Keby sa nás niekto opýtal na mystikov 20. storočia, bez váhania by sme uviedli meno sestry Faustíny alebo Pátra Pia. Ježiš Kristus sa však zjavil aj sestre Wande Boniszewskej CSA (1907 – 2003), ktorú takisto obdaroval darom stigiem a krvavých sĺz.
Božie vyvolenie
Wanda, jedno z desiatich detí Františka a Heleny Boniszewských, už v detstve nebola ľahostajná k duchovným veciam. Ešte predtým, ako prijala prvé sväté prijímanie, mala túžbu umŕtvovať sa a adorovať Ježiša v Najsvätejšej sviatosti. V Denníku duše spomína: „Prítomnosť Pána Ježiša vo svätostánku sa mi vpísala hlboko do srdca a veľmi som si priala vidieť ho a prijať do srdca… Vo voľných chvíľach, keď som sa nehrala, uvažovala som o živote Pána Ježiša vo svätostánku, v tej kľúčom zamknutej, tmavej, malej skrinke.“ Eucharistická úcta zostala Wande do konca života. Ježiša nazývala väzňom lásky a snažila sa mu zadosťučiniť za chvíle samoty, keď ho v kaplnke nikto nenavštevuje. Mimoriadnu podobnosť s Bohom, ktorý sa z lásky k ľuďom dal zatvoriť do svätostánku, pocítila, keď sama strávila niekoľko rokov v sovietskom väzení.
Devätnásteho mája 1918, ktorý bol dňom jej prvého svätého prijímania, sa naplnila jej túžba prijať Ježiša do srdca a zároveň dostala prvý mystický dar. Vo veku jedenásť rokov prvý raz počula Ježišov hlas. Odvtedy sa s Ježišom rozprávala a neskôr ho aj videla. Boh jej už v takom mladom veku dal osobitné poslanie obetovať utrpenie za kňazov a rehole: „Pán Ježiš mi hovoril o svojom božskom smäde po dušiach a povzbudzoval ma k utrpeniu, ktoré ma v budúcnosti stretne. Hovoril o tom, že aj duše, ktoré sa mu osobitne zasvätili, nechápu vieru.“ Wanda ochotne konala skutky pokánia a pravidelne prijímala Eucharistiu. Po prijatí sviatosti birmovania, pri ktorej prosila o svetlo Ducha Svätého potrebné na rozlíšenie svojho povolania, začula slová: „Celkom sa mi odovzdaj.“ O rok nato, vo veku 15 rokov, sa rozhodla vstúpiť do rehole. Narazila však na odpor rodičov, a preto zostala doma ešte dva roky. Prah Kongregácie sestier od anjelov prekročila v júli 1924. V reholi strávila 76 rokov života, hoci začiatok jej cesty tomu vôbec nenasvedčoval.
Temná noc
Prvé roky rehoľného života boli pre Wandu časom veľkého duchovného utrpenia. V dôsledku ustavičných sťažností zo strany spolusestier a predstavených, ako aj pod vplyvom svojej túžby po kontemplatívnejšom spôsobe života sa v nej zrodili pochybnosti, či si vybrala správnu rehoľu. Nebola si istá, či dobre rozlíšila Božiu vôľu a pochybovala aj o úsudku svojho spovedníka. Prežívala suchopárnosť pri modlitbe a veľmi pre to trpela. Niekoľkokrát sa dokonca pokúsila zmeniť rehoľu, avšak nakoniec sa vrátila do svojho materského spoločenstva. Priznala sa: „Ježišu, vidím, že ma chceš mať v tejto kongregácii. Chceš ma previesť cez oheň a meč a nakoniec ma chceš ukrižovať, aby ťa iní nezradili. Spolieham sa na tvoju vôľu.“
Počas rehoľnej formácie si doplnila zdelanie bsolvovala záhradnícko-roľnícke kurzy. Nadobudnuté zručnosti sa jej zišli v rehoľných domoch, v ktorých pôsobila – na Kalvárii, vo Vilniuse a v Pryciunoch, kde vykonávala okrem iného službu kuchárky, záhradníčky a roľníčky. Málokto si vtedy uvedomoval, že tejto jednoduchej sestre sa zjavil Ježiš, ba že na svojom tele nosila znaky jeho umučenia…
Stigmy
Ešte pred vstupom do rehole pocítila niekoľkokrát silnú bolesť v hlave, boku a na tých miestach rúk a nôh, kde Ježiša pribili na kríž. V reholi sa jej utrpenie zintenzívnilo. Zvlášť silné boli tieto bolesti v prvé štvrtky a piatky mesiaca (ostatné piatky boli slabšie), počas svätej omše, po prijatí Eucharistie v období fašiangov a pri rozjímaní o Pánovom umučení. Spočiatku išlo o vnútorné utrpenie, ktoré sa postupne stalo viditeľným aj navonok. Stigmy jej spôsobovali nesmiernu bolesť – neraz pre ne upadla do bezvedomia a nachádzala sa v stave smrteľnej agónie. V Pôstnom období jej rany veľmi krvácali. Sporadicky sa vyskytli aj krvavé slzy. Prosila Ježiša, aby jej stigmy zostali skryté, ale nakoniec ich videli rehoľné predstavené, spovedníci, ošetrovateľka a lekári, ktorí tento nezvyčajný jav skúmali.
Fyzickú bolesť sprevádzala duchovná bolesť. „Cítila som, že kráčam v šľapajach prenasledovaného Krista. Bolesť duše prevyšovala telesnú bolesť,“ napísala. V mystických videniach jej bolo dané vidieť jednotlivé scény Pánovho umučenia od jeho smrteľnej úzkosti v Getsemanskej záhrade až po smrť na kríži. Videla aj znevažovanie a urážky, ktoré Ježiš zakúsil od hriešnikov, medzi nimi aj od jej spolusestier, biskupov a kňazov. Tieto videnia boli hrozné a prebodávali jej srdce. Prijala však Ježišovo pozvanie zjednotiť sa s ním v utrpení pre spásu duší. Vyznala: „Áno, počujem, že Ježiš žiada obetu, obetu. Prirodzenosť sa bráni, ale dôverujem, že Pán mi dá silu a odvahu.“
V duchu obety
Keď Pán mystičku požiadal o to, aby prijala veľké utrpenie, uviedol aj úmysel, na aký má svoju bolesť obetovať. V roku 1926 jej Spasiteľ povedal: „Všetky tieto chvíle… máš obetovať za kňazov a rehole.“ Sestra Wanda zostala Ježišovmu príkazu verná až do konca. Jej citlivosť na potrebu zadosťučinenia za hriechy zasvätených osôb posilnili aj mnohé mystické videnia. Videla nielen neprávosti, akých sa dopúšťali zasvätené osoby, ale aj bolesť, ktorú ich zlé skutky a zanedbania spôsobovali Ježišovi a jeho Matke. V októbri 1941, keď prežívala nadprirodzenú účasť na Pánovom umučení, napísala: „Vnímam, že dnes musím konať zadosťučinenie za kňazov a rehole… Kňazi sa ku mne správajú ako k najhoršiemu stvoreniu: kopú do mňa topánkami, vysmievajú sa zo mňa a z mojej obety… Ježišu, teba zradil Judáš, a tu kňazi. Aké hrozné je poškvrnenie kňazstva, znesvätenie sviatosti kňazstva.“ Sestra Wanda vnímala, že osobitné zadosťučinenie si vyžadujú hriechy nečistoty a hriechy ľahostajnosti a zneuctenia spáchané pri svätej omši.
Rehoľníčka sa od Pána dozvedela, v čom spočíva podstata kňazstva a aký má byť kňaz: „Má byť neprestajne ponorený do mojej lásky, do obety až po úplné zrieknutie sa seba samého. Má ustavične zomierať sebe samému, tak ako ja zomieram pre duše, aby som im otvoril nebo. Musí mať silnú a neochvejnú vieru, má byť odolný voči búrkam a v kríži má prejaviť dôveru a silu. Kňaz má mať moje zmýšľanie a moje túžby. Sväté písmo – to je môj vzor, nijako sa od neho neodchyľujem. Menej múdrosti, viac lásky a z lásky plniť moju vôľu a obetovať sa až po úplné zrieknutie sa seba samého.“
Peklo
Úsilie o záchranu čo najväčšieho počtu kňazských a rehoľných duší viedlo sestru Wandu k tomu, že dobrovoľne prijímala čoraz väčšie telesné aj duchovné utrpenie. Nebúrila sa ani proti vonkajším skúškam, ktoré si od nej vyžadovali veľkú obetu. Nebolo to len počas ponižovania, aké zakúšala vo svojej kongregácii, ale predovšetkým počas niekoľkoročného väznenia v sovietskom lágri. V roku 1951 sa dostala do sovietskeho tábora spolu s niekoľkými ďalšími ľuďmi. Bola odsúdená za to, že počas druhej svetovej vojny skrývala kňaza („vatikánskeho agenta“), a za ďalšiu antikomunistickú činnosť. V Rusku zažila vulgárne a neľudské zaobchádzanie strážnikov, ponižujúce skúmanie jej mystických stavov väzenskými lekármi a noci na samotke. Avšak v tom všetkom nestratila dôstojnosť a ducha dôvery a odovzdanosti. Uvedomovala si totiž, že takto sa napĺňajú Ježišove slová, ktoré o nej povedal: že bude v „pekle utrpenia“.
Peklo nebolo pre ňu len prázdnym slovom, a to nielen vzhľadom na jej päťročné uväznenie. Medzi nadprirodzenými darmi, ktoré dostala, bolo aj videnie pekla. Na túto skúsenosť spomína takto: „Noc zo soboty na nedeľu som strávila akoby v pekle. Duše kňazov som videla v hroznom boji proti hriechom, vášňam a chvíľkovému poddaniu sa satanovej moci. Postavila som sa do boja medzi nebom a peklom. Vôňa neba sa vytratila a ja som sa ocitla v smradľavej atmosfére. Satan mal chvíľami na mňa právo, a keď prichádzal, tváril sa ako kráľ kráľov… Kráľ – falošník sa zmenil na odpornú bytosť, akoby na hnijúce mäso, z ktorého vychádzal smradľavý, dusivý zápach. Vtedy som si spomenula na Nepoškvrnenú, ktorá ma skryla pod svoj plášť.“
Nebola to jediná noc, počas ktorej zakúsila satanovu prítomnosť. Diabol ju veľakrát telesne aj psychicky týral, pretože ju nenávidel za to, že z jeho pazúrov vytrhla toľko kňazských a rehoľných duší. Satan, ktorý sa oprávnene nazýva otcom lži, sa ju snažil presvedčiť, že peklo neexistuje, že sa neoplatí prijímať Eucharistiu a počúvať spovedníka a predstavených. Pobádal ju, aby odmietla trpieť, vysmieval sa z jej pokory a poslušnosti. Diabolské pokušenia, ktoré boli veľmi silné, premáhala pomocou modlitby k Panne Márii, k Archanjelovi Michalovi a anjelom strážcom kongregácie.
Mystické zjednotenie
V roku 1956 sa sestra Wanda v rámci repatriácií vrátila do Poľska. Na ďalších miestach, kde pôsobila (Białystok, Lutkówka, Čenstochová a Konstantín) vykonávala prácu kostolníčky, ošetrovateľky, kuchárky i predstavenej. Zomrela 2. marca 2003 vo veku 96 rokov. Jej život nebol len zoznamom utrpenia a múk. Ježiš jej dal odpočinúť si v jeho náručí a udelil jej milosť zjednotiť sa s ním v láske. Uisťoval ju o svojej láske: „Myslel som na teba skôr, než ty na mňa, skôr ako som prijal ľudskú prirodzenosť. Myslel som na každú dušu a chcem, aby každá duša bola šťastná.“
Ježiš jej dal vidieť nebo. V mystickom videní uzrela Najsvätejšiu Trojicu, Pannu Máriu, svätých a anjelov. Pocítila nádhernú vôňu, ktorú nemožno porovnať s ničím pozemským. Z tejto vône „vychádzala Božia láska a láska celého neba“. Rozprávala sa dokonca aj so zosnulými spolusestrami.
Napriek tomu, že zakúsila veľa nadprirodzených milostí a mystických videní, jej duchovný život sa zakladal predovšetkým na každodennej vernosti Bohu: na sviatostnom živote, plnení si povinností a prijímaní utrpenia. Takto napĺňala Ježišovu túžbu: „Túžim, aby si žila mojím životom. Chcem, aby si prebývala vo mne. Tvoj život má byť životom svätej omše… Budeš iskrou pre kňazov a nikdy nezhasneš.“
Páči sa vám obsah článkov na našej stránke?
Podpor nás!