Som typickým príkladom človeka s vyšším vzdelaním, zodpovedným pracovným postavením, ktorý však nevie múdro žiť. Vzdelanie a skutočná múdrosť sú dve celkom odlišné veci. Teraz viem, že žiť múdro znamená mať v centre života Boha. U mňa to tak nebolo…
Začiatok svojho manželstva som ešte nedávno opisovala ako „osudové očarenie“. Pred niekoľkými rokmi sme boli s manželom bežným, priemerným manželstvom – ani dobrým, ani zlým. Spomínam si, že som hlboko prežila prvé sväté prijímanie nášho syna. Žiaľ, neskôr sme sa začali kĺzať smerom nadol. Čoraz väčšmi sme sa od seba vzďaľovali… Ja som sa na dlhé roky vzdialila od Cirkvi, manžel čoraz častejšie pil alkohol a prestal sa zaujímať o rodinu.
V roku 1989 pri dopravnej nehode zahynul môj švagor a táto chvíľa bola v istom zmysle pre mňa prelomová. Začala som si klásť otázku o zmysle ľudského života. V tej dobe mi nič ani nikto na ňu nedával odpoveď a keďže život neznesie prázdno, začala som hľadať odpoveď vo východných náboženstvách, venovala som sa filozofii pozitívneho myslenia, jednoducho skutočnosť som formovala podľa seba. Navštívila som indické svätyne v Poľsku, zúčastnila som sa na narodeninovej oslave duchovného guru Krišnu Kšetru Prabhu vo Vroclave, dokonca som u seba ubytovala bhaktov, čiže Krišnových ctiteľov. Odlišnosť tejto kultúry a náboženstva ma priam uchvátila. Veľmi veľa som čítala. Spomínam si, že som sa chcela zmeniť na pokojného, dobrého, mierneho, disciplinovaného človeka. Ale nič… Zostávalo mi len moje „chcenie“, ale nijako som sa nemenila. Reagovala som veľmi emotívne. Sebazdokonaľovanie je dôležité v každom náboženstve, avšak nenachádzala som odpoveď na otázku, ako ho dosiahnuť. Verila som v Boha, túžila som po ňom, ale zároveň sa mi javil taký vzdialený, nedosiahnuteľný.
V našej rodine sa situácia stále zhoršovala. Manžel narobil veľké dlhy, jeho firma zbankrotovala, pil stále viac… Prežila som celé peklo manželky alkoholika: opilecké výtržnosti, zásahy polície, strach, finančné problémy a vedomie, že naše dieťa trpí… Všetci ma nahovárali, aby som toto manželstvo ukončila. Podala som žiadosť o rozvod, pretože som to vnímala ako šancu na normálny život pre seba aj syna.
V istom zmysle sa od Petríka, môjho syna, všetko začalo. V novembri 2005 ho požiadali, aby bol krstným otcom, na čo potreboval krstný list. Vybrala som sa k farárovi našej farnosti, ktorý vychrlil na mňa mnoho výčitiek: že nechodím do kostola, hoci chodím okolo, že už niekoľko rokov sme nepozvali kňaza na pastoračnú návštevu, že nás nikdy nevidel spolu s manželom v kostole… V jeho slovách bolo veľa pravdy, ale boleli… Bolo to veľmi hlúpe, ale rozhodla som sa, že sa farárovi pomstím tým, že budem každý deň chodiť do kostola, aby ma mal „plné zuby“. A takto sa to začalo…
Účasť na svätej omši bola pre mňa niečím zvláštnym, akýmsi nadpozemským tajomstvom, stretnutím neba so zemou. Viera sa začína počúvaním – a ja som počúvala, počúvala, počúvala… Získala som zrak aj sluch. Slová, ktoré som počula v kostole, mi prinášali radosť, nádej, lásku… Bolo to ako balzam na moju zranenú dušu. Počula som, že Boh ma miluje, že ma miloval celý čas, že chce pre mňa dobro, šťastie, že mi odpúšťa – ale mám prestať hrešiť. Rozhodla som sa, že celý rok sa budem každý deň zúčastňovať na svätej omši, aby som si všetko „pripomenula“ a usporiadala.
Jedno viem naisto – mala som úprimnú túžbu žiť kresťanským životom. Dostala som sa na cyklus neokatechumenátnych katechéz v našej farnosti, pretože ma zaujal text pozvánky: „Ak sa rozpadá tvoje manželstvo, ak chceš spoznať Krista – príď.“ A ja som chcela.
Kontakt so živým Božím slovom mi ozrejmil, čím je naozaj viera, a pomohol mi pokojnejšie prežiť maminu smrť. Kontakt s ľuďmi v spoločenstve mi dal silu stiahnuť žiadosť o rozvod a odpustiť manželovi. Na začiatku, keď som počula, ako Marek, náš katechéta, povedal, že mám svojmu manželovi odpustiť a požiadať ho o odpustenie, pomyslela som si, že sa zbláznil. Pomyslela som si: „Čo on môže vedieť o mne a o mojich problémoch?“ Bola som presvedčená, že manžel sa mi má ospravedlniť, a to na kolenách. Ale čosi ma nútilo „skúsiť to“, úplne a bezhranične dôverovať.
Uvedomila som si, že ani ja nie som bez viny. Neraz som manžela zranila slovom, nedostatkom nehy a empatie. Pochopila som, čo to znamená, že mám dovoliť, aby sa v mojom srdci „narodil Kristus“, a čo znamenajú často opakované slová „o obetovaní života za druhého človeka“, čiže o zrieknutí sa seba, svojho egoizmu, svojich argumentov, svojich egoistických túžob, aby som sa mala dobre predovšetkým ja.
Spomínam si na prekvapenie súdneho tribunálu, keď sme na ďalšom súdnom pojednávaní o fyzickom a psychickom týraní rodiny spolu so synom povedali, že odpúšťame a žiadame o ukončenie procesu. Šokovalo to všetkých – sudcu, známych, príbuzných. A my s Peťkom sme boli šťastní. Zo srdca nám spadol kameň.
Spomínam si na veľkú nenávisť, odpor, zlosť, ktorú som cítila voči manželovi a celému svetu. Spomínam si, ako veľmi ma gniavilo vedomie „prehratého života“. A spomínam si, že keď som do svojho života pozvala Ježiša, všetky negatívne emócie, ktoré som mala v srdci, utíchli. „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním“ (Mt 11, 28). Takmer fyzicky som pocítila hlbokú pravdu týchto slov. Pochopila som, že každé slovo, ktoré Ježiš vyriekol, je pravda, život a cesta. Ak chceme, aby jeho slovo zmenilo náš život, musíme ho vziať ako smerovku, ktorú treba dôkladne vykonať, použiť. Rovnako ako apoštoli, ktorí lovili ryby celú noc, a nič nechytili, keď však hodili sieť na mieste, ktoré im ukázal Ježiš, sieť sa trhala od množstva rýb.
Druhého človeka, hoci by bol akokoľvek skazený a zlý, môžeme zmeniť len láskou. Ježiš ma učil práve toto a toto odo mňa očakával. Urobila som niečo, čo by som bez jeho pomoci nikdy nedokázala. Čím hlbšie som poznávala Ježiša, tým väčšmi som ho milovala a obdivovala. Túžobne som chcela kráčať po jeho stopách a aspoň trochu sa mu
podobať. V obdive je vždy prítomná aj túžba napodobňovať.
Poprosila som manžela o odpustenie a začala som naňho hľadieť inak, ako na brata vo viere. Vyvolalo to totálne prekvapenie… Všimol si, že som sa zmenila, začal so mnou chodiť na svätú omšu, po vyše desiatich rokoch sa vyspovedal. Teraz chodíme spolu na svätú omšu v spoločenstve. Zmenil sa aj jeho vzťah k synovi, je zodpovednejší, pokojnejší a vyrovnanejší. Už tretí rok nepije alkohol. Úctivo sa vyjadruje o službe kňazov. Mnohé veci robíme spoločne, veľa sa rozprávame.
Svoje ťažkosti sme vzali aj na duchovné cvičenia „Kána“. Získali sme tam výnimočný pocit jednoty, srdečnosti. Práve tam, uprostred priateľov Ježiša z Nazareta, sme pochopili, čím je sviatostné manželstvo, čo znamená byť spolu v dobrom aj v zlom, čím je manželská láska. Znovu – tentoraz celkom vedome – sme do svojho života pozvali Ježiša a on urobil zázrak ako v Káne.
Túžime po tom, aby nás náš syn vnímal ako ľudí, ktorých Boh zmenil, ktorí sú k sebe navzájom a k ostatným ľuďom srdeční a dobroprajní, ktorí žijú podľa evanjelia. Myslím si, že naše svedectvo je preňho najdôveryhodnejším znamením, dôkazom Božej existencie a pôsobenia.
Povstať z takej situácie, v akej sa nachádzala naša rodina, bolo možné len s Bohom. „Moje jarmo je príjemné a moje bremeno ľahké,“ hovorí Ježiš (porov. Mt 11, 30). Je to presne tak. My sme to zakúsili. Chápeme, čo je v živote skutočne dôležité a nenahraditeľné – Boh, rodina, srdečné, dobré vzťahy s blížnymi.
Všetkým, ktorí sa boria s problémami vo svojich rodinách, by som chcela celkom zodpovedne povedať: Rozvod je brána do pekla. Nesmieme na to zabúdať. Každé manželstvo je v Božích očiach sväté, nerozlučiteľné a hodné toho, aby sme všetko obetovali za jeho záchranu. Všetko. Boh nikdy neponechá človeka bez pomoci. Nikdy.
Katarína B
Páči sa vám obsah článkov na našej stránke?
Podpor nás!