Volám sa Jeannine a som Španielka. Chcela by som sa podeliť so svojím svedectvom. Cítila som sa osamelá, až kým som nestretla Boha. Mala som ťažké detstvo, moji rodičia sa rozišli. Chýbal mi otec, pretože napriek tomu, že ma miloval, nikdy mi nedokázal prejaviť lásku tak, ako som to potrebovala. Túto prázdnotu som sa snažila vyplniť mnohými nesprávnymi vecami. Pán však vyviedol dobro aj zo zla.
Hoci zdanlivo bolo všetko v poriadku: jazdila som na BMW, kupovala som si oblečenie, aké som len chcela, otec mi dal byt, mala som chlapca, v škole som bola obľúbená… necítila som sa šťastná. Mala som pocit, že už nič nevykonám, nič nezmením, že môj život je takýto a bodka. A k tomu sa pridal ešte záchvat ischiasu (zápal sedacieho nervu). Predstavte si vyšportované dievča, ktoré denne leží na pláži, ako sa zrazu ocitne nehybne ležiace na lôžku, zatvorené na dlhé mesiace medzi štyrmi stenami… Celkom samo.
V dôsledku choroby som si uvedomila, že v skutočnosti som vždy trpela. Príčinou môjho utrpenia bol strach, rodičia, hádky doma, zlozvyky, chlapci… Moja mama pracovala celé dni, nechodila domov ani na obed. Môj otec mal svoj život a môj chlapec tiež pracoval. Zostala som teda sama so svojou bolesťou. Boh to dopustil, aby som ho mohla stretnúť. V skutočnosti som vždy verila v Boha, hoci som si dlhé roky neuvedomovala, čo je hriech. Každý večer som sa modlila Otče náš, dokonca aj v ťažkých chvíľach a v momentoch strachu. Vždy som sa v poslednej chvíli obracala na Boha.
Božie milosrdenstvo
Raz som si doma všimla leták o Božom milosrdenstve, ktorý tam asi nechala moja mama. Našla som tam vetu: „Keď sa budú modliť túto korunku, rád im dám všetko, o čo ma budú prosiť“ (Denníček 1541). Tomu prísľubu som uverila ako malé dieťa. Povedala som si: „Ak to urobím, uzdravím sa.“ A tak som sa začala o 15. hodine modliť a opakovať: „Pane, ty ma uzdravíš.“ Netušila som však, že Pán uzdraví moje srdce. V tej chvíli bolo pre mňa najdôležitejšie telesné uzdravenie. Chcela som žiť tak, ako som bola navyknutá. Avšak Pán, ktorý je dobrý a milosrdný, chcel, aby som bola šťastná. Chcel uzdraviť moje srdce a dať mi pokoj.
Začala som Pána pozývať do svojho každodenného života.
Postupne som ku Korunke Božieho milosrdenstva pridala ďalšie modlitby: ruženec, každodennú svätú omšu a nakoniec aj spoveď, ku ktorej som pristúpila prvýkrát od prvého svätého prijímania. Na druhej strane však plynuli mesiace, a ja som sa stále cítila rovnako. Nič sa nezlepšovalo… Cítila som sa veľmi osamelá, plná bolesti a celé dni som trávila na lôžku s tvárou na vankúši bez možnosti pohybu. Moja mama míňala veľa peňazí na lekárov, ktorí by mi snáď mohli pomôcť. Avšak nič nepomohlo. Po roku modlitby som Bohu vykričala: „Naozaj nemáš so mnou súcit?!“
A v ten deň sa všetko zmenilo! Najskôr som telefonovala s mamou a potom s otcom. Obaja mi povedali: „Nespočíva náhodou príčina tvojej choroby v tom, že sama sebe nedovolíš byť šťastná? Nemá to všetko psychický základ?“ Uvažovala som o tom a povedala som si: „Nebolí ma to.
Už ma to nebolí. Vstanem. Nebolí ma to, nebolí…“ A zrazu som mohla chodiť a bolesť sa už nikdy nevrátila! Odvolala som všetky lekárske návštevy. Bola som uzdravená fyzicky, avšak moje vnútro ešte nebolo zdravé.
Uverila som v lásku
Môj život sa postupne vracal do normálu. Natoľko, nakoľko som sa priblížila k Bohu, som si uvedomila, že vzťah s mojím chlapcom nie je dobrý. Nebol to chlapec pre mňa, pretože som s ním nemohla zdieľať to, čo začalo napĺňať moje srdce. Nakoniec sme sa rozišli.
Začala som brať Boha vážne. Našla som si duchovného vodcu – otca Daniela, ktorý mi dal časopis, v ktorom sa písalo o rodičoch svätej Terezky z Lisieux, Ľudovítovi a Zelii Martinových, manželoch, ktorých Cirkev vyhlásila za svätých ako druhý manželský pár v dejinách. Prečítala som si tento článok a uverila som, že opravdivá láska medzi ženou a mužom je možná! Je možná, ale len vtedy, ak Boh stojí medzi nimi.
Ja, ktorá som videla veľké neporozumenie, akým bol vzťah mojich rodičov, som uverila v takúto lásku. Uverila som v ňu aj napriek svojim dovtedajším vzťahom s chlapcami… Muži ma dovtedy len zraňovali. Hoci moji poslední chlapci boli dobrí ľudia, trpela som. Dávala som im svoje srdce, ale nikam to neviedlo. Okrem toho bolo v mojej rodine veľmi veľa vzťahov, ktoré nevyšli. Takmer všetci moji strýkovia a tety boli rozvedení. Dalo by sa teda povedať, že som neverila v lásku. Neverila som v lásku. Uverila som, až keď som si prečítala článok o rodičoch svätej Terezky z Lisieux. Povedala som si: „Aj ja chcem takto žiť! Chcem mať sväté manželstvo. Boh mi ho dá!“
Začala som sa teda modliť za svojho budúceho manžela. Každý deň som chodila na svätú omšu, prijímala som Eucharistiu a hovorila som: „Pane, prijímam ťa aj zaňho.“ Každý deň som sa modlila ruženec a korunku – zaňho aj za seba. Každému veriacemu človeku som hovorila: „Prosím ťa, modli sa za môjho budúceho manžela, modli sa, aby som ho stretla a aby som mala sväté manželstvo.“ Na tento úmysel sa modlili ľudia z celého sveta.
Na každom mieste, kde som bola na púti, som si kúpila nejakú drobnosť s myšlienkou: „To je pre môjho budúceho manžela.“ Mala som istotu, že Boh mi ho dá. Verila som Bohu a vravela som mu: „Toto ťa oslávi. Sväté, mladé manželstvo. Čo viac si možno priať? Pane, vylosoval si pre mňa výhru v lotérii!“ A dodávala som: „Pozri, bude tvojím nástrojom! Daj mi to, o čo prosím.“ Takto sa začalo päť dlhých a náročných rokov modlitby za môjho súčasného manžela…
Päť rokov očisťovania
Zmena života ma stála veľmi veľa, ale podujala som sa na to kvôli Bohu. Nebolo mi ľahko, ale Boh mi dal milosť. Vtedy som si uvedomila, že ako mladý človek môžem žiť naplno a pritom byť verná Bohu. Predtým som veľmi rada chodila so známymi von a pili sme. Aj teraz som sa s nimi stretávala, ale vypila som len jeden pohárik. Veľmi rada som si kupovala kvalitné oblečenie a naďalej to rada robím, ale už si nekupujem extrémne minisukne a tričká bez ramienok.
Veľa kúskov z môjho šatníka totiž nenasvedčovalo tomu, že som praktizujúca katolíčka, ktorá si chce založiť sväté manželstvo. Pred svojím obrátením som mala rada obtiahnuté, vyzývavé oblečenie, takže s bolesťou som veľa vecí rozdala (niektoré z nich som dokonca nemala ani raz oblečené. Nestihla som to. Bola som totiž nákupná maniačka). Rozdávala som veci kamarátkam alebo do charity. Niektoré išli hneď do smetného koša, pretože som sa hanbila dať ich komukoľvek. Koniec koncov, ak neboli vhodné pre mňa, neboli vhodné pre nikoho.
Chodila som na párty a do posilňovne, hoci som vedela, že tam svojho budúceho manžela nestretnem. Chodila som na miesta, kde Boh zdanlivo nebol prítomný, ale keďže som bola naplnená Bohom, len čo sa ma nejaký chlapec snažil zbaliť, hneď som mu začala hovoriť o Bohu… Končilo sa to tak, že na diskotékach som evanjelizovala všetkých, ktorí sa ku mne priblížili! Zároveň som však začala vnímať, že kamaráti z „predchádzajúceho“ života mi akosi prekážajú. Nespájalo ma už veľa s mojimi priateľkami, pretože keď hovorili o sexe, ja som nemala čo povedať. A tak som postupne o priateľov prišla… Ale mala som Boha. Prosila som Ježiša: „Daj mi veriacich kamarátov v mojom veku, pretože potrebujem viac ľudí než otca Daniela a svoju mamu.“
Začala som chodiť na duchovné cvičenia pre mladých, zoznámila som sa s mladými zo Svetových dní mládeže, rozvíjala som svoju vieru. Hoci zmena života ma stála veľa, päť rokov premeny ma očistilo. Boh uzdravoval moje srdce, aby ho pripravil na to, čo malo byť mojím poslaním. Predstavte si 24-ročné dievča, ktoré je zvyknuté mať vždy chlapca, a teraz žije v čistote, bez chlapca, a to celých päť rokov. Bola to pre mňa veľmi náročná skúsenosť.
Počas tých piatich rokov som objavila hodnotu adorácie. Každý deň som aspoň hodinu trávila pred Najsvätejšou sviatosťou. Každý deň som sa išla stretnúť so svojím Pánom. V tom období som prežívala sklamanie a neraz som hovorila: „Kedy ho konečne stretnem?“ Bola som veľmi netrpezlivá. Chcela som poznať toho, ktorý mal byť mojím manželom… Boh mi však nechcel dať manžela vtedy, keď som po tom tak veľmi a netrpezlivo túžila, pretože v takomto stave by som sa sústredila len na chlapca a Boha by som odstavila nabok. A to Boh ne-chcel. Boh chce byť v našom živote vždy na prvom mieste. Až po ňom nasleduje všetko ostatné: manžel, deti, rodina, práca. Vtedy som to však nechápala, hoci Boh ma to postupne učil.
Darček od Panny Márie
V roku 2013 som prvý raz išla do Medžugoria. Vybrala som sa tam s mamou a s priateľkou. Počas návštevy v komunite sestry Emmanuely prišla ku mne sestra a opýtala sa ma: „Čo ti je?“ Rozplakala som sa ako Magdaléna a povedala som jej: „Pán mi nechce dať chlapca, a ja by som si chcela založiť sväté manželstvo…“ Načo mi odvetila: „Napíš list Panne Márii a presne v ňom opíš muža, po akom túžiš – so všetkým: telesným vzhľadom, intelektuálnymi schopnosťami, záľubami, koníčkami, všetkým. Potom ten list zanes ku krížu na Vrchu zjavenia. Uisťujem ťa, že neuplynie rok, kým ho nespoznáš. Ja sa budem za to modliť.“
A ja som uverila v to, čo mi táto sestra povedala. S radosťou som napísala list, v ktorom som veľmi presne opísala vysnívaného muža. Mal päť hárkov zapísaných z oboch strán. S vierou a nádejou som ho položila ku krížu zjavenia.
O osem mesiacov nato som sa vrátila do Medžugoria na Festival mladých 2014. Bola som presvedčená, že práve tam stretnem svojho budúceho manžela. Už približne päť mesiacov som ďakovala Panne Márii za manžela, s ktorým sa zoznámim na festivale, pričom každý deň som nechávala pod jej sochou jedno euro. Bolo to totálne vydieranie z mojej strany.
Už na letisku mi kamarátka ukázala Josého a povedala: „Tento chlapec by sa k tebe hodil.“ Len čo sme sa s Josém zoznámili, vzniklo medzi nami krásne puto, ktoré bolo skôr duchovné. Nešlo len o fyzickú príťažlivosť. Predtým som sa zameriavala viac na výzor chlapcov, zato teraz som si začala všímať viac ich vnútro. Avšak napriek tomuto silnému putu, aké medzi nami na púti vzniklo, náš vzťah nenapredoval, pretože José mal dievča. Nebolo na festivale, pretože bolo neveriace, čo Josému bránilo dať tomuto vzťahu vážnejší charakter. Ja som však nechcela nič ničiť.
Vrátili sme sa z festivalu a ja som mala pocit, že medzi nami nič nie je. Bol to pre mňa veľký úder. Bola som presvedčená, že Panna Mária mi tam daruje budúceho manžela – veď už toľko mesiacov som ju každý deň o to prosila! Nemohla som uveriť, že Panna Mária ma sklamala… Niekoľko dní po návrate, na sviatok Nanebovzatia Panny Márie, som ju prosila, aby mi dala znamenie – a dala mi ho. Ešte v ten istý večer mi dal José vedieť, že sa rozišiel so svojím dievčaťom. Bol to jasný signál. V srdci som zreteľne pocítila, že José je muž, za ktorého sa vydám. Avšak potom náš vzťah uviazol akoby na mŕtvom bode, čo ma veľmi bolelo.
Toto utrpenie spôsobilo, že som sa čoraz častejšie utiekala k Ježišovi a Panne Márii. Nakoniec nadišla chvíľa, keď som cítila, že som slobodná od svojej bolesti aj od svojich očakávaní. Pochopila som, že Boh je pre mňa najdôležitejší a že chcem slúžiť len jemu. Vedela som, že len to, čo sa zhoduje s jeho vôľou, ma urobí šťastnou. Téma manželstva sa takto dostala na druhú koľaj. Zaangažovala som sa do istého evanjelizačného projektu, ktorý sme zorganizovali s kamarátkou. Projekt však nevyšiel a ja som opäť zapochybovala. Bola som trochu sklamaná, že Boh mi nedal ani manžela a nepožehnal ani evanjelizáciu. Avšak on mal svoj plán, hoci všetko išlo akosi inak…
Jeho vôľa
O osem mesiacov nato, počas Týždňa Božieho milosrdenstva som sa náhodou stretla s Josém a naša láska ožila. Zistili sme, že nikdy sme jeden na druhého nezabudli a že stále sme mali jeden druhého v srdci. Jednoducho – pri našom prvom stretnutí sme ešte neboli pripravení na vzťah – José „využil“ tých niekoľko mesiacov na to, aby splnil očakávania z môjho listu, ktorý som napísala Panne Márii.
Ja som ich zas potrebovala na to, aby som dala Boha na prvé miesto.
Po piatich mesiacoch ma José požiadal o ruku. Bolo to o piatej ráno, keď sme sa spolu modlili pred Najsvätejšou sviatosťou na duchovných cvičeniach Hnutia čistých sŕdc v Gródku nad Dunajcom. Zosobášili sme sa v októbri toho istého roka na vigíliu svätorečenia rodičov svätej Terezky, vďaka ktorým som zatúžila po svätom manželstve. Na druhý deň po svadbe sme odcestovali do Ríma, aby sme sa tam zúčastnili na slávnosti ich svätorečenia. Počas audiencie pápež František požehnal naše manželstvo a spolu s požehnaním prišiel aj Abrahám, pretože, ako som neskôr zistila, som vtedy otehotnela.
Naďalej mám túžbu evanjelizovať mladých, ale teraz to chcem robiť prostredníctvom nášho manželstva. Chcela by som, aby ste vedeli, že nič nie je stratené, že utrpenie a bolesť nie sú večné, že môžeme byť šťastní, ale nie povrchne, ale do hĺbky. A to najdôležitejšie je: opravdivá láska existuje! Svätosť v manželstve nie je nič iné ako život s Ježišom, ktorý má byť stredobodom manželstva. Nikdy nesmieme stratiť nádej. Ten, kto dôveruje Ježišovi, vyhrá všetko!
Jeannine
Páči sa vám obsah článkov na našej stránke?
Podpor nás!