Keď som mala 34 rokov, mala som tri deti, zaujímavú prácu, ktorá ma napĺňala, a pracovitého manžela, ktorý popri zamestnaní diaľkovo študoval.
Žila som vo veľkom zhone, zamestnaná od rána do večera. Na jednej strane zamestnanie, ktoré mi prinášalo radosť a postup v kariére, a na druhej strane starostlivosť o deti (ktoré boli často choré), varenie, upratovanie atď. mi zaberali všetok čas. A odrazu, keď náš najmladší synček nemal ešte ani rok, som zistila, že som v požehnanom stave. Zmocnil sa ma strach, lebo už teraz pri troch malých deťoch mi chýbala tretia ruka. A čo potom pri štvrtom? Potrat…? Chopila som sa tej myšlienky ako poslednej záchrany.
Nemala som odvahu nikomu povedať, že si chcem dať zobrať svoje dieťa. A predsa som to urobila… Nedovolila som žiť svojmu dieťaťu, ktoré nebolo vlastne ani moje, ale Božie… Keď som sa po „zákroku“ vrátila domov, zmocnila sa ma veľká prázdnota. Za to, čo som urobila, ma asi týždeň trápili výčitky svedomia. Neskôr moje svedomie pod náporom práce a každodenných povinností otupelo. Deti rástli, boli dosť samostatné a po čase som si uvedomila, že určite by sa v našej rodine miesto ešte pre jedno dieťa našlo. Ale ja som to zo zbabelosti a pohodlnosti nedovolila…
Čas beží veľmi rýchlo. Ani sme nepostrehli a naše deti vyrástli, skončili školy a napokon odišli z domu a rozpŕchli sa po svete. Zostali sme s manželom sami – a ja s pocitom veľkej zadúšajúcej viny. Vždy, keď vidím malé dieťa – a dosť často nazerám do detských kočíkov –, pocítim stiahnutie žalúdka. Postupom času vo mne pocit viny narastal; keď som odišla na dôchodok, bolo to priam neznesiteľné. Nikdy som si nemyslela, že v staršom veku budem tak veľmi trpieť pre potrat, ktorého som sa dopustila v mladosti.
V poslednom čase sa veľmi často v myšlienkach vraciam k svojmu dieťaťu, ktorému som nedovolila žiť, a predstavujem si, aké by bolo teraz. Bolo by zostalo s nami? Neviem, akého by bolo pohlavia, a nemohla som ho ani pokrstiť… Keď som si to všetko uvedomila, začala ma prenikať čoraz väčšia vnútorná prázdnota a zúfalstvo, až som upadla do veľmi hlbokej depresie, z ktorej sa nemôžem dodnes vyslobodiť. Nikdy predtým som si nemyslela, že depresia môže byť pre človeka až takým veľkým utrpením. Musela som ísť k lekárovi a začala som sa liečiť u špecialistu.
Nie je to všetko také jednoduché, v jednom momente sa z toho vytvorí bludný kruh. Viem síce, že Kristus mi ten strašný hriech odpustil vo sviatosti zmierenia, ja sama si ho však odpustiť neviem. Kvôli tomu som si urobila i generálnu spoveď a sústredila som sa na ten najťažší hriech – na vraždu. Keď spovedník videl moje zúfalstvo, potešoval ma a poradil mi, aby som sa obrátila na Ježiša a aby som jemu zverila dieťa, ktorému som nedovolila žiť. Odporučil mi tiež, aby som si ako duchovnú adopciu vybrala nenarodené dieťa, ktoré by sa mohlo nachádzať v ohrození života. Ten, kto sa rozhodne pre duchovnú adopciu počatého dieťaťa, sa zaväzuje denne sa modliť desiatok ruženca, čo aj robím. I keď takto nemôžem svojmu dieťaťu vrátiť život, svojou vytrvalou modlitbou môžem bojovať o každú ľudskú bytosť ohrozenú potratom. A môžem takto pracovať na šírení dobra. Viem, že Božie milosrdenstvo presahuje našu predstavivosť, že je bezhraničné – a predsa veľkosť zla, ktoré som spáchala, ma zvlášť zaväzuje robiť pokánie. Teraz mi zostáva už len pokorná modlitba a konanie dobra blížnym za moje predošlé sprotivenie sa Božej vôli. Snažím sa tak konať, ale moje utrpenie spôsobené depresiou neprechádza. Neviem, kedy sa od toho oslobodím, napriek tomu úplne dôverujem Pánovi a hlboko verím v jeho milosrdenstvo.
trpiaca matka
Páči sa vám obsah článkov na našej stránke?
Podpor nás!