Prízrak smrti
Mala som 16 rokov. Spolu s mamou sme sa vracali z centra mesta domov. Mama kráčala rýchlo a ja som ju nemohla dostihnúť. Hýbala som sa stále pomalšie. V istej chvíli som pocítila slabosť a sadla som si na zem. Srdce mi bilo ako splašené. Vystrašená som zvolala: „Mami, pomôž mi, nemôžem ísť ďalej!“ Mama sa obzrela a rýchlo ku mne priskočila. Nepamätám si, ako som sa ocitla v nemocnici. Hneď ma prijali na oddelenie. Až tam som si uvedomila, ako veľmi mi zožltla koža.
Lekári sa spočiatku domnievali, že mám žltačku. Po vyšetrení krvi ku mne prišiel lekár a vyslovil názov choroby, ktorý znel ako rozsudok: autoimunitná hemolytická anémia. „Čo to znamená?“ opýtala som sa. Celý ten komplikovaný proces lekár vysvetlil jednoducho: „V tvojom organizme sa odohrávajú boje. Tvoje protilátky zabíjajú červené krvinky.“ Po týchto slovách vyšiel z miestnosti. Mama za ním vybehla. Chcela z jeho úst počuť, že prežijem. Namiesto toho počula: „Prepáčte, volá ma kvôli tomu zdravotná sestra. Prosím, obráťte sa na ňu,“ a rýchlo sa vzdialil. Mama pochopila, čo jej chcel povedať: „Vaša dcéra onedlho zomrie.“
Dva a pol roka som žila na hranici dvoch svetov. Stále mi dávali krv. Každý deň som užívala veľké množstvo hormonálnych liekov, dostávala som injekcie. Počas prestávok medzi transfúziami krvi som upadala do zvláštnej letargie. V ušiach som počula šum, všetko vôkol mňa sa točilo. Nachádzala som sa v akomsi inom svete a potom som sa vracala do nemocničnej reality…
Denníček svätej Faustíny
Mama mi povedala, že nemocničný kňaz, páter Juraj, sa modlil pri mojej posteli a čakal, kým sa prebudím. V ktorýsi deň som otvorila oči, keď práve bol pri mne, a odvtedy mi nosil sväté prijímanie. Zakrátko mi daroval nádherný darček: hrubú knihu s tmavočervenou obálkou. Bol to Denníček sestry Faustíny.- Začala som ho čítať a hneď ma veľmi oslovoval. Dielo mystičky ma všade sprevádzalo: bolo so mnou na liečení v Poznani, Štetíne, vo Varšave… Potom som ho so sebou vzala na ďalšiu cestu. Neskôr mi babka darovala knihu o zázrakoch sestry Faustíny. Z týchto dvoch kníh som čerpala obrovskú nádej vo svoje uzdravenie. Aj duchovne som sa cítila omnoho lepšie. Naučila som sa modliť korunku Božieho milosrdenstva. Mnoho ráz som mala príležitosť presvedčiť sa o zázračných účinkoch tejto modlitby. Tu je jeden príklad. Raz som sa veľmi bála odoberania kostnej drene. Už som túto procedúru niekoľkokrát absolvovala a nechcela som to zažiť znovu. Pred zákrokom mi lekárka oznámila, že o chvíľu ma vezme do ordinácie a odoberie mi dreň. Začala som sa modliť korunku Božieho milosrdenstva. Vzápätí mi zmenili ošetrujúceho lekára a ten konštatoval, že staré výsledky postačia.
„Neplač, tvoja dcéra ozdravie“
V priebehu dva a pol roka som vystriedala štyri nemocnice. Žiaľ, napriek liečbe sa môj stav výrazne nezlepšil: nízka hladina hemoglobínu, žltá koža, ukrutné vyčerpanie… Moja úbohá mama celý čas plakala a modlila sa. Nakoniec ma z nemocnice vzala domov na moju vlastnú žiadosť. Vôbec nevedela, čo si má so mnou počať. Vošla do prázdneho kostola. Oprela si hlavu o lavicu a začala srdcervúco plakať. Pred Pánom Bohom vylievala celú svoju bolesť, ktorá sa za tie roky v jej vnútri nahromadila. Potom sa vrátila domov. Dlhý plač ju tak unavil, že zaspala. Snívalo sa jej, že sa nachádza v akejsi miestnosti. Stáli v nej kovové nádoby (také, aké sa kedysi používali na uskladňovanie mlieka) naplnené vodou po okraj. Voda sa z nich až prelievala a stekala na podlahu. Zrazu sa otvorilo okno. Za oknom sedela na tróne prekrásna Božia Matka s korunou na hlave. Vedľa nej stála rehoľníčka, v ktorej mama spoznala sestru Faustínu. Mama sa opýtala Márie, odkiaľ sa v tej miestnosti vzalo toľko vody. Božia Matka odpovedala: „To sú tvoje slzy a slzy tvojej dcéry, ale neplač, pretože tvoja dcéra ozdravie.“ Vtom sa mama zobudila. Povzbudená snom sa začala modliť korunku Božieho milosrdenstva.
Vďakyvzdávanie
Krátko po tomto neobyčajnom maminom sne som si začala všímať zmeny na svojom tele. Z kože sa vytrácala žltá farba, hladina hemoglobínu výrazne stúpla. Nakoniec sa stratili všetky moje zdravotné ťažkosti. Ako dlho to všetko trvalo? Nepamätám si presne, ale nie dlho.
Ako 19-ročná som sa vybrala nav-štíviť pátra Juraja. Chcela som mu poďakovať za Denníček, za modlitbu a duchovnú starostlivosť. Keď uvidel mladú ženu prekypujúcu zdravím a radosťou zo života, stratil reč. V nemocnici sa predsa rozprával o mojom zdravotnom stave s lekármi. Vtedy mi povedal vetu, ktorú si pamätám dodnes: „Dievča, nemala si právo žiť…“ A kázal mi, aby som zapísala všetko, čo som prežila. Odohralo sa to pred 30 rokmi, preto si neviem spomenúť, čo presne som vo svojom svedectve napísala. Jedno však viem – že bolo dlhé a plné Božích znamení a milostí. A hoci sa ten text nezachoval, dodnes som presvedčená o tom, že Pán Boh nám dáva to, o čo prosíme, a že korunka Božieho milosrdenstva je zázračná a neobyčajne účinná modlitba. Chvála najvyššiemu Pánovi za tento úžasný dar!
Božena
Páči sa vám obsah článkov na našej stránke?
Podpor nás!