Quiqueho zatkli za únos a hrozilo mu 70 rokov odňatia slobody. Vo väznici sa zúčastňoval na satanistických rituáloch. Keď tam však otvorili kaplnku ustavičnej adorácie, zo zvedavosti vošiel dnu a v tej chvíli sa začala jeho premena. Uverejňujeme jeho svedectvo.
Moja mama a ostatní príbuzní boli svedkovia Jehovovi. Keď som bol dieťa, zúčastňovali sme sa na modlitbových stretnutiach, čítali sme Bibliu, študovali knihy a časopisy, avšak nie preto, že by sme to chceli robiť, ale preto, že sme sa báli starého otca. Táto atmosféra nátlaku mi bránila bližšie poznať Boha. Môj otec nás opustil, keď som mal tri roky. Keď ma starý otec bil, prosil som Boha, aby urobil zázrak, aby sa môj otec vrátil a obránil ma. Žiaľ, nestalo sa to… Tento fakt negatívne ovplyvnil môj vzťah s Bohom.
Keď som mal 16 rokov, začal som žiť na ulici a stretol som sa so zlom. Po dvoch rokoch som sa presťahoval do Puebla. Tam som rýchlo upadol do závislosti od drog a iných omamných látok. Jedného dňa sa mi podarilo nadviazať kontakt s mojím otcom, ktorý žil v Pueble. Otec mi vtedy navrhol: „Každý týždeň chodíme do kostola, ak chceš, môžeš chodiť s nami. Ak nie, nemusíš to robiť.“ A dodal: „Vidím na tebe, že túžiš po zmene. Ak chceš, môžeš sa zmeniť z vlastného rozhodnutia. Nebudem ťa do ničoho nútiť. Rozhodnutie je na tebe.“ V ten istý deň som súhlasil a išiel som s ním do Kostola svätého Júdu Tadeáša a poprosil som tohto svätca, aby mi pomohol byť lepším človekom. A stalo sa niečo úžasné: zo dňa na deň som zanechal drogy bez toho, aby som pociťoval akékoľvek abstinenčné príznaky. Cítil som sa slobodný a úplne zdravý, hoci počas dvoch rokov som každý deň užíval prípravok na čistenie plastových rúr od kameňa… Začal som študovať a pracovať. Okrem toho som stretol dievča, ktoré je teraz mojou manželkou.
Krátko nato som dostal povolávací rozkaz na povinnú vojenskú službu a vzdialil som sa od Boha. Keď som sa vrátil do civilu, dopustil som sa mnohých chýb a ťažkých zločinov. V tom čase bola v nemocnici moja stará mama, ktorá mi bola ako matka. Raz som sa vybral do kostola a prosil som Boha, aby mi odpustil zlo, ktoré som spáchal, aby mi pomohol a uzdravil starú mamu. Po tejto modlitbe som vykročil na dobrú cestu a začal som pracovať.
V diablových putách
O pätnásť dní nato zastalo pri našom dome niekoľko policajných áut. Bol október 2014. Zatkli ma a nasadili do auta. Obvinili ma z únosu. Len čo som počul obvinenie, pomyslel som si, že môj život sa práve skončil, pretože som dostal trest 70 rokov odňatia slobody. Chcel som sa obesiť, ale nedokázal som to urobiť. Umiestnili ma na samotku bez svetla, bez deky, bez ničoho. O tretej ráno som uvidel starú mamu. Prišla mi oznámiť, že práve zomrela. Chcela sa so mnou rozlúčiť… Až neskôr mi otec potvrdil, že stará mama naozaj zomrela.
V tom istom oddelení väznice, kde bola moja cela, bol uväznený aj istý satanista. Prezývali sme ho Veštec. Raz som mu povedal svoj príbeh a on do mňa zasial nepokoj. Povedal mi: „Boh je vinný. Prosil si ho o odpustenie a on ťa priviedol sem. Kvôli nemu si prišiel o starú mamu a rodinu.“ Začal som pociťovať odpor voči Bohu a vyčítal som mu rôzne veci. Obviňoval som ho: „Prečo si mi to urobil, keď som ťa prosil o odpustenie?“ Môj hnev na Boha narastal… Po istom čase som sa naučil čarovať a preklínať. Postavil som si oltárik s podobizňou satana, kde som o tretej ráno zapaľoval sviečky. Každé ráno som sa prebúdzal o tejto hodine, aby som sa modlil k satanovi a prednášal mu svoje prosby. Bol som pravou rukou Veštca, ba aj svoje záležitosti som zveroval zlému duchu. Hovoril som si: „Satan mi pomôže, dostane ma von z väzenia.“
Adorácia na Zelený štvrtok
Takto som dva roky slúžil démonom, až nadišiel Zelený štvrtok. Na našom väzenskom oddelení otvorili kaplnku, v ktorej bola možnosť adorovať Najsvätejšiu sviatosť. Keď nás navštívila sestra Lupita, vulgárne som jej povedal, aby ma nerozčuľovala a nezačínala svoje evanjelizačné rečičky. Ale keď v ten deň všetci hovorili, že príde Najsvätejší Pán, začalo ma to zaujímať…
Len čo sa začala svätá omša, pocítil som silnú túžbu ísť na spoveď. Postavil som sa do dlhého radu. Počas spovede som plakal ako malé dieťa. Vyznal som všetky svoje hriechy a poprosil Boha o odpustenie. A stal sa zázrak! Zažil som úplnú premenu, oslobodenie a radosť. Pochopil som, že sloboda je len tam, kde je Ježiš. Bolo to, akoby niekto otočil list papiera a začal novú kapitolu. Počul som: „Oddnes je tu s vami Boh v Najsvätejšej sviatosti.“
Následky zla
Po obrátení som začal pociťovať následky zla, ktoré som predtým vykonal. Keď prišiel ku mne Ježiš, moja manželka bola v treťom mesiaci tehotenstva a potratila. Nepodľahol som však znechuteniu: svoju bolesť som odovzdal Ježišovi a neprestal som ho nasledovať. V tom istom čase vznikol pri väzenskej kaplnke zbor. Bolo v ňom takmer dvadsať väzňov, ktorí spievali a hrali na gitarách. Aj vo mne sa zrodila túžba spievať pre Pána. Keď som teda jedného dňa vošiel do kaplnky, povedal som Ježišovi: „Pane, pomôž mi, chcem spievať pre teba, chcem ťa chváliť. Nauč ma spievať pre teba.“ Od tej chvíle som začal cvičiť v cele. Sestra Lupita mi dala gitaru. Len Boh vie, ako som sa naučil hrať. Nakoniec som hral dokonca lepšie než tí, čo hrali už dlhé roky. Pán Boh mi dal talent.
Čím viac som sa približoval k Bohu, tým viac som musel čeliť protivenstvám. V predchádzajúcich rokoch mi satan dával všetko: peniaze, drogy… Zato teraz som povedal Zlému, že od neho už nič ne-chcem. Pokračoval som v modlitbách a v adorácii. Mával som pokušenie vzbúriť sa voči Bohu a pri modlitbe som sa Boha pýtal: „Kde si? Čo odo mňa chceš?“
Keď som sa obrátil a zanechal satanistické praktiky, Veštec mi povedal: „Vezmem ti to, čo najviac miluješ.“ Zrazu sa môj otec začal cítiť zle. Ležal na lôžku a nemohol sa hýbať. Bola to pre mňa veľmi ťažká skúsenosť. Cítil som sa bezmocne. Každú noc ku mne prichádzal satan a hovoril mi: „Nebuď hlúpy, riešenie je v tvojich rukách.“
Pieseň pre Boha
Jedného dňa prišiel do našej kaplnky biskup Felipe. Ležal som práve v cele a veľmi som sa hneval na Boha. Prišli za mnou kamaráti a kričali na mňa: „Prišiel biskup, chceš sa s ním porozprávať?“ Keď som vyšiel z cely, stretol som jednu z pracovníčok, ktorá mi povedala: „Vezmi si gitaru, biskup by chcel počuť tvoj spev!“ Bol to posledný deň Roku milosrdenstva. Keď som vošiel do kaplnky, všetci sa modlili korunku Božieho milosrdenstva. Predral som sa cez zástup a postavil som sa do stredu kaplnky k biskupovi. Ďalej sa modlili korunku, zatiaľ čo ja som sa modlil cez stisnuté zuby, plný bolesti a hnevu pre otcovu chorobu. Po modlitbe sa biskup opýtal, či som Quique, a dodal, že prišiel, aby si ma vypočul. Cítil som sa poctený a privilegovaný.
O niekoľko dní nato ma navštívila moja sestra a oznámila mi, že náš otec je na oddelení intenzívnej starostlivosti a zomiera.
Napísal som teda žiadosť o priepustku, hoci som dobre vedel, že z nášho oddelenia priepustku nikto nikdy nedostal. Išiel som teda do kaplnky a povedal Ježišovi prítomnému v hostii: „Dovoľ mi rozlúčiť sa s mojím otcom. Daj mi šancu vidieť ho poslednýkrát… Urob pre mňa zázrak!“ Neprešlo ani 15 minút a prišiel za mnou posol, ktorý kričal: „Quique, môžeš odísť!“ So slzami dojatia som vyšiel z kaplnky. Keď sme prišli k väzenskej bráne, strážnik mi povedal: „Fakt neviem, ako si si vybavil priepustku. Nikto odtiaľto priepustku nikdy nedostal. Odvezieme ťa do nemocnice, aby si sa mohol rozlúčiť s otcom. Máme však rozkaz zastreliť ťa pri najmenšom probléme.“ Do nemocnice som vošiel v okovách a v sprievode strážnikov. Dali mi 15 minút na stretnutie s otcom. Môj otec bol vo veľmi zlom stave, v bezvedomí. Slzy sa mi tisli do očí… Mlčky som sa modlil a držal som ho za ruku. O niekoľko dní nato otec zomrel. V noci sa mi snívalo, že som bol vo veľmi veľkom, nádhernom kostole. V istej chvíli prišiel ku mne Ježiš a povedal mi, že ma naučí niečo nové.
Chytil gitaru a začal spievať. Dokonale si pamätám, že zaspieval pieseň chvály, v ktorej sa spievalo: „Nikto ťa nemiluje tak ako ja!“ V tej chvíli som uvidel svojho otca a rozlúčil som sa s ním. Bola to pre mňa úžasná skúsenosť. Ďalší dar, ktorý som dostal od Boha, bola moja svadba. Naše manželstvo požehnal biskup Felipe.
Vo väznici ma navštevovali laické misionárky z kaplniek ustavičnej adorácie v Pueble. Správali sa ku mne ako k svojmu synovi a dodávali mi odvahu: „Quique, zvládneš to! Pomodli sa! Odovzdaj sa Bohu! Choď na adoráciu do kaplnky!“ Búril som sa, ale v hĺbke srdca som opäť cítil túžbu spievať pre Boha. Nebol deň, v ktorom by som preňho nespieval. V noci som na chvíľu vstával, aby som sa pomodlil, aby som sa s ním porozprával. Nakoniec nadišla chvíľa, keď som Ježišovi povedal: „Už ťa nebudem o nič prosiť. Ak mi nechceš darovať slobodu, tak mi ju nedaj. Daj mi len vieru. Ak ma však budeš chcieť oslobodiť, budem ti veľmi vďačný.“
Istého dňa ma nečakane presťahovali do najmenšej cely. Bol som v nej s ľuďmi, o ktorých som vedel, že sa s nimi sotva dohodnem. Bolo to zvláštne, ale nebúril som sa! Pamätám sa, ako som sa pozrel na oblohu a povedal som: „Ty vieš, prečo si ma sem poslal. Máš teda pre mňa nejaký plán, tak nech sa stane tvoja vôľa. Chráň ma, pomáhaj mi a staraj sa o mňa.“ Všetci z nového oddelenia si ma vážili. Začal som im hovoriť o Bohu a oni sa mi zdôverovali so svojimi problémami. V duchu som sa smial a vravel som: „Bože, už viem, prečo si ma sem poslal.“ Kamaráti sa čudovali, pretože každý deň som vypínal televízor a začínal som modlitbu. Napriek znechuteniu a bolesti spôsobenej odlúčenosťou od manželky a najbližších som sa vytrvalo modlil. V istej chvíli som pocítil, že som prijal kríž, ktorý som niesol. Povedal som Ježišovi: „Ak je tvoja vôľa, aby som tu zostal, prijímam to!“
Sila modlitby
V septembri 2017 ma odsúdili na 70 rokov odňatia slobody. Bola to veľmi ťažká skúsenosť. V deň, keď vyniesli rozsudok, zomrel môj starý otec. Plakal som a pýtal som sa prečo… Hneď po vynesení rozsudku som sa rozprával so svojou manželkou a povedal som jej, aby ma nechala a nanovo si zariadila život. Odvetila, že chce zostať so mnou a že nestráca nádej, že jedného dňa sa dostanem na slobodu. Spočiatku ma to veľmi povzbudilo, ale neskôr mi to už nepomáhalo. Vždy, keď manželka odišla z návštevy, zvádzal som vnútorný boj. Najťažšie bolo pre mňa uvedomovať si, že môj trest bude trvať 70 rokov…
Vo väzení som bol už štyri roky. Bol som nevinný a neexistovali dôkazy o mojej vine. Žalobca nikdy neprišiel. Sám seba som sa teda pýtal, prečo musím znášať tento trest. Povedal som Bohu, že ak je jeho vôľa, aby som 70 rokov strávil vo väzení, prijímam to, len nech sa on postará o moju rodinu. Po približne 30 minútach prišiel strážnik a povedal mi, že… ma prepúšťajú na slobodu. Povedal som mu, aby si zo mňa nerobil žarty, ale on vážne zopakoval, že ma prepúšťajú na slobodu. Neveril som mu, veď ma predsa odsúdili na 70 rokov! Strážnik mi však povedal: „To je tvoja vec, či mi veríš alebo nie. Ja ti však hovorím, že ideš na slobodu!“ Všetci strážnici, okolo ktorých som prechádzal, potvrdili túto informáciu a gratulovali mi. Išiel som si teda vziať Bibliu a gitaru. Všetko ostatné som tam nechal, pretože to nemalo nijaký význam. Potom som zatelefonoval manželke, aby po mňa prišla. Rozlúčil som sa so spoluväzňami a už okolo polnoci som sa slobodne prechádzal po meste. Cítil som sa veľmi malý voči Božej všemohúcnosti a dobrote!
Štedrosť Božieho milosrdenstva
Na slobodu som sa dostal 23. októbra a 27. októbra mala mať moja dcéra prvé sväté prijímanie. Ani v najodvážnejších snoch som nedúfal, že sa budem môcť zúčastniť na tejto slávnosti. Prvé sväté prijímanie jej udelil biskup Felipe.
Boh ukázal svoju veľkosť… Veľmi som trpel, pretože som musel znášať následky svojich skutkov, ale vďaka tomu všetkému som prežil úžasnú skúsenosť vzťahu s Bohom. Spoznal som mimoriadnych ľudí – biskupa Felipeho a svoje dve mamy – laické misionárky.
Vrátil som sa do normálneho života. Každý deň sa modlím k Bohu. A hoci často padám a mám veľa chýb, v mojom živote sa veľa zmenilo. Vďaka Bohu mám vlastnú firmu, ktorá nám zabezpečuje dôstojné živobytie. Boh sa o mňa postaral a dal mi tak veľa! Presvedčil som sa, že bez Krista niet slobody, že len vtedy som slobodný, keď som s ním, čiže keď žijem v milosti posväcujúcej.
Quique
Páči sa vám obsah článkov na našej stránke?
Podpor nás!