Vrhni sa k nemu!

„Čistota čosi stojí. Jej cena nie je malá. Treba o ňu bojovať, neraz takmer do krvi. Do krvi tela… aj srdca,“ hovorieval kardinál Stefan Wyszyński. Ako môžeme v tomto boji zvíťaziť?

Zasvätiť sa

„Ak si chceš zachovať čistotu, musíš sa zasvätiť,“ napísal kardinál F. X. Nguyen Van Thuan. „Ľalia je biela ako alabaster, kvet čerešne je voňavý a kvet broskyne nádherný. Vieš prečo? Každá z týchto rastlín zapúšťa korene hlboko – až do srdca zeme a pod ochranou záhradníka, ktorý sa oň stará, vydrží prudké dažde aj búrky.“

Rozhodnutie zasvätiť sa je kľúčové. „Bez neho by boj o čistotu nebol možný,“ spomína Magda. „Je veľmi náročný, vyžaduje si odvahu, rozhodnosť a predovšetkým vytrvalosť v úsilí o dosiahnutie vytýčeného cieľa.

Začiatok našej spoločnej cesty bol nádherný a zároveň dosť búrlivý. Práve vtedy sme sa rozhodli vstúpiť do Hnutia čistých sŕdc, v ktorom sme chceli nájsť riešenie svojho problému. Na duchovných cvičeniach sme sa dozvedeli veľa o vzťahu dvoch zamilovaných ľudí a dostali sme konkrétne rady, ako máme bojovať o čistotu svojho vzťahu. V tomto prvotnom nadšení sme si boli takmer istí, že odteraz bude všetko v poriadku. Ale už o niekoľko mesiacov sa problém vrátil… Aj napriek tomu sme nezmenili svoje rozhodnutie ísť proti prúdu, nevzdali sme sa a rozhodli sme sa bojovať. V tej chvíli sa začalo najťažšie, ale zároveň najkrajšie obdobie nášho úžasného ľúbostného vzťahu.

Láska je túžbou, aby druhý človek dosiahol šťastie a svätosť. Vo chvíľach pochybností, kríz, hádok ostáva iba prvotné rozhodnutie: ,Chcem ísť spolu s tebou k Ježišovi; chcem už tu na zemi okúsiť nebo.‘ Spomínam si na krízu, ktorú sme prežili, keď sme obaja pracovali v Londýne. Boli sme viac vystavení útokom Zlého, pretože sme boli unavení a ďaleko od domova. Vtedy nás už nedržali city, ale ostalo nám prvotné rozhodnutie, ktoré nás zachránilo…“

Základom je zasvätiť sa Ježišovi. Keď sa mu odovzdáme, on nás prijme takých, akí sme, aby nás urobil takými, akými nás chce mať. Premieňa nás tak, aby sme sa stali darom pre druhých.

Takéto bytie darom, tento osobný rozvoj je úzko spätý so „zapúšťaním koreňov“. Potrebujeme hlboký, osobný vzťah s Ježišom, po ktorom aj on túži a do ktorého každého z nás osobne pozýva…

Odzbrojiť protivníka

Svätá Faustína vo svojom Denníčku uvádza 7 hlavných spôsobov, ako si zachovať čistotu. Ide o: stráženie si zmyslov; vyhýbanie sa príležitosti k hriechu; vyhýbanie sa záhaľke; rýchle odstraňovanie pokušení; stránenie sa pochybných priateľstiev (vzťahov, v ktorých dominuje hľadanie vlastného dobra); duch umŕtvovania a vyjavenie pokušení spovedníkovi.

Kardinál Van Thuan hovoril, že nečistota „je ako nepriateľská armáda, ktorá vtrhla na tvoje územie! Knihy, tlač a zlá spoločnosť sú zbrane, ktoré sú zo dňa na deň rafinovanejšie a zákernejšie“. Preto najjednoduchším spôsobom na odzbrojenie nepriateľa je vyhodiť a odťať sa od všetkého, čo nám zahaľuje, zatemňuje a deformuje pohľad. Často sú to práve filmy, časopisy alebo internetové stránky, ktoré znečisťujú a deformujú fantáziu a ničia v človeku schopnosť budovať hlboké vzťahy.

Keď prichádza pokušenie, v prvom rade ho treba hneď odhodiť a nezačať s ním diskutovať. „Nikdy sa neponižuj k vyjednávaniu s démonom nečistoty,“ radí kardinál Van Thuan, „tak ako by si nikdy nepozoroval pokus s atómovou bombou zblízka! Najlepšia stratégia je útek.“

Odťať sa a začať sa venovať niečomu inému, okamžite nasmerovať svoje srdce k láske k blížnym. Don Bosco hovorieval: „Keď prežívate pokušenie, nezastavujte sa a nečakajte, až pokušenie ovládne vaše srdce, ale hneď urobte niečo, aby ste sa od neho oslobodili – alebo začnite pracovať, alebo sa začnite modliť.“

„Navzájom sme sa podopierali v tom, aby sme neupadli do hriechov,“ píše Magda vo svojom svedectve. „Určili sme si presné, konkrétne hranice. Napríklad: večer sme nezostávali sami dvaja v prázdnom dome ani sme sa nezamykali v izbe, aby sme si nevytvárali príležitosť k hriechu. Niekedy, keď sme pociťovali silné pokušenie, som Darkovi povedala, aby už išiel domov, a inokedy sme si zasa spolu kľakli a začali sa modliť a hneď to pominulo…“

„Keby ti hrozilo, že padneš a budeš robiť niečo zlé, obráť stranu, nemysli na to, ale hneď, ešte v tej istej chvíli znovu miluj,“ napísal Alberto Micchelotti svojmu kamarátovi Carlovi, ktorý išiel na povinnú vojenskú službu…

Vo chvíľach pokušení nikdy nie sme sami. Ježiš sa na nás pozerá s láskou a vystiera k nám svoje ruky, aby nás podržal. On, ktorý pozná našu slabosť, chce byť našou silou vždy, keď po tom zatúžime. On, ktorý pozná každé utrpenie, pretože z lásky k nám okúsil na kríži všetko – až po vzdialenie sa od Otca –, nám ukazuje cestu: vo chvíli najväčšieho utrpenia, samoty, najhlbšej opustenosti a pochybností sa s dôverou odovzdáva: „Otče, do tvojich rúk odovzdávam svojho ducha…“

Každé pokušenie, nad ktorým zvíťazíme, môže byť dôkazom našej lásky k Ježišovi. Môže byť tiež modlitbou za tých, ktorí nevnímajú hriech, hoci v ňom žijú, ktorí nemajú silu vstať, ktorí už stratili nádej, že im Boh môže odpustiť…

Svätý František hovorieval: „Naozaj nikto sa nemá považovať za Božieho služobníka, kým neprejde pokušeniami a súžením. Pokušenie, nad ktorým sme zvíťazili, sa mení na prsteň, ktorým sa Pán zasnubuje s dušou svojho služobníka.“

Posilniť opevnenie

Dobrý stratég vie, že pri boji je dôležité posilniť opevnenie. Kardinál Van Thuan upozorňuje: „Ak nespevníš svoju ochranu, predovšetkým prostredníctvom modlitby, prijímania sviatostí a obety; ak sa nezobudíš a nebudeš bdieť; ak si hneď nevzbudíš hoc i len najmenšie vnútorné gesto odporu; ak budeš pred nepriateľskou skupinou otáľať s rozhodnutím; ak opustíš svojich najvernejších spojencov, ktorými sú svätci a dobrí priatelia, nezvládneš neľútostný útok a utrpíš porážku…“

Svätá Faustína nám dáva päť spôsobov na to, ako posilniť svoje vnútorné opevnenie. Prostriedkami na obranu čistoty sú: pokora, duch modlitby, skromnosť, vernosť určeným pravidlám a úcta k Panne Márii.

Dať aj svoju malosť

Jedného dňa svätá Faustína obnovila svoje zasvätenie sa Ježišovi Kristovi a odovzdala mu nanovo svoju dušu, telo, rozum, vôľu a všetky city. Vtedy začula slová: „Dcéra moja, neobetovala si mi to, čo je skutočne tvoje…“ A keď nemohla zistiť, čo ešte nedala Pánovi, opýtala sa: „Ježišu, povedz mi a dám ti to ihneď z celého srdca.“ Ježiš jej láskavo povedal: „Dcéra, daj mi svoju biedu, lebo ona je výlučne tvojím vlastníctvom…“

Inokedy jej zas povedal: „Vidíš, čím si sama zo seba, ale neľakaj sa toho. Keby som ti odhalil celú biedu, ktorou si, zomrela by si od zdesenia… Preto, že si tak veľmi biedna, odkryl som ti celé more môjho milosrdenstva. Také duše, ako je tvoja, hľadám a túžim po nich, ale je ich málo. Tvoja veľká dôvera voči mne ma núti ustavične ti udeľovať milosti. Máš veľké a nepochopiteľné práva na moje srdce, lebo si dcéra plnej dôvery. Neuniesla by si veľkosť mojej lásky, ktorú mám voči tebe, keby som ti ju tu na zemi odkryl v celej plnosti. Často ti odhaľujem okraj závoja, ale vedz, že to je len moja výnimočná milosť. Moja láska a moje milosrdenstvo nemajú hraníc…“

„Prečo sa spoliehaš na seba samého a padáš? Vrhni sa k nemu! Neboj sa, on sa neuhne, aby si spadol. Vrhni sa k nemu so všetkou dôverou. On ťa prijme a uzdraví,“ začul jedného dňa svätý Augustín vo svojom vnútri…

Byť tým, kým ma Ježiš chce mať

Odovzdať sa celkom k dispozícii Bohu znamená dovoliť Ježišovi, aby nás urobil takými, akými nás chce mať. Ilustruje to nasledujúci príbeh…

V záhrade rástol ušľachtilý bambus, najkrajší zo všetkých stromov. Záhradník si ho osobitne obľúbil a uprednostňoval ho pred ostatnými rastlinami. Bambus rástol a bol zo dňa na deň krajší. Veľmi dobre vedel, že záhradník ho miluje, a bol na to hrdý.

Jedného dňa povedal majiteľ svojmu milovaného stromu: „Môj milý bambus, potrebujem ťa…“ Bambusu sa zdalo, že nadišiel deň, pre ktorý sa narodil. S radosťou odpovedal: „Pane, som pripravený, urob so mnou, čo chceš…“ „Bambus,“ pánov hlas znel vážne, „musím ťa sťať, aby som ťa mohol použiť…“ Tieto slová strom vystrašili. Prekvapene odpovedal: „Sťať ma, pane? Mňa, z ktorého si spravil najkrajší strom v záhrade? Urob so mnou niečo pekné, ale prosím ťa, nedaj ma sťať…“ „Môj milý bambus, nebudem ťa môcť použiť, ak ťa nezotnem…“

V záhrade zavládlo veľké ticho. Po istej chvíli bambus sklonil svoju hlavu a zašepkal: „Pane, ak ma nemôžeš použiť bez toho, aby si ma sťal, urob so mnou to, čo chceš, a zotni ma…“ Pán sa ho znovu opýtal, či súhlasí s tým, aby ho použil, pretože to nemôže urobiť bez toho, aby najskôr nespálil jeho konáre a neotrhal listy… Bambus odpovedal: „Odtni mi ich, pane…“

„Môj milý bambus, musím urobiť ešte viac,“ pánov hlas stíchol. „Musím ťa rozpoliť na dve časti a vytrhnúť ti srdce. Ak mi to nedovolíš, nebudem ťa môcť použiť…“ Bambus už nevládal ani len prehovoriť, jednoducho sa sklonil k zemi na znak súhlasu.

Pri západe slnka pán spílil strom, poobtínal jeho konáre, odtrhal listy, rozpolil ho a vybral mu srdce. Potom zaniesol milovaný bambus na miesto, kde sa nachádzal prameň čerstvej vody. Opatrne naň napojil jeden koniec bambusa a druhý nasmeroval na vysušené polia. Čistá, svieža voda začala prúdiť cez jeho vnútro a prinášala zemi vlahu. Potom záhradník zasial na poli ryžu, aby po istom čase zožal bohatú úrodu…

Keď bol bambus veľký a nádherný, žil a rástol iba pre seba samého, ale keď bol akoby zničený, premenil sa na kanál, ktorý pán používal, aby zúrodnil svoje kráľovstvo… (Amedeo Ferrari).

Pozvať Prítomného

„Predtým, než sme začali uvažovať o našej spoločnej budúcnosti, museli sme sa najskôr prizrieť našej minulosti,“ spomína Lukáš. „Potrebovali sme na to lásku, ktorá nič neskrýva a ktorá skutočnosť neprikrášľuje kvôli tomu, aby nezranila, ale dokáže jej čeliť, pretože vzťah môže rásť a pretrvať iba v pravde. Ja som v minulosti žil s istou ženou a bola to pre mňa veľmi bolestná skúsenosť. V tom období som opustil všetky svoje hodnoty a sny, ale necítil som sa šťastný a naplnený…

Uvedomili sme si, že pre našu spoločnú budúcnosť by bolo dobré, aby som si urobil test HIV. Aj túto vec sme riešili spoločne. Po vyšetrení som pocítil veľkú radosť, úľavu a novú úctu voči daru plodnosti.

Uvedomili sme si aj zodpovednosť, akú máme jeden za druhého, a pochopili sme, že náš vzťah, ktorý je síce úprimný a pekný, veľmi potrebuje Božiu prítomnosť. Ja som dlho bojoval sám so sebou, aby som sa odvážil ísť na spoveď, ale stále som nemal odvahu… Avšak Marlenina citlivá láska mi dodala silu, aby som urobil aj tento krok.

Prítomnosť Boha v našom vzťahu bola náročná, ale hlboká. Dala našej láske novú slobodu. Takto sme sa naučili neuzatvárať sa do seba samých, ale žiť v otvorenosti a slobode, aby sme dokázali prijať to, čo od nás chce Boh v našom vzťahu aj vo vzťahu k iným ľuďom.

Základom bola spoločná modlitba, ktorá pre nás bola a stále je nevyhnutná. Vo všetkých rozhodujúcich situáciách nám pomáhala urobiť dôležité rozhodnutia a niekedy ísť aj proti prúdu. Ale to nám vždy prinášalo šťastie a posilňovalo našu vzájomnú lásku.

Teraz sme už manželmi a odhaľujeme, ako sa môžeme darovať jeden druhému v každodennom živote – dokonca aj v malých veciach, ktoré bývajú často veľmi dôležité. Každý deň vnímame malé aj veľké prejavy konkrétnej Božej lásky. Sme ešte len na začiatku nášho dobrodružstva, ale kráčame dopredu s dôverou, pretože zakúšame, že Niekto nás na tejto ceste sprevádza.“

Otvoriť si srdce

„Boh dáva čistotu iba pokorným. Modli sa každý deň s úprimným a priamym srdcom a otvorene uznaj svoju slabosť,“ radí nám kardinál Van Thuan. A svätá Faustína vysvetľuje: „Duša sa do každého boja vyzbrojuje modlitbou. Nech sa nachádza v akomkoľvek stave, má sa modliť. Musí sa modliť duša čistá a pekná, lebo inak by stratila svoju krásu. Musí sa modliť duša, ktorá sa usiluje o čistotu, lebo inak by ju nedosiahla. Musí sa modliť duša, ktorá sa práve obrátila, lebo inak by opäť upadla. Musí sa modliť duša hriešna, ponorená do hriechov, aby sa mohla zodvihnúť. Niet duše, ktorá by sa nemusela modliť, lebo každá milosť prichádza cez modlitbu.“

Radí nám tiež, že na to, aby sme vytrvali v modlitbe, sa musíme vyzbrojiť trpezlivosťou a odvážne prekonávať vonkajšie aj vnútorné ťažkosti – znechutenie, vnútornú vyprahnutosť, lenivosť, pokušenia a ľudské ohľady a strážiť si chvíle určené na modlitbu. „Sama som zažila, že ak som si nevykonala modlitbu v čase, ktorý bol na ňu určený, neskôr som si ju tiež nevykonala, lebo povinnosti mi to nedovolili. Ak som ju vykonala, tak s veľkou námahou, lebo myseľ mi odbiehala k povinnostiam…“
Blahoslavený Ján Pavol II. povedal mladým: „Skrze modlitbu dostanete silu odporovať duchu sveta. Dostanete moc prejaviť súcit každej ľudskej bytosti, tak ako to robí Ježiš. Modlitba dá vášmu životu kvalitu a pomôže vám prekonať prekážky… Vďaka modlitbe a príhovoru Panny Márie Ježišova milosť naplní vaše srdce, dá vám silu vytrvať vo vašom kresťanskom povolaní (ktoré spočíva v kráčaní za Kristom), prijať jeho cestu, žiť podľa jeho slova, aplikovať evanjelium vo všetkých konkrétnych situáciách každodenného života.“

Čas stretnutia s Ježišom je časom, keď odovzdávame do jeho rúk všetko, čo je pre nás dôležité, keď mu odovzdávame ľudí, ktorých milujeme. Je to čas vychádzania zo seba samých, čas rozširovania svojho srdca – prihovárania sa za všetkých, za potreby celého sveta a vyprosovanie lásky a pokoja pre svet…

Srdce, ktoré sa modlí, je srdcom, ktoré je schopné počuť Boží hlas a ktoré sa podľa tohto hlasu riadi vo všetkom svojom počínaní.

Silvia išla pracovať do Nemecka ako opatrovateľka detí. Jedného dňa sa trojročný Samuel, o ktorého sa starala, pre niečo rozplakal. Zrazu prestal plakať a na otázku, čo sa mu stalo, odpovedal: „Keď plačem, Ježiš mi v srdci hovorí, že to nie je láska voči mojim rodičom…“ Silvia sa opýtala seba samej: „Napadlo mi vôbec niekedy, že niektoré veci, ktoré robím, nie sú láskou voči niekomu inému?“

Treba mať rozmodlené srdce, aby sme v každom dokázali vidieť Ježiša a počuť jeho „žíznim“, ktoré vyslovuje skrze iných ľudí, vo svojom slove alebo v tichu…

Nájsť si priateľov

Na tejto ceste k láske nás stále sprevádza tá, ktorá miluje najkrajšie, ktorá miluje každého ako prvá, nezištne, tak ako Ježiš – až do krajnosti. Panna Mária, Matka ušľachtilej lásky, nás chce skryť, podobne ako svätú Faustínu, pod svoj panenský plášť a chrániť nás pred tým, čo ničí našu dôstojnosť. Chce nás naučiť milovať a vo všetkom plniť Božiu vôľu.

Pomáhajú nám aj svätí patróni a spoločenstvá, ktoré nám Boh dal, aby sme v nich mohli duchovne rásť. „Spôsobom, ako môžeme byť stále v centre sveta, ale zároveň sa ním nenechali zničiť,“ píše Chiara Lubichová, „je byť stále začlenený do spoločenstva, pretože tam, kde je opravdivé kresťanské spoločenstvo, tam je Duch Svätý, ktorý tíši vášne a rozpaľuje oheň nadprirodzenej lásky.“

Takisto je dôležité, aby sme mali svojho duchovného sprievodcu. „Tým, čo mi pomohlo žiť v čistote,“ píše Magda, „bola podpora nášho duchovného vodcu, ktorý je duchovným otcom nášho vzťahu aj manželstva. On nám pomáhal od začiatku a pripravoval nás na sobáš. V priebehu prípravného roka pred svadbou sme ho raz v mesiaci navštevovali a zhovárali sme sa s ním o tom, čo nás znepokojovalo. On požehnal náš vzťah, čo nám tiež veľmi pomohlo. Keď sme Ježišovi zasvätili rok prípravy na našu svadbu, získali sme úžasnú silu a rozhodnosť, ktorá však nepochádzala z nás. Viem, že to bola Božia odpoveď na náš boj. Hlboko verím, že je to milosť a dar, o ktorý sa treba modliť, prosiť a pripravovať sa naň už vtedy, keď sme ešte sami…“

Žiť v harmónii

Žiť v čistote nám pomáha aj istá harmónia, čiže schopnosť prežívať všetko to, čo patrí ku každodennému životu. Pokušenia sa môžu zosilniť napríklad vtedy, keď sme príliš unavení. Únava nás potom oslabuje v boji, a preto je nevyhnutný dobrý spánok a odpočinok po práci. Dôležitá je aj fyzická námaha, rozvíjanie svojich záujmov a záľub, konkrétna služba iným ľuďom… Treba robiť to, o čo nás Ježiš prosí v konkrétnej chvíli. Prítomná chvíľa, ktorú sme dostali, sa nikdy nezopakuje.

Blahoslavený Ján Pavol II. radí: „Voľný čas sme dostali na to, aby sa každý z nás stával čoraz viac človekom. Je to naozaj povolanie, úloha: využiť voľný čas tak, aby sme sa stávali viac ľuďmi a rástli v ľudskom aj v duchovnom rozmere… Boh so svojím slovom čaká na náš voľný čas, aby sa nám viac prihováral…“

Ján XXIII. nás povzbudzuje, aby sme každú činnosť vykonávali tak, akoby sme boli stvorení práve pre ňu, a to nezávisle od toho, čo robíme. Všetko má hodnotu v Božích očiach, ak to robíme z lásky.

Boh, ktorý je láska, chce, aby sme boli v ňom. A žiť v ňom znamená žiť v láske – čiže milovať. Opravdivo milovať! Ale ako? Chiara Lubichová nám odporúča: „Ide o to, aby sme milovali každého, kto prechádza okolo nás, tak ako ho miluje Boh. A pretože žijeme v čase, milujme v danej chvíli iba jedného blížneho a neponechávajme si v srdci zvyšky pre brata, ktorého sme stretli pred minútou, pretože aj tak milujeme vo všetkých toho istého Ježiša… Ak nám totiž v srdci zostávajú zvyšky citov, znamená to, že daného brata sme milovali iba kvôli sebe samým alebo kvôli nemu, a nie kvôli Ježišovi. V tom spočíva naše nešťastie…“

Vstávať stále odznova

Dozrievanie v láske je cesta… A neraz na nej padneme, zapochybujeme alebo zaváhame… Keď prichádza Žalobca, vracajme sa k Ježišovmu pohľadu – k jeho „milujem ťa“, ktoré nás ospravedlňuje. Nikdy sa nevzdávajme, ale začínajme odznova… aby sa aj v nás naplnilo slovo: „Odpúšťajú sa jej mnohé hriechy, lebo veľmi miluje…“