Veď pre mňa žiť je Kristus a zomrieť zisk

„Bože, život patrí tebe“

Moji prarodičia boli moslimovia. Do Indie prišli z Turecka a usídlili sa v štáte Kerala na juhu krajiny.

Ešte pred narodením som prežil vážnu infekciu ohrozujúcu môj život. Lekári tvrdili, že ju neprežijem, a nahovárali moju mamu na interrupciu. Mama však bola presvedčená, že je to veľký hriech, a neposlúchla ich rady. Modlila sa: „Bože, život patrí tebe. Viem, že ho môžeš darovať tomuto dieťaťu.“ Potom zložila sľub, že ak prežijem, odovzdá ma do služby Bohu. Boh ju vypočul. Podľa lekárov bolo moje narodenie a priebeh pôrodu zázrak!

Zatiaľ čo moji bratia, sestry a susedia navštevovali normálne školy, ja som nechodil do obyčajnej školy, pretože podľa sľubu, ktorý mama zložila, som patril Bohu. Keď som mal osem rokov, rodičia ma poslali do arabskej moslimskej školy na juhu Keraly, aby sa tam zo mňa stal moslimský duchovný. Stal som sa ním pred dovŕšením 18. narodenín. Päť rokov som študoval filozofiu (metafyziku, epistemológiu, logiku a podobne) a arabčinu a nasledujúcich päť rokov zas morálnu teológiu Koránu a islamský právny systém šaríja.

Už v detstve som bol hlboko presvedčený, že náboženstvo sa nesmie vnucovať silou. Táto moja vnútorná intuícia bola, samozrejme, v rozpore s tým, čo som zakúšal, ako aj s dejinami islamu, ktorý bol šírený predovšetkým násilím a mečom. Otec mi kázal chodiť do mešity. Viem, že keby som to neurobil, zbil by ma. Tak-isto som musel dodržiavať pôst ramadán. Keby som sa nepostil, nedostal by som jesť ani po západe slnka.

Duchovný

Po ukončení štúdia som sa stal duchovným v mešite. Raz som kázal o Ježišovi a presviedčal poslucháčov, že Ježiš nie je Boh. Pre mňa bol Boh iba Alah. Veril som, že sa nikdy neoženil, a preto nemohol mať deti. V ten deň mi však niekto zo zástupu položil otázku: „Kto je teda Ježiš?“ Aby som to zistil, prečítal som si ešte raz celý Korán. Keď som ho čítal, všimol som si, že Mohamed sa v Koráne spomína len 4-krát, zatiaľ čo Ježiš až 25-krát! Toto zistenie ma šokovalo… Zamýšľal som sa nad tým, prečo Korán venuje viac pozornosti inému prorokovi než Mohamedovi.

Korán nazýva Ježiša Kalimat Alah (Slovo Boha), Rut Alah (Duch Boha) a Isa Al-Masih (v deformovanej podobe: Ježiš Kristus). Opisuje tiež to, že Ježiš urobil vtáčika z hliny a vdýchol doň život, uzdravil slepca a malomocného, vzkriesil mŕtvych, vystúpil do neba, žije a vráti sa v posledný deň. Podľa Koránu Mohamed nie je Slovo Boha, Duch Boha ani Mesiáš. Nikdy do ničoho nevdýchol život, nikoho neuzdravil ani nevzkriesil. On sám zomrel a nevráti sa na konci vekov. Keď som čítal Korán, všimol som si všetky tieto rozdiely medzi Ježišom a Mohamedom.

Je ešte ďalšia vec: v Koráne sa nespomína nijaká iná žena okrem Panny Márie (arabsky Mariam). Nie sú tam uvedené mená Mohamedových žien a detí. Súra 19 sa nazýva Mária (Mariam) a súra 3 spomína jej údajného predka – Imrána (súra Ál Imrán – Rodina Imránova). Súra 3, 42 hovorí: „Hľa, anjeli povedali:
,Mária! Boh si ťa vyvolil a očistil (učinil ťa zbožnou, dobrou, očistenou a poctivou ženou) a vyvolil si ťa spomedzi žien tvorstva (v dobe, v ktorej si žila, aby si porodila dieťa bez otca a aby ste boli obaja znamením Božej moci pre ľudí)‘“ (porov. súra 21, 91 a 66, 12).

Slovo Boha

Raz som sa vybral za svojím učiteľom, ktorý ma desať rokov učil arabčinu. Položil som mu otázku: „Učiteľ, ako Boh stvoril vesmír?“ On na to: „Boh stvoril vesmír svojím Slovom.“ Pokračoval som teda: „Slovo je teda Stvoriteľ alebo stvorenie?“ Keby povedal, že Slovo je Stvoriteľ, opýtal by som sa ho, kto teda stvoril Slovo. Zároveň však vzhľadom na Korán a moslimskú tradíciu nemohol tvrdiť, že Slovo je stvorenie. „Slovo nie je ani Stvoriteľ, ani stvorenie,“ odvetil, po čom mi kázal odísť. Pred odchodom som mu ešte povedal: „Ak Slovo nie je Stvoriteľ ani stvorenie, nehovoria azda preto kresťania, že Slovo je Boží Syn?“ načo odvetil, že ak je Slovo Božím Synom, potom Boh musí mať ženu. Bez ženy totiž nie je možné mať syna. Ukázal som mu teda úryvok z Koránu, kde sa píše, že Boh vidí bez očí, hovorí bez jazyka a počuje bez uší: „Stvoriteľ nebies a zeme (je Boh)… Nič nie je ako On. On všetko počuje a všetko vidí“ (súra 42, 11).
Tento verš hovorí v súlade s najstaršími tafsírami (záväzným výkladom Koránu), že nijaké stvorenie nie je ako Boh. Stvorenia majú oči a uši, zato Boh, ktorý ich nemá, všetko vidí a počuje. Takže prečo by Boh nemohol mať syna bez ženy? Mal som silný argument.

Po rozhovore s učiteľom som sa cítil rozbitý. Položil som si teda Korán na hruď a povedal som: „Bože, povedz mi, čo mám robiť. Tvoj Korán hovorí, že Ježiš žije, a Mohamed zomrel. Povedz mi, koho mám nasledovať?“ Po modlitbe som otvoril knihu a zrak mi padol na súru 10, 94: „Ak by si bol na pochybách o tom, čo sme ti zoslali (o pravdivosti toho, čo sa ti začalo zosielať od Boha), tak sa spýtaj tých (čestných a vierohodných), ktorí prednášali Knihu (predchádzajúce nebeské Knihy, Tóru a Evanjelium) ešte pred tebou.“

Duchovné cvičenia v Potte

 Keď som si prečítal tento úryvok, rozhodol som sa, že budem študovať Bibliu. Vybral som sa do katolíckeho exercičného strediska v Potte. Hneď v prvý deň kňaz prečítal úvodný verš z Evanjelia podľa svätého Jána: „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh.“ Hneď som si všimol spojitosť medzi tým, čo o Slove hovorí Korán a Biblia. Pochopil som, že na ďalšie štúdium potrebujem obidva texty.

Zaujal ma aj iný verš z toho istého evanjelia: „Ale tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi: tým, čo uverili v jeho meno“ (Jn 1, 12). V Koráne Alah nazýva ľudí otrokmi. Ako vieme, pán nemiluje otrokov a zvyčajne ani otroci nemilujú svojho pána. Nechcel by som, aby ma ktokoľvek nazýval otrokom. Korán však tvrdí, že človek je otrokom Alaha! V Evanjeliu podľa svätého Jána (1, 12) som si prečítal, že Ježiš dáva moc, aby sme sa stali Božími deťmi. Pochopil som, že potrebujem Ježiša, pretože chcem byť Božím dieťaťom. Prvý raz som nazval Boha „Otecko“. Dovtedy som nevedel, že ho môžem takto oslovovať! Je to veľká radosť: Stvoriteľ sveta je môj Ocko! Rozhodol som sa teda, že uverím v Ježiša ako v Božieho Syna.

V čase, keď som bol na duchovných cvičeniach v katolíckom stredisku, si moji rodičia mysleli, že som v mešite, a kamaráti z mešity si zas mysleli, že som doma. Keď sa stretli a vyšlo najavo, že nie som ani tu ani tam, začali ma hľadať a uverejnili oznam v novinách aj v televízii. Nakoniec ma našli v Potte. Prišiel po mňa otec, v zúrivosti ma  zbil do bezvedomia a násilím ma odviedol z Potty.

Uväznenie

Keď som sa prebral z bezvedomia, nachádzal som sa v malej izbe, bol som nahý, s pevne zviazanými rukami a nohami. Nemohol som hovoriť, pretože do úst mi nasypali práškové červené korenie. Prášok som mal aj v nose, v očiach a všade na tele, kde som mal rany… Korenie malo znásobiť moje utrpenie. Bolo to pre vieru v Ježiša. Na 18 miestach Koránu je napísané, že máme bojovať proti „neveriacim“, a na niekoľkých ďalších miestach, aby sme zabíjali tých, čo odmietajú islam. Môj otec poslúchol predpisy Koránu, a to aj za cenu umlčania hlasu svojho svedomia…

Po niekoľkých dňoch bez jedla a vody som cítil, že hrdlo mám úplne suché. Keď mi popraskali ústa, pokúšal som sa olízať aspoň trochu krvi, aby sa mi navlhčilo hrdlo. Keď to videl môj rodný brat, úmyselne sa na mňa vymočil… Po toľkých dňoch som bol bezbranný ako novorodenec. Stratil som pamäť, nedokázal som rozmýšľať a bol som ako mŕtvy. Trvalo to tak dlho, že som sa prestal orientovať v čase.

Nakoniec prišiel môj otec. Sňal mi putá, silno ma chytil pod krk a začal ma dusiť. Cítil som, že nemôžem dýchať… Otvoril som oči a v jeho ruke som uvidel veľký nôž. Povedal mi: „Toto je tvoja posledná hodina. Tvoj koniec.“ Potom dodal: „Ak si vyberieš Alaha, nechám ťa žiť. Ak si vyberieš Ježiša, zabijem ťa.“ V tej chvíli mi napadlo, že keď som bol ohrozený v matkinom lone a všetci si mysleli, že zomriem, milovali ma a modlili sa, aby som prežil, zato teraz ma chce zabiť vlastný otec, a to s tichým súhlasom celej rodiny! Dobre som ho poznal a vedel som, že ho nič nezastaví. Keď som pochopil, že je to moja posledná chvíľa, napadla mi myšlienka, že Ježiš zomrel, ale aj vstal z mŕtvych! Ak zomriem s vierou v Ježiša, budem žiť aj ja! Pocítil som radosť z toho, že je lepšie zomrieť s vierou v Ježiša, než bez neho. Bol som pripravený na mučeníctvo.

Vtom som pocítil, že sa so mnou deje niečo nečakané. Akési svetlo ako svetlo mesiaca dopadlo na moje čelo a cez telo mi prešlo niečo ako elektrický prúd. V jednej chvíli ma naplnila obrovská sila, ktorú som nedokázal ovládať! Bolo to také silné, že som odstrčil otcovu ruku a z hrude mi vyšlo jediné slovo:
„Ježiš!!!“ Otec padol na zem a pri páde si nožom poradil hrudník. Kričal, krvácal a z úst mu vychádzala pena. Na jeho vreskot sa zbehli všetci, čo boli doma. Nevideli, čo sa stalo. Pomysleli si, že otec umiera a hneď ho odviezli do nemocnice. V tom zhone na mňa zabudli. Rýchlo som si obliekol otcove šaty a utiekol som z domu. Nasadol som do taxíka, ktorý ma odviezol do Potty. Taxikár, ktorý bol kresťan, vedel o mojom uväznení. Všimol si môj biedny stav a postaral sa o mňa: po ceste mi kúpil niečo na jedenie a pitie.

V ten deň som pochopil, že Ježiš naozaj žije. Odvtedy už uplynulo 18 rokov a ja stále zakúšam, že Ježiš je stále pri mne. Nemyslel som si, že moslimovia ma nechajú žiť tak dlho. Hlásal som evanjelium dokonca aj na Blízkom východe a napriek tomu, že sa ma pokúšali zabiť, nikdy mi ani vlas na hlave neskrivili.

Krst

Po mojom úteku mi rodičia zorganizovali symbolický pohreb. Je to veľmi smutný obrad vylúčenia a vyhodenia z rodiny aj zo spoločnosti. Zhotovili moju sochu, uložili ju do hrobu a pochovali. Na náhrobok vyryli dátum môjho narodenia a smrti. Ako dátum mojej smrti uviedli deň môjho krstu. Mám teda hrob vo svojom rodnom meste. Zomrel som pre svet, aby som žil pre Ježiša (porov. Kol 3, 3).

Z ľudského hľadiska nemám nijakú nádej na kontakt s členmi svojej rodiny, ale Boh sa ich môže dotknúť v každej chvíli, preto sa za nich modlím. Aj keby neuverili, stále za nich prosím: „Ježišu, vezmi ich do neba. Aj tam ich budem potrebovať.“

V detstve som mal vážnu infekciu nôh. Mama ma vzala do nemocnice, ktorá niesla meno Fatimy, Mohamedovej dcéry. Pracovalo v nej veľa katolíckych sestier a kňazov. Opýtal som sa mamy, prečo kresťania používajú toto moslimské meno. Mama mi vtedy vyrozprávala príbeh portugalskej Fatimy, miesta, kde sa zjavila Panna Mária. Panna Mária mi bola sympatická a mal som ju rád. Neskôr, keď som čítal Korán, pochopil som, že to, čo mi o nej povedala moja mama, bola pravda. Od detstva som počúval príbehy o Panne Márii, a keď som sa stal katolíkom, celkom som sa jej odovzdal. Keď som sa pripravoval na krst, môj duchovný otec sa ma opýtal, aké meno som si vybral. Moje moslimské meno znelo Sulejman Ibn Ahmad. Kňaz mi navrhol, aby som si nechal meno „Sulejman“ (arabsky Šalamún). Namietol som, že tak veľmi milujem Božiu Matku, že chcem nosiť jej meno. Neprekážalo mi, že je to ženské meno. Onedlho nato mi istý kňaz z Talianska povedal, že existuje aj jeho mužská forma „Mário“ – a tak to zostalo.

Smrť

Nebojím sa smrti. Každý, kto sa narodil, bude musieť jedného dňa zomrieť. To je stopercentná istota.
Ak veríš v Mohameda a zomrieš, vedz, že Mohamed bol pochovaný a nikto nevie, čo sa s ním stalo po smrti. Iba Ježiš Kristus zomrel a vstal z mŕtvych. Preto dúfam, že ak zomriem s Kristom, budem s ním aj žiť (porov. Rim 6, 8). Ježiš jasne povedal, že ide k Otcovi: „Keď odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja“ (Jn 14, 3). Preto sa nebojím smrti, ale myslím na to, čo bude po nej. Ak chcem mať večný život, potrebujem Ježiša a jeho Cirkev.

Hriech

Každé náboženstvo uznáva, že hriech je prekážkou medzi človekom a Bohom. V islame sa ako obeta za hriechy prinášajú zvieratá. V hinduizme majú byť naše hriechy vykúpené prostredníctvom ďalších vtelení. Iba v kresťanstve Boh v Ježišovi Kristovi vzal na seba hriechy celého sveta, ako aj večný trest za ne, sňal ich z nás, očistil nás a zmieril nás s Otcom.

Dôsledkom hriechu je smrť. Ak chceš odstrániť tmu, musíš vniesť svetlo. Ak chceš odstrániť smrť, musíš vniesť život. Ak chceš odstrániť svoju smrť, potrebuješ večný život. Môžeme ho dostať len od Boha, čo sa stalo skrze Ježiša na kríži. Ak vyznáme svoje hriechy vo sviatosti zmierenia a máme účasť na jeho tele a krvi skrze to, že ho prijímame v Eucharistii, máme účasť aj na jeho živote. Stávame sa súčasťou jeho života. Preto nás Ježiš nazýva „bratmi“ a spolu s ním môžeme nazývať Boha „Otecko“. To je zjednotenie v Bohu. Ak chcem tento dar, musím prijať katolícku vieru. Ježiš jasne povedal: „Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň“ (Jn 6, 54).

Poslanie pre Európu

V súčasnosti pracujem v katolíckom exercičnom stredisku, kde vediem duchovné cvičenia v siedmich jazykoch: po anglicky a v jazykoch hindi, tamil, malajalam, telugu, kannada a konkani. Každý deň sa s ľuďmi zdieľam Božím slovom. Cestujem po Indii, ale aj po celom svete. Pán ma posiela aj do Európy a na Západ.

Európa teraz prežíva veľa kríz. Jednou z nich je zánik výchovy vo viere. Začalo sa to tým, že sa príliš zdôrazňovala sloboda, avšak bez hodnôt. Takáto „sloboda“ priniesla homosexuálne „manželstvá“, zabíjanie nenarodených detí, závislosti od alkoholu a drog. Všetko je dovolené. A keďže je to legálne, ani rodičia to nemôžu spochybniť. Takáto „sloboda“ je pre človeka problémom a vedie ho k neviere.

V islame, ktorý je náboženstvom a politikou súčasne (arabsky din va-davla), nie je dovolené pýtať sa detí, či chcú chodiť na hodiny náboženstva. Od detstva sú nasilu indoktrinované a majú v sebe veľa fanatickej viery. My však musíme rešpektovať človeka a ponechať mu plnú slobodu, ktorú mu Boh dal, avšak zároveň musíme svoje deti už od útleho veku vychovávať, učiť ich múdro používať slobodu a odovzdávať im katolícku vieru. Ak sa to bude diať, Európa sa zmení. Vráti sa k svojej prvotnej láske k Pánovi (pozri Zjv 2, 4). Iba vtedy, ak sa budeme všetci za to modliť a usilovať sa o to, budú sa diať zmeny a budeme svedkami veľkých vecí.

Dr. Mario Joseph

(Preložil a spracoval Bartłomiej Grysa)