„Blažený, komu sa odpustila neprávosť a je oslobodený od hriechu“ (Ž 32, 1).
Mám 44 rokov a som katolík. Pred desiatimi rokmi som začal čítať Bibliu, predovšetkým Nový zákon. Sústredil som sa zvlášť na evanjeliá, opisujúce osobu Krista a jeho výroky. Samotná logika a neodolateľný pocit, že jedinou Ježišovou motiváciou bola láska k ľuďom vyplývajúca z lásky k Bohu, ma postupne pritiahli ku Kristovi.
Dlho som predstieral, že súkromná viera mi pre vzťah s Bohom stačí a že nepotrebujem Cirkev, spoveď ani svätú omšu. Ale pred tromi rokmi som sa po krátkom telefonickom rozhovore s kňazom rozhodol, že budem rok chodiť pravidelne do kostola, aby som sa potom definitívne rozhodol, či to má nejaký zmysel.
Zakončilo sa to decembrovou spoveďou, ktorá bola prvou po 20 rokoch môjho dospelého, manželského života. A to, čo sa stalo potom, bolo najväčšou odmenou, ktorá ďaleko prevýšila všetko, čo by som bol očakával a čo iba ťažko pochopí človek, ktorý to neprežil: „Blažený, komu sa odpustila neprávosť a je oslobodený od hriechu“ (Ž 32, 1).
Ježišovo narodenie, ktoré si pripomíname na Vianoce, som prežil tak, akoby sa mi narodilo vlastné dieťa, ba ešte silnejšie, pretože keď prichádzali na svet naše deti, mal som veľmi obmedzené chápanie.
Posledných 5-6 rokov som premýšľal o sebe. Vnímal som, že niečo nie je so mnou v poriadku: napriek šťastnému manželstvu, zdravým deťom, stabilnej pracovnej situácii som neprežíval radosť zo života. Chcel som pomáhať iným, ale dovtedy sa to nijako prakticky neprejavovalo v mojom konkrétnom živote. Bol to akýsi plán do budúcnosti, ktorý som chcel začať uskutočňovať po osamostatnení sa našich detí. V minulosti som uvažoval aj o politickej angažovanosti a zúčastnil som sa na niekoľkých stretnutiach, ale niečo mi vravelo, že toto nie je pre mňa. Hoci už 20 rokov sa venujem plánovacej činnosti a mám vedúce postavenie, vnímal som, že politické kompromisy a boj o hmotné statky nie je pre mňa.
Ako úder ma zasiahla pravda, že najväčším prameňom utrpenia ľudí je ich odchod od Boha, duchovná chudoba a život v bolestnej samote. S hrôzou som zistil, že veľa ľudí žije akoby s kameňom „priviazaným na krk“, ktorý im nedovoľuje žiť v plnosti šťastia s Bohom. Tento môj osobný objav mi ukázal najväčšiu a najúžasnejšiu vec, ktorú by som mohol v živote robiť – pomáhať ľuďom nájsť Boha – plnosť lásky pre ich život. Lásku, ktorou možno obdarovať druhého človeka. V súčasnosti už vyše pol roka prežívam osobitnú radosť a každý deň sa modlím, aby ma nikdy, naozaj nikdy neopustil Duch Svätý a aby navždy vo mne zostal. Z celej sily sa snažím chrániť si čistotu myšlienok a citov a ustavične evanjelizovať seba aj iných, ktorí žijú okolo mňa. Chcem totiž, aby sa Duch Svätý vlieval do všetkých duší. Verím, lepšie povedané som presvedčený, že to, čo je pre človeka najdôležitejšie, je obsiahnuté v živote Ježiša Krista. On je Božie Slovo, ktoré nám umožňuje poznať živého a pravého Boha.
Povinnosťou kresťanov, čiže našou povinnosťou je žiť podľa evanjelia a hlásať ho múdro, s láskou a tak často, ako sa len dá. Nerobiť to iba vtedy, keď nás niekto poprosí o radu, ale iniciatívne treba vstúpiť na územie druhého človeka. Nesmieme zabúdať, že evanjelizácia je službou druhému človeku, ktorý potrebuje Boha, dokonca aj v tom prípade, ak si to neuvedomuje. Láska a múdrosť sú dve vlastnosti, bez ktorých šanca na rozvoj semienka Božieho slova slabne.
Podľa mňa je súčasná doba veľmi vhodná na vyliatie dažďa Božieho slova. Situácia na svete aj v našom štáte je mimoriadne vhodná aj preto, lebo ani materializmus, ani totalitné systémy, ani bezduchá demokracia, ani nijaké iné náboženstvo nenaplnia duchovné potreby ľudstva. Z toho pramení prudký nárast túžby prijať Božie slovo a vrátiť sa do Katolíckej cirkvi u tých ľudí, ktorí zanechali vieru, a tiež túžby začleniť sa do Cirkvi u tých, ktorí ju predtým nepoznali.
Čo iné by mohlo väčšmi povzbudiť ľudí k tomu, aby hľadali Boha, než svedectvo tých, ktorí už Boha našli?! Dejiny ľudstva si pamätajú zlatú horúčku na Aljaške. Čo ju vyvolalo? Veď málokto z tých, ktorí sa rozhodli vycestovať na Aljašku, mal možnosť vidieť aljašské zlato na vlastné oči. A predsa, mnohí uverili práve svedectvu iných ľudí a správam v tlači. Rozdiel je však v tom, že Boh sa dá nájsť každému, kto ho hľadá (porov. Ž 9, 11; Mt 7, 7 – 8), a každého hojne obdarí (Ž 34, 11), zatiaľ čo zlato na Aljaške našli iba niektorí, ale spolu s ním nenašli šťastie.
Premýšľali ste niekedy o tom, prečo sa novoobrátenci niekedy správajú ako blázni? Sú šialení od šťastia, lebo našli poklad, ktorému sa nevyrovná ani najväčší aljašský nález. Poklad viery je totiž večný, reálny, najdôležitejší, prinášajúci so sebou opravdivú životnú radosť a potešenie… ba čo viac, novoobrátení ľudia sa chcú s týmto darom podeliť aj s inými! Neviem o tom, že by nejaký šťastlivec, ktorý našiel zlato na Aljaške, rozdal svoj poklad iným. Zato viera sa zväčšuje a rozmnožuje vtedy, keď sa o ňu delíme – dokonca aj vtedy, ak to robíme trochu neznalo, príliš rýchlo či dotieravo.
Preto aj ja rozdávam z pokladu viery, ktorý som našiel, každému, koho stretnem. Delím sa aj s vami, pretože mi na vás záleží… A ešte viac na vás záleží Ježišovi, ktorý obetoval aj svoj život za našu spásu.
Slavomír
Páči sa vám obsah článkov na našej stránke?
Podpor nás!