Zmŕtvychvstalý Ježiš zjavil svätej Faustíne pravdu o svojom nekonečnom milosrdenstve a ona mala odvtedy jedinú túžbu: aby ho všetci poznali a s detskou dôverou sa mu odovzdali.
V Denníčku svätej Faustíny sa dozvedáme, čo Ježiš Kristus hovorí o svojom milosrdenstve: „Dnes som počula slová: ,V Starom zákone som posielal k svojmu ľudu prorokov s výstrahami. Dnes posielam teba k celému ľudstvu so svojím milosrdenstvom. Nechcem trestať ubolené ľudstvo, ale túžim ho uzdraviť a privinúť k svojmu milosrdnému srdcu. Tresty používam len vtedy, keď ma sami k tomu nútia. Moja ruka neochotne berie meč spravodlivosti; pred dňom spravodlivosti posielam deň milosrdenstva.‘ Odpovedala som: ,Ó, môj Ježišu, ty sám hovor k dušiam, lebo moje slová nič neznamenajú‘“ (Denníček 1588).
„Zapíš, dcéra moja, tieto slová: Všetky duše, ktoré budú zvelebovať moje milosrdenstvo, šíriť jeho úctu a povzbudzovať iné duše k dôvere v moje milosrdenstvo, v hodine smrti nezakúsia strach. Moje milosrdenstvo ich bude chrániť v tomto poslednom boji“ (1540).
„Dcéra moja, píš o mojom milosrdenstve utrápeným dušiam. Duše, ktoré sa odvolávajú na moje milosrdenstvo, mi spôsobujú radosť. Takým dušiam dávam viac milostí, než si želajú. Nemôžem trestať, hoci by bol niekto aj najväčším hriešnikom, ak sa odvoláva na moje zľutovanie, ale ospravedlňujem ho vo svojom nepochopiteľnom a nevyspytateľnom milosrdenstve. Napíš: skôr ako prídem ako spravodlivý sudca, najprv otváram dokorán dvere môjho milosrdenstva. Kto nechce prejsť dverami môjho milosrdenstva, musí prejsť dverami mojej spravodlivosti“ (1146).
„Píš, hovor o mojom milosrdenstve. Povedz dušiam, kde majú hľadať útechu – v tribunáli milosrdenstva, tam sa dejú najväčšie zázraky, ktoré sa ustavične opakujú. Aby sme ten zázrak dosiahli, netreba ísť na ďalekú púť ani vykonať nejaké vonkajšie obrady. Stačí pristúpiť s vierou k nohám môjho zástupcu a povedať mu o svojej úbohosti a zázrak Božieho milosrdenstva sa prejaví v celej plnosti. Aj keby duša bola ako rozkladajúca sa mŕtvola a aj keby z ľudského pohľadu už nebolo pre ňu vzkriesenia a všetko bolo už stratené, nie je tak u Boha. Zázrak Božieho milosrdenstva vzkriesi takú dušu v celej plnosti. Ó, úbohí, ktorí nečerpáte z tohto zázraku Božieho milosrdenstva, nadarmo budete volať, keď už bude neskoro“ (1448).
„Božie milosrdenstvo neraz zasahuje hriešnika v poslednej chvíli zvláštnym a tajomným spôsobom. Podľa vonkajších znakov sa nám zdá, akoby všetko bolo stratené, ale nie je to tak. Duša osvietená lúčom poslednej mocnej Božej milosti sa v poslednej chvíli obracia k Bohu s takou silou lásky, že v jednom okamihu dostáva od Boha odpustenie vín aj trestov. Navonok ničím neprejavuje ani ľútosť, ani skrúšenosť, pretože na vonkajšie veci už nereaguje. Ó, aké nepochopiteľné je Božie milosrdenstvo! Hrozné však je, že sú aj duše, ktoré dobrovoľne a vedome túto milosť odmietajú a pohŕdajú ňou. Hoci už zomierajú, milosrdný Boh dáva duši jasný vnútorný okamih, a ak duša chce, má možnosť vrátiť sa k Bohu. Často sú však duše také zatvrdlivé, že sa vedome rozhodnú pre peklo, maria všetky modlitby, ktoré za nich prednášajú Bohu iné duše, a dokonca aj samotné úsilie Boha“ (1698).
Človek má slobodnú vôľu a môže pohrdnúť Božím milosrdenstvom, môže ho odvrhnúť. Dôsledkom takého rozhodnutia je totálny egoizmus a večné peklo.
„Svojím milosrdenstvom prenasledujem hriešnikov na všetkých ich cestách a moje srdce sa raduje, keď sa vracajú ku mne. Zabúdam na horkosť, ktorou napájali moje srdce, a teším sa z ich návratu. Povedz hriešnikom, že nikto neujde pred mojou pravicou. Ak utekajú pred mojím milosrdným srdcom, padnú do mojich spravodlivých rúk. Povedz hriešnikom, že vždy na nich čakám, načúvam úderom ich srdca, kedy začne bije pre mňa. Napíš, že sa im prihováram cez výčitky svedomia, cez neúspechy a utrpenia, cez búrky a hromy, hovorím hlasom Cirkvi, a ak premárnia všetky moje milosti, začínam sa na nich hnevať, ponechávam ich samých na seba a dávam im to, po čom túžia“ (1728).
„Túžim, aby kňazi ohlasovali toto moje veľké milosrdenstvo voči hriešnym dušiam. Nech sa nebojí ku mne priblížiť nijaký hriešnik. Spaľujú ma plamene milosrdenstva, chcem ich vyliať na ľudské duše“ (50).
Sviatok Božieho milosrdenstva
Ježiš Kristus žiadal, aby sa prvú nedeľu po Veľkej noci slávil sviatok Božieho milosrdenstva. „V istej chvíli som počula tieto slová: ,Dcéra moja, hovor celému svetu o mojom nepochopiteľnom milosrdenstve. Túžim, aby sviatok milosrdenstva bol úkrytom a útočišťom pre všetky duše, zvlášť pre úbohých hriešnikov. V ten deň je otvorené vnútro môjho milosrdenstva. Vylievam celé more milostí na duše, ktoré sa priblížia k prameňu môjho milosrdenstva. Duša, ktorá pristúpi k svätej spovedi a svätému prijímaniu, dosiahne úplné odpustenie vín a trestov. V tento deň sú otvorené všetky Božie pramene, cez ktoré plynú milosti. Nech sa nebojí priblížiť ku mne žiadna duša, hoci by jej hriechy boli ako šarlát. Moje milosrdenstvo je také veľké, že za celú večnosť ho nepochopí nijaký rozum, ani ľudský, ani anjelský. Všetko, čo jestvuje, vyšlo zvnútra môjho milosrdenstva. Každá duša bude po celú večnosť rozjímať o mojej láske a o mojom milosrdenstve. Sviatok milosrdenstva vyšiel z môjho vnútra. Túžim, aby sa slávnostne slávil na prvú nedeľu po Veľkej noci. Ľudstvo nenájde pokoj, kým sa nevráti k prameňu môjho milosrdenstva“ (699).
„Túžim, aby mi moje stvorenia dôverovali. Povzbudzuj duše k veľkej dôvere v moje nekonečné milosrdenstvo. Nech sa nebojí ku mne priblížiť slabá, hriešna duša. Hoci by mala viac hriechov, ako je piesku na zemi, všetko utonie v priepasti môjho milosrdenstva“ (1059).
Páči sa vám obsah článkov na našej stránke?
Podpor nás!