Od začiatku manželstva sme boli otvorení daru života a počatie nášho dieťaťa sme nechali na Boha. Keď však čas plynul a naša snaha bola márna, začali sme mať obavy.
Navštívila som jedného gynekológa, potom ďalšieho a ďalšieho. Všetky vyšetrenia, ktoré mi lekári nariadili absolvovať, ukázali veľmi dobré výsledky a nikto neprišiel na nič, čo by nás malo znepokojovať. Odporučili nám, aby sme sa naďalej snažili. Začali sme sa modliť k Božej Matke o dar potomstva. Naša prvá púť smerovala do Medžugoria, kde sme sa zverili pod Máriinu ochranu. Potom sme putovali do rôznych sanktuárií, na rekolekcie, prosili sme tiež iných o modlitbu.
Po dvoch rokoch manželstva som už pre našu neplodnosť prežívala hlbokú krízu a mala som silné pochybnosti, že sa nám niekedy podarí mať dieťa… Začala som Bohu vyčítať, že všetkým ostatným dáva deti a nám nie. Nerozumela som, prečo je to tak, ani čo od nás Boh očakáva, veď teoreticky nič neprekážalo tomu, aby sme sa stali rodičmi. Mala som už dosť všetkých vyšetrení a návštev u gynekológa. Uvedomila som si, že to je jeden veľký biznis – vrazili sme do toho veľmi veľa peňazí a polovicu z toho úplne zbytočne.
Tiež nám odporučili, aby sme absolvovali genetické vyšetrenia, ktoré dopadli veľmi dobre. Genetik nám ponúkol in vitro – povedal, že je to najjednoduchšia metóda, ako otehotnieť, keď nepoznáme príčinu neplodnosti. Gynekológ nám odporučil stimuláciu ovulácie bez uvedenia konkrétnej príčiny našej neplodnosti, bez akejkoľvek špecifickej diagnózy. Vyšetrenia nič neukázali – bolo to jediné najjednoduchšie riešenie, aké tento odborník poznal… Po tom všetkom som už bola taká frustrovaná, hnevala som sa na lekárov, na celé zdravotníctvo, na ľudí, ktorí mohli mať deti a nestarajú sa o nich, a v neposlednom rade na Boha, ktorý v tejto záležitosti stále mlčal.
Časom som došla k záveru, že Boh má s nami očividne iný plán, pretože keby bola jeho vôľa dať nám deti, niečo by už pre to urobil. Už som si začínala myslieť, že určite nikdy nebudeme rodičmi, avšak nedokázala som sa s tým zmieriť a neustále som to Bohu pripomínala. Prestala som sa sledovať a povedala som si, že už k nijakému lekárovi nepôjdem.
Pre celú tú situáciu som sa však cítila veľmi zle, tak som prosila Boha, aby mi pomohol tento stav prijať. Počas adorácie Najsvätejšej sviatosti som sa úplne odovzdala Ježišovi, zverila som mu počatie dieťaťa i celý svoj život. Povedala som: „Buď tvoja vôľa,“ pričom som prijala všetko, čo pre mňa chce on. Pamätám si, že to bolo veľmi ťažké, no zároveň oslobodzujúce. Vtedy som pocítila obrovský pokoj. Bola to veľká milosť, dar od Boha. A zrejme práve o toto Pánu Bohu šlo – aby som mu dôverovala vo všetkom bez toho, aby som tomu rozumela. Predtým som si myslela, že som už všetko odovzdala do jeho rúk – veď som sa toľko modlila! – avšak stále som ho prosila o vyslyšanie svojej prosby, stále som mu to nevedela naplno odovzdať a stále som mu vyčítala, že nedostávam to, o čo prosím. Pokoj, ktorý som zakúsila vo svojom srdci počas adorácie, bol však taký veľký, že som sa cítila ako najšťastnejší človek na svete, hoci sa môj život v ničom nezmenil.
Deň po tomto odovzdaní mi napísal môj spovedník. Dopočul sa o veľmi dobrom naprotechnológovi a povzbudzoval ma, aby som sa uňho objednala. Bola som zmätená. Veď len včera som sa zmierila so svojou situáciou a teraz ešte jeden údajne vynikajúci lekár (vtedy som už mala lekárov po krk – veď všetci boli údajne vynikajúci…)? O čo Bohu ide? Prečo mi dáva ďalšiu nádej? Nechcela som sa už nikde objednávať. Spovedník sa však nevzdával a povedal mi, že sa o tom lekárovi dozvedel úplnou náhodou a že to môže byť Božia odpoveď na moju modlitbu. S obrovskými pochybnosťami som na to nakoniec pristala, pričom som si hovorila, že to je poslednýkrát, čo sa objednávam k ďalšiemu lekárovi.
Odporúčaný špecialista ma však pozitívne prekvapil: bol to naozaj geniálny lekár! Veľmi starostlivo analyzoval všetky naše doterajšie výsledky vyšetrení, bral do úvahy naše organizmy ako celok a zohľadnil aj procesy, ktoré sa v nich odohrávajú. Následne mňa aj môjho manžela poslal na iné podrobné vyšetrenia, ktoré priniesli odpoveď na otázku, čo nám chýba. Veľmi rýchlo stanovil diagnózu.
Nakoniec sa aj tak Pán Boh o všetko postaral. Lekár ani nestihol vybrať konkrétnu liečbu, keď sa ukázalo, že som otehotnela! Dozvedela som sa to na svoje narodeniny – bola som v požehnanom stave tri týždne. Zistili sme, že ten deň zázračného „zvestovania“ predchádzala modlitba na náš úmysel, čo len potvrdzuje, aký dobrý je Boh, darca ľudského života. Nevedeli sme, že deň pred počatím nášho dieťaťa slúžil za nás istý kňaz svätú omšu. Povedal, že to bolo z vnuknutia Ducha Svätého.
Pán Boh nám po troch rokoch čakania na dieťa preukázal veľkú milosť. Ešte stále nemôžem uveriť, aký veľký zázrak Stvoriteľ vykonal! Budem mu neprestajne každý deň ďakovať za dar nového života, ktorý nám dal. Myslím si, že Boh to všetko veľmi dobre naplánoval. Počas toho obdobia sme sa s manželom mohli lepšie spoznať, zblížiť sa, posilniť svoju vieru aj manželskú lásku. Vďaka tejto skúsenosti som sa naučila, ako byť pokornou a úplne sa odovzdať Bohu. Teraz už viem, že moje plány, hoci by boli najvznešenejšie na svete, nemajú význam, ak nebudú podriadené jeho vôli. Čoraz častejšie opakujem s Máriou: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova,“ a s dôverou očakávam narodenie nášho dieťaťa.
Dorota