Historici tvrdia, že obdobie Ježišovho narodenia charakterizovalo mimoriadne živé, všeobecné očakávanie najväčšej udalosti v dejinách sveta. Vyvolený národ očakával príchod mesiáša a pohanské národy narodenie vládcu sveta. Všetci boli presvedčení, že sa to stane v Judei v roku 7 alebo 6 pred Kristom.
Historický fakt všeobecného očakávania
Židovský historik Jozef Flavius píše, že v tom období (1. storočie) izraelský národ považoval za samozrejmé, že onedlho sa narodí mesiáš, vládca sveta. Práve toto presvedčenie bolo najdôležitejším motívom ozbrojeného povstania Židov (v rokoch 66 – 70) proti rímskemu cisárstvu, ktoré bolo vojenskou veľmocou vtedajšieho sveta. Izraeliti očakávali mesiášov príchod v 1. storočí, teda vtedy, keď sa narodil Ježiš. Približný dátum jeho príchodu určili podľa dvoch textov Starého zákona.
1. Prorocký text, ktorý najsilnejšie prehováral k židovskému vedomiu a určoval dátum mesiášovho príchodu, pochádza z Knihy proroka Daniela (7, 13 – 14; 9, 24). V tomto proroctve sa nachádza (9, 24) jediné starozákonné veľmi konkrétne časové určenie naplnenia predpovede. Z prorockého textu sa dozvedáme, že mesiáš sa má narodiť po uplynutí „sedemdesiatich týždňov“. Všetkým biblistom je zrejmé, že sa nejedná o týždne, ale o sedemročia. Hebrejský výraz shabhuim označuje totiž sedemročie. Takže proroctvo hlása, že mesiáš príde na svet po uplynutí sedemdesiatich sedemročí (490 rokov) od vydania ediktu kráľa Artaxerxa (458 – 457 pred Kristom) alebo, ako tvrdia iní, od Kýrovho ediktu v roku 538. Jedno je však isté: proroctvo vymedzuje mesiášov príchod na roky, keď žil Kristus. Je zvláštne, že len jediný raz v Starom zákone je určený približný dátum mesiášovho príchodu, ktorý sa pre kresťanov stal začiatkom mesiášskeho obdobia. Archeologické náleziská v Kumráne dokazujú, že práve takto chápali a vysvetľovali Danielove proroctvá židovskí mnísi, ktorí žili pri Mŕtvom mori a v celom Izraeli boli veľkou autoritou v oblasti vysvetľovania Svätého písma. Taktiež iné vplyvné kruhy v Izraeli podobne vyratúvali čas príchodu mesiáša, vládcu sveta. Vysvetľuje to dôvod, prečo bolo v Kristovej dobe medzi Židmi také živé a všeobecné očakávanie mesiášovho príchodu. Podľa tohto presvedčenia sa mesiášske obdobie začalo približne dvadsať rokov pred Kristovým narodením. Práve v tom čase Židia očakávali príchod tajomného mesiáša. Nesmieme tiež zabúdať, že keď sa Ježiš Kristus mnoho ráz nazval „Synom človeka“, poukazoval na to, že proroctvo sa splnilo v jeho osobe.
2. Druhý prorocký text sa nachádza v Knihe Genezis: „Nebude odňaté žezlo od Júdu ani vladárska berla od jeho nôh, kým nepríde ten, komu patrí, ktorého budú poslúchať národy“ (Gn 49, 10). Júda prišiel o berlu v Kristovej dobe: vtedy vládol Herodes Veľký, posledný židovský kráľ, a po jeho smrti Izraelské kráľovstvo zaniklo až do roku 1948. Židia v Kristovej dobe úzko spájali stratu nezávislosti a rímsku nadvládu s textom Jakubovho proroctva (Gn 49, 10).
Pre Židov, ktorí uverili v Krista, bolo zjavné, že Ježiš je očakávaný mesiáš. Ale tí, ktorí ho odvrhli, zmenili výklad proroctva a tvrdili, že hovorí o celom židovskom národe, a nie o konkrétnom človekovi.
Udivujúca je skutočnosť, že práve v Kristovej dobe Židia definitívne stanovili biblický kánon Starého zákona na 24 kníh bez možnosti jeho rozšírenia. Vyjadrili tým, že Božie zjavenie dosiahlo svoju plnosť. Na dôvažok jeruzalemský chrám bol v roku 70 úplne zničený, čím sa skončilo starozákonné kňazstvo a prinášanie obiet. Po židovských povstaniach proti rímskej okupácii v rokoch 70 a 132 sa Židia rozpŕchli po celom svete.
Tajomstvo betlehemskej hviezdy
V Evanjeliu podľa Matúša čítame: „Keď sa za čias kráľa Herodesa v judejskom Betleheme narodil Ježiš, prišli do Jeruzalema mudrci od východu a pýtali sa: ,Kde je ten novonarodený židovský kráľ? Videli sme jeho hviezdu na východe a prišli sme sa mu pokloniť‘“ (2, 1 – 2).
V decembri 1603 si slávny astronóm Johannes Kepler všimol konjunkciu (prekrývanie) Saturna s Jupiterom, ktorá vyžarovala veľmi silné svetlo. Kepler po dôkladných výpočtoch zistil, že podobný úkaz mohol nastať v roku 7 pred Kristom. Astronóm ku svojmu prekvapeniu objavil komentár k Svätému písmu, ktorý napísal rabín Abarbanel a z ktorého vyplýva, že Židia verili, že mesiáš príde na svet presne vtedy, keď sa prekryje svetlo Jupitera so Saturnom v súhvezdí Rýb. Ukázalo sa, že to bolo všeobecné presvedčenie v izraelskom národe. Potvrdzuje to stredoveký hebrejský komentár ku Knihe proroka Daniela.
Vedecky je dokázané, že slávna staroveká babylonská astrologická škola v meste Sippar pri Eufrate učila, že od roku 7 pred Kristom treba v Palestíne očakávať príchod „vládcu sveta“ na svet. Nájdenie a rozlúštenie klinového hviezdneho kalendára zo Sipparu v roku 1925 potvrdzuje, že babylonskí astronómovia spozorovali v roku 7 pred Kristom výnimočne až tri razy dobre viditeľnú konjunkciu Jupitera so Saturnom (29. 5., 1. 10. a 5. 12.). Takáto konjunkcia (maximálne priblíženie) oboch nebeských telies nastáva iba raz za 794 rokov. Dôveryhodnosť týchto údajov potvrdzuje súčasná astronómia. V Berlíne sa uchováva tzv. planetárny stôl. Je to papyrus, na ktorom egyptskí astronómovia dôkladne zapísali každý pohyb planét od roku 17 pred Kristom až do roku 10 po Kristovi. Tieto egyptské pozorovania potvrdzujú Keplerove výpočty, že v roku 7 pred Kristom nastala konjunkcia Jupitera so Saturnom, ktorá bola zvlášť viditeľná v stredomorskej oblasti.
Historikov udivuje skutočnosť, že v dobe, keď sa narodil Kristus, vládlo všeobecné očakávanie mesiášovho príchodu nielen v židovskom národe, ale aj v iných národoch, ktoré čakali, že sa v Judei čoskoro narodí panovník sveta. Je historickým faktom, že v Ježišovej dobe sa pozornosť celého pohanského sveta sústreďovala na Palestínu vo všeobecnom očakávaní, že práve v Judei sa narodí vládca sveta. Píšu o tom okrem iných rímski historici na prelome prvého a druhého storočia: Tacitus v Dejinách a Suetonius vo Vespasianovom živote.
Jedinečný a neopakovateľný fenomén
Výnimočnosť judaizmu a kresťanstva vyplýva z toho, že mesiášov príchod v Betleheme predpovedali proroci Starého zákona počas dvadsiatich storočí pred jeho narodením. Mohamed, Budha, Konfucius a všetci iní zakladatelia náboženstiev neboli predpovedaní ani očakávaní.
Mesiáš, ktorého ohlasovali proroci – Ježiš Kristus –, je najdôležitejšou osobnosťou Starého aj Nového zákona. Ježiša predpovedali od úplného počiatku dejín vyvoleného národa a podnes ho uctievame ako Spasiteľa, Bohočloveka. Skutočnosť, že už 40 storočí uctievame Mesiáša, sa vymyká všetkým historickým zákonitostiam. Judaizmus aj kresťanstvo sú jedinečným a neopakovateľným fenoménom v dejinách všetkých náboženstiev.
Uznanie očakávaného mesiáša v dieťati Ježiš, ktoré sa narodilo v krajnej chudobe v betlehemskej maštali, bolo mimoriadne náročné. Avšak uznať v ňom pravého Boha, ktorý sa stal človekom, je ľudsky nemožné. Nesmieme zabúdať, že Židia uctievali Jahveho, ktorý bol transcendentný a neopísateľný. Nedokázali si ho predstaviť a už vonkoncom ho nesmeli zobrazovať a vysloviť jeho meno. Tvrdenie, že nejaký človek je Boh, bolo pre Izraelitov najväčšou svätokrádežou a rúhaním. Preto hlavným dôvodom Ježišovho odsúdenia na smrť bolo to, že ako človek sa pokladal za Boha (porov. Mt 26, 63 – 66). Aj Mohamed a ním založený islam je prejavom semitského pohoršenia, protestu a vzbury proti kresťanstvu, ktoré hlása, že človek Ježiš je Bohom. Okolo kupoly jeruzalemskej Omarovej mešity, ktorá je pre moslimov jednou z najdôležitejších svätýň, je nápis, ktorý dáva kresťanom na známosť, že „Ježiš je len Máriin syn, rovnaký človek ako ostatní ľudia“. Viera v to, že človek Ježiš je pravý Boh, že sa počal v Máriinom lone a narodil sa tak ako všetci ostatní ľudia, bola natoľko absurdná pre mentalitu a presvedčenie nielen Židov, ale aj pohanov, že nikto duševne zdravý by si nepripustil myšlienku, že Jahve sa vtelil na konkrétnom mieste a v určenej historickej chvíli.
Všeobecné očakávanie príchodu mesiáša, ktorý bude ako človek Božím poslom, zapríčinilo, že v Kristovej dobe sa mnohí vyhlasovali za mesiášov. Medzi nimi boli Júda Galilejský, Teudas, Bar Kochba a iní, ktorí organizovali ozbrojené povstania proti Rimanom. Avšak po ich smrti a potlačení povstaní nezanechali po sebe nijakých vyznávačov a rýchlo sa na nich zabudlo. Zato po Ježišovej potupnej smrti na kríži sa v židovskom prostredí hneď zrodila viera v jeho zmŕtvychvstanie, ako aj viera v to, že ako skutočný človek je zároveň pravý Boh. Vieru v Kristovo zmŕtvychvstanie a božstvo šírili mimoriadne pružne po celom rímskom impériu prví veriaci, ktorí boli Židmi. Pravdu, že Ježiš je pravý Boh, hlásali s nasadením vlastného života hneď po jeho smrti a zmŕtvychvstaní, čo dokazujú texty obráteného Žida, svätého Pavla: „Preto ho Boh nad všetko povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno, aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí a aby každý jazyk vyznával: ,Ježiš je Pán!‘ na slávu Boha Otca“ (Flp 2, 9 – 11).
Pre každého bádateľa, ktorý je otvorený pre pravdu, je zjavné, že vznik kresťanstva je bezpochyby jedným z najväčších zázrakov v dejinách, a preto musí byť dielom samého Boha, ktorý sa narodil ako skutočný človek v betlehemskej maštali, aby svojím životom, umučením, smrťou a zmŕtvychvstaním umožnil spásu každému človekovi. Iba ľudia, „ktorí neprávosťou prekážajú pravde“ (Rim 1, 18), sú uzavretí pre prijatie a uznanie tejto skutočnosti.
Kedy sa Ježiš narodil?
Z početných židovských aj kresťanských textov a spisov rímskych historikov Tacita, Plínia Mladšieho, Suetonia, ako aj židovského historika Jozefa Flavia vyplýva zrejmý fakt, že Ježiš skutočne historicky existoval. Zo všetkých historických postáv staroveku má Ježiš Kristus najbohatší a najzdokumentovanejší biografický materiál. Ježiš sa narodil, keď v rímskom cisárstve vládol cisár Oktavianus Augustus (30 pred Kristom – 14 po Kristovi) a kráľom v Judei bol Herodes Veľký (37 – 4).
V roku 525 prikázal pápež Ján I. skýtskemu mníchovi Dionýzovi Exigovi, aby určil presný dátum narodenia Ježiša Krista. Podľa Dionýzových výpočtov sa Ježiš narodil v Betleheme v roku 754 od založenia Ríma. Avšak súčasné výpočty ukazujú, že mních sa vo svojich počtoch pomýlil o 6 – 7 rokov. Ježiš sa teda narodil v roku 747/748 od založenia Ríma, čiže v roku 7/6 pred novým letopočtom. Napriek tomuto omylu dátum Ježišovho narodenia, ktorý Dionýz určil, sa stal počiatkom nového letopočtu. Ježiš Kristus je najväčšou osobnosťou v dejinách ľudstva. Jeho narodenie rozdelilo dejiny na „starý letopočet“ – pred Kristom a „nový letopočet“ – po Kristovi.
Prekvapujúca pravda o Vianociach
To, čo radikálne odlišuje kresťanstvo od iných náboženstiev, je šokujúca pravda o narodení Boha: pravý Boh sa stal pravým človekom. Narodil sa ako bezbranné dieťa v Betleheme, čím preklenul nekonečnú vzdialenosť spôsobenú našimi hriechmi, ktorá nás od neho oddeľovala. Pobádaný nezištnou láskou sa Stvoriteľ stáva skutočným človekom, berie na seba hriechy všetkých ľudí a svojím zmŕtvychvstaním definitívne víťazí nad diablom, hriechom a smrťou, čím nám umožňuje zjednotiť sa s ním v láske. Svätý Gregor Nazianzský neváhal napísať, že Boh sa stáva človekom, aby každému človeku umožnil stať sa Bohom.
Láska medzi Bohom a človekom nikdy nevznikne ako dôsledok nutnosti alebo nátlaku, ale len pri zachovaní úplnej slobody v rozhodovaní. Preto keď sa Boh zjavil v Ježišovi Kristovi, z úcty k ľudskej slobode zostal „skrytým“ Bohom. Nechcel nás zotročiť všemohúcnosťou Božej krásy, a preto Ježišovo božstvo zostalo „skryté“ v jeho ľudskej prirodzenosti a môžeme ho spoznať len na ceste viery. Dieťa Ježiš je zjavením pokornej lásky a milosrdenstva trojjediného Boha a zároveň poctou ľudskej slobode. Božia všemohúca láska sa prejavuje v bezbrannosti betlehemského novorodeniatka a v pokore služobníka, ktorý umýva nohy (porov. Jn 13, 8). Aby nám otvoril cestu do neba, vzal na seba hriechy všetkých ľudí a zakúsil najkrutejšie utrpenie a smrť, ktoré spôsobili naše hriechy. V Ježišovom človečenstve môžeme odhaliť tajomstvo Boha, ktorý je jeden v troch osobách: Otec, Syn a Duch Svätý. Toto tajomstvo môžeme prijať iba na ceste viery, „ktorá je činná skrze lásku“ (Gal 5, 6). Vtedy pochopíme Ježišove slová: „A kto vidí mňa, vidí toho, ktorý ma poslal“ (Jn 12, 45); „Ja a Otec sme jedno“ (Jn 10, 30). V tajomstve narodenia Boha odhaľujeme tiež radostnú pravdu, že Boh sa stal človekom, a tak „sa určitým spôsobom spojil s každým človekom“ (Gaudium et spes, 22). Vďaka tajomstvu vtelenia má každá ľudská bytosť nekonečnú hodnotu Božieho dieťaťa a neodňateľné právo na život od chvíle počatia až do prirodzenej smrti, ako aj právo na slobodu svedomia. O dôstojnosti a hodnote človeka nerozhoduje jeho spoločenský pôvod, farba pleti, stupeň inteligencie ani zdravotný stav, ale len to, že je človekom – a to je sväté, pretože sám Boh sa zjednotil s človekom: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“ (Mt 25, 40). S každým človekom je vždy zjednotený Ježiš, ktorý ho chce previesť cez všetky životné situácie do plnosti nebeského šťastia. Problém je len v tom, či s tým človek súhlasí a prijme požiadavky života podľa viery.
Tajomstvo Vianoc sa sprítomňuje stále znova a znova. Ježiš Kristus – vtelený Boh – ustavične prichádza „k svojim vlastným“, ale, žiaľ, stále sa nájdu ľudia, ktorí ho – podobne ako v Betleheme – ani dnes neprijímajú (porov. Jn 1, 11). Len človek, ktorý sa rozhodne žiť podľa evanjeliových hodnôt, vytrvá v každodennej modlitbe, vstáva po každom páde vo sviatosti zmierenia a prijíma Ježiša v Eucharistii „ako svoj každodenný chlieb, môže každodenne zakúšať, ako sa v ňom uskutočňuje tajomstvo Vianoc, zázrak Božieho Slova, ktoré sa stalo telom“ (svätá Edita Steinová).
Páči sa vám obsah článkov na našej stránke?
Podpor nás!