Slnečný zázrak bol úkaz, aký sa v dejinách ľudstva neudial nikdy predtým. Po prvý raz od chvíle Kristovho zmŕtvychvstania vykonal Boh na potvrdenie hodnovernosti zjavení očividný zázrak v predpovedanom čase a na predpovedanom mieste. Bolo ho vidieť v okruhu niekoľkých desiatok kilometrov. Taliansky vedec Pio Sciatizzi, ktorý bol svedkom tohto zázračného úkazu, povedal: „Niet nijakých pochýb o historickosti tejto udalosti… Len Bohu musíme pripísať najzjavnejší a najväčší zázrak v dejinách…“
Reakcia ateistickej vlády
Hlavné slobodomurárske sily, ktoré v tom čase vládli v Portugalsku, boli združené v tajnej organizácii Carbonaria, ktorej zakladateľom bol Antonio da Silva a viedli ju Alfonso Costa a Magalhães Lima. Pamätného 13. októbra 1917 bol da Silva svedkom slnečného zázraku. Vďaka tomu sa stal jedným z prvých slobodomurárov, ktorí sa sklonili pod dojmom tohto desivého zázraku. Hneď potom začal hovoriť o zmierení s Cirkvou. Mnohým z jeho spoločníkov sa to nepáčilo, a preto ho vysmiali, osočovali a jeho život bol odrazu v nebezpečenstve.
Keďže hneď po zázraku sa obrátilo veľa ateistov, slobodomurárska vláda sa snažila očistiť od prvkov, ktoré mohli „podľahnúť“ zázraku. Masovokomunikačné prostriedky sa usilovali zosmiešniť celú udalosť, ako aj desaťtisíce tých, ktorí ju videli na vlastné oči. Slobodomurárske lóže vymysleli doslova diabolský plán výsmechu z katolíkov a z ich viery. Organizovali rúhavé sprievody a na mieste zjavení prednášali príhovory o neexistencii Boha. Zato Cirkev nesmela organizovať nijaké náboženské zhromaždenia ani procesie. Takáto vládna slobodomurárska propaganda sa šírila po celom Portugalsku. Boli vydávané bulletiny a pamflety, ktorých cieľom bolo znevážiť zjavenia a kňazov, predovšetkým jezuitov, ktorých vláda považovala za hlavných vinníkov. Avšak po slnečnom zázraku priniesli všetky svätokrádežné lúpeže, výsmech a osočovanie presne opačný efekt. Slnečný zázrak prispel k tomu, že Portugalci prijali nadprirodzené zjavenia vo Fatime a ich katolícka viera sa posilnila. Zjavenia Panny Márie vo Fatime spôsobili, že osud ateistickej revolúcie v Portugalsku bol spečatený. V spoločnosti narastal odpor a vo vláde sa šírili nezhody a nedorozumenia. V krátkom čase vládnuci slobodomurári dovolili, aby sa prezidentom stal konzervatívec Sidónio Pais, ktorý mal čoraz pozitívnejší vzťah k náboženským záležitostiam. Práve z tohto dôvodu bol sotva rok po tom, ako prevzal vládu, smrteľne postrelený. Zomrel na operačnom stole s krížom na hrudi. Po jeho smrti nastalo obdobie nazvané „čas totálneho teroru“. V celom Portugalsku každý deň vybuchovali bomby, pretože slobodomurári sa takto snažili šíriť hrôzu a udržať si moc. Avšak aj napriek tomu prichádzalo do Fatimy čoraz viac pútnikov. Dialo sa to aj navzdory tomu, že vláda to prísne zakázala a cestu strážili silné oddiely Republikánskej gardy a armáda. Ľudia sa však nedali zastrašiť ani brutálnym násilím, ku ktorému sa vláda uchyľovala. Z obavy pred narastajúcim počtom pútnikov vyhodili vládni agenti v roku 1922 do vzduchu kaplnku postavenú na mieste zjavení. Bomby vybuchovali v celom Portugalsku, zvlášť v Lisabone a v Porte. Avšak hlboká viera ľudí a ich modlitby boli duchovnou silou, ktorú nebolo možné zničiť ani pomocou hrôzu naháňajúcej armády.
V roku 1927 stratili slobodomurárski revolucionári podporu a vyčerpali sa v nezmyselnom boji proti Katolíckej cirkvi, takže nakoniec odovzdali moc do rúk veriaceho profesora Coimbskej univerzity Antónia de Oliveiru Salazara. Čo sa stalo s hlavnými vodcami slobodomurársko-ateistickej revolúcie? Lima zomrel sklamaný, Costa emigroval do Paríža, kde na veľké prekvapenie všetkých zavrhol ateizmus, začal sa venovať špiritizmu a svoj život zakončil v obsesívnych stavoch. Silný, protináboženský, slobodomurársky režim v Portugalsku prehral aj napriek svojmu prepychu, vojenskej sile a teroru. Najväčším paradoxom je, že prehral v boji proti trom malým, negramotným deťom, ktorým sa zjavila Panna Mária.