Tušili veriaci, ktorí navštevovali Vatikán v rokoch 1979 – 1984, že z úst pápeža si vypočujú katechézy o ľudskej pohlavnosti a sexualite?
Určite nie. Každý, kto mal možnosť zúčastniť sa na začiatku pontifikátu Jána Pavla II. na stredajšej audiencii na Námestí svätého Petra, si vypočul jednu zo 130 katechéz venovaných teológii tela. Svätý Otec stručne priblížil katolícku pravdu o stvorení muža a ženy, o ich spojení a o nerozlučnosti manželstva. Pápež vysvetľoval, ako dedičný hriech ovplyvnil vzťah muža a ženy, v čom spočíva čistota srdca, ku ktorej Ježiš všetkých pozýva, a aký bude vzťah ducha a tela vo večnosti. Na záver niekoľkoročného cyklu predstavil odporúčania pre pastoračnú a sviatostnú prax Cirkvi.
Z Krakova do Ríma
Nebola náhoda, že pápež si hneď na začiatku svojho pontifikátu vybral tému ľudskej pohlavnosti. Karolovi Wojtyłovi bola starostlivosť o manželstvá a rodiny blízka už od konca 40. rokov, keď pôsobil v krakovskom Kostole svätého Floriána. Po rokoch vyznal, že vďaka tomu, že sprevádzal skupinu mladých, potom snúbencov a nakoniec manželov a rodičov, „sa naučil milovať ľudskú lásku“. Počas formačných stretnutí v Krakove, ako aj počas spoločne strávených prázdnin v horách a na kajakových splavoch mal veľa príležitostí diskutovať so svojimi priateľmi o pánsko-dámskych otázkach. Mimoriadne inšpirujúce boli preňho rozhovory s Ing. Jerzym Ciesielským (v súčasnosti Božím služobníkom), manželom a otcom troch detí, ktorý manželstvo vnímal ako cestu k svätosti.
Bohatá, takmer tridsaťročná pastoračná činnosť Karola Wojtyłu šla ruka v ruke s jeho vedeckou činnosťou a literárnou tvorbou. V knihe Láska a zodpovednosť, ako aj v divadelných hrách Klenotníkov obchod a Lúče otcovstva opísal rečou filozofie a umenia fenomén ľudskej lásky. Ba čo viac, nechcel ju len opísať, ale predovšetkým k nej vychovať. Napísal: „Mladých ľudí na manželstvo treba pripravovať, láske ich treba učiť. Láska nie je čosi, čo sa dá naučiť, a predsa nie je nič dôležitejšie, ako sa jej učiť“ (Prekročiť prah nádeje, s. 120).
Svoju všestrannú činnosť (kazateľskú, spovednú a literárnu) venovanú obrane manželstva a rodiny vysvetľoval takto: „Ak sa miluje ľudská láska, rodí sa aj živá potreba nasadiť všetky sily v prospech ,krásnej lásky‘. Keďže láska je krásna, mladí ľudia v láske hľadajú v podstate krásu, chcú, aby ich láska bola pekná. Aj keď podľahnú slabosti a sledujú vzory, ktoré je možné označiť za ,pohoršenie súčasného sveta‘ (a, bohužiaľ, sú to veľmi rozšírené vzory), v hĺbke srdca predsa len túžia po peknej a čistej láske. To platí tak pre chlapcov, ako aj pre dievčatá. V skutočnosti vedia, že takúto lásku im nemôže dať nikto iba Boh. A preto sú ochotní nasledovať Krista bez toho, žeby brali do úvahy obete, ktoré sú s tým spojené. V čase, keď som sám bol mladým kňazom a duchovným pastierom, vytvoril som si o mladých a o mladosti túto predstavu, ktorá ma sprevádzala po všetky nasledujúce roky“ (Prekročiť prah nádeje, s. 120 – 121).
Keď sa neskôr stal pápežom, nielenže neprestal pomáhať veriacim učiť sa milovať krásnou láskou, ale vytýčil si to ako jednu z priorít svojho pontifikátu. Svätý Otec chcel katolíkom nanovo ukázať bohatstvo a krásu pravdy o Božom pláne s manželstvom a rodinou. K tomuto postoju ho pobádala aj vtedajšia situácia v Cirkvi.
Teológia tela a Humanae vitae
Keď kardinál Karol Wojtyła dopísal v roku 1978 text, ktorý mu neskôr slúžil ako základ stredajších katechéz, uvedomoval si, že obdobie desiatich rokov, ktoré uplynuli od vyhlásenia encykliky Pavla VI. Humanae vitae, neprinieslo želané ovocie. V niektorých krajinách sa katolíci pridržiavali učenia pápeža Montiniho o manželskej etike, zatiaľ čo v iných častiach sveta bol tento dokument nielenže spochybňovaný, ale došlo doslova k všeobecnému odpadnutiu od viery. Táto situácia mala, samozrejme, veľa príčin, ale vo veľkej miere sa spájala s reakciou na Humanae vitae.
Predstavitelia generácie sexuálnej revolúcie z roku 1968 Pavlovi VI. vyčítali neznalosť reality života a spiatočníctvo. Vysmievali sa z morálnych noriem spojených s reprodukciou, ktoré encyklika pripomenula, spochybňovali hodnotu prirodzených metód plánovania rodičovstva a snahu o vytvorenie atmosféry napomáhajúcej čistotu. Prívrženci sexuálnej neviazanosti zameraní na krátkodobú rozkoš bez zodpovednosti odmietali črty manželskej lásky, ktoré Svätý Otec zdôraznil, a to: jej ľudský rozmer (zmyslový aj duchovný), plnosť (priateľstvo založené na sebadarovaní), vernosť a výlučnosť (do konca života) a plodnosť (nasmerovanie na plodenie a výchovu potomstva).
K negatívnemu postoju k Humanae vitae prispela aj skutočnosť, že veľa protivníkov pápežovej encykliky si nedalo námahu prečítať jej text a vychádzali len z falošných mediálnych informácií. V dôsledku toho bolo katolícke učenie o manželstve a rodine pre mnohých ľudí nepochopiteľné, a preto ho odmietali, zatiaľ čo antikoncepčná mentalita sa šírila čoraz väčšmi.
Jána Pavla II. táto situácia trápila o to viac, že kedysi s tímom svojich spolupracovníkov pripravil tzv. Krakovský memoriál – text, ktorý svätý Pavol VI. použil pri písaní svojho dokumentu. Pápež z Poľska bol presvedčený, že pravda o nerozlučnosti manželstva a odmietanie antikoncepcie sú zárukou života v súlade s Božím zámerom a s ľudskou prirodzenosťou. Problém podľa neho nespočíval v tom, že by mal zmeniť líniu učenia svojho predchodcu na Petrovom stolci, ale v snahe dôjsť k biblickým a antropologickým základom, ktoré by v plnosti ukázali veľkosť a krásu ľudského povolania k láske a z toho vyplývajúcej sexuálnej etiky. Inými slovami, bol potrebný „rozsiahly komentár“ k Humanae vitae, ako to vyjadril Ján Pavol II. Túto úlohu mali splniť stredajšie katechézy o teológii tela.
Návrat ku Kristovi
Katechézy boli od začiatku naplánované s veľkými cieľmi. Svätý Otec sa chcel pozrieť na človeka ako na celok, nevynímajúc jeho duchovný ani telesný rozmer. Ako profesor a prednášateľ antropológie a etiky na Lublinskej univerzite vedel, aké nebezpečné sú koncepty, ktoré ľudskú osobu redukujú len na jeden z jej rozmerov. Platí to o koncepciách zdôrazňujúcich duchovný rozmer človeka na úkor jeho telesnosti (čím v konečnom dôsledku negujú aj manželstvo a rodinu), ako aj o koncepciách, ktoré hlásajú kult tela, pričom zabúdajú na nemateriálny aspekt človeka, a preto podliehajú pokušeniu považovať človeka len za živočícha. Pápež namiesto toho navrhol „adekvátnu antropológiu“, ktorá „sa snaží pochopiť a vysvetliť človeka v tom, čo je bytostne ľudské“, a teda v tom, čo je v človeku najdôležitejšie a čo ho odlišuje od iných živých bytostí, ako to ukazuje aj skúsenosť.
Kde pápež hľadal to, čo je „bytostne ľudské“? V psychológii, filozofii alebo v biológii? Svätý Otec sa v istej miere odvolával na každú z týchto vedných oblastí, avšak svoj pohľad na človeka budoval predovšetkým na Ježišovi Kristovi. Jeho najhlbším presvedčením bolo, že „človeka nemožno úplne pochopiť bez Krista, alebo, lepšie povedané: človek nemôže úplne pochopiť seba samého bez Krista“ (Varšava 2. júna 1979).
V praxi to znamenalo, že katechézy vychádzali z troch Ježišových výrokov, ktoré ukazujú, že muž a žena sú povolaní k sebadarovaniu a k spoločenstvu osôb. Vybrané Kristove slová sa týkali troch stavov: prvotnej nevinnosti človeka, jeho dejín po prvotnom hriechu a naplnenia vo večnosti.
Prvý text, ktorý pápež rozoberal, bol úryvok z Evanjelia podľa svätého Matúša 19, 3 – 8, v ktorom Ježiš v rozhovore s farizejmi o rozvodovej praxi v Izraeli pripomenul, že „od počiatku to nebolo tak“. Svätý Otec vysvetľoval, že „počiatok“ je pravda o stvorení muža a ženy, o ich zjednotení a nerozlučnosti manželstva. Ján Pavol II. upriamil svoju pozornosť na prvé strany Knihy Genezis, pretože bol presvedčený, že každý človek v sebe nesie tajomstvo „počiatku“ (ako aj sebanaplnenia vo večnosti), a to aj vtedy, ak k nemu nemá prístup pomocou empirických alebo racionálnych metód.
V druhom cykle katechéz zas uvažoval o Ježišovej Reči na vrchu: „Počuli ste, že bolo povedané: ,Nescudzoložíš!‘ No ja vám hovorím: Každý, kto na ženu hľadí žiadostivo, už s ňou scudzoložil vo svojom srdci“ (Mt 5, 27 – 28). Žiadostivosť, ktorá vstúpila do dejín ľudstva spolu s prvotným hriechom, spôsobila, že došlo k zmene prvotného pocitu hanby, k akejsi nenásytnosti charakterizujúcej intímne spojenie muža a ženy, k narušeniu snúbeneckého významu tela. Avšak vďaka vykúpeniu, ktoré vykonal Kristus, ľudské telo dostáva skrze Ducha Svätého novú dôstojnosť a človek môže prostredníctvom čistoty zvíťaziť nad pokušením žiadostivosti. „,Čistotu srdca‘ dosiahne ten, kto dokáže dôsledne od svojho ,srdca‘ vyžadovať: od svojho ,srdca‘ aj od svojho ,tela‘,“ tvrdil Ján Pavol II. Čistotu chápal ako cnosť, a teda ako výsledok vytrvalej práce na sebe, a zároveň ako milosť, čiže ako dar Ducha Svätého.
V tretej sérii katechéz sa Svätý Otec zameral na Ježišovu odpoveď na pôvodnú otázku saducejov o posmrtnom osude vdovy po siedmich mužoch: „Pri vzkriesení sa ľudia neženia, ani nevydávajú, ale sú ako anjeli v nebi“ (Mt 22, 30). Vysvetľoval, že hoci je budúci život nasmerovaný na zjednotenie s Bohom, prejaví sa aj v medziľudských vzťahoch, ktoré dosiahnu dokonalosť a zachovajú harmóniu medzi telom a duchom. Aj po zmŕtvychvstaní bude telo vonkajšou formou osoby a znamením povolania človeka k spoločenstvu (comunio).
Katechézy o teológii tela uzatvárala sviatostno-pastoračná časť. Celok pápežských úvah vyšiel v roku 1986 v knihe Ako muža a ženu ich stvoril (v slovenčine vyšla v roku 2007 vo vydavateľstve Zachej). Napriek tomu, že katechézy sú náročné a vyžadujú si pripraveného čitateľa, stojí za to prečítať si ich. Keď sa profesor Stanislav Grygiel pápeža opýtal, či ho neznepokojuje skutočnosť, že na stredajších audienciách mnohí účastníci nepočúvajú to, čo hovorí, a či nemá občas pocit, že sa namáha zbytočne, Svätý Otec odpovedal: „Vôbec nie. Niektoré veci treba povedať. Pevne verím, že z týchto slov vyrastie kvet aspoň v jednom človeku. Mojou úlohou je vytrvalo ich opakovať a Božou úlohou je byť v nich prítomný.“
Páči sa vám obsah článkov na našej stránke?
Podpor nás!