„Choď a dôveruj môjmu milosrdenstvu“

Volám sa Krištof. Moje meno znamená „ten, ktorý nesie Krista“. Väčšiu časť môjho života to však bolo naopak – Ježiš niesol mňa, ale ja som to nevnímal…

Rodný dom

Vyrástol som v katolíckej rodine. Spomínam si, ako ma v detstve staré mamy ráno budili, aby som išiel do kostola. Vďaka nim som chodil na ruženec a roráty, hoci som tomu príliš nerozumel. Nikto mi totiž nikdy nepovedal, že Boh ma miluje a že s ním môžem mať blízky vzťah. Vďaka starostlivosti a láske mojich starých mám som mal vždy istotu, že Boh existuje. V ťažkých chvíľach som bral do ruky ruženec s dôverou, že ak sa ho budem modliť, Boh mi pomôže.

Doma som nezažil opravdivú lásku. Rodičia sa často hádali a boli aj iné problémy… Roky som sa hneval na svojho otca, nenávidel som ho. Veľakrát som plakal a modlil som sa, pretože som nechápal, čo sa medzi mojimi rodičmi deje… Neraz ma rodičia poslali do kostola, hoci sami doň nešli. V istej chvíli mama odišla pracovať do zahraničia a ja som zostal sám s otcom. Spočiatku som chodil v nedele a sviatky do kostola, ale v priebehu času som sa začal od Boha vzďaľovať, hlavne pre hriechy nečistoty. Pokračovalo to čoraz horšie: vzťahy so ženami, vzájomné zraňovanie… V srdci som vedel a cítil, že robím zle, ale myslel som si, že ak tak všetci žijú, prečo by som nemohol aj ja.

Korunka k Božiemu milosrdenstvu

Približne pred desiatimi rokmi moja mama vážne ochorela. V istej chvíli začala hovoriť o svojej skúsenosti nadprirodzeného stretnutia s Jánom Pavlom II. a o veľkej Božej láske. Počas choroby, ktorá sa u nej prejavila v zahraničí, začala prosiť Ježiša o uzdravenie a zakúsila jeho milosrdenstvo. Vďaka tejto milosti sa z nej stala horlivá katolíčka, začala chodiť do kostola a pristupovať k sviatostiam. Jej život sa zmenil o 180 stupňov. Keď sa vrátila z Nemecka, mysleli sme si, že sa zbláznila, a prinútili sme ju navštíviť psychiatra… Lekár však nijaké ochorenie nezistil. Dnes viem, že sme sa vtedy s otcom zachovali veľmi kruto.

Mama mi dala text Korunky k Božiemu milosrdenstvu a povedala: „Krištof, modli sa ju a uvidíš, ako sa tvoj život zmení. Dôveruj.“ V tom čase som zdanlivo žil ako „normálny človek“: býval som s istou ženou, cestoval som po svete a dobre som zarábal. Mával som však depresívne stavy a pocit, že narážam na stenu, akoby bol v mojom srdci múr. Občas som sa zamýšľal nad tým, z čoho tento pocit vyplýva, lebo v hĺbke duše som cítil, že niečo nie je v poriadku. Nakoniec som sa začal modliť korunku, ktorá sa ma hlboko dotkla. Nedokázal som to vysvetliť, ale čoraz častejšie som uvažoval o tom, kam smerujem a odkiaľ idem… Predtým som si takéto otázky nekládol. Keď som sa modlil korunku, moje svedomie sa začalo prebúdzať a pripomínať mi zlo, ktoré som v živote spáchal. Na internete som našiel svedectvá ľudí, ktorí mali podobnú skúsenosť s Bohom ako moja mama. Vzal som teda do ruky Denníček svätej Faustíny a Pán mi poslal ľudí, ktorí mi povedali o sile Božieho slova.

„Ježišu, zachráň ma!“

Raz som sa vybral do Kostola Najsvätejšieho Srdca Ježišovho v Štetíne, lenže pre hriechy, v ktorých som vtedy žil, som sa nedokázal pozerať na Ježišov obraz. Hanbil som sa a cítil som sa odsúdený. Veľmi som závidel ľuďom, ktorí mohli prijať Eucharistiu. Stále som totiž žil s istou ženou a cítil som sa preto vnútorne rozorvaný. Na jednej strane som veľmi túžil po sviatostiach, a na druhej som bol pripútaný k spomenutej žene. Začal som sa s ňou rozprávať o sviatostiach. Jej príbuzní usúdili, že som sa zbláznil a zaviedli ma k psychiatrovi. Samozrejme, že lekár nič nezistil, avšak ja som na vlastnej koži prežil to, čo kedysi moja mama…

Po čase som si uvedomil, že náš vzťah nebol založený na opravdivej láske, ale na sexe a egoizme. Pod vplyvom tohto zistenia som jedného dňa začal Ježiša úpenlivo prosiť, aby ma zachránil: „Ježišu, ak naozaj existuješ a žiješ, prosím ťa, zachráň ma!“ Po tejto modlitbe začal Boh očisťovať moje srdce slzami a veľkou túžbou po modlitbe ruženca a korunky. Večer, prv ako som zaspal, som zrazu v srdci pocítil veľkú radosť a na druhý deň som si kúpil Sväté písmo. Takto sa začali moje rozhovory s Bohom skrze Božie slovo. Postupom času som začal v Božom slove vidieť svoj život. Božie slovo začalo reálne okresávať moje srdce. Keď som čítal Knihu Exodus, vnímal som, že Ježiš ma chce vyviesť z Egypta, z môjho otroctva, ktorým boli moje hriechy: nečistota, konkubinát, egoizmus…

Spoveď

Modlil som sa: „Pane Bože, neviem, čo je to láska. Neviem, či dokážem milovať, ale prosím ťa, odpovedz mi!“ Pán ku mne prišiel v slove: „Skôr, ako som ťa utvoril v matkinom lone, poznal som ťa; a skôr, ako si vyšiel z neho, som ťa posvätil…“ (Jer 1, 5). Táto veta vo mne vyvolala ďalšie otázky: „Pane Bože, čo mám urobiť so svojím životom?“ Začul som slová: „Choď a dôveruj môjmu milosrdenstvu.“ Až vtedy som pochopil, že je to pozvanie na spoveď. Do kostola som nechodil 16 rokov a po prvom svätom prijímaní som pristúpil k sviatosti zmierenia raz alebo dvakrát. Na začiatku Pôstneho obdobia som sa konečne rozhodol: Chcem si vykonať generálnu spoveď. Spomínam si, že trvala veľmi dlho. Dostal som vtedy veľa cenných rád a odpovedí na svoje otázky. Silno som pocítil Božie milosrdenstvo. Duch Svätý mi ukázal moje hriechy, aby som ich priniesol na spoveď a takto si opral rúcho (porov. Zjv 7, 14). Potom som prijal Eucharistiu a Pán naplnil moje srdce takou radosťou a šťastím, že som z toho päť dní nejedol, pretože som sa cítil duchovne aj telesne nasýtený. Prežil som úžasnú radosť. Neskôr som, samozrejme, prežíval duchovný boj a prepadali ma pochybnosti, ale už som sa cítil bližšie pri Pánovi.

Modlitba a pôst

Chcel som vykonať zadosťučinenie za svoje hriechy, a tak som sa počas celého Pôstneho obdobia postil a čítal Božie slovo. Po niekoľkých dňoch som sa dozvedel o duchovných cvičeniach spojených s modlitbou za uzdravenie, ktoré sa mali konať u dominikánov. Duchovné cvičenia viedol P. Tomáš Alexie–wicz OP. Vybral som sa na ne bez špeciálnych očakávaní. Keď som sa po prvom dni duchovných cvičení vrátil domov, zapálil som sviečku a začal som sa modliť ruženec. Pocítil som nesmiernu Ježišovu lásku, radosť a prijatie. Vďaka týmto duchovným cvičeniam som nadviazal kontakt so spoločenstvom Obnovy v Duchu Svätom. Pán Boh začal odpovedať na moje otázky nielen prostredníctvom svojho slova a vnútorných vnuknutí, ale aj prostredníctvom sviatostí, homílií, ba občas aj prostredníctvom ľudí, ktorých som náhodou stretol na ulici. Začal som vnímať, že mám s Bohom vzťah a že sa o mňa stará.

„Prehovoríš na stretnutí“

V istej chvíli som začul pár slov týkajúcich sa môjho aktuálneho poslania: „Do úst ti vložím svoje slová a budeš im hovoriť všetko, čo ti prikážem“ (porov. Dt 18, 18b). O niekoľko mesiacov mi zatelefonoval páter dominikán a opýtal sa ma, či by som nechcel povedať svoje svedectvo skupine mladých gymnazistov. Mal som veľmi silnú túžbu podeliť sa s tým, čo mám v srdci. V tej chvíli mi napadlo: „Pane Bože, veľmi by som to chcel urobiť, ale nedokážem to. Nie som dobrý rečník.“ Poprosil som teda iných ľudí o modlitbu a takto vyzbrojený som povedal príbeh svojho obrátenia mladým, z ktorých mnohí boli dojatí a plakali. Odvtedy ma pozývajú na mnohé miesta, aby som vydal svedectvo o svojom živote a tak oslávil Boha a modlil sa za uzdravenie chorých. Vidím ovocie tohto povolania a viem, že to nie je moja zásluha.

„Kto našiel dobrú ženu, našiel (niečo) znamenité“ (Prís 18, 22a)

V priebehu troch rokov po mojom obrátení ma Pán uzdravoval, vychovával, učil ma žiť so sebou samým. S Bohom som sa necítil sám. Večer po práci som sa modlil a zveleboval Boha. Božie slovo vo mne zrodilo túžbu zakúsiť ho, ako sa to píše v Jakubovom liste: „Lebo kto iba počúva slovo a neuskutočňuje ho, podobá sa mužovi, čo si v zrkadle prezerá svoju prirodzenú tvár. Pozrie sa na seba, odíde a hneď zabudne, aký je“ (1, 23 – 24).

Veľmi som prosil Pána o dobrú manželku. Bol som zranený a sám som veľa žien zranil. Prosil som Pána o manželku, ktorá by sa spolu so mnou modlila, žila sviatostný život, chápala, čo robím, a podporovala ma pri evanjelizácii.

Anežku som poznal z vysokej školy. Ako hudobníčka sa živila hraním na svadbách. Aj ona žila v nesviatostnom vzťahu. Spomínam si, ako som jej povedal, že by zažila veľa radosti, keby svojím hraním oslavovala Boha. Odpovedala mi na to, že táram, pretože ona má firmu a musí si zarábať na živobytie. Avšak v jej živote sa udiali ťažké situácie, v dôsledku ktorých sa obrátila k Bohu a išla na spoveď. Jej príbeh je iný, avšak v niečom podobný môjmu.

Pretože som sa s Bohom rozprával o všetkom, opýtal som sa ho aj na môj vzťah s Anežkou. Išiel som za kňazom, ktorý mal dar rozlišovania, a po tomto rozhovore som sa rozhodol požiadať Anežku o ruku. Rozhodli sme sa, že budeme žiť v predmanželskej čistote (spomenutý kňaz požehnal toto naše rozhodnutie), a začali sme sa zúčastňovať na stretnutiach spoločenstva. Pán Boh nás priviedol k sviatosti manželstva, ktorú sme prijali na Vianoce v roku 2016 a 1. novembra 2017 sa nám narodila dcérka Alica. Celý čas sme aktívnymi členmi modlitbovej skupiny v Štetíne, ktorú vedie kňaz Jacek Skowroński.

„Pracujte na svojej spáse“ (Flp 2, 12)

Uvedomujem si, že vzťah s Bohom treba rozvíjať každý deň. Po svojom obrátení som pochopil, že nestačí chodiť do kostola len v nedele a na sviatky. Každý deň treba žiť v Bohu prostredníctvom sviatostí a modlitby. Skúsenosť Božieho milosrdenstva a odpustenia hriechov ma viedla k tomu, aby som si položil otázku, či aj ja sám odpúšťam a či som milosrdný. Keď som raz rozjímal o Modlitbe Pána, zvlášť o slovách „odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom“, pochopil som, že musím odpustiť svojmu otcovi. Pán ma previedol týmto procesom. Verím, že budem môcť raz povedať spolu so svätým Pavlom: „Dobrý boj som bojoval, beh som dokončil, vieru som zachoval. Už mám pripravený veniec spravodlivosti, ktorý mi v onen deň dá Pán, spravodlivý sudca; a nielen mne, ale aj všetkým, čo milujú jeho príchod“ (2 Tim 4, 7 – 8).

Krištof
(upravil Bartłomiej Grysa)