Kiež by si bol studený alebo horúci

Vlažnosť je hrozný stav, pretože taká duša žije v sebaklame ako chorý, ktorý predstiera, že je zdravý, a nehľadá lekára.

Kiež by si bol studený alebo horúci! Takto, že si vlažný, ani horúci, ani studený, už-už ťa vypľúvam z úst“ (Zjv 3, 15 – 16). Skrze slová apoštola Jána Ježiš napomína vlažné duše a hovorí, že Boh ich vypľúva zo svojich úst. Vlažná duša pohŕda milosťami Božieho milosrdenstva, ktoré dostáva, a oddáva sa lenivosti, ktorá ju paralyzuje, odťahuje od horlivosti, takže pre akúkoľvek zámienku opúšťa modlitbu. Prijíma síce sviatosti, ale robí to len navonok, ľahkovážne, ba možno až svätokrádežne, bez náležitej prípravy, a preto v nej neprinášajú ovocie. Zdanlivo si plní svoje stavovské povinnosti, ale nemá ducha viery, stále hľadá to, čo jej vyhovuje, a všade a vo všetkom hľadá seba.

Vlažná duša je vypočítavá: vyhýba sa tomu, čo je zjavne ťažkým hriechom, ale zato všedné hriechy pácha úplne vedome. Nikdy nemyslí na to, že by sa mala obetovať. Nemyslí na to, či sa Bohu niečo páči, alebo nie, nepestuje vznešenejšie city voči Bohu, preto nie je schopná umŕtviť sa. Z tohto dôvodu sa v nej vzmáha pýcha, hnev, netrpezlivosť a nevrlosť voči iným, ohováranie a klebetenie, ako aj dobrovoľná nesústredenosť pri modlitbe, z ktorej sa nechce a nesnaží napraviť.

Vlažné duše sa vyznačujú nasledujúcimi vlastnosťami:

– vôbec, prípadne málo túžia po dokonalosti, takže nepociťujú ľútosť nad svojimi hriechmi a zanedbaniami v službe Bohu. Ten, kto netúži po dobre, ho nikdy ani nedosiahne, pretože dobro sa získava násilím;

– zanedbávajú vnútorný boj. Ten, kto sa bojí boja, nezvíťazí. A bez boja niet víťazstva ani odmeny. Vlažný človek nebojuje proti vášňam, ale proti Božej milosti, ktorá ho pobáda k náprave;

– sú veľmi nestále v predsavzatiach. Ten, kto sa ustavične zastavuje alebo cúva, nikdy nepokročí;

– vyhľadávajú rozptýlenie pro-stredníctvom hry, zábavy, nepotrebných rozhovorov vyplývajúcich zo sebalásky či nedostatku umŕtvenia;

– často sa obzerajú dozadu namiesto toho, aby hľadeli na ideál.

Vlažnosť je hrozný stav, pretože taká duša žije v sebaklame ako chorý, ktorý predstiera, že je zdravý, a nehľadá lekára. Nedbá na výčitky svedomia. Ignoruje vnuknutia a výstrahy zo strany blížnych, na ktorých sa za to dokonca hnevá. Veľké množstvo svojich všedných hriechov, ktoré sa u neho premieňajú na závislosť, považuje za nič. Občas dokonca upadá do ťažkých hriechov, na ktoré si tiež postupne privyká. 

Vlažnosť znesie niektoré cnosti, ktoré udržujú dušu v zlovestnej sebaistote. Sluha z evanjelia neprekročil zákon spravodlivosti, zdržanlivosti, ba ani čistoty, aspoň o tom nevieme, bol však lenivý – vlažný, za čo počul slová: „A neužitočného sluhu vyhoďte von do tmy; tam bude plač a škrípanie zubami“ (Mt 25, 30).

Podobne aj hlúpe panny, ktoré si síce zachovali poklad panenstva, ale pre svoju nerozumnosť a nedbalosť nevošli a vadobnú ostinu porov. Mt 25, 12). Pozlátko cnosti a zdanie nábožnosti sa môžu páčiť ľuďom, ale Boh hľadí do srdca a preklína strom, ktorý neprináša ovocie. „Zlorečený, kto koná Pánovo dielo nedbalo“ (Jer 48, 10), pričom Pánovým dielom je modlitba, povinnosti a podobne.

Vlažná duša nechce žiť tak ako Kristus, ale ani nie celkom tak, ako žije svet, takže sa potáca medzi dobrom a zlom, pričom sa celkom neoddá ani jednému. Žije opustená a osamelá, vyhnaná zo sveta, ktorý sa zabáva, a zároveň odstrčená aj zo sveta svätých, kde Boh udeľuje útechu. Dalo by sa teda povedať, že je zavesená medzi peklom a nebom. Vlažný človek sa nazdáva, že v tomto neistom rozpoložení obstojí. Avšak ani Boh, ani diabol, ani jeho vlastná prirodzenosť mu to nedovolia. Boh povie: „Vydaj počet zo svojho šafárenia“ (Lk 16, 2).

Diabol postupne dobýva nestrážené územie a vlažného človeka vedie k ťažkému hriechu. Prirodzenosť stráca silu bojovať prv, než sa boj vôbec začal, a určite padne…

Vlažnosť však nie je úplne neliečiteľná choroba… Účinným liekom proti vlažnosti je kúpiť si Božiu lásku za mincu modlitby, ktorá je pre vlažnú dušu namáhavá, ale zato nevyhnutná.

Prameň: blahoslavený M. Sopočko,
Godzina święta i nowenna o miłosierdzie Boże nad światem, Varšava 1949;
www.faustyna.eu