Mám už 87 rokov. Pochádzam z mnohodetnej, veľmi chudobnej rodiny. Celý môj život bola viera v Boha pre mňa veľmi dôležitá, stále som cítila, že bol so mnou. A hoci niekedy dopúšťal na mňa rôzne skúšky, vždy ma z nich aj vyslobodzoval.
Svoje milosrdenstvo mi preukázal už v detstve – prostredníctvom sestry mojej matky, ktorá kedysi vycestovala na Litvu za prácou. Teta bola veľmi pekná a šikovná žena. Na Litve sa vydala za Nemca – lekárnika. Žiaľ, boli bezdetní. Teta nás občas navštívila a finančne nám pomáhala. Napokon sa rozhodla adoptovať si jedno z nás. A vtedy Boh upriamil jej oči na mňa, vtedy osemročné dievčatko. Bola som odvážne a veselé dieťa a bez problémov som súhlasila, že pocestujem s tetou na Litvu. Tam som skončila základnú školu a potom gymnázium v Rige. Spoznala som tam mnoho mladých Poliakov.
Keď som bola v poslednej triede gymnázia, vypukla Druhá svetová vojna. Vtedy sa roznieslo, že obyvatelia Litvy, Lotyšska a Estónska nemeckého pôvodu sa môžu na základe Hitlerovho pozvania natrvalo presťahovať do Nemecka. Keďže môj adoptívny otec bol Nemec, aj on chcel vycestovať. Aj preto, že jeho sestry a brat túto možnosť využili. Ja som však mala voči presťahovaniu veľké výhrady, lebo som sa cítila byť Poľkou. Napriek tomu som z lásky k svojmu adoptívnemu otcovi, hoci nerada, odcestovala. Prišli sme do Berlína, kde som začala študovať na zdravotníckom lýceu. Aj tam som sa náhodne zoznámila s mnohými mladými Poliakmi. Tieto vzťahy zväčšili moje vlastenectvo a zároveň nenávisť k hitlerovskému režimu. V tej dobe som si často písala s poľskými kamarátkami v Rige. Neuvedomujúc si možnosť cenzúry listov som v nich písala o svojej nenávisti k Hitlerovi. Tak sa stalo, že čoskoro ma uväznilo gestapo. Prešla som mnohými, veľmi krutými výsluchmi, aby som si napokon vypočula rozsudok: trest smrti. Ale aj v tej ťažkej chvíli Boh vstúpil do môjho života. Ukázalo sa totiž, že v žilách gestapáka, ktorý viedol moje vyšetrovanie, prúdila aj poľská krv (jeho babka bola Poľka). Práve on zmenil trest smrti na odoslanie do koncentračného tábora v Ravensbrücku.
Tam mi Boh ukázal v celej nahote, k čomu vedie nenávisť a túžba po pomste, ktoré som nosila v srdci voči všetkým Nemcom. Tieto pocity akoby sa teraz obrátili proti mne. Tri roky som znášala bitku, hlad, ťažkú prácu a zimu. Večer sme dostávali pol litra polievky z ražnej múky uvarenej vo vode, bez omastku. Ako sme sa radovali, keď polievka bola hustá… Okrem toho nám večer dávali kúsok suchého chleba určeného na raňajky. Kto ho však dokázal nechať na druhý deň, keď po ťažkej práci vypil len pol litra riedkej polievky…? A tak na raňajky bolo len pol litra horúcej kávy a potom do „obeda“ desať hodín práce.
Takto míňali dni, týždne, mesiace… Najhorší deň bola pre mňa nedeľa, lebo vtedy sme nešli do práce. Niektorí vtedy navštevovali svojich príbuzných, avšak ja som bola v tábore sama. A hoci som zdanlivo túžila byť sama počas svojich večerných prechádzok, podvedome som kohosi hľadala. Po čomsi sa mi cnelo – a možno po komsi – a v tej clivote som našla Boha. Pozerajúc sa na hviezdy a nebo som sa začala k nemu modliť: „Bože, vidíš mňa aj hrôzy, ktoré prežívam a ktoré som si mnohonásobne zaslúžila. Odpusť mi to všetko a odpusť mi, že prosím o slobodnú vlasť! Dožič mojej vlasti požehnanie a vo svojej láskavosti skonči jej utrpenie!“
Mojou prvou úlohou v tábore bolo splietanie vrkočov zo zaparenej slamy. Z nich potom iné väzenkyne šili vložky do topánok pre esesákov, ktorí sa pripravovali na vojnu so Sovietskym zväzom. Táto práca bola neľudská zvlášť v noci, keď nás zmáhal hlad a spánok. Každá si chcela aspoň na chvíľu zdriemnuť postojačky oprúc hlavu o stenu. To sa však nedalo, lebo okrem esesáčky, ktorá nás strážila v baraku, takmer bez prestávky nás pozorovali esesáci, ktorí prechádzali popred okná. A len čo si všimli, že niektorá z nás namiesto práce drieme, okamžite vtrhli dnu a surovo ju zbili.
Po takej nočnej práci sme mohli v baraku spať. Znovu nás však trápila zima a hlad, kým sme čakali na pol litra polievky z repy uvarenej vo vode. Každé ráno o piatej zavyla siréna a presne za desať minút sme museli ustlať pričňu, zjesť raňajky (aké?) a potom v pozore nastúpiť na apel po desať v jednom rade. Ak počet väzenkýň pri nástupe nesedel, stáli sme tam niekoľko hodín, ba dokonca aj celú noc – hladné, na mraze, neraz v daždi…
Akosi som to znášala, veriac v rýchly koniec vojny a v iný život. Ale aký a kde? V tábore bolo plno reproduktorov, cez ktoré ohlasovali každé víťazstvo Hitlera… Začala som sa zamýšľať, kde a aký to bude život pod vládou toho hnusného zločinca… Mnohé väzenkyne vtedy psychicky ochoreli. Také ženy zabíjali fenolovými injekciami a spaľovali v krematóriách. Mnohé z nás spáchali samovraždu – hodili sa na táborový plot, ktorý bol pod vysokým napätím.
Jedného dňa aj mňa – vyčerpanú ťažkou prácou, trýznivým hladom a strašnou zimou – ovládla taká myšlienka: „Idem na drôty!“ Zverila som sa s touto myšlienkou jednej väzenkyni, s ktorou som pracovala. Bola to Nemka poslaná do tábora za románik s Poliakom, ktorý bol vyvezený do Nemecka na nútené práce. Jej manžel bol na fronte; no a v jednej chvíli mladá krv zovrela – žena otehotnela. Za trest dostala tridsať úderov bičom a vyviezli ju do Ravensbrücku, kde jej niekoľkokrát oholili hlavu, kým Poliaka obesili v tej dedine, kde ich chytili. Na nevinnom dieťati vykonali potrat (keď po zákroku ešte žilo, zabili ho injekciou s jedom). Od tejto Nemky som počula nasledujúce slová: „Čo si sa zbláznila? Chceš dať svoju dušu diablovi?! Hitler vojnu prehrá a ty sa vrátiš do svojej vlasti.“ Napriek tomu diablov hlas bol čoraz silnejší a odvtedy som často počula jeho našepkávanie: „Hoď sa na drôty!“ Veľmi ma to trápilo – vo dne, v noci…
V tom čase som pracovala v baraku, kde sa šili kožuchy pre esesákov. Napokon som sa jednej noci rozhodla, že spácham samovraždu. Pamätám si, že som vtedy zobrala niekoľko rukávov, aby som ich zaniesla do druhého baraku, kde kožuchy kompletizovali. Keď som odtiaľ vychádzala, začula som akýsi hlas: „Choď, choď rýchlejšie!“ Zdalo sa mi, že je to hlas mojej známej Nemky a že sa mi takto posmieva. Preto som nahlas odpovedala: „Môžeš sa zo mňa smiať – aj tak dnes pôjdem na drôty! Nemá význam takto trpieť!“ Keď som urobila niekoľko krokov smerom k oploteniu, znova sa ozval ten istý hlas: „Choď rýchlejšie!“ A po chvíli som začula nie jeden, ale niekoľko takých hlasov: „Choď rýchlejšie! Choď rýchlejšie!“ Rozbehla som sa. Súčasne som začula už akoby celý zbor mužských hlasov, ktorý ma povzbudzoval: „Rýchlejšie, rýchlejšie…!“ Pridala som do kroku. A keď som unavená, zadychčaná dobehla k drôtom oplotenia, keď som už dvíhala ruky, aby som sa celým telom vrhla na tie drôty, vtedy som na oblohe (bola tmavá noc) uzrela Pannu Máriu s Dieťaťom v náručí, ktorá mi hrozila prstom! Pohrozila mi tri razy a zmizla. V tej chvíli zbor, ktorý ma tak poháňal, zrazu ťahavo zavyl, niečo ako „ho-ho-hooo!“, potom sa rýchlo vzdialil a stíchol. Vystrašená som padla na kolená… V tej chvíli som pocítila, že ma obklopuje akási obrovská moc – akási veľká, neslýchaná sila! Začala som sa modliť Otče náš… a Zdravas’ Mária… a hľadiac na miesto, kde stála najsvätejšia Matka s Pánom Ježišom na rukách, som zvolala: „Najsvätejšia Matka, sľubujem ti, že dokiaľ budem žiť, nikdy sa nepokúsim o samovraždu.“ Zdvihla som sa a chcela som utekať, ale zrazu som okolo seba začula rinčanie reťazí a pocítila som, akoby ma čosi držalo a nechcelo pustiť. Po krátkom zápase sa mi akosi podarilo oslobodiť sa a začala som zo všetkých síl utekať späť do baraku. Vrútila som sa dnu vystrašená, bledá ako mŕtvola, až väzenkyne vykríkli: „Čo ti je? Kde si bola?“ Zvalila som sa na dlážku a nič som nehovorila. Našťastie esesáčka vtedy spala, nuž ma prikryli kožuchmi a zaspala som. Ráno sa ma spoluväzenkyne opäť pýtali: „Kde si bola? Čo si tam videla?“ Ja som však stále nebola schopná hovoriť im o tom, čo sa mi v noci pritrafilo, preto som vyhýbavo odpovedala: „Dnes som sa presvedčila, že existuje vyššia sila, že jestvuje Boh – ale že je aj diabol.“
Až po nejakom čase, keď som sa trochu spamätala, porozprávala som kamarátkam svoj nočný zážitok. Vtedy moja známa Nemka, ktorá bola luteránka a nepoznala modlitbu k Panne Márii, konštatovala: „Tá vaša najsvätejšia Matka je úžasná – uchránila ťa pred diablom i peklom! Viditeľne ťa veľmi miluje.“ Odvtedy som sa často zamýšľala, prečo Boh poslal najsvätejšiu Matku, aby ma vyrvala z pazúrov diabla. Veď toľko žien, rovnako ako ja zničených životom v tábore, sa hodilo na drôty. Prečo práve mne sa dostalo také veľké milosrdenstvo? Ešte som nesplnila svoju úlohu na tomto svete? Mám v živote urobiť niečo veľmi dôležité? Takéto a podobné otázky mi odvtedy nedávali pokoj.
Po tej udalosti som naďalej trpela hladom, zimou, znášala som bitku a nútili ma ťažko pracovať. Túto každodennú monotónnosť narušila epidémia škvrnitého týfu. Veliteľ oznámil, že chorobu prenáša šatová voš a je veľmi nebezpečná, lebo v tábore nie sú nijaké lieky. Preto neudivuje, že táborová nemocnica sa rýchlo zaplnila pacientmi, ktorí potrebovali pomoc. Od uja som mala nejaké peniaze, preto som si kúpila cesnak, ktorý bol dobrým liekom na týfus, a dobrovoľne som sa prihlásila na opatrovanie chorých. Nemusela som to urobiť, ale niečo vo mne mi hovorilo: „Prihlás sa!“ Kamarátky ma odhovárali, strašili nakazením i smrťou, ale s tým som počítala a zmierila sa.
Mojou každodennou úlohou bolo dbať o čistotu a poriadok, stlanie a prezliekanie postelí, niekedy kúpanie chorých a roznášanie stravy. Práca bola veľmi ťažká, ale vďaka nemocničnej kuchyni som konečne prestala hladovať.
Mala som na starosti tri izby. V jednej z nich na nízkej železnej posteli ležala staršia, asi päťdesiatročná Nemka, ktorá trpela veľmi pokročilou sklerózou a celý čas sa polohlasne rozprávala sama so sebou. Spolu s ňou ležali na izbe iné ťažko choré ženy, ktoré chceli mať ticho a pokoj. Ktorási z nich sa sťažovala sestre Líze, esesáčke, ktorá bola veliteľkou nemocnice, vysokej, chudej a neľútostne krutej vrahyni. Líza prikázala Nemke, aby bola ticho. Keď sa však situácia po niekoľkých dňoch nezmenila, prikázala jej vstať a ísť s ňou. Všetky sme vedeli o „spôsoboch“ Lízy. Žena sa chytila postele a prenikavo kričala: „Pomoc! Chce ma zabiť! Zoberie ma do tretej izby a dá mi injekciu… do neba!“ Zarazené sme sa pozerali na túto scénu, lebo nik nesmel brániť obeť, ktorá sa zúfalo držala postele. Líza ju vliekla spolu s ňou. Napokon chorú kopla a za krk ju zavliekla do izby číslo tri. Zatvorila ju tam a odpochodovala do svojej, pričom kričala: „Ja ti ukážem!“ O chvíľu sa veľmi nahnevaná vrátila. Žena sa kŕčovito držala železných mreží v okne a s takou silou nimi šarpala, až sa zdalo, že ich vytrhne. Rozbesnená Líza odtrhla jej slabé ruky od mreží, hodila ju na posteľ, kolenom jej pritisla brucho a jednu ruku, kým do druhej jej vrazila ihlu veľkej striekačky. Utíchlo volanie o pomoc, prestalo trhanie… Sestra Líza takto „oslobodila“ ďalšiu obeť od utrpenia… Pri pohľade na tú scénu som onemela a uvažovala som, či to bol zápas zvierat, alebo sa ľudia stali zvieratami… Líza vyšla z izby s krvou na ruke aj na striekačke, strhaná, ale spokojná. Pozrela na nás a povedala: „Upratať!“
Keď niektorá z chorých zomrela alebo ju zabili, museli sme ju vyzlečenú vložiť do truhly a počkať, kým nepríde zubár. Ten zisťoval, či mŕtva nemá zlaté zuby. Ak áno, vytrhol jej ich a na zadok jej dal pečiatku. Až potom sme odviezli mŕtvolu do krematória. Odvážali sme plnú truhlu, dovážali prázdnu. Taká výmena škatuliek…
Robili sme to dve s mladou Nemkou, ktorá sa pokúšala zmeniť túto prácu na frašku pospevovaním si morbídnych pesničiek. Tak melódia, ako aj texty („Znovu je jedna duša zachránená od alkoholu“ a pod.) tých jej popevkov ma veľmi rozčuľovali, preto som ju upozorňovala: „Nepatrí sa takto žartovať. Keby sa to stalo tebe?“ Na to mi odpovedala: „Potom mi zaspievaš ty.“ A dodávala: „Ak ti to pomôže, plač!“ Ja som už však nemohla plakať. Bola som akoby v tranze a len chvíľami, keď som zatúžila po modlitbe, vychádzala som z baraku a hľadiac na nebo som sa rozprávala so Všemohúcim. V takých momentoch som necítila, že som väzenkyňa v tábore, nepočula som, že brešú psi… Nebol ani hlad, ani zima. Bola som kdesi ďaleko… Hľadela som hore a šepkajúc Otče náš som cítila, že Ktosi je pri mne, že ma miluje a ochráni ma pred zlom, čo ma obklopovalo, že ma urobí nedotknuteľnou. Tieto radostné chvíle prerušovala neľútostná táborová siréna, ktorá ma vracala do neľudskej reality hladu, zimy a smrti. Napriek všetkému ma však také chvíle napĺňali nádejou, že tento stav nepotrvá dlho, že koniec mojich utrpení je blízko a že Božia láska môže všetko.
(Pokračovanie nabudúce.)
Čitateľka
Páči sa vám obsah článkov na našej stránke?
Podpor nás!